RILKE, RAINER MARIAZÁPISKY MALTEHO LAURIDSA BRIGGEHO
Matica slovenská, 1942
edícia Knižnica Slovenských pohľadov (78)
preklad Ladislav Hanus
obálka Jozef Cincík
beletria, román
208 s., slovenčina
hmotnosť: 206 g
mäkká väzba
stav: dobrý, bez prebalu
PREDANÉ
*svama* in *H-2-3*
Dielo, označované neraz za prvý román moderny v nemeckej literatúre, je písané formou denníka mladého dánskeho šlachtica. Veľkomesto citlivého mladíka veľmi zmáha. Vo svojich spomienkach sa preto vracia do detstva, aby sa oslobodil od pocitu márnosti nad možnosťami sebaralizácie v nevľudnom svete.
Keď prišla návšteva a zavolali Erika, Matilda Brahe zavše tvrdievala, vraj je až neuveriteľné, ako sa ponáša na starú grófku Brahe, na moju starú matku. Bola to vraj veľmi veľká dáma. Nepoznal som ju. Naproti tomu sa veľmi dobre pamätám na matku môjho otca, na vlastnú paniu na Ulsgaarde. Ostala ňou vždy, hocako aj zazlievala mojej matke, že pribudla do domu ako žena poľovníckeho majstra. Odvtedy sa ustavične tvárila, ako by sa uťahovala, a služobníctvo aj naďalej posielala s každou maličkosťou k mojej matke, kým v dôležitých veciach spokojne rozhodovala sama a nikomu za to nezodpovedala. Maman si to, myslím, ani ináč neželala. Tak málo jej pristalo spravovať veľký dom, veci vonkoncom nerozdeľovala na bočné a na dôležité. Všetko, o čom sa hovorilo, zdalo sa jej celé a pritom zabúdala na veci ostatné, ktoré predsa tiež zavážily. Nikdy sa nežalovala na svoju testinú. Veď komu by sa aj bola mala požalovať? Otec bol náramne úctivým synom a starý otec nemal slova.
Pani Margaréta Brigge bývala vždy, ako sa len pamätám, urastená, neprístupná starena. Nepredstavujem si to ináč, len že bola oveľa staršia ako komorný pán. Žila svojím životom medzi nami, ale sa neohliadala o nikoho. Nikoho z nás nepotrebovala, mávala pri sebe iba spoločnicu, akúsi starnúcu kontesu Oxe, ktorú si bola nejakým dobrodením nesmierne pripútala. Akiste to bola výnimka ojedinelá, lebo ináč dobré skutky nebývaly jej obyčajou. Nemala rada deti a ani zvieratá sa jej nesmely sblížiť. Neviem, či vonkoncom mala niečo rada. Povrávajú, že za dievčaťa bola zasnúbená s pekným Félixom Lichnowským, ktorý vo Frankfurte tak hrozne utratil život. A skutočne, ostal tu po jej smrti akýsi obraz po kniežati, ktorý, ak sa nemýlim, vrátili potom jeho rodine. Azda, vidí sa mi teraz, pri utiahnutom spôsobe vidieckeho života, akým sa život na Ulsgaarde rok čo rok väčšmi stával, prepásla život iný, nádhernejší: pre ňu prirodzený. Ťažko povedať, či pre to želela. Azda preto ním pohrdla, keď neprišiel, lebo prepásol príležitosť, keď ho mohli zažiť so zručnosťou a s nadaním. Všetko toto vtiahla do seba prehlboko, poobkladala slupkami, mnohými krehkými, trocha nakovovo sa lesknúcimi slupkami, z ktorých najvrchnejšia sa zavše vynímala ako nová a chladná. Niekedy sa, pravda, prezradila s naivnou netrpezlivosťou, že si jej dosť nevšímajú; za mojich čias sa pri stole niekedy zakuckávala takým zrejmým a komplikovaným spôsobom, že tým upútala pozornosť všetkých a aspoň na tú chvíľku sa pozdala taká zaujímavá a senzačná, akou by sa bola vďačne uplatnila vo väčších rozmeroch. No, zdá sa mi, že môj otec bol jediný, ktorý si týchto pričastých náhod vážne všímal. Prizeral sa jej zdvorilo naklonený, ako by jej v myšlienkach ponúkal a celkom dával k dispozícii svoju riadnu priedušnicu.
