OSUSKÝ, SAM. ŠT.FILOZOFIA ŠTÚROVCOV II.
Hurbanova filozofia
Daniel Pažický, Myjava, 1928
história
400 s., slovenčina
hmotnosť: 624 g
tvrdá dobová preväzba
stav: dobrý
12,00 € PREDANÉ
*svama*
20. Filozofia liter. dejín do slovenčiny.
Podľa Hurbanovej filozofie dejín prijde rad na Slovanstvo a v úlohe jeho primeraný zástoj má hrať i Slovensko. Pod týmto zorným uhlom skúmal literárne dejiny slovenské, vyvinul veľkú literárnu činnost a vykonal literárnu reformu spojenú s bojom, aby podobne zasiahol aj na inom poli.
Prečo si predovšetkým volil literárnu činnosť k dosiahnutiu cieľa, na to nám odpovedá táto poznámka : „Literárna činnosť bola jediná u nás, ktorou sme ešte jako tak dokazovali, že chceme sa vteliť do organizmu stávajúceho, to ale nie je dosť, to je ešte len „a“ v abecede života národného.“
Literárno rečové dejiny skúma najmä v úvahe „Slovensko a jeho lit. život,“ ktorá je viac než historia literatúry, je to liter. filozofia, v ktorej pradie „duchovnú niť vedomia národného, ako sa v spisovateľoch nadpriada.“ Aj preto skúma toto pole, lebo tuná sa najprv vyrozumieva duch národa, tu sú složené jeho túžby, city, myseľ. „Literatúra je jazyk jazykov, reč reči, slovo slova. Slovo, reč, jazyk, myšlienka bez literatúry by bez stopy odznely. Reč ľudu je hlas duše, je ztelesnená ducha podstata, v ktorej literou skovávajú národy svoje dýchanie. Literatúrna litera je balzam, v ktorom žijú na veky duše osôb a národov.“ V literárnych dejinách hľadá tedy šteble, po ktorých kráčal genius národa slovenského, postup, pohybovanie, vývin ducha, myšlienky, národného povedomia. Literatúra nie je lén sama pre seba. „Mysleť si literatúru len tak samú pre seba, je nízke povedomie filozofické. Nám sú všetci spisovatelia, všetkých vekov vedomci a básnici iba jedny ústa genia národného.“ A títo všetci mu svedčia, že „kmen slovenský jednak má túžbu slovanskú, jednak ako taký, chce byť platným vo spoločnej rodine svojej, štep dôstojný na kmene velebnom.“ Z toho vyplýva ešte aj ďalšia úloha literatúry. „Úlohou poezie je, aby ňou vychytený bol národ na úslnie vyššieho života, ktorým počatá je bytnosť jeho historická a ktorý k povedomosti jeho prichodiť má vždy viac a viac.“ Keď hovorí o spisovateľoch, nehovorí tedy jako o osobách ale jako o nosičoch ducha a vedomia národného. Literatúra teda je opatrovkyňou ducha národa a tak jeho veľkým pokladom. „Národy, čo žiť majú, ktoré rozumia úlohe svojej, čo pomkýňaju ďalej človečenstvo, aby nesplesnivelo v nehybkom stŕpnutí ducha, v hnilobe materializmu, národy takto rozumné chovajú tú opatrovkyňu svojho ducha, literatúru stred seba jako najdrahší poklad večnosti.“ „Literatúra pôsobí na život národa a život národa na literatúru. Z hláv mužov vznešenejších vyletujú myšlienky na svet a pretvorujú ho . . . tu vtelené pôsobia na nich nazad a vytvorujú ich samých v osoby mravné, v ktorých sa reprezentujú národy.“ Obšírnejšie zmienil som sa o tom už vo filozofii ducha.
Aký je prejav toho ducha, povedomia v lit. dejinách? „Vieme, ako v prírodnom, tak ani v duchovnom processe nieto skoku a tak aj kroky slov. povedomia dľa tohoto uvažovania ospravedlnené sú pred tými, ktorí v pravde veci chápať vedia. Slováci kráčali ťažko, pomaly, zdĺhavo, ale keď máme len trochu filozofickej trpelivosti k šľakovaniu šľakov ducha národného, presvedčiť sa veľmi snadno môžeme, že oni predsa celkom dôsledne ako jedon mravný celok, ako jedna národná osoba žili a pokračovali.“
