(SCHWALBOVÁ) ŠVALBOVÁ, MANCAVYHASNUTÉ OČI
Requiem
Pravda, Bratislava, 1949
obálka Ivan Bednář
frontispice a ilustrácie Lev Haas
2. vydanie, 5.000 výtlačkov
19456/49-II-1
beletria, román, II. svetová vojna,
180 s., slovenčina
hmotnosť: 239 g
tvrdá väzba
stav: väzba uvoľnená, obálka ušpinená, bez prebalu
0,90 € PREDANÉ!
*svama*
Za názvom knihy Vyhasnuté oči nie je skrytá žiadna metafora. Sú to príbehy žien, ktorých oči vyhasli v koncentračnom tábore Osvienčim – Birkenau. Boli to ženy rôznych národností, profesií, vierovyznania, veku i rodinnej histórie. Spájala ich nenávisť k fašizmu a snaha pomôcť druhým. Autorka knihy bola tiež jednou z väzeňkýň a so všetkými ženami sa stretla počas svojho pôsobenia na revíri, ktorého história je popísaná v knihe.
Do tohto bláznica prichádzala Angela ako úsmev rána. Ako lúč slnečného svetla. Denne ma umývala, nosila mi akýsi odvar namiesto vody, kŕmila ma, dávala mi obklady, zabíjala moje vši. Vo večernom šere sadala na moju zavšivavenú posteľ, vzala moju ruku do svojej a rozprávala mi. Rozprávala mi o sv. Terézii, o svätom Michalovi a o veľa iných svätých, o ich živote, smrti a divoch, ktoré vykonali. Vedela, že som neveriaca, no jednako vždy znova a znova s nadšením v očiach rozprestierala predo mnou svoju vieru ako záhradu kvetov. Tieto večery boly krásne. Uprostred najstrašnejšej biedy vzrástol tu ostrov nehy a priateľstva. A mne v mojej vysokej horúčke sa zdalo, že som malým deckom, pri mne sedí mamička a rozpráva mi rozprávky také krásne a striebristé ako vlnky Váhu. Také ružové a spievajúce ako jarný večer.
Pätnásteho dňa mi klesla horúčka. Lagerarzt prešiel blokom, pozrel na mňa a poznamenal mimochodom: „Sie liegen auch schon eine Ewigkeit hier.” Tento výrok bol jednoznačný. Na druhý deň som vstala a snažila som sa pracovať. V ušiach mi šumelo a nohy som tiahla za sebou ako dva kýpte. Angela ma kŕmila ďalej, umývala ma, ustielala mi posteľ, hľadala mi vši. Bola som jej zvláštnym miláčikom, ale okrem mňa mala desiatky ďalších chránenkýň, ktorým denne nosila vodu, jedlo, ktoré umývala a hladkala svojím detsky veriacim pohľadom.
O nejaký čas sama ochorela na škvrnitý týfus. Angela bola štyridsaťročná a mala dosť ťažkú srdcovú vadu. Bála som sa o ňu. Angela blúznila dňom i nocou. Istého rána mi zvestovala: „Vieš, že som urobila ohromný objav a nacisti mi ho chcú odkúpiť? Sľubujú mi za to slobodu a nesmiernu sumu peňazí. Odmietla som. Kladiem jednu podmienku, jedine keď mi ju splnia, prezradím svoje tajomstvo.” —. „Aká je to podmienka?” pýtam sa Angely a hladkám ju po jej rozpálených lícach. Jej zapálené oči zasvietia a do ucha mi pošepne: „Svoj objav im prezradím, keď prepustia na slobodu všetkých väzňov, všetkých, rozumieš, Nemcov, Poliakov, Rusov, Židov, Cigánov, všetkých.”
Angela vyzdravela a žila ďalej starým spôsobom. S detsky samozrejmým pohľadom podvádzala SS a rozdávala väzňom. Denne zomieraly stá na revíri. Angela dostávala prídely podľa stavu z minulého dňa, teda i za mŕtvych. Zvyšné jedlo rozdávala rekonvalescentom a dievčatám z tábora. Mala už celý zástup zákazníčok, ktoré za tmy chodily ku dverám jej kuchyne po jedlo. Okrem toho rozdávala aj vodu, najdrahší a najvzácnejší majetok v tábore. Revírny personál mal právo chodiť po vodu do táborovej kuchyne.
