HAČIJA, MIČIHIKOHIROŠIMSKÝ DENNÍK
(Hiroshima Diary)
Zápisky japonského lekára od 6. augusta do 30. septembra 1945
Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1957
preklad Jozef Šimo
obálka Š. Belohradský
1. vydanie, 7.000 výtlačkov
beletria, román, literatúra japonská,
254 s., slovenčina
hmotnosť: 324 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
PREDANÉ
*svama* in *H-2-6*
23. augusta 1945
Jasno, občas zamračené, čerstvý vietor.
Deň som začal návštevou elegantného záchodu, ktorý som včera objavil. Keď som sa vrátil do izby, pán Šiota sa na mňa uškŕňal. Videl ma cez okno a striehol, kam idem.
Pán Šiota bol naším správcom a už niekoľko dní bol zase v práci na svojom mieste. Len čo mohol chodiť, hneď v prvý deň sa objavil s dvoma vrecami; v každom bolo päťdesiat balíkov cigariet. Nikdy sa nedozviem, kde alebo ako k nim prišiel, no naše nadšenie je pochopiteľné. Nikdy predtým som nevidel toľko tabaku mimo trafiky a nikdy sa mi ani len nesnívalo, že budem mať poruke toľko cigariet. Na nejaký čas sme nechali cigarety vystavené, aby sme mohli popásť oči na tomto neočakávanom zdroji pôžitku. V celej nemocnici si fajčiari s uspokojením vydýchli. Veď dobrý, zdravý pracovník vždy viac zmôže s balíčkom cigariet. Aj výkonnosť študentov, ktorí nám pomáhali, dala sa primerane zvýšiť takýmto darčekom. Kým sme mali hojnú zásobu cigariet, mohli sme urobiť všetko. Tento prepych sa stal v Hirošime mimoriadne vzácnym pre svoju hodnotu pri výmennom obchode. Žasli sme nad šikovnosťou pána Šiotu.
„Môžem ich zadovážiť koľko len chcete,” zvolal sebaisto, „Fajčite len, ako sa vám páči! Keď sa vám minú, obstarám ďalšie.”
Fajčili sme a bafkali, koľko si nám len srdce žiadalo, a znovu sme ožili.
Dr. Sasada sa dnes cítil lepšie. Bolo už možné vidieť jeho detinskú tvár, ktorá vykukovala spoza červeno-hnedých chrást. Ešte nebol ani zďaleka vyliečený, ale bolo mu lepšie. Petechie, ktoré sa predtým tak snažil na hrudi zakrývať, tiež zmizli.
Popáleniny slečny Jamy boli ešte stále bolestivé, ale nemala príznaky petechií alebo epilácie.
Opuchliny slečny Susukidy sa zmenšovali a v tvári vyzerala lepšie.
Mojej žene klesla horúčka, ale ešte stále sa sťažovala na triašku. Nech jej bolo hocičo, nezdala sa byť chorá.
Všetci sme boli veselší. Petechie dr. Sasadu zmizli: to znamenalo, že nie v každom prípade sú petechie predzvesťou smrti. Tento objav ma potešil.
Okolo desiatej hodiny ma navštívil jeden môj známy, pán Isono, a prekvapil ma zprávou, že je novým riaditeľom Úradu spojov. Bol riaditeľom zdravotníckeho odboru na Ministerstve spojov a ja som si ho hlboko vážil pre jeho vzdelanosť a schopnosť vo funkcii administrátora nemocníc. Trápili ho chýry, že Hirošima bude na sedemdesiatpäť rokov neobývateľná, a preto som ho rýchle ubezpečil, že to tak nie je.
Ovzdušie v oddeleniach bolo v ostrom protiklade s ovzduším v našej izbe. Pacienti, ktorým vlasy nevypadávali, boli ustarostení, a ustavične sa ťahali za vlasy. Tí, čo stratili vlasy, boli presvedčení, že zomrú. Musím sa priznať, že aj sám som mal také starosti, hoci prípad dr. Sasadu ma presvedčil, že petechie môžu zmiznúť a nie sú bezpodmienečným príznakom smrti.
Zastavil ma pacient a spýtal sa ma: „Pán doktor, všakže aj vy máte redšie vlasy, nie?”
„Ja som sa s riedkymi vlasmi narodil,” odpovedal som mu, „a čas mi ich nijako nezhustil. Viete tak dobre, ako ja, že vypadávanie vlasov nijako nesúvisí s dlhým alebo krátkym životom.”
