NAMORA, FERNANDOV NEDEĽU PODVEČER
(Domingo a tarde)
Tatran, Bratislava, 1970
edícia Knižnica svetových bestsellerov (11)
preklad Štefan Martoňák
prebal Miroslav Cipár
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
61-056-70
beletria, román
184 s., slovenčina
hmotnosť: 247 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
ZDARMA
*konik* in *065*
Autor - lisabonský lekár si touto knihou získal svetovú popularitu. Hlavným hrdinom je Jorge, tiež lekár, ktorý má na starosti ťažké prípady leukémie. Svoj súcit s utrpením maskuje navonok cynizmom, ktorý mu sťažuje osobný život. Až jedného dňa príde na kliniku mladá žena, ktorá zmení jeho povahu ...
Keď som sa po dvoch dňoch vrátil späť na oddelenie (neprítomnosť pokladali poniektorí za môj nový vrtoch a ja som sa cítil vinný ako malý chlapec) a prišiel som do izby, kde ležala Clarissa, uprene sa na mňa zadívala a využila prvú príležitosť, aby mi povedala :
— Mám tu niečo na krku, musím vám to ukázať.
Bola to len zámienka, kvôli ostatným. Keď som prišiel k jej posteli, mohla už hovoriť bez zábran, pretože medzi jej posteľou a ostatnými bolo niekoľko postelí voľných. Zámerne sme to tak urobili, ja som to nariadil. Necítila takto zvedavé pohľady ostatných pacientiek a mohla mi, ako napríklad teraz, povedať tie najosobnejšie veci.
— Myslíte, že som pekná?
Nafarbila sa. Predpokladám, že to urobila po prvý raz. Vlasy mala rozpustené, len na šiji ich mala trocha nešikovne zopnuté.
— Samozrejme, ste pekná.
— A páčim sa vám, keď už som pekná?
— Krása sa páči každému.
— Aj vám?
— Určite.
Mal som opäť pocit, že ma na krku niečo páli. Usmial som sa. Aj pre mňa to bolo neuveriteľné, že som zniesol takýto hlúpy rozhovor, i keď to bolo za neobyčajných okolností. Už dávno som upustil od hľadania určitej súvislosti v mojom myslení a konaní, nehovoriac už ani o mužnom konaní. Clarissa vyzerala pokojne. Zdvihla ruky a chcela si upraviť nepoddajné vlasy.
Lúcia ma sprevádzala pri vizite (alebo lepšie povedané: chodila za mnou). Trochu zmätená diskrétne ustúpila, keď začula začiatok môjho rozhovoru s Clarissou. Vo svojej nepochopiteľnej snahe pomôcť mi zašla až tak ďaleko, že chcela aj u ostatných pacientiek odvrátiť pozornosť od tohto rozhovoru. Nakoniec mi prišla otvorene, no pritom taktne na pomoc:
— Šéf vás prosí, aby ste prišli do jeho pracovne, — oznámila mi. Veľmi dobre som pochopil jej úmysel a dozaista aj ostatné pacientky. (A preto som sa začervenal.) Po tomto jej zásahu ešte väčšmi som cítil, že som zodpovedný za tento nenormálny rozhovor. Nebola to však nijaká náhoda, že sa to všetko takto odohralo. Ale akej chyby som sa tu dopustil?
— Šéf môže počkať, nezdá sa vám?
Podvečer stretol som Clarissu na chodbe. Znovu si robila posmech z domáceho poriadku, ktorý zakazoval, aby pacienti v tom čase chodili po chodbách. Bola veľmi sebavedomá a výbojná, a preto som ju musel trošku skrotiť.
— Ako vidieť, vzduch v nemocničnej izbe vám akosi neprospieva.
— Pripúšťam. Nielen v nemocničnej izbe, ale nikde v tejto budove. — Na chvíľu sa odmlčala a potom pokračovala: — Ale nie preto tu teraz stojím.
— Smiem teda vedieť prečo?
— čakám na vás.
— Chcete sa ešte na niečo spýtať?
Nie, tentoraz sa ma už nechcela na nič spytovať, vedel som to, skôr ako mi to sama potvrdila. Clarissina tvár zvážnela. Máličko odvrátila tvár, aby som si nevšímal, že na mňa naďalej veľmi sústredene pozerá, a ľahostajným hlasom povedala:
— Už vás nebudem unúvať svojimi otázkami. Chcem vám len oznámiť, že odchádzam.
Nosom som vyfúkol dva veľké oblaky dymu a tým poľavila moja nervozita, no nie natoľko, ako by som to bol potreboval.
— Na to máte právo, ale... — vydýchol som zvyšok dymu a pritom som si hrýzol dolnú peru, — neradím vám to.
63 — Svoje rady si nechajte pre toho, kto vám na ne naletí.
