GOLON, ANNEGOLON, SERGE
ANGELIKA 1 - MARKÍZA ANJELOV
(Marquise des anges I - Angélique)
Tatran, Bratislava, 1990
edícia Meteor (136)
preklad Mária Kocúriková, Hana Lerchová
verše prebásnil Július Lenko
prebal Karol Rosmány
4. vydanie, 120.000 výtlačkov
ISBN 80-222-0242-8
beletria, román, literatúra francúzska
528 s., slovenčina
hmotnosť: 579 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,60 €
*konik*
Anjel či diabol? Záhadná a krásna Angelika nastoľuje večný „problém ženy“. Otec ju vydáva veľmi mladú za mocného toulouského šľachtica Joffreya de Peyrac, „bohatšieho a vznešenejšieho“ ako mladý a vzdialený kráľ Ľudovít XIV., Angelikin rovesník. Pozná mladá žena lásku a šťastie?
To je prvý osudový otáznik. Angelika sa dozvie, že jej muž je zohyzdený, kríva a navyše jeho rozprávkové bohatstvo znepokojuje inkvizíciu, ktorá je v Languedoku ešte veľmi mocná.
Angelika však spozná, že jej manžel, hoci od prírody poznačený, je v skutočnosti veľký vedec, ktorý získal bohatstvo vďaka svojim objavom pri ťažbe zlatej rudy. Je to výnimočný človek, ktorý si podmaňuje ženy a popri bohatstve nadobúda aj všeobecnú úctu a vážnosť. Jeho palác Veselého poznania a „Škola lásky“ sú pojmom v očiach vtedajšieho pokolenia, ktoré chce užívať plody života.
Žiaľ, Joffrey de Peyrac popudí proti sebe závistlivcov z radov cirkvi, ako aj žiarlivého kráľa. Obvinia ho zo stykov s diablom a posielajú na hranicu... Stane si Angelika do radov anjelov alebo diablov v dráme, ktorú dokresľuje široká paleta vysokopostavených osobností Veľkého storočia?
To je ďalší otáznik, ktorým autor nielen udržuje čitateľa v ustavičnom napätí, ale poskytuje mu aj neskreslený pohľad na dobu francúzskeho rozkvetu s jej rozmarmi, nádherou aj ukrutnosťou mocných.
15. kapitola/ Fyzikálno-matematické rozhovory
Návštevník bol celý zaprášený. Prišiel na koni z Lyonu cez Nimes,
Bol to dosť veľký chlap, približne tridsaťpäťročný. Najprv začal rozprávať po taliansky, potom pokračoval po latinsky, čomu Angelika dosť zle rozumela, a napokon skončil po nemecky.
A tak gróf predstavil Angelike cestujúceho rečou, ktorú dobre poznala z domu.
- Profesor Bernalli zo Ženevy mi preukázal veľkú česť a prišiel sa so mnou pozhovárať o vedeckých problémoch, o ktorých sme roky vzájomne udržovali bohatú korešpondenciu.
Cudzinec sa uklonil s talianskou galantnosťou a úprimne protestoval. Jeho nezáživné rozhovory a vzorce budú akiste nudiť takú pôvabnú ženu, ktorá by radšej mala venovať svoj čas príjemnejším veciam.
Trochu zo zdvorilosti a trochu z úprimnej zvedavosti požiadala Angelika, aby smela byť pri rozhovoroch. Nechcela vyzerať priveľmi vtieravá, šla si teda sadnúť do kúta k obloku s výhľadom na dvor.
Bolo to v zime, ale bolo sucho a slnko ďalej svietilo. Z dvora stúpala vôňa medených ohrievadiel, okolo ktorých sa zohrievalo služobníctvo.
Angelika s výšivkou v rukách natŕčala uši, aby zachytila rozhovor oboch chlapov sediacich naproti sebe pri kozube, v ktorom predsa len horelo zopár polienok.
Zhovárali sa najprv o osobnostiach, ktoré jej boli celkom neznáme: o anglickom filozofovi Baconovi, o Francúzovi Descartovi, o francúzskom inžinierovi Blondelovi, nad ktorým sa obaja veľmi pohoršovali, lebo vraj pokladá Galileove teórie za paradoxné a neplodné.
Z toho všetkého Angelika vyrozumela, že návštevník je nadšeným stúpecnom spomínaného Descarta, ktorého zas jej muž neuznával.
Joffrey de Peyrac sedel, ako zvyčajne, nonšalantne hlboko vo svojom čalúnenom foteli a skoro ani nevyzeral vážnejší, ako keď sa škriepil s dámami o rýmoch niektorého sonetu. Jeho nenútené správanie kontrastovalo so správaním jeho spolubesedníka, sediaceho meravo na kraji taburetu a zaujatého rozhovorom.
- Isteže, váš Descartes je génius, - hovoril gróf, - ale to neznamená, že má pravdu vo všetkom.
Talian sa rozohňoval.
- Ako ho môžete tak zle chápať? Pozrite! Predsa prvý postavil proti scholastike, proti abstraktným a náboženským názorom svoju experimentálnu metódu. Odteraz sa už nebudú veci posudzovať tak ako kedysi podľa absolútnych princípov, lež budú sa brať do úvahy všetky skutočnosti a výsledky pokusov, a až z tých sa vyvodia matematické zákony. Za toto vďačíme Descartovi. Ako to, že sa vy, ktorý sa pokladáte za realistu, a to si každý v renesancii tak vysoko váži, neviete pripojiť k tej sústave?
- Verte mi, priateľ môj, som jeho stúpencom. Som presvedčený, že bez Descarta by sa veda nikdy nebola vedela vymaniť z panciera hlúposti, do ktorého ju zovreli posledné storočia. No vyčítam mu, že nie je dosť úprimný k svojmu vlastnému duchu. Jeho teórie sú poškvrnené očividnými omylmi. No nechcem vám protirečiť, ak im veríte.
-Prichádzam zo Ženevy a prešiel som snehom a riekami, len aby som mohol prijať vašu výzvu týkajúcu sa Descarta. Počúvam vás.
-Ak chcete, vezmite si princíp gravitácie čiže vzájomnej príťažlivosti telies, teda pád telesa k zemi. Descartes hlása, že ak jeden predmet narazí do druhého, môže spôsobiť jeho pohyb iba v tom prípade, ak je od neho ťažší. Tak korková guľa nepohne liatinovú guľu, ak do nej narazí.
- To je celkom jasné. Dovoľte, aby som vám citoval Descartovu poučku: „Aritmetický súčet veličín pohybujúcich sa v rozličných častiach sveta zostáva nezmenený.“
-Nie, - zvolal Joffrey de Peyrac a vstal tak prudko, až sa Angelika rozochvela. - Je to nesprávne tvrdenie a Descartes sa nepresvedčil pokusom. Prišiel by na svoj omyl, keby bol z pištole vystrelil olovený náboj, vážiaci jednu uncu, proti pevnej handrovej guli, vážiacej o dve libry viac. Handrová guľa by sa bola pohla z miesta.
Bernalli hľadel na grófa celý ohromený.
