TURGENEV, IVAN SERGEJEVIČŠĽACHTICKÉ HNIEZDO
ASIA
Melantrich, Praha, 1934
edícia Melantrichova slovenská knižnica (21)
preklad Dobroslav Chrobák (?)
beletria, román
278 s., slovenčina
hmotnosť: 367 g
tvrdá väzba
stav: poškodená väzba, ušpinená, knižničné pečiatky
PREDANÉ
*konik* in *041*
XLII.
Deň pred tým napísala Líza Lavreckému, aby k ním večer prišiel; ale on zašiel najprv do svojho bytu. Nezastihol doma ani ženy, ani dcéry; od služebnictva sa dozvedel, že odišla do Kalitinov. Táto zvesť ho prekvapila i nazlostila: »Ako vidno, umienila si Varvara Pavlovna prenasledovať ma všade,« pomyslel si, majúc srdce plne hnevu. Začal chodiť sem a tam po izbe, neprestajne odstrkujúc nohami i rukami detské hračky, knižky, všelijaké ženské pletky, ktoré sa mu motaly do cesty. Zavolal Justinu a rozkázal jej, aby odpratala to smetisko. — »Qui, monsieur,« odpovedala s úškľabkom a začala riadiť izbu, elegantne sa zohýnajúc a dávajúc mu každým pohybom na javo, že ho považuje za neohrabaného medveďa. S nenávisťou sa díval na jej vyžitú, ale stále ešte pikantnú, posmešnú parížsku tvár, na jej biele rukávce, hodvábnu zásterku a ľahučký čepček. Napokon ju poslal preč a po dlhom váhaní (Varvara Pavlovna sa stále ešte nevracala) rozhodol sa odísť do Kalitinov — nie k Marii Dmitrijevne (ani za svet by nebol vkročil do jej salónu, kde bola jeho žena), ale k Marfe Timofejevne. Spomenul si, že zadné schody od vchodu pre čeľaď viedly rovno k nej. Náhoda mu pomohla, stretol na dvore Šuročku, ktorá ho doviedla k Marfe Timofejevne. Zastihol ju samotnú, čo nebývalo jej zvykom; sedela v kútiku, (prostovlasá, shrbená, s rukami složenými na prsiach. Keď uvidela Lavreckého, veľmi sa poľakala, bystro vstala a začala pobehovať po izbe, ako by hľadala svoj čepiec.
»Á, to si ty,« riekla, vyhýbajúc sa jeho pohľadu a stále niečo hľadajúc. »No, čo, vítaj... Ako vravíš? Kde si bol včera? Tak, ona prišla, no, čo sa dá robiť... musíš dáko ...«
Lavreckij sa posadil.
»Sadni si, sadni,« pokračovala starenka. »Šiel si sem rovno? Pravdaže... hej. To si sa prišiel na mňa podívať? Ďakujem ti.«
Starenka zatíchla. Lavreckij nevedel, čo jej má povedať ; ale rozumela mu.
»Líza... hej. Práve tu bola — Líza,« pokračovala Marfa Timofejevna, zaväzujúc a rozväzujúc šnúrky svojho vrecúška na ručné práce. »Nie je zdravá. Šuročka, kdeže si? Poď sem, moje dieťa; či nemôžeš ani chvíľku pobudnúť na mieste? Aj mňa bolí hlava. To asi od ich spevu a od hudby.«
»Od akého spevu, tetuška?«
»A nuž od akého! Začali už s tými, akože to voláte? duetami. A všetko po taliansky: či-či a ča-ča, hotové straky. Nôty naťahujú, div z človeka dušu nevytrasú. Ten Panšin a tá tvoja. A ako chytro sa dohodli, bez ceremonii, ako by boli z rodiny. Koniec koncov i pes — i ten hľadá búdu; človek sa tiež pchá, tým skôr, keď ho nevyháňajú.«
»Preca len, musím sa priznať, nečakal som to,« povedal Lavreckij, »bolo k tomu treba hodne smelosti.«
