MURDOCH, IRISČIERNY PRINC
(The Black Prince)
Smena, Bratislava, 1977
edícia Eva (53)
preklad Jarmila Samcová
ilustrácie Miloš Urbásek
prebal Miloš Urbásek, Jozef Galis
1. vydanie, 36.000 výtlačkov
73-080-77
beletria, román,
376 s., slovenčina
hmotnosť: 452 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,40 €
*konik* in **O2**
Hneď roku 1973. ako vyšiel vo Veľkej Británii román Čierny princ, stal sa bestsellerom. Odvtedy ho preložili do mnohých svetových jazykov. Právom. Podľa kritikov týmto — pätnástym — románom vrcholí umelecká tvorba anglickej spisovateľky Iris Murdochovej.
Čierny princ je románom o láske; je to príbeh o osudoch ľúbostného citu a súčasne esej o úlohe lásky vo formovaní ľudského vedomia a zmyslu umenia vôbec. Iris Murdochová je skvelá rozprávačka a dej románu rozvíja strhujúcim tempom, plným prekvapujúcich zvratov. Jeho hrdinom je päťdesiatosemročný spisovateľ, ktorý celý svoj život podriadil jedinému cieľu — umeleckej tvorbe. Chystá sa odísť do ústrania a napísať svoje vrcholné dielo, no namiesto toho sa ocitne vo víre zložitých citových vzťahov. Prežije osudovú lásku k mladučkej Juliane, dcére svojho priateľa Arnolda Baffina, bojuje o ňu, a hoci prehráva, napokon nachádza uzmierenie i naplnenie životného cieľa.
Čierny princ je súčasne básnickým vyznaním lásky k najväčšiemu velikánovi anglickej literatúry — Shakespearovi.
Iris Murdochová sa narodila v Dubline v angloírskej rodine. Študovala klasické jazyky a filozofiu, po vojne pracovala v organizáciách OSN pre pomoc vojnovým poškodencom. Niekoľko rokov prednášala filozofiu na vysokej škole. Neoddeliteľnou súčasťou jej tvorby je prvok romantickej fantázie a duchovnej nezávislosti. Sama tvrdí, že jej dielo prezrádza sklon odkrývať mýtické a magické hĺbky za obrazom „reálneho“ života. Nikdy sa však neutápa vo fantastických víziách. Úprimne a naliehavo ju zamestnáva súcit s utrpením a starosťami živých ľudí. Literám; kritika ju zaraďuje medzi najvýznamnejších anglických spisovateľov tohto storočia.
Priscilla zostavila dlhý zoznam, ktorý obsahoval aj niekoľko pomerne veľkých dekoračných predmetov a množstvo šiat. To všetko som jej mal zachrániť. Zoznam som značne skrátil. Vôbec som si nebol istý legálnosťou činu. Predpokladal som, že utečená manželka má právo na osobné šatstvo. Povedal som Priscille, že šperky sú „jej“, ale ani tým som si nebol istý. Prirodzene, že som nemal v úmysle sťahovať väčšie predmety z ich domácnosti. Zaviazal som sa, že okrem šperkov a norkovej štóly vezmem množstvo iných vecí: kostým, večerné šaty, troje šiat z jemného vlneného jerseya, dve blúzky, dva páry topánok, kôpku bielizne, bielo-belaso pásikavú porcelánovú vázu, mramorovú sošku akejsi gréckej bohyne, dve strieborné čaše, malachitovú škatuľku, maľovanú florentínsku kazetu na šijacie potreby, emailový obrázok dámy oberajúcej jablká a čajovú kanvicu z wedgwoodskeho porcelánu.
Priscille sa veľmi uľavilo, keď som súhlasil, že pôjdem a prinesiem jej tie veci, ktorým, ako sa zdalo, pripisovala takmer magický význam. Dohodlo sa, že potom Rogera formálne požiada, aby jej zbalil a poslal aj ostatné šatstvo. Priscilla nepredpokladala, že by sa ich chcel nasilu zmocniť, keď už jej šperky budú v bezpečí. Neustále sa bála, že Roger tie „drahocennosti“ predá jej naprotiveň, a keď som nad tým premýšľal, usúdil som, že by to nebolo také nemožné. Dúfal som, že Priscillu poteší moja naozaj (keď sa všetko uváži) veľmi láskavá ochota podujať sa na záchrannú akciu. Len čo sa však vyriešil tento znepokojujúci problém, začala znova donekonečna tárať o výčitkách svedomia, o svojom trápení, o stratenom dieťati, o svojom veku, o svojom zovňajšku, o tom, aký grobiansky bol voči nej manžel, o jej zničenom, prázdnom živote. Neovládaná sebaľútosť, prejavovaná neuvážene a nekriticky, je neveľmi vábna.
Teraz som sa za sestru hanbil a najradšej by som ju bol niekde ukryl. Niekto s ňou však musel byť a Rachel, ktorá si v predchádzajúci deň vypočula záplavu týchto sťažností, súhlasila, so zmyslom pre povinnosť, ale bez nadšenia, že zostane s Priscillou, kým sa nevrátim z Bristolu za predpokladu, že sa vrátim čo najskôr ešte v ten istý deň.
Telefón cengal v prázdnom dome. Bolo včasné popoludnie, pracovný čas. Obzeral som si v zrkadle telefónnej búdky pekne vyholenú hornú peru a rozmýšľal o Christiane. Čoho sa tie myšlienky týkali, rozpoviem neskôr. Ešte vždy som v duchu počul ten jej démonský smiech. O niekoľko minút, nervózny a nesvoj, pripadajúc si celkom ako lupič, vložil som kľúč do zámky a jemne zatlačil dvere. Mal som so sebou dva veľké kufre, a tie som postavil na dlážku v hale. Keď som prekračoval prah, čosi ma zarazilo, ale hneď som nezistil, čo to je. Zrazu som si uvedomil, že je to čerstvý prenikavý pach politúry na nábytok.
Čo sa Priscilla navykladala, aký je dom zanedbaný! Celé týždne nik neustielal postele. Prestala umývať riady. Upratovačka, prirodzene, dala výpoveď. Roger cítil divé uspokojenie, keď robil ešte väčší neporiadok a ju z neho obviňoval. Roger náročky všetko roztĺkal. Priscilla po ňom neupratovala. Roger našiel tanier so splesnetým jedlom. Tresol ho na dlážku v hale Priscille k nohám. Tam doteraz ležia, porcelánové črepy spolu s tým svinstvom na koberci. Priscilla prešla popri tom nevšímavo. Ale keď som prekročil prah, ocitol som sa v celkom odlišnom prostredí. V prvom okamihu som sa nazdával, že nie som v správnom dome. Vládla tu priam nápadná čistota a poriadok. Biele drevené obloženie sa blýskalo, wiltonský koberec žiaril. Boli tu dokonca kvety, obrovské červené a biele pivónie vo veľkom mosadznom krčahu na dubovej truhlici. Truhlica i krčah boli vyleštené.
Hore panoval ten istý nezvyčajný poriadok a čistota. Postele boli postlané s nemocničnou pedantnosťou. Hodiny tíško tikali. Bolo to záhadné ako Marie, Celeste*. Vykukol som do záhrady na pokosený trávnik a kvitnúce kosatce. Slnko jasne svietilo, ale bolo trocha chladno. Roger asi skosil trávnik už potom, čo ho Priscilla opustila. Podišiel som k dlhému nízkemu bielizníku, kdesi Priscilla údajne ukladala šperkovnicu. Vytiahol som zásuvku, ale tam nebolo nič, iba šatstvo. Poprehadzoval som ich, potom som poprezeral ostatné zásuvky a kúpeľňu. Otvoril som skriňu. Po šperkovnici ani po norkovej štóle tu nebolo ani slychu. Ani na toaletnom stolíku som nevidel strieborné čiašky, ani malachitovú škatuľku, ktoré tam mali byť. Veľmi ma to znepokojilo a bežal som do ostatných izieb. Jedna miestnosť bola naprataná Priscillinými šatami, ležali na posteli, na stoličkách, na dlážke, pôsobili jasne, veselo a čudne. Na obchôdzke som zazrel bielo-belaso pásikavú porcelánovú vázu, ktorá mala povážlivo väčšie rozmery, než Priscilla naznačovala, a vzal som ju. Ako som stál v rozpakoch na odpočívadle schodišťa, zvierajúc vázu v náručí, začul som zdola akýsi zvuk a ktosi povedal: „Haló, to som ja.“
Pomaly som zišiel schodmi. V hale stál Roger. Keď ma uvidel, mimovoľne otvoril ústa a nadvihol obočie.
