SINCLAIR, UPTONPETROLEJ
(Oil!)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1959
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (124)
preklad Viera Szathmáry-Vlčková
doslov Ján Vilikovský
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 22.000 výtlačkov
56/VIII-7
beletria, román
600 s., slovenčina
hmotnosť: 595 g
tvrdá väzba
stav: používaná, bez prebalu
0,40 €
*konik* in **S6Z**
Deputácia odpovedala, že to robotníci nepochybne ocenia; sú vraj hlboko povďační pánu Rossovi za jeho postoj. Členovia deputácie boli rozpačití a veľmi zdvorilí; pre ponížených robotníkov je — viete — veľmi ťažké stáť zoči-voči svojmu zamestnávateľovi, „veľkému“ mužovi, vyzbrojenému magickou silou peňazí.
Štrajk ohlásili na stredu v poludnie a všetci robotníci odišli pri speve piesní. Ani nie vyše desať percent z nich vstúpilo do únie, ale prácu opustili všetci do jedného — tých niekoľko málo robotníkov, ktorí by boli radi ostali, tak či onak nestačilo na udržiavanie studní v chode. Zavreli prúd, všetko zanechali v dobrom poriadku a odpochodovali do Raja, kde usporiadali masové zhromaždenie. Na tomto petrolejovom poli bolo takmer tritisíc robotníkov a tí všetci prišli i s väčšinou mestského obyvateľstva a značným počtom rančerov. Sympatie celého občianstva boli zrejme na strane robotníkov.
Tom Axton predniesol reč, v ktorej vyložil ponosy robotníkov a podľa svojich skorších skúseností im povedal, ako treba štrajk viesť. Nadovšetko si musia udržať sympatie verejnosti tým, že budú poslušní zákonov a vyhnú každému náznaku nepokojov. To nebude ľahké, lebo Federácia zamestnávateľov to vie — práve tak ako to vedia vodcovia štrajku — a všemožne sa vynasnaží vyprovokovať robotníkov do násilenstva; preto prichádzajú „strážcovia"; ťažkosťou pre štrajkujúcich bude držať sa im z cesty. To sa práve stáva pri štrajkoch — ak možno veriť Axtonovi; povedal, že strážcovia sú ľudia nízkeho typu, ktorých veľké detektívne agencie najímajú z mestského podsvetia a ktorí sú ozbrojení revolverom v zadnom vrecku nohavíc. Či im fľašku whisky v druhom zadnom vrecku nohavíc tak isto dodávajú zamestnávatelia, alebo či si ju zadovažujú chlapi sami, to Tom Axton nevedel. Nuž, nech je tak či onak, priviezli sa sem na nákladnom aute a cestou sa zastavili v šerifovej úradovni v San Elido — preto vo dne v noci otvorenej — kde museli zložiť hromadnú prísahu ako „zástupcovia šerifa“ a dostali strieborné štítky, aby ich nosili na revéroch kabáta. A potom všetko, čokoľvek urobia, je podľa zákona. Niekoľkí tí zástupcovia šerifa postáváli a počúvali Axtonovu reč, ktorá sa im — netreba zdôrazňovať — nijako nepáčila.
Predseda únie, ktorý prišiel na petrolejové pole, aby viedol štrajk, hovoril tiež a hovoril aj tajomník únie a organizátor tesárskej únie — nemuselo byť priveľa tých reči, lebo robotníci boli plní oduševnenia a ich myseľ bola otvorená myšlienkam; vychovávali sa v zmysle solidarity. Prihlasovali sa v celých stovkách a platili príspevky zo svojich biednych úspor. Ustaľovali sa výbory, ktoré sa dali do práce v starej kôlni, najatej ako hlavný stan; bola to jediná miestnosť, rozmermi aspoň trochu zodpovedajúca, v tej petrolejárskej konjuktúre. Miestnosť prepĺňali chlapi, prichodiaci a zas odchodiaci, a bolo v nej nemálo ruchu: úradníci aj dobrovoľní pracovníci pracovali tak, ani čo by ľudský organizmus nepoznal niečo ako odpočinok a spánok. Bolo treba zaobstarať dočasné byty — lebo nie mnohí petrolejárski podnikatelia boli natoľko velkomyseľní, aby poskytli prístrešie štrajkujúcim! Únia objednala množstvo stanov a bude ich potrebovať ešte viac, až vypršia nájomné zmluvy na domce, prenajaté na pozemkoch spoločnosti. Našťastie nebolo veľa robotníkov, ktorí mali so sebou rodiny na tomto poli; petrolejársky robotník je sťahovavý vták — príde na nové pole a musí pracovať za dlhý čas, kým si zgazduje dosť peňazí, aby si mohol priviesť ženu a deti z predošlého poľa.
Bunny ta prišiel vozom v sobotu ráno: vtedy sa bol už minul prvý príval vzrušenia. Bol daždivý deň a robotníci nemali kde usporiadať zhromaždenie, nuž ich bolo vidno natisnutých pod bránami alebo pod plátennými roletami proti slnku, všade, kdekoľvek sa našlo voľne prístupné prístrešie. Vyzerali akosi smutne, akoby boli prišli na to, že štrajk je menej romantický, než očakávali. Pred petrolejárskými pozemkami, najmä pred tými, čo patrili veľkým spoločnostiam, videli ste hore-dolu prechádzajúcich mužov s gumenými kabátmi a klobúkmi, spod ktorých si vás podozrievavo obzerali. Niektorí z nich nosili na pleci pušku ako vojenské stráže. Bunny sa zaviezol na otcov trakt a tam sa mu naskytol ten istý pohľad; zranil ho až do srdca — bolo to pravé zosobnenie onej nenávisti,
