WOIWODE, LARRYUŽ VIEM, ČO UROBÍM...
(What I´m Going to do, I Think)
Tatran, Bratislava, 1975
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (46)
preklad Šarlota Barániková
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 35.000 výtlačkov
61-659-75
beletria, román. literatúra americká
239 s., slovenčina
hmotnosť: 325 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
Keď dvadsaťsedemročný L. Woiwode vydal svoj prvý román Už viem, čo urobím ... , bolo jeho meno väčšine amerických čitateľov rovnako neznáme, ako je dnes neznáme čitateľom slovenským. A predsa sa o ňom vzápätí začalo hovoriť ako o jednej z najväčších nádejí mladej americkej literatúry. Úspech debutujúceho spisovateľa je o to väčší, že neupútava pozornosť exotickým prostredím či témou nevzrušuje vonkajškovým napätím: jeho román je nabitý napätím, ale ide o napätie vnútorné, napätie živého, premenlivého ľudského vzťahu. Áno, reč bude, ako v literatúre už toľko ráz, o láske, o láske dvoch mladých ľudí, Chrisa a Elien, o tom, ako uzavreli manželstvo a čo to pre oboch znamenalo. Prekážkou na ceste k harmonickému spolužitiu nie je len odpor bigotných príbuzných či začiatočný nedostatok hmotných prostriedkov — tieto prekážky sú vonkajšie a môžu pôsobiť aj stmeľujúco. Hlavnou prekážkou je vnútorná zložitosť i rozpornosť ľudskej osobnosti, a zápas o vzájomné zblíženie a porozumenie sa vďaka Woiwodeho bystrému pozorovaciemu talentu a umeleckému majstrovstvu stáva strhujúcim dobrodružstvom V samote michiganských lesov, kam sa Chris a Elien trochu oneskorene vyberú stráviť medové týždne, majú obaja dosť času a príležitosti okúsiť trpkosť pochybností, ale aj pochopiť, že prvotné očarenie je dar, ale trvalé puto, trvalý ľudský vzťah je výsledkom cieľavedomého úsilia.
„To nie,“ povedala. „To by si predsa neurobil!“
„Nie, nie, pravdaže nie. Prepánajána, veď to bola len hra.“
Znepokojilo ho, ako sa jej rozšírili velikánske oči, plné strachu a odporu, akoby jeho imaginárne výstrely na svišťa boli útokom na ňu.
„Všetko by to tu zničilo,“ povedala. „Znesvätilo. Tu je všetko v prírodnom stave. Nikto tu nepoľuje.“
„Ani v jeseni? Alebo v zime?“
„Vtedy sem nechodievame.“
„Stavím sa, že vtedy tu poľujú.“
„Nemali by. Je to súkromné vlastníctvo. A celá oblasť je normálna divočina, všetko sa zachováva v rovnováhe prirodzeným spôsobom. Z Horného polostrova sem prilietajú havrany, ba videli tu už aj orly.“
„Skalné?“
„Áno.“
„Doparoma,“ zvolal, predstierajúc záujem, aby pokračoval v rozhovore a zmiernil jej obavy a nedôveru.
„Mnohí farmári na okolí ich presne určili. Jeden hniezdil hneď za zátokou.“
„Videla si ho?“
„Nikdy sme sa neprebudili tak zavčasu.“
„Možno tento rok nejakého uvidíme.“
„Možno.“
Slnko zapadalo a hladina jazera, sčerená vetrom, zružovela od obzoru až po breh. Pláž bola teraz jasnočervená, limby modré a na výmoľ padol levanduľový tieň. Z dier pod skalou vyletovali juričky a spúšťali sa strmo na hmyz. Čajky sa sťahovali na pevninu. Nad hlavou im preleteli celé kŕdle, škriekali ako posadnuté prenikavým, chrapľavým, až detinským hlasom, pôsobiacim tak nezmyselne a rušivo, ako keď žiak zaškrípe nechtom po tabuli.
Zdvihla hlavu a načúvala, potom im nežne, karhavo dovrávala: „Co tak škriekate!“
Keď znova nastalo ticho, pozrela ponad jazero. „Nemohli sme si vybrať lepšie miesto. Tu budeme začínať. Nezáleží na tom, že sme celý mesiac neboli spolu.“
„A čo ten rok?“
Oľutoval, že to povedal. Sklonila hlavu a zakrútila sa tesnejšie do plášťa. „To je už za nami,“ povedala. „Už je to za nami. Ani to tu už neplatí.“
No je to vo mne, už mal na jazyku. „Viem. Nechcel som. To nič, pravdu máš, je to už za nami. Zabudnime na to.“
„Prosím ťa o to.“
„Už to nikdy nespomeniem.“
Blížili sa ďalšie čajky, leteli tak nízko, že ich ostré výkriky padali okolo nich ako kovové tyče.
Vytiahol z vrecka papier, na ktorom boli napísané príkazy: Poistky sú na zadnej verande, tam je aj bojler na teplú vodu. Prv než ho zapneš, presvedč sa, či je plný. Mohol by vybuchnúť. Ak voda netečie, chod k čerpadlu na konci lúky a zapni motor. Jej starý otec. Nechcel by tú scénu prežívať ešte raz. Jej starý otec, ktorý niekoľko dní mlčal ako hrob, zrazu sa Elien prihovoril: „Pomysli na svoju matku. Nemáš už úctu ani k jej pamiatke? Jednoducho ujsť a vydať sa...“ Jediným pohľadom presvedčil Chrisa o svojom nevýslovnom pohŕdaní. Dočerta, mal Chris na jazyku, všetci máme svoje chybičky, no iba ticho sedel zastrašenejší a uzavretejší ako pred kňazom.
Mrdol plecom, aby sa toho zbavil (boli teraz s Elien sami, ďaleko od nich, a tak na tom nezáležalo), a ozval sa už veselším hlasom: „A teraz prejdime na banálnejšie veci: Musíme sa osprchovať, potrebujeme teplú vodu.“
„Vyčkaj,“ povedala. „Poď najprv sem. Pozri to slnko!“
Prešiel k nej a objal ju okolo pása. Slnko už napoly zapadlo, prevrhnutá miska, čo sfarbila vodnú šíravu. Začal duť vietor a ochladilo sa. Odkiaľsi zdola zachytil nejasný zvuk; voda, zvlnená vetrom, pohybom mesiaca a či čím, už nebola taká pokojná a v drobných vlnkách narážala na breh.
„Tu som vo svojom živle,“ povedala.
„Co?“ Práve si všimol, že zo stromu neďaleko potopenej lode vzlietli tri veľké čierne vtáky, nečujne obleteli zátoku a zmizli z dohľadu.
„Tu som vo svojom živle,“ povedala ešte raz.
„Ach,“ vzdychol a zahľadel sa na západ slnka. „Hej. Je to pekné.“
