TAJOVSKÝ, JOZEF GREGOR
HORKÝ CHLIEB
Mladé letá, Bratislava, 1990
ilustrácie Jozef Vrtiak
edícia Mimočítanková literatúra pre ZŠ
doslov Ján Poliak
vysvetlivky Elena Šmatláková
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
ISBN 80-06-00284-3
beletria, poviedky
184 s., slovenčina
hmotnosť: 365 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky
3,50 €
in **S1P**
ŤAŽKÝ BOJ
V smutnom kraji slovenskom, v zmaďarizovanom meste Prešove stolice Šarišskej, slovenská banka otvorila filiálku a postavila do nej svojho činného úradníka Andreja Kôrku.
Kôrka pochodí z dediny, s ľudom zhovárať sa, zaobchodiť vie, ako treba, aby získal dôveru pre banku i pre slovenčinu.
Mesto zmaďarčené. Kôrka najal si byt v postrannej ulici, kde bývajú z dedín prisťahovaní bohatí gazdovia. K týmto -ešte neskazeným mestom a jeho obyčajami a náhľadmi -skorej sa dostane, ako pristúpi k pánom, úradníkom, alebo odvislým remeselníkom.
U nás sú mestá už tak zmaďarčené, že len ľudia z dedín, zachovalých mravov, môžu ich osviežiť a udržať národu.
Kôrka, ženatý človek, najsamprv ponavštevoval, ako sa patrí, susedov-gazdov, ktorí tu v meste navidomoči bohatnú, lebo čo by ani len nepomyslel, v meste všetko môžu speňažiť a potrieb nemajú veľkých, nuž bohatnú.
Najviac sa mu zapáčil sused Drobný, ktorý má všetkého -ani sám nevie, koľko! Prišiel pred pätnástimi rokmi z dediny s dvadsaťjedentisíc zlatými a tu sa zakúpil.
Hneď ho povodili po celom dome, pivniciach, povalách, sýpkach, stajniach a komorách. Bolo to na jar, ale ešte mal zo tristo centov zemiakov, v sýpke hŕby zrna, tri izby plné postieľ a peria, plátna, vo vozoch šesť koní, v stajni z osem-desať kráv a pri svinských chlievikoch povstal taký kvik, že nebolo rozumieť, v ktorom koľko a akých je zavretých. Iba jednu starú opachu-ošípanú vypustili s dvanástimi mladými, že to bolo na čudo!
Kôrka hneď sa zjednal na dve prasce po desiatke, a bola známosť hotová.
Horkýže hotová! Trvalo to z mesiac návštev, kým ako-tak všetkých v dome poznal. Lebo sused Drobný má takúto čeľaď: prvý je on, asi päťdesiatročný, zdravý, červený, ešte svižký chlap; jeho žena, tiež v jeho veku, ale proti nemu starenka, sťaby jeho mať: malá, suchá, bezzubá. Štyria synovia: dvaja ženatí, tretí vojak tu v meste, ale už tiež ženatý, štvrtý mládenec; dve slobodné dcéry (jedna ešte len dievča dvanásťročné), tretia vydatá v susedstve, odkiaľ má prvý syn ženu. Detí v dome - ak mi z počtu niektoré nevypadlo - šestoro a siedme, ôsme narodí sa dnes-zajtra. Cudzích ľudí, sluhov v dome niet, iba azda dvaja starkí, čo dvor čistia, hnoj kydajú, drevo štiepajú a sviniam zelinu varia, ale keď sa poschodia svatovci, kmotrovci, švagrovci, sú ich plné dve izby, a ešte mladé ženy zostanú v kuchyni variť, chystať, chlapov obchodit', a čo mladšie sa i hanbia - medzi toľkých chlapov, kde ešte i „otec“ robia fígle s mladými ženami.
Bože, tento dom získať, národu prebudiť! Za dvadsať-tridsať rokov bude ich tam na jednu dedinu! Tí dobyjú mesto! Majú už - ako sami vravia - spolu celá família do tristo jutár poľa okolo mesta, v ulici jedenásť fundusov a z roka na rok kupujú zvyšky panských majetností a chyže, záhrady. Toť kúpili v susedstve starý domec a prerobili ho na stajňu. „To sa nám vyplatí. Naše kravy po dve-tri stovky ... a mlieko po štrnásť grajciarov.“
Kôrkovi sluchy trhá od nadšenia a nemešká, dáva sa do práce; uvedomiť ich ako Slovákov i ako roľníkov, že oni, lebo majú zem, sú samostatní a povolaní byť hradbou slovenčiny a národnej hrdosti.
Kto má vyše šesť rokov, každý zná čítať i písať; všetci chodili do školy, ba malé deti vodia i do „uvody“. Starí bývali na dedinách i richtármi, úradskými.
Kôrka obzerá kasne, police, komory, hrady, ale knižiek nenachodí. Len modlitebné a spevníky, i v slonovej kosti, i v šagríne, v pozlátených spinkách. „Nič viac?“ spytuje sa sám seba.
„Nič,“ hovoria mu všetky vymetené kúty, do ktorých len nazrel.
Neboj sa, o pol roka, o rok bude tu knižiek, novín - až ťažko Policiam. I ty znáš, i tvoja žena zná predávať knižky, novinky,