HORÁK, JOZEFPOVESTI SPOD SITNA
(Povesti I)
Mladé letá, Bratislava, 1981
ilustrácie Jozef Jaňák
edícia Vybrané spisy Jozefa Horáka
zostavil a doslov Ivan Kupec
4. vydanie (novozostavené 1.), 25.000 výtlačkov
66-179-81
beletria, povesti
304 s., slovenčina
hmotnosť: 533 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
1,50 € PREDANÉ
*konik* in *R08*
ZVON OD SVÄTÉHO ILJU
Ilja, chudák, si už zvykol na ten ustavičný hurhaj. Deň čo deň vídal vojakov a ranených, videl boje, Tatárov, ustaraného pána Blažka a pána Michala, ale myslel si, že sa nič nemôže stať. Tatári prišli a odídu. Jedného dňa budú hory zasa pusté, ako bývali. Iba spálený kláštor ho trochu mýlil. No Jakub Valibuk mu raz povedal, že ho ctihodní otcovia znova postavia, a vraj väčší, ešte krajší.
Aj páter Ján bol nepokojný. Banoval, že chlapca brali na hrad: čo ak ten predsa len padne? Myšlienka, čo bude s chlapcom, ustavične ho znepokojovala. Neraz bol už rozhodnutý poslať ho s poslom k pátrovi Baltazárovi do lesov. Pravda, možno by tam bol býval vo väčšom nebezpečenstve. Ale možno aj by ho les predsa len lepšie chránil.
Ilja nosil od istého času tajnú myšlienku v hlave.
Po celé týždne nepočul hlas svojho milého zvona. Slniečko vychodilo, zapadalo, ľudia vstávali, líhali - a zvon mlčal. Keď prešiel mesiac, začal Ilja hútať, či by sa nemohol prekradnúť horami k spálenému kláštoru a aspoň raz zazvoniť, rozkývať zvon, dať sa rozniesť jeho hlasu po horách.
Táto myšlienka zmocňovala sa ho čoraz väčšmi. Nemohol ju vypudiť z mysle. Vo dne v noci videl zvon pred sebou, počul jeho hlas... Ba ktovie, či ešte visí v spálenej zvonici, či je ešte celý, či ho Tatári nezničili ako celý kláštor? Iljja žil v pochybách a v túžbe: ísť ta a zazvoniť. Potom by zasa na dlhší čas bol pokoj. Možnože potom aj Tatári zmiznú a Ilja bude môcť voľne chodiť po svete.
V takýchto náladách a myšlienkach našiel Ilju posledný tatársky útok, v ktorom zahynul slávny žoldnier, statočný vojak Havel Gubáš.
„Zajtra večer ho majú pochovať,“ hútal Ilja. „Toľkých už pochovali, a zvon ani raz nezaspieval. Strýcovi Gubášovi by sa patrilo, veru, zvon by mal znieť, keď budú jeho mŕtve telo odnášať ku hrobu.“
Odrazu mu blysla hlavou myšlienka: zbehnúť dolu do kláštora a zazvoniť. Pohreb bude večer, a v šere ho nik neuvidí. Prekĺzne lesom ako myš a zase sa vráti na hrad.
Zdalo sa mu to celkom ľahké a prirodzené. Nepomyslel na nebezpečenstvá, ktoré ho mohli zájsť. Hja myslel len na svoj čin, len ten mal pred očami. Nezveril sa s tým nikomu, ani frátrovi Cyrilovi ani strýcovi Valibukovi. Vykoná to sám. To bude posledná Iljova služba strýcovi Gubášovi.
Dobre vedel, kadiaľ sa najskôr dostane zo skál Sitna. Poznal niekoľko
schodných miest. Bude opatrný ako vlk, čo sa kradne nocou.
Len aby skoro mrkalo! Aby skoro vyšli hviezdy.
Konečne prišiel večer a Ilja sa vykradol na Sitno. Prebehol neveľkou plešinou a dal sa bokom ku skalám. Tam v húštine vyčkával hustejší súmrak. Nemal ani najmenšej obavy, ani výčitky necítil. Vedel, že jeho čin by nik neschvaľoval, ale bol presvedčený, že nerobí nič zlé. O nejakú hodinku ponesú Gubášovo telo z hradu na západnú stranu Sitna, a vtedy on už bude v dedine. Iba jedno ho trápilo: čo ak budú Tatári aj v spálenom kláštore? Uvidí, ak by boli, vráti sa.
Tak hútal, kým sedel v hustom kroví.
Medzitým sa chytro stmievalo.
Ilja vstal, opatrne sa poobzeral a dal sa hľadať úzku úžľabinu medzi skalami. Našiel ju hneď a pustil sa ňou dolu. Liezol tichučko, dával pozor, aby sa ani kamienčok pod jeho mäkkým krpcom neskotúľal, ani lístok nezašuchotal. Ohmatal najprv každý kúsok zeme, každú kravinku, a len potom opatrne kládol nohu na zem alebo sa zachytával. Niekedy musel zoskočiť zo strmej skaly. Tu vždy postál a počúval, či nezachytí spod skál nejaký podozrivý šramot. No všetko šlo hladko. Ilja cítil, že už nemôže byť ďaleko od lesa. Áno, už sa zatemneli konáre prvých stromov. Tam bolo ešte hustejšie šero. Kdesi ďaleko zbadal medzi haluzím slabý svit ohňa. Asi z tatárskeho tábora. A tu už bola tma najtemnejšia a zakryl ho tieň stromov. Tušil, že teraz nasleduje najnebezpečnejšia časť jeho cesty. Len aby niekde nenarazil na stráž!
Ilja zastal, srdce mu prudko bilo. Bedlivo načúval: naokolo bolo ticho ako v hrobe. Len potom sa opatrnejšie ako dosiaľ začal spúšťať dolu skalou. A tá sa už končí, teraz musí zoskočiť. Len aby nevrazil do niečoho! Aby nesprašťal konár, aby suché lístie nezašuchotalo! Ale nebolo času na rozmýšľanie. Ešte chvíľku načúval, potom skočil.
Cítil, ako letí vzduchom, tmou.
Dopadol tíško, zaznel len temný buchot. Ilja ostal pričupený k zemi.
Ani nedýchal. Marilo sa mu, že neďaleko sa niečo pohniezdilo. Možno človek, možno zver. Ináč bolo ticho.
Ilja vstal a zohnutý kradol sa k lesu. Obďaleč sa zasa niečo pohniezdilo. Tatárska stráž. No strážny si musel byť istý, že tadiaľ nik nebude schádzať, iba sa zamrvil, chvíľku sa započúval a driemal ďalej.
Ilja sa šťastlivo dostal do lesa. Pustil sa krížom a popamäti, opatrne sa predieral húštinou. Nebola to ľahká cesta. Tu sa musel skoro po zemi
