KUNCEWICZOWÁ, MARIAPRÍMERIE S DIEŤAŤOM
TVÁR MUŽA
(Twarz mężczyzny)
Tatran, Bratislava, 1977
edícia Svetová tvorba (122)
preklad a doslov Miroslava Wlachovská
prebal Pavel Blažo, Miloš Urbásek
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
beletria, novela
148 s., slovenčina
hmotnosť: 240 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
0,40 €
*konik*in **O1**
Významnú poľskú spisovateľku Mariu Kuncewiczowu poznajú slovenskí čitatelia z dvoch vydaní úspešných románov Cudzinka a Tristan 1946. Obidva romány si podmanili čitateľov okrem iného tým, že sú hojne napojené z prameňov autorkinej životnej skúsenosti, a to jednako ženy--matky i emancipovanej umelkyne-spisovateľky. Do tretice k týmto knihám teraz pripájame dvojnovelu Tvár muža a Prímerie s dieťaťom z prvého obdobia jej tvorby.
Dvojnovelu so zreteľom na tému a motívy možno zaradiť do okruhu tzv. ženskej literatúry. Pravda, o tvorbe M. Kuncewiczowej v súvise so ženskou literatúrou možno hovoriť iba v tom zmysle, že čerpá zo životných pocitov a skúseností, ktoré môže prežiť len žena. Lebo inak sa so ženskou otázkou vyrovnáva nežensky otvorene, priam mužne.
Tvár muža (1928) výstižne možno charakterizovať ako zápisník dievčenskej duše, ktorá túži po porozumení a vlastne i po láske, hoci ešte len tuší, čo to je. Autorka analyzuje lásku vo veľmi jemnom psychologickom pradive, ktoré splieta na príbehu dozrievania a prebúdzania varšavskej gymnazistky a potom na príbehu jej prvej — nešťastnej — lásky, už ako krakovskej poslucháčky filozofie, až po tú ozajstnú, osudovú lásku, končiacu sa manželstvom.
Titulná próza Prímorie s dieťaťom (1927) je psychologickou štúdiou materstva. V citlivom, ale psychologicky hodnovernom podaní autorka predstavuje ženu, ktorá nie je od prvej chvíle tehotenstva šťastná a nadšená, dieťa pokladá za tragický zásah do svojho života. Až postupne, ako dieťa rastie a osamostatňuje sa, matka sa s ním „zmieruje“ a začína ho mať rada opravdivou materinskou láskou.
Táto kniha psychologických noviel jasne naznačuje a vyznačuje osobitosť prózy Marie Kuncewiczowej. Navyše priam dýcha neopakovateľnou atmosférou Varšavy a študentského Krakova z prvých desaťročí nášho storočia.
Na opačnej strane bytu otvorila balkónové dvere. Vyniesla na balkón stoličku a sadla si — s Ibanezom pod pazuchou.
Svetlo, na námestí zapĺňajúce priestor medzi činžiakmi, tuhlo v zlaté jazierko. Ľudia sa brodili ťažkými vlnami jesene, kúpali sa v smiechu, s vypätím síl sa plavili horúčavou. Zo dna vystupoval čmud, hustý zápach. Všetkými smermi sa ako bystrušky hmýrili autá. Keď chlapi prechádzali cez cestu, tmavé nohavice sa im nervózne spájali a rozpájali; ženy, ovinuté štólami a vôňami parfumov, kráčali svižne. A električka, podobná červenej šťuke, podchvíľou rozháňala dav svojím zvonením.
Bola nedeľa. V drožkách sa honosili rodiny vo veľkých i malých klobúkoch; kostnaté kobyly ich viezli do Alejí a biče trčali pri kozlíkoch ani tenučké stožiare.
To mravenisko sa plazilo, plávalo, skackalo k svojim sviatočným lavičkám, poliatym limonádou. Septembrový vzduch — napriek benzínovým výparom — bol lahodný a taký nevládny, že priam meravel.
Terezka sa dívala zo štvrtého poschodia a myslela si: „Nepôjdem. Nikam s nimi nepôjdem. Načo.“
V izbe zazvonil telefón. Dlho drnčal, kým sa konečne neozvalo smerom od kuchyne Zoškino šuchtanie.
— Slečna? Áno, je.
— Nie, nie som doma, Zoška, povedz, že nie som doma ...
— Prepáčte, slečna nie je doma.
Vtedy jej kdesi hlboko v srdci ožili krakovské telefonáty. Bujaré, rôznofarebné oko smiech. Prv než sa ticho stihlo rozochvieť, slúchadlo sa už hlásilo o slovo. A každý návrh hol dôležitý, každý oznam veselý, na všetko striehol čas, akoby práve a jedine na to stvorený. Zakaždým, keď Anatol zvolával schôdzu, zo zvoniacej skrinky vystupoval dôležitý tón ako belasý duch. Po ceste na Grodzkú sa potom s príjemným úsmevom vyhýbala starenke, decku na krivých nôžkach, ba aj vypasenému elegánovi — „moje ruky už možno zakrátko odtisnú balvan, čo nám zakrýva pravdu“.
Leto uplynulo. Nádherné krakovské šťastie isto vysychá v rukách zlých záhradníkov. A dôležité veci ledva tlejú na apoštolských perách. Od času, keď jej tak dobre padlo pobudnúť na ulici a spod bremena blaženosti hľadieť na nohy tancujúce alebo bez prestania kráčajúce za svojou biedou, od čias tejto činorodej radosti uplynuli dva mesiace strávené na vidieku.
Terezka spoznala slnko.
V okolí dvora boli iba hlboké lesy a žili v ňom iba traja starí ľudia, ktorí nevychádzali za jeho ohradu.
Ale na poľanách, v trávnatých zátokách si voľkalo slnko
— nahé, desivo blízke. Dlho Terezka nevedela, že je práve také. Myslela si, že je milé a trblietavé ako staniol, ktorý si kedysi schovávala po zošitoch. (Rozostúpia sa chmáry
— obrovské sivé strany — a zrazu sa tam zatrbliece ako milá hračka.) Toľké roky hrávala takto do ruky slnko roztiahnuté do žltých pásov, rozdrobené na malé kúsky . . .
Neskôr si myslela, že slnko je božský semafor, signalizujúci počasie.
Až tohto leta podišlo k nej samo a bolo desivé, sladšie ako med. Nemohla zniesť šaty medzi svojím a jeho telom.
Jedného júlového rána bolo také ozajstné, že cítila na prsiach aj na ústach jeho tvrdé a horúce dotyky. Zatvorila oči — a ono, celé chlpaté a lesklé ako dajaké nadpozemské zviera zvalilo sa na ňu. Čosi husté, sladké jej zalepilo ústa, nemohla prehĺtať sliny, kolená sa jej chveli, boli čoraz slabšie a slabšie . . .
Kdesi neďaleko zrazu čosi čuplo (zrejme smrekovec striasol zo seba šušku). Terezka sa strhla a bezhlavo sa rozbehla do húštiny. Keď konečne zastala, aby sa — doráňaná ihličnatými konármi — poriadne nadýchla, naplnila
