MANN, THOMASPRÍBEHY ŽIVOTA A SMRTI
(Gesammelte Werke Bd. IX.)
Tatran, Bratislava, 1976
edícia Svetová tvorba (108)
preklad Viktória Hornáková, Nora Krausová
prebal Pavel Blažo
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
61-672-76
beletria, novela,
379 s., slovenčina
hmotnosť: 460 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
*konik*komka*in*belx-ger*
Veľký nemecký prozaik Thomas Mann, nositel Nobelovej ceny za literatúru z r. 1929, je nášmu čitateľovi dobre známy ako románopisec. Patril nielen medzi najvýznamnejších nemeckých prozaikov, ale i medzi najväčších svetových spisovateľov 20. storočia. V európskej kultúre stelesňoval goetheovského ducha — ducha univerzálnej kultúrnosti a humanistickej orientácie, preto sa v tridsiatych rokoch stal veľkým kritikom a odporcom fašizmu.
Do zväzku, ktorý teraz predkladáme čitateľovi, sme zaradili výber z jeho najkratších novelistických príbehov, tematicky zameraných na veľké morálne, psychologické a spoločenské problémy človeka moderných čias. Man-nove poviedky a novely vznikali vo všetkých obdobiach spisovateľovho života. Z jeho noviel sme vybrali jedenásť: Malý pán Friedemann, Šašo,
Lujzka, Tristan, Gladius Dei, Hladujúci, Tonio Kroger, Šťastie, Smrť v Benátkach, Zmätok a skorý žiaľ, Mario a kúzelník. V mnohých vytvára ústrednú postavu umelec: Tonio Kroger, Šašo, Tristan, Smrť v Benátkach. Novela Tonio Kroger je predovšetkým vo svojej ústrednej časti analýzou umelcovej osamelosti. Tonio nepokladá osud spisovateľa za profesiu, ale za kliatbu, a sám ho tiež preklína v mene lásky k životu. Všíma si, že k umeniu sa uchyľujú ľudia tak či onak defektní, postihnutí, okradnutí životom podobní jemu samému, ktorí si v umení kompenzujú svoje defekty. Stretávame sa tu s tým istým názorom ako u Buddenbrookovcov, s rovnakou dianózou choroby: patologický proces je „dekadencia“, pacient sa volá „meštiak“ a infekčný vírus „duch“. Krogerova cesta bola len nevinnou a romantickou dovolenkou, ktorá sa skončila návratom ku disciplíne a poslušnosti. Aschenbachov odchod do Benátok (Smrť v Benátkach) je skutočný útek, dezercia a zrada. Osud berie na seba podobu poľského chlapca Tadzia — ľudskú podobu antickej krásy; fascinovaný Aschenbach, spočiatku pútaný k Tadziovi obdivom umelca k dokonalej forme, píše v tomto úžase svoje posledné a najkrajšie stránky. Táto novela je jedným z vrcholov Mannovej prózy — vo svojej hutnosti, v dokonalom rozvrhu deja, v mnohovýznamovosti, akou získava každý motív ustavičným posunom v stále bohatšom tkanive diela, a v neposlednom rade i umením narážky, ktorým Mann zapája svoj príbeh do nemeckých a celoeurópskych kultúrnych súvislostí.
Politicky najangažovanejšia je Mannova novela Mario a kúzelník. Vznikla v rokoch fašistického nástupu, z autorových zážitkov v Taliansku. Hypnotizér Cipolla, mrzák, ktorý začína svoje predstavenie vlasteneckými frázami a okázale práska bičíkom, uvedie mladého čašníka Maria do hypnotického spánku, zosmiešni a zneužije ho. Je to Mannov politický ostrovtip, že zdroj magickej moci predstavuje kaukliar a chudák, pretože nezadlho potom i kaukliari a mrzáci doslova hypnotizovali nemecké davy a z ľudí robili bábky — človek s uspatým mozgom, s uspatým svedomím sa zmenil na barbara.
ŠŤASTIE
Ticho! Pozrieme sa do duše. Iba letkom, mimochodom a iba na niekoľkých stránkach, lebo sme náramne zaneprázdnení. Prichádzame z Florencie, zo starých čias; ide tam o posledné a neľahké záležitosti. A prekonali sa — kde? Azda na dvore, na kráľovskom zámku — ktovie? Chystajú sa ponaprávať zvláštne, slabo blyskotajúce veci, Anna, úbohá malá barónka Anna, nemáme mnoho času pre teba!
Trojtaktie a cengot pohárov — zhluk, výpary, hučanie a tanečné kroky, poznajú nás, poznajú naše malé slabôstky. Je to preto, že tam vidno najhlbšiu, najumáravejšiu bolesť, že sa tak radi zdržiavame na miestach, kde život slávi svoje prosté slávnosti.
„Avantageur!“ zvolal na celú sálu barón Harry, kapitán, a prestal tancovať. Pravou rukou ešte držal svoju dámu v objatí a ľavú si opieral o bok. „To nie je valčík, človeče, ale vyzváňanie umieráčika! Veď vy nemáte vôbec takt v tele; veď vy vždy iba tak plávate a vznášate sa. Nech opäť hrá poručík von Gelbsattel, aby sme predsa mali rytmus. Odstúpte, avantageur! Tancujte, ak to viete lepšie!“
A avantageur vstal, zrazil ostrohy a bez slova uprázdnil pódium poručíkovi von Gelbsattel, ktorý zaraz začal svojimi veľkými a bielymi, široko roztiahnutými rukami búchať do rinčiaceho a bzučivého klavíra.
Barón Harry mal totiž takt v tele, takt valčíka a pochodu, veselosť a pýchu, šťastie, rytmus a zmysel víťaza. Zapnutý husársky kabátec so zlatými šnúrkami nádherne pristal jeho mladej, rozhorúčenej tvári, ktorá neprezrádzala ani stopu starostí a úvah. Bol do červenkasta opálený ako plavovlasí ľudia, hoci jeho vlasy a fúzy boli hnedé, a to bola pikantnosť pre dámy; červená jazva na pravom líci dodávala jeho jasným črtám náramne trúfalý vzhľad. Nevedelo sa, či to bolo seknutie zbraňou, či pád z koňa — istotne čosi nádherné. Tancoval ako boh.
No avantageur plával a vznášal sa, ak je dovolené použiť výrazy baróna Harryho v prenesenom význame. Jeho mihalnice boli pridlhé, takže nikdy nemohol riadne otvoriť oči; aj uniforma mu sedela trocha neporiadne a nepravdepodobne a bohvieako sa dostal k vojenskému povolaniu. Len nerád sa účastnil tejto zábavy v kasíne s „lastovičkami“, ale predsa prišiel, lebo si musel dávať pozor, aby nevzbudil pohoršenie; po prvé mal meštiansky pôvod a po druhé existovala akási kniha, množstvo vymyslených historiek, ktoré sám napísal či spísal, ako sa to vraví, a ktoré si každý mohol kúpiť v kníhkupectve. To vyvolávalo akési podozrenie voči avantageurovi.
Sála dôstojníckeho kasína v Hohendamme bola dlhá a široká, bola vlastne priveľmi priestranná pre tridsať prítomných, ktorí sa v nej zabávali dnes večer. Steny a pódium pre hudobníkov zdobili nepravé sadrové drapérie pomaľované na červeno a z nevkusnej povale viseli dva ohnuté lustre, v ktorých kvapkajúc horeli naklonené sviece. Siedmi nakomandovaní husári drhli celé predpoludnie dlážku z dosák a napokon páni dôstojníci nemohli žiadať väčšiu nádheru v takom hniezde, v takom Abdere a Kocúrkove ako Hohendamm. Čo azda slávnosti ubralo na lesku, nahradilo sa zvláštnou, trúfalou náladou, ktorá zákázaným a samopašným pocitom byť spolu s „lastovičkami“ dávala večeru ráz. Ešte aj hlúpi ordonanci sa prefíkane usmievali, keď kládli nové fľaše šampanského do vedierka s ľadom, k bielo prikrytým stolíkom, ktoré stáli po troch stranách sály, obzerali sa a s úsmevom klopili
