ROBBINS, HAROLDNEZNÁMYCH NEMILUJ 2
(Never Love a Stranger)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
preklad Ivan Krčméry
obálka Pavel Blažo
1. vydanie, 35.000 výtlačkov
edícia Zebra (7)
13-72-068-69
beletria, román,
234 s., slovenčina
hmotnosť: 200 g
mäkká vzba
stav: značne poškodená
ZDARMA
*konik* in **S9B**
»A ste tu spokojný?« opýtal som sa.
»Svojím spôsobom áno,« odvetil. »Nie je to však celkom také, ako som očakával.«
Nahlas som sa rozosmial. »A čo ste očakávali — krv na kobercoch? Ste predsa dospelý a toto je podnik ako každý iný.« Teraz bol rad na mne, aby som robil žarty. Bolo vidieť, že som mu stúpil na otlak. Nemal rád, keď sa mu niekto vysmieval. Zmenil som tému. »Ako dlho tu pracujete, Ed?«
»Asi osem mesiacov,« odvetil. Všimol som si, že ma nevolá Frank, ale ma prestal oslovovať »pán Kane«.
»Koľko zarobíte?«
»Stovku na týždeň,« odvetil.
»A čo by ste povedali, keby som to zvýšil na dve stovky? «
Vyzeral trochu prekvapený. »Istá vec, že by som sa vám poďakoval.«
Znova som sa zasmial. Bola to šikovná odpoveď. »A čo by ste urobili?«
Zase sa zamyslel. »Ako to myslíte, pán Kane?« Už bol v tom znova.
»Povedzme, že ministerstvo spravodlivosti by sa pokúsilo získať si niekoho z mojej bezprostrednej blízkosti, kto by ich informoval o mojej činnosti. Povedzme, že vy by ste boli tým chlapíkom — to si napokon môžem zistiť. Posielali by ste im správy, aké by som si ja želal?« Pokojne som naňho pozrel.
Vstal a vrátil mi pohľad ponad stôl. »Teda už to viete?« opýtal sa. Naklonil sa nad stôl, rukami sa chytil okraja, až mu od tlaku zbeleli hánky.
»Čo mám vedieť?« ticho som sa opýtal.
»Že ma sem vyslalo ministerstvo spravodlivosti,« povedal. Jeho hlas svedčil o tom, že si uvedomuje svoj neúspech.
Bolo mi ho trochu aj ľúto. Prečo som vždy ľutoval ľudí, ktorí sa dopustili chyby? Keby som ho nebol dochytil, mohol som preňho aj odvisnúť. »Veru tak!« povedal som nedbanlivo, ako keby to nebolo nič dôležitého. »Vedel som to, keď som vás prijímal.«
»A predsa ste ma prijali?« Hlas mal ešte stále stiesnený.
»Rozumie sa!« Usmial som sa, keď som videl, aký je prekvapený. »Potreboval som predsa sekretára.« Chcel čosi povedať, ale som ho nepustil k slovu. »Sadnite si,« ponúkol som ho, trocha namrzený. »Netreba vec dramatizovať. Nejdem vás za to odbachnúť — to nie je môj štýl. Veď som vám pred chvíľou povedal, že sme podnik.«
Bez slova klesol na stoličku.
Pokračoval som. »Pracujete tu osem mesiacov. Za ten čas ste nevysnorili nič, na čom by ministerstvo mohlo postaviť žalobu. Ja vediem podnik. Ako už viete, podnik má veľa rozmanitých záujmových oblastí a máme podiely v rozličných odvetviach priemyslu, ako sú hracie automaty, orchestriony, kluby, reštaurácie a malé výrobne. Rád si aj trochu zahazardujem. Veď kto by nerád? Všetky zisky plynúce z rozličných odvetví môjho podnikania sú riadne zdanené v podobe dane zo zisku. Nepácham nijaké zločiny. To je v kocke obraz mojej spoločnosti. Presne to isté hovorí aj tabuľka na dverách: Frank Kane, podnikateľ.«
Chvíľu bol ticho, potom mi pozrel priamo do očí. Tajomstvá — veci, pre ktoré som mu musel nedôverovať a ktoré sa dali skôr iba vycítiť, ako vyčítať z jeho tváre — odrazu zmizli. Nahradila ich akási zdržanlivá otvorenosť. Usmial sa. »Som rád, že to už mám za sebou,« povedal.
Zapálil som si cigaretu. Aj ja som bol rád. Keby bol vedel, že ma to minulo len o vlások! Ale to bolo niečo iného. Vlastne až včera som sa to o ňom dozvedel, a keby sa to teraz bolo zomlelo, mohol som rozpustiť celú spoločnosť. Bol som ticho.
»Myslím, že teraz môžem ísť.« Vstal.
»Len si spokojne sadnite.« Pozoroval som ho, ako pomaly kráčal k dverám, a dodal som: »Aj naďalej potrebujem dobrého sekretára.«
»Ako to myslíte?«
