ZÁBORSKÝ, JONÁŠDVA DNI V CHUJAVE
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1963
predslov Andrej Mráz
edícia Hviezdoslavova knižnica (82)
ilustrácie Vladimír Machaj
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
61-148-63
beletria, poviedky
191 s., slovenčina
hmotnosť: 225 g
tvrdá väzba
stav: bez prebalu, ušpinené dosky
0,40 €
*konik* in *060*
Druhý bol by sa pri takých skúsenostiach, pri takej ozornej nevďačnosti a všeobecnej zloprajnosti ľudu obmedzil na prísne úradné povinnosti, bol by zanechal všetky ušľachtilejšie snahy. Ale dobrosrdečný Žarnovič, akékoľvek trpké veci skúsil a ešte trpkejšie očakával, znajúc, že tak pobúrený ľud už nezastane, až príde ku krajnosti, predsa neobľavil v ničom, neprestal konať i ďalej všetko, čo len mohol, pre osvietenie, vzdelanie zvereného stáda. Jeho hnev bol namierený len na zlostných popudzovateľov, ľud ľutoval ako žiaľneho slepca, ktorý k nikomu nemá dôveru a nevie, koho nasledovať.
Keď teda jeho rozprávky boli vytlačené, daroval jeden silne zviazaný výtlačok jednému z najporiadnejších a najlepšie vycvičených mládencov s tým, aby to čítal mládeži na priadkach. „Najtiaž ich nalakomiť,“ myslel si, „potom budú zábavnopoučné knižočky hľadať sami.“
S novinami už predtým oproboval. Dával ich, keď Capinos čítať nevedel, Truľovi, ale zbadal, že to tam všetko na hromade leží nečítané. To isté zbadal i pri organistovi. Povolal gazdov na faru, že im sám v nedeľu čítať bude, ale len sa smiali z neho, neprišiel nikto. Len Kotrbac sa dostavil s otázkou, či dačo nevyšlo od cisára o lesoch. Oproboval teda pri mládeži so svojimi rozprávkami.
Nakoľko jeho očakávaniu odpovedala skutočnosť, uvidíme v kúdeľnej chyži na priadkach.
V kozube horia nakríž kladené triesky. To bolo drahšie svetlo, ako by boli bývali najlepšie sviece, ale Slovák neráta. Okolo stien a teplej pece sedia na laviciach a pradú najstaršie dievky. Parobci, ktorý sa tisne medzi priadky, ktorý sedí na nizunkom stolku a na kláte, ktorý si zapaľuje kratučkú dymku, ktorý stojí vprostriedku a vystrája fígle, vyciera zúbky na dievčatá. Tieto sa rehocú, škádlia, strhujú klobúky, pospevujú. Chachot, krik, divá lárma.
„Bavte sa ticho,“ hovorí gazdiná vdova. „Zahádam vám hádky.“
„Dobre, ale nech budú nové,“ vreštia parobci. „Z takých nič, čo už známe.“
„Novučičké nové,“ vetí gazdiná, „počúvajte.“
Nastalo mlčanie, gazdiná zahádala: „Šesť nôh má a na hlave chodí — čo to?“
„To nemožno,“ hovoria parobci. „Takého zvieraťa niet, čo by chodilo na hlave.“
„A voš kde chodí?“ spytuje sa gazdiná.
„Prisahám bohu, pravda,“ chachocú sa parobci.
„Počúvajte druhú,“ hovorí gazdiná. „Dvakrát sa rodí, raz umiera, chodí rukami. Čo to?“
„Dvakrát sa rodí vták,“ ozve sa jedna z priadok, „ale rukami nechodí."
„A čo iného sú krídla?“ opravila ju gazdiná. „Poviem vám ešte jednu. Žena je, rastie jej brada, čím dlhšia, tým lepšia; holia ju dva razy v roku. Čo to?“
„Tú by ani čert neuhádol,“ hovorili parobci.
„A predsa vy sami,“ vetila gazdiná, „máte britvy a holíte ju.“
„Aha! Viem už,“ riekol jeden, „to je lúka.“
Táto lúka ľúbila sa najviac parobkom. Smiali sa, chválili, prisvedčovali s prisahaním, žiadali o nové hádky.
Ale chlapec spoza pece sa ozval: „Rozprávajte radšej rozprávky, mamo.“
„Rozprávky, rozprávky!“ prisvedčovali mu dievky, potom i parobci.
Ale jeden z týchto vytiahol knižku: „Nie to, budem vám dačo čítať.“
