STENDHALKARTÚZA PARMSKÁ
(La Chartreusse de Parme)
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1963
edícia Svetová tvorba (7)
preklad Štefan Horváth
štúdia Anton Vantuch
verše prebásnil Viliam Turčány
obálka Ivan Urbánek
2. vydanie, 17.000 výtlačkov
61-151-63
beletria, román
514 s., slovenčina
hmotnosť: 535 g
tvrdá voľba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný
1,00 €
*piska*
Kartúza parmská je dielo, v ktorom sa výrazne prejavuje Stendhalova pokrokovosť a nezmieriteľný, realistickým majstrovstvom umocnený odpor proti tmárstvu, pretvárke a útlaku. Jadro deja je umiestené do Talianska, ktoré v prvej polovici XIX. storočia, teda v čase deja Kartúzy, bolo vydané napospas najčernejšej reakcii. Vládnuca trieda, ktorá sa sotva stačila spamätať z prestrašenia, vyvolaného výbojom revolučných myšlienok za napoleonovských vojen, zabezpečuje si panstvo proti akémukoľvek náznaku pokrokovosti. Všetko, čo prejavuje nadšenie, čo sa hýbe a smelšie dýcha, je podozrivé a preto prenasledované. Špehúnstvo, intrigy, bezhraničná svojvôľa mocných rozhodujú o všetkom. Aj hrdina románu, Fabrizzio del Dongo, dostát a takéto ponaučenia: nedávať najavo nijaké nadšenie, nijakú duchaplnosť, neoddávať sa slobodnému mysleniu — to je jediná cesta k úspechu, ku skvelej kariére a priazni vladárov. A kto je postihnutý týmito „neresťami“, jediným prostriedkom sebaobrany je pretvárka.
No Stendhal nachádza v Taliansku aj vášnivých bojovníkov proti tyranom, kým vo Francúzsku v období porevolučnej reakcie možno beztrestne prejavovať len jedinú vášeň — lásku k peniazom. Pravda, Stendhal sám je príliš v zajatí dobového myslenia a nevidí jasné východisko pre svojich kladných hrdinov. Jeho revolucionár Ferrante Palla, básnik, filozof a — zbojník, v Kartúze parmskej vyznieva v značnej miere ako lyp pochábľa, fantasta.
Dej Kartúzy parmskej je známy, aj keď zväčša v znetvorenej podobe filmového prepisu. Je utkaný z intríg a vášní, svojvôle despotov a duchaplného klamania. Hrdinov Kartúzy, zajatých v zjemnenej osnove životných spôsobov doby, ovláda silná vitalita a neľútostná osudovosť, pripomínajúca renesančných ľudí. Stendhal sa v diele prejavuje ako prenikavý psychológ. No nie je to u neho samoúčelné zameranie, lebo jednotlivca vždy vidí zasadeného do rámca dobovej spoločnosti, spriahnutého s antagonistickými záujmami spoločnosti. Je pritom príznačné, že ušľachtilosťou, nefalšovanou ľudskosťou zaodieva takmer všetky postavy z ľudu, kým typy z vládnucej triedy stavia na pranier svojho nemilosrdne ironizujúceho postrehu. Realisticky načrtáva profil doby a nenecháva v pochybnostiach, pokiaľ ide o hodnotenie jej kladných a záporných prvkov.
V Stendhalovom diele treba obdivovať majstrovskú kompozíciu deja, jasný a čistý štýl bez zbytočných príkras romantického razenia a bez rozplývavej šírky. Taká je napríklad monumentálna skratka opisu bitky pri Waterloo. No z dnešného hľadiska je podstatné ideové zameranie, presvedčivá kresba záujmových protikladov vtedajšej spoločnosti, zvýraznenie neudržateľnosti a nezmyselnosti toho, čo je prežité a len kŕčovite sa drží pri živote.
Treba sa opäť a opäť vracať k Stendhalovi. V jeho dielach si možno overovať platnosť objektívnych zákonov spoločenského vývoja a z ich pôsobenia v špecifických podmienkach príslušnej doby utvrdzovať správny náhľad na spoločenský vývoj vôbec.
SIEDMA KAPITOLA
HISTÓRIU ŠTYROCH NASLEDUJÚCICH ROKOV BY sme museli vyplniť takými istými bezvýznamnými dvorskými drobnôstkami, aké sme práve vyrozprávali. Markíza so svojimi dcérami prichádzala každú jar na dva mesiace do sanseverinovského paláca alebo na majetok Saccu na brehu Pádu. Boli to veľmi príjemné chvíle a hovorilo sa o Fabrizziovi, ale gróf mu nikdy nechcel dovoliť čo len raz navštíviť Parmu. Vojvodkyňa a minister síce museli ponaprávať niekoľko jeho bláznivých kúskov, ale vcelku sa Fabrizzio držal dosť múdro línie, ktorú mu naznačili: byť veľmožom, ktorý študuje bohoslovie a pri kariére naskrze neráta so svojou cnosťou. V Neapoli sa živo pustil do štúdia antiky, robil vykopávky; táto vášeň takmer nahradila jeho záľubu pre kone. Predal svoje anglické kone, aby mohol pokračovať vo vykopávkach v Misene, kde našiel poprsie Tiberia, ešte mladého; táto busta sa zaradila medzi najkrajšie pamiatky antiky. Jej objav spôsobil mu vari najživšie potešenie, aké v Neapoli zažil. Mal príliš hrdého ducha, aby sa snažil napodobňovať ostatných mládencov a aby sa mu napríklad chcelo aspoň trochu vážne hrať úlohu zaľúbeného. Pravdaže, mal dosť mileniek, ale nemali pre neho nijaký význam a mohlo sa o ňom povedať, že napriek svojim rokom nevedel, čo je láska; tým väčšmi ho však milovali. Nič mu neprekážalo počínať si uhladene a chladnokrvne, lebo pre neho bola jedna mladá a pekná žena práve taká ako druhá mladá a pekná žena; len tá posledná mu pripadala najdráždivejšia. V poslednom roku jeho pobytu sa doňho bláznivo zaľúbila jedna z najobdivovanejších neapolských dám; sprvoti ho to zabávalo, ale napokon ho to tak nesmierne nudilo, že sa okrem iného aj preto tešil na odchod, lebo sa zbaví pozornosti rozkošnej vojvodkyne z A ... V roku 1821 obstojne zložil všetky skúšky, jeho riaditeľ alebo vychovávateľ dostal rad a dar a on mohol konečne odísť do Parmy, do mesta, na ktoré tak často myslel. Bol monsignore a do koča mal zapriahnuté štyri kone. Na poštovej stanici pred Parmou si vzal len dva a v meste dal zastaviť pred kostolom svätého Jána. Tam bol nádherný náhrobok arcibiskupa Ascania del Dongo, jeho prastrýca, pôvodcu Latinskej genealógie. Pomodlil sa pri náhrobku, potom sa pobral peši do paláca vojvodkyne, ktorá ho čakala len o niekoľko dní neskôr. V salóne mala veľkú spoločnosť, ale čoskoro ju nechali samu.
— No tak! Si so mnou spokojná? — povedal, hodiac sa jej do náručia. — Vďaka tebe namiesto nudy v Novarre s policajne schválenou milenkou strávil som v Neapoli štyri dosť šťastné roky.
Vojvodkyňa sa nevedela spamätať z údivu. Keby ho bola stretla na ulici, nebola by ho poznala; pripadal jej taký, aký bol v skutočnosti: jeden z najkrajších mužských v Taliansku, najmä tvár mal pôvabnú. Keď ho posielala do Neapola, mal spôsoby smelého odvážlivca; jazdecký bičík, ktorý vtedy nosieval, akoby bol nerozlučnou časťou jeho bytosti. Teraz mal veľmi vznešený výzor a pred cudzími ľuďmi bol veľmi odmeraný. Vybadala u neho, že si v súkromnom živote zachoval všetok oheň ranej mladosti. Bol to diamant, ktorý brúsením nič nestratil. Neminula sa ani hodina od Fabrizziovho príchodu a prišiel gróf Mosca; prišiel trochu privčas. Mladík sa mu tak vyberane vyslovil o parmskom kríži, ktorý udelili jeho vychovávateľovi, a svoju hlbokú vďačnosť za iné dobrodenia, o ktorých sa neopovážil hovoriť tak jasne, vyjadril tak dokonale a taktne, že minister ho na prvý pohľad posudzoval priaznivo. — Tento synovec, — povedal potichu vojvodkyni, — je ako stvorený, aby robil česť všetkým hodnostiam, na ktoré ho budete chcieť v budúcnosti povzniesť. — Dosiaľ šlo
