KUKUČÍN, MARTINDOM V STRÁNI
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1961
edícia Hviezdoslavova knižnica (66)
ilustrácie Ferdinand Hložník
doslov Andrej Mráz
poznámky Marianna Prídavková
9. vydanie, 60.000 výtlačkov
beletria, román
329 s., slovenčina
hmotnosť: 342 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
2,00 € PREDANÉ
*piska*
Všade dobre - doma najlepšie
Dnes popoludní zabáva sa zas Niko Dubčić so svojím člnom Leptirom v prístave dolčinskom.
Meštrál duje ako každé odpoludnie v lete, nadúva sa biela plachta Leptira. Člnok letí po hladine ako labuť, nechávajúc za sebou brázdu. Niko sedí na kormidle, otáčajúc člnom dľa vôle, ani čo by to bol dobre drezovaný koník. Prímorské vrchy čnejú sťa múry hradné do modrej, tmavej oblohy. Ich rozrýpané hrebene a pošmúrne boky trasú sa sťa libačka cez rozohriaty vzduch. Dediny v ich úpatí podriemujú ako omámené v záštite viníc a olív. Z druhej strany sivie sa náš úbohý ostrov, vypálený od slnca, iba čo sa černejú fľaky hôr v šťavnatej ešte zeleni, ktorá dosiaľ odolala všeobecnej suchote ...
Člny a trabakuly v prístave hojdajú sa rytmicky pod údermi meštrála, potrhujúc laná a povrazy, ktorými sú priviazané o nábrežie. Napospol sú pozakrývané rozostretými plachtami, na tônistých palubách chrápe junáckym snom ohorený mornár, nemohúc odolať zmalátneniu.
Niko nepozoruje ničoho zo všetkého toho. Neraz sa on kochal v podobnej horúcej, odpoludňajšej nálade. Nie veru, ani v dumách nenie zabratý. Skôr strežie, hladiac podchvíľou k predhoriu sv. Ďušta, ako čo by stamtadiaľ niečo očakával. A hľa, tam práve spoza majáka akoby kto niesol žrď a zápäť za ňou druhá žrď. Šinú sa poza predhorie obidve, jednakým tempom, sťa dohovorené, keď tu znenazdania vystrčí sa spoza brehu predhoria, cele zvedavo, ostrý nos lode; pred ním sa more dvíha a na obe strany odhadzuje, sťaby prsť pred lemešom pluha, peniac sa a čľupkajúc. Hneď zatým sa vystrčí i objemné brušisko lode, hore obielené, dolu čierne, až kam asi dosahuje more, a už sa rozlieha driemajúcim okolím chrapľavé kikiríkame nie amerikánskeho kohúta, lež lodného stroja, pod ktorým loď keruje v mohutnom oblúku rovno do prístavu dolčinského.
Na zakikiríkanie skočili mornári Špiro a Kuzma do svojej bielej bárky a veslujúc skladno poberajú sa k lodi, ktorá dľa všetkého nemieni pristať k mostu, ktorý hlboko trčí do mora, zaštitujúc prístav od južných vetrov. Onedlho zarachotí mašina, scvendžiac reťazami, na ktorých Polanda spúšťa svoju kotvu do mora; Špiro a Kuzma zas priväzujú lano o ucho boje, ktorá sťa obrovská biela tekvica tancuje na vlnách mora. Polanda sa zakotvila vprostred prístavu. No vtom i Nikov čln priletel skoro k samej lodi, obišiel ju zručným oblúkom, hojdajúc sa a skákajúc po rozpenenom mori, ktoré rozmiešala sťa obrovskou habarkou, loďová vrtula. Ale Niko si toho všetkého nevšíma; vyzerá a skúma, kto je na palube, okolo zábradlia, v tôni, ktorú hádže rozostretá plachta. Jesto tam dakoľko ľudí a medzi nimi oslnila ho šumná tvár Katice ...
Jej nádherné oči hľadia naň nežno a milo, nespúšťajúc sa z neho, lesknú sa hrdosťou v povedomí svojej ceny a krásy. No hneď sa odvrátili, celá bytosť sa striasla, zmiatla v hlbokých rozpakoch, keď jej Niko zamáchal bielou šatôčkou, verejne, bez okúňania, akoby mu nezáležalo na údive jej spolucestovateľov, ktorí nevedia, čo znamená to vítanie zo strany elegantného pána dievčiny, dľa všetkého pospolitej. Nemá ona ani odvahy prijať jeho pozdrav, so živým rumencom v tvári... ,Ešte neprivykla na myšlienku, že sme svoji,' myslí si Niko, usmievajúc sa, lebo všetko v ňom jasá a výska od šťastia. ,Veď je i div, ona — moja snúbenica, úradne uznaná!' Vykríkol by od veľkého šťastia, ktoré ho privalilo sťa bralisko ... Výska sám v sebe i pri pohľade na Mateho, Pretúra starého, ktorý sa ho usiluje nevidieť a preto pozerá tak meravo do údolia, ktoré vedie rovno pod Grabovik, popod naše mesto. Vidno na ňom, že sa mu zunovalo cestovanie. Ledva čaká, kedy príde do svojho domu a začne svoju obvyklú prácu, ktorá sa mu stala nutnosťou. V nej zabudne aspoň na chvíľu na zápletky a všetky starosti, ktoré ho v posledné dni prikvačili, nedávajúc mu vo dne v noci pokoja. Tento pánik v bielych šatách, s dobrým, veselým úsmevom, ktorého sa on vynasnažuje nespozorovať, oj, ten pánik mu vyviedol peknú komédiu, z ktorej sa tak skoro nespamätá ...
