MANN, THOMASBUDDENBROOKOVCI
(Buddenbrooks-Verfall einer Familie)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1970
edícia Knižnica Nobelových cien
preklad Nora Krausová, Viktor Kochol
doslov Nora Krausová
chronológiu zostavil Elemír Terray
obálka Jozef Gális
2. vydanie, 28.000 výtlačkov
13-72-021-70
beletria, román
704 s., slovenčina
hmotnosť: 801 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
2,60 € DAROVANÉ EGJAK
*piska*
Veľké rozprávačské umenie Thomasa Manna vovádza nás do súkromia patricijskej rodiny obchodníkov Buddenbrookovcov a predstavuje nám životný štýl, názory a dobové prostredie rodiny, sledujúc ju cez tri generácie v úspechoch, a sláve až po úpadok. Úpadok rodiny je i podtitulom diela. Kým však k nemu dôjde, čiara úspechov sa neraz zdvihne vysoko a krivka neúspechov nezdá sa hroziť katastrofou. Osudy troch detí Jána Buddenbrooka, Tomáša, Kristiána a Antónie, na rozdiel od ich úspešných predkov smerujú k zániku temer s fatálnou nevyhnutnosťou, i keď vonkajší lesk ešte vždy prekrýva prvky rozkladu. Bezperspektívnosť, ktorá sa zahniezďuje v dušiach žijúcich členov, podlamuje tvorivé sily, a ako letí čas, úpadok sa vždy viditeľnejšie črtá na obzore. V závere románu vidíme už len malú rodinnú schôdzu pozostalých a po nej nasleduje melanchólia.
Takto sa začali pre Tóny Buddenbrookovú letné týždne, zábavnejšie a príjemnejšie, ako zažila kedykoľvek predtým v Travemünde. Rozkvitla, nič ju už neťažilo: do jej slov a pohybov sa vrátila smelosť a bezstarostnosť. Konzul sa na ňu díval s úľubou, keď s Tomom a Kristiánom prichádzali na nedeľu do Travemünde. Vtedy jedávali pri table ď hôte, pili pri kúpeľnej hudbe kávu pod plátennou strechou cukrárne a dnu v sále sa prizerali na ruletu, okolo ktorej sa tlačili veselí ľudia, ako Justus Kroger a Peter Dohlmann. Konzul nikdy nehral.
Tóny sa slnila, kúpala, jedla klobásy s paprikovou omáčkou a chodila na dlhé vychádzky s Mortenom; vychádzky do susedného mesta, popri štrande k vysoko položenému Morskému chrámu, odkiaľ bol široký výhľad na more a kraj, alebo hore do lesíka, ktorý ležal za kúpeľným domom a na vyvýšenom mieste ktorého visel veľký zvon, zvolávajúci k table d'hôte... Alebo veslovali cez Travu k Privalu, kde sa nachádzal jantár...
Morten bol zábavný sprievodca, hoci jeho náhľady zneli dosť prudko a odsudzujúco. Mal o veciach prísny, ale spravodlivý úsudok, ktorý vždy rozhodne vynášal, hoci sa pritom červenal. Tóny bola zarmútená a hrešila ho, keď trochu nešikovným spôsobom vyhlásil všetkých šľachticov za idiotov a úbožiakov. No bola veľmi hrdá, že k nej sa správal otvorene a dôverne jej vykladal svoje názory, ktoré pred rodičmi tajil. Raz jej povedal:
„Musím vám prezradiť ešte toto: v mojej izbe v Gottingene mám úplnú kostru... kostru pospájanú drôtom. No, a na túto kostru som navliekol starú policajnú uniformu... ha! Nezdá sa vám to skvelé? Ale to, preboha, nepovedzte môjmu otcovi!“
Niekedy sa stalo, že sa Tóny stretla so svojou mestskou spoločnosťou na štrande, v kúpeľnom parku, inokedy ju zas pribrali do tanca, na nejakú spoločnú vychádzku alebo do veslárskej partie. Vtedy Morten „sedel na kameňoch“. Tieto kamene sa pre nich hneď od prvého dňa stali ustáleným zvratom. „Sedieť na kameňoch“ znamenalo: „byť sám a nudiť sa“. Ak bol daždivý deň a more sa zahalilo sivým závojom, takže úplne splývalo s nízkou oblohou, ktorá premočila pobrežie a zaplavila chodníčky, Tóny povedala:
„Dnes musíme obaja sedieť na kameňoch — na verande, alebo v obývacej izbe. Neostáva, Morten, nič iné, len aby ste mi zaspievali svoje študentské pesničky, hoci ma to strašne nudí.“
„Áno,“ povedal Morten, „sadnime si... Ale, viete, keď ste vy pri tom, tak to už nie sú kamene!“ Pravdaže, také niečo nevravel, keď bol prítomný jeho otec. Matka to mohla počuť.
„Co teraz?“ spýtal sa veliteľ lodivodov, keď sa po obede Tóny a Morten súčasne zdvihli a chystali sa spoločne odísť... „Kdeže, mladí páni?“
„Môžem slečnu Antóniu odprevadiť na kúsok k Morskému
chrámu?“
„Tak, môžeš? Povedz mi, synku, či by nebolo múdrejšie, keby si sa zatvoril do svojej izby a zopakoval si svoje nervové povrazce? Kým sa vrátiš do Gottingenu, všetko zabudneš...“
Ale pani Schwarzkopfová povedala mierne: „Bože môj, Diederich, prečo by nemohol ísť? Nechaj ho, nech len ide. Ved má prázdniny. A či on nemá mať vôbec nič z našej návštevy?“ — A tak potom išli.
Kráčali pobrežím, celkom popri vode, tade, kde piesok bol od prílivu mokrý, obrúsený a stvrdnutý, takže mohli kráčať bez námahy; kde ležali rozhádzané malé obyčajné biele mušle a popri nich iné, väčšie, podlhovasté, opalizujúce, medzi nimi žltozelené morské riasy s guľatými holými plodmi, ktoré puknú, keď sa na ne stúpi — a medúzy, obyčajné, vodovej farby, ako aj červenožlté, jedovaté, ktoré pália nohu, keď sa ich človek pri kúpaní dotkne.
„Chcete vedieť, aká som bola prv hlúpa?“ povedala Tóny.
