MORIC, RUDOZ POĽOVNÍCKEJ KAPSY
Mladé letá, Bratislava, 1960
edícia Školská knižnica
ilustrácie Fedor Klimáček
3. vydanie, 15.260 výtlačkov
56/VII-7
knihy pre deti
136 s., slovenčina
hmotnosť: 238 g
tvrdá väzba
stav: obálka a hrany ošúchané
0,90 € PREDANÉ
*piska*
Lakomý mlynár a kuny
Na druhý deň pršalo. Zrazu sa silno ochladilo a bolo sychravo. Od Poľskej zafičal severák a hmly zaľahli na úbočia, ba chvíľami sa vteperili až na dno doliny.
Ale v horárni bolo útulne. Len ujo Bohdan hundral, že privčas prišli mrcha časy, a ako mračno gánil do dažďa, lebo ho začalo štiepať v kĺboch. No tetka Hana zakúrila do veľkej izby a my s ujom sme sa tam uvelebili.
Začal som oči popásať na ujových poľovníckych trofejach, rozvešaných po stenách. Prezerám parohy, diviačie kly, a zrazu zastanem pred vypchatou kunou s bielym, na okrajoch do žlta zachádzajúcim podbradníčkom. Prišlo mi na um ujovo včerajšie rozprávanie.
— A túto, ujko, akože ste dostali? — pýtam sa, ukazujúc na kunu.
Ujo sa zasmial a v očiach mu blysli veselé ohníčky. A ja som už tušil,
že to bude dajaká veselá príhoda.
Zrazu sa však ujo prestal usmievať, chytil sa za koleno a pritom urobil bolestnú grimasu. Potom prišuchol stolček k peci, pohodil zopár polien do jej huhlajúceho pažeráka, aby nemusel rozprávanie pretŕhať — a začal:
— Nie je kuna ako kuna, o tom by vám mohol starý mlynár Mrva z Petrovíc rozprávať, ak už nie je na pravde božej . . .
Je tomu už pekných pár rokov. Boli predvianočné holomrazy a my sme sa vybrali na zajace. Zavolali sme aj poľovníkov z mesta, nech reku majú mäsa na Štedrý večer. No a nezabudli sme ani na starého mlynára Mrvu, lebo vám to bol náruživý poľovník. Celý rok by nebol hľadel v našu stranu, keby sme ho boli obišli a nedožičili mu na stôl z poľovačky.
S prvým svitom sme sa začali schádzať na určenom mieste pri starom dube. Strelci i honci. Chrapčalo nám pod nohami, akoby sme po skle chodili. Ja som rozostavoval strelcov, horár Kašuba mal na starosti honcov.
Zubaté since práve ožiarilo vrcholce hôr, keď sa ozvala trúbka. Začal sa prvý pohon. Z diaľky sa blížili hlasy honcov. Klepot palíc o stromy cvendžal v mrazivom povetrí. Strelci zatajili dych a čakali s pripravenými flintami. Odhora padli prvé výstrely. Ušiaci leteli pred honcami ako zjašení.
Aj mlynár Mrva čakal na svojho. Duplovka pripravená, len zalíciť a spustiť. Oči na stopkách. Srdce ide vyskočiť. Len aby ten ušiak podbehol — neujde!
A naraz beží oproti nemu čosi. Ale nie je to zajac.
Kuna!
,Ej, to bude úlovok!' mihne mlynárovi hlavou.
Hodil flintu do pleca a bác! — Ujovi ruky mimovoľne vyleteli do výšky, ukazováčky dopredu — akoby naozaj cielil. — Kuna sa skrútila, urobila kotrmelec a ostala ležať. Pobehol za ňou náš mlynár a mysli si: ,Figu drevenú im ju ukážem. Nech si len zajace strieľajú, ja budem mať kožtičku,' a šmyk kunu za košeľu.
Prvý pohon sa skončil. Zverinu — a bolo jej neúrekom — poznášali honci k starému dubu a už ich Kašuba viedol ďalej do hory. Začal sa druhý pohon. Zase huriavk a klepot palic, výstrely — a zajacov sila. Dobrý lov sa ukazoval.
Už sme nastupovali k štvrtém pohonu, keď zrazu mlynárisko začal revať, jojčať, akoby mu z chrbta kožu drali. A len sa oboma rukami chmatká vyše pása. Kričí, na ratu reve. Práve sme sa zbehli okolo neho, keď sa skydol na zamrznutú zem, začal sa prevracať z brucha na chrbát, z chrbta na brucho a jačí ani pomätený. Ktosi skríkol:
„Joj, ľudkovia, veď ho to zrádnik mece!“
„Rozopnite mu šaty, uvoľnite košeľu!“ napochytro radí ktorýsi z tých mestských.
Skočili k nemu niekoľkí, chytili ho. A jeden už aj rozopäl kožúšok a rozviazal šnúrku na košeli. Práve chcel priložiť ucho k hrudi, aby zistil, ako je to so srdcom, keď spod košele fuk — vyletelo tmavohnedé zviera. A práši do húštiny.
