MARKUŠ, ALEXANDERSEDLIACKE POVSTANIE V ZEMPLÍNE ROKU 1831
Slovenská akadémia vied, Bratislava, 1951
obálka a portrét Anton Hollý
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
história, dejiny,
94 s., slovenčina
hmotnosť: 300 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
10,00 € PREDANÉ
*bib12*
POTLAČENIE POVSTANIA
Povstanie vzbudilo medzi šľachtou a úradmi omnoho viac obavy, než by sa dalo súdiť zo skúpych zpráv v jednotlivých župných monografiách. Pritom nesmieme však opustiť objektivitu a zveličovať význam a priebeh povstania. Je pravda, že „strach má veľké oči“, teda hádam šľachta; videla nebezpečenstvo väčším, než v skutočnosti bolo! Je však aj to pravda, že
„ak by boly našly bezpočetné tisíce sedliackych povstalcov aspoň trochu šikovného vodcu, ktorý by bol vedel sjednotiť a riadiť povstanie, bolo by bývalo spôsobilo nadmieru veľké pustošenie a krviprelievanie.“
Vodca Pavúkovho typu, avšak v merítku väčšom, celožupnom, by bol mohol sjednotiť celé povstanie a všetku energiu sedliakov uviesť do spoločného riečišťa. Tým by bol spôsobil skutočne vážne starosti úradom i vláde a bol by veľmi prispel k náhlemu vzrastu sebavedomia slovenského poddaného sedliactva. No, práve slovenské pomery (nedostatok vlastného odvážneho a vzdelaného drobného zemianstva a inteligencie) nemohly splodiť dózsovské sedliacke povstanie. Toto a ostatné, drobné i väčšie rebélie sedliacke sú verným zrkadlom slovenských možností pred rokom 1848.
No, panstvo, proti ktorému bolo povstanie namierené, nevidelo tento nedostatok slovenskej prítomnosti r. 1831 až do tej doby, kým povstanie nebolo úplne zdolané.
1. augusta píše už Jozef Kolosy miestožupanovi o žipovskom povstaní a kategoricky žiada:
„Vojenskou mocou treba skrotiť Žipov.“
5. augusta hlási hlavný slúžny Anton Horváth stav vecí z Trebišovav k čomu dôrazne dodáva:
„Treba sa ponáhľať s potlačením tohto povstania, lebo ak pripustíme, aby sa rozšírilo, tak vojsko, ktoré je v našej župe a teraz je už väčšinou stiahnuté v Trebišove, nebude stačiť na skrotenie povstalcov.“
9. augusta píše miestožupan miestodržiteľskej rade do Budína a sťažuje si, že ulánska stotina, ktorá leží pri Tarcale, sa nechce zúčastniť potlačenia povstania bez výslovného rozkazu. Žiada, aby ten rozkaz bol hneď vydaný. A dodáva: „Povstanie sme mohli zo začiatku potlačiť aj s menšou vojenskou silou, ale neskoršie ho nezdoláme ani s väčšou vojenskou mocou."
Z celej župy utekajú páni do sídelného mesta, ktoré nie je dotknuté povstaním. Tam sa cítia bezpečnejší ako vo svojej obci, i keď v nej ešte nevypuklo povstanie.
Zpráva o povstaní a zabíjaní pánov sa rozletela po celom Uhorsku, všade šírila strach a nepokoj. V ďalekých stoliciach, kde povstanie vôbec nepreniklo, dávajú si zemepáni posielať zprávy v priebehu povstania, aby boli o všetkom informovaní.
Tento strach viedol k trom spôsobom, ktorými sa šľachta snažila potlačiť povstanie. Všetky tri sa všeobecne používajú v podobnom prípade až dodnes.
Prvý spôsob: po dobrom. Kým totiž nebola potrebná sila brannej moci k dispozícii, snažila sa stolica aspoň spomaliť šírenie revolty pekne znejúcimi vyhláškami, manifestami a varovaním. Jednou formou prvého spôsobu boly deputácie a komisie, ktoré maly byť poslané z rozkazu kráľovského komisára grófa Antona Majlátha do každej obce, aby tam vysvetlily obyvateľstvu vlastný cieľ dezinfekcie, rozptýlily smiešne obvinenia z travičstva a aby varovaly obyvateľstvo pred nepokojmi. S týmito komisiami sme sa stretli skoro v každej obci. Druhou formou prvého spôsobu (po dobrom) boly vlastné vyhlášky. Dňa 2. augusta: župná schôdzka v Novom Meste pod Šiatrom sa usniesla na vyhláške, ktorá mala byť prostredníctvom hlavných slúžnych daná na všeobecnú známosť:
„Vlastenci! Verní obyvatelia Zcmplína! Blaženosť vášho osudu leží na srdci kráľovskému otcovi našej vlasti... vážia si oni, my všetci si vážime tej triedy synov našej milej vlasti, ktorá je najúctyhodnejšou, najpotrebnejšou pre udržanie meštianskej spoločnosti ... A tento cit vedie vládu i úradnícky sbor, ktoré sa starajú o vaše najšťastnejšie živo-
