ALIGHIERI, DANTEBOŽSKÁ KOMÉDIA
PEKLO
Slovenský ústav, Cleveland - Rím - Mníchov, 1965
preklad Karol Strmeň
ilustrácie Jozef G. Cincík
predslov Arturo Cronia
1000 číslovaných výtlačkov (457)
poézia, literatúra stredoveká,
294 s., slovenčina
hmotnosť: 771 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
NEPREDAJNÉ
*bibsav* in *H-6-6*
Dvadsiaty siedmy spev 67-90
Žoldnier som bol a potom povrazník
kajal som sa, no kdeže bez nádeje,
nehorel by som v plamoch úžasných,
keby nie veľkňaz; bodaj skapal, kde je!
Ten, ten ma zvábil na chodníček planý
Ako a prečo, počuj. Pokým v tele
kosti a mäso parádili sa mi,
tak ako som ich dostal od matere,
nebol som lev, lež lišiak prefíkaný.
Záludné obchmaty a tisíceré úklady
tak som vedel nasnovať,
že sa mi všade otvárali dvere.
Keď na vlasy mi sadla inovať
a na lodičke nastávala chvíľa
povrazy stáčať, plachty sťahovať,
spriečila sa mi lesť, predtým vždy milá,
pokajal som sa, išiel na spoveď
a spoveď by mi bola osožila,
no vodca nových farizejov,
kmeť chamtivý, bil sa konča Laterána,
kde Židov ani Saracénov niet.
Tam išiel iba kresťan na kresťana.
Tí veru Akru nezmasakrovali
a nikdy nekupčili u sultána.
Odkopol úrad svoj i dokonalý
stav pápežský, ba odkopol i povraz,
čo nosievajú chudí terciári.
Konštantín, hovoria, si vymohol raz
od Silvestra, aby ho v Sorakte
uzdravil z prašiny. Aj on tak doraz,
vraj: ‘Horím. Múdry človek, poraďte!’
Neporadil som. Pozdávalo sa mi,
že mu to preskakuje voľakde.
‘A,’ zasmial sa mi, ‘ty si poľakaný?
Na, rozhrešenie. Ale zle mi neraď,
Penestrino sa samo nepodmaní.
Nebesá otvárať a uzavierať
môžem len ja; nezabudni, mám kľúče,
ktorých môj predchodca sa ujal nerád.’
Boli to argumenty strhujúce
a dlhšie mlčať nevedel som vám.
Zvolal som: ‘Svätý otče, ak ma rúče
pozbavíš hriechu, ktorý spáchať mám,
sľub dlhý daj a skutok urob krátky,
a poddá sa ti hrdý zemepán.’
Po smrti moje biedne pozostatky
chcel František, no prišiel cherub čierny
a skríkol: ‘Nekrivdi mi, ber sa spiatky!
