MAJEROVÁ, MARIEROBINSONKA
(Robinsonka)
Mladé letá, Bratislava, 1964
edícia Klub mladých čitateľov
preklad Gusta Baricová
ilustrácie Jarmila Čihánková
3. vydanie, 28.000 výtlačkov
66-083-64
beletria, knihy pre deti,
120 s., slovenčina
hmotnosť: 273 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, obálka ušpinená
0,90 € DAROVANÉ
*piska*
August uplynul a Blažena ani nezbadala tok času v príhodách, ktoré sa predstihovali. Blažena myslievala na všeličo, keď trávila hodiny nejakou bezduchou prácou na svojom pustom ostrove, napríklad keď lúpala struky, strúhala tvrdé žemle, bielila zemiaky, prala pančuchy a ponožky. Na čas však nikdy nemyslela, lebo čas bol pre ňu nekonečnosť bez hraníc, ktorou sa brodila ako zakvitnutou lúkou, kde sa jej pod nohy lenivo ukladala vysoká tráva. Chodila po rose večnosti v bezstarostnom ráne svojej mladosti.
Načo sa náhliť? Na všetko je dosť času!
Budúcnosť bola ustavične pred ňou. Čo práve prežívala, tú neprestajnú detskú radosť, zloženú z drobných úlomkov šťastia, bol iba prah, ktorý treba, ako cítila, prekročiť, kým vojde človek do nádhernej komnaty života.
Pravda, jej dni boli rozdelené pravidelnou povinnosťou voči ockovi a vymeraným oddychom. Tým sa však len podobali hodinám, ktoré denne obehnú svoj kruh, no ináč nezrýchlia svoje minúty o nijaký krkolomný skok, lebo plynú do neohraničenej nekonečnosti a nik ich nemôže zadržať ani urýchliť.
No koncom augusta si Blaža predsa uvedomila skutočnosť času.
Začiatok školského roku!
Chvíľa, ktorá stojí akoby sama pre seba v postupe dní! Znamenala, že sa začína nový ruch v budove zo skla a z čistých stavebných hmôt, v krásnom modernom gymnáziu, podobnom obrovskému múru, zostavenému zo samých sklených i kovových zrkadiel, s vchodom, ktorý štedro otvára náručie niekoľkých dverí popri sebe, s takou prekrásnou telocvičňou, že už číre pomyslenie na hodiny hier a telocviku vyvolávalo slastný tlkot jej srdca; s učebňami, v ktorých since vyčíňalo ako na lúke, kde sa mohol z plnosti jasu pomýliť i motýľ.
Tá chvíľa znamená, že sa do rozľahlej budovy vrúti niekoľko sto gymnazistov, chlapcov a dievčat, každý si ponesie za náručie kníh a začne sa prehrýzať k vedomostiam; každá hodina je jedna cela voštiny, naplnená medom poznania.
A to bola pre Blaženu smutná pripomienka, lebo ona sa rada učila, hoci niekedy bola nepozorná, dychtivo rozširovala svoje obzory, akoby sa odvážnymi plaveckými tempami predierala dravou riekou.
V nekonečnosti času len jedno bolo pre ňu od začiatku ohraničené a na dosah: osem tried, jedna za druhou, a napokon maturita. Ostatné plávalo zatiaľ v sivých hmlách nezáujmu.
Taká bola donedávna jej prítomnosť. Tým Blažena žila a o nič iné nedbala. Žila si ako rybka vo vode - až po tú smutnú zvesť, že už nepôjde do školy, práve štrnásťročná, a že musí ockovi viesť domácnosť, lebo nič iného jej nepozostáva ...
Nuž zmierila sa s pustým ostrovom. Pocítila studený dotyk bezcitného Osudu a vedela, že je proti nemu bezmocná. A keby bola mohla zostať ako Robinson na ostrove naozaj sama, bola by si hádam len matne spomenula, že je začiatok školského roku - kdesi tam v diaľke, tak ďaleko, že sa jej to ani netýka.
Ona však musela vystrčiť hlavu zo svojho pomyselného slimačieho domčeka a vidieť to, čo nepatrí do hry, a predsa jestvuje. Lebo prázdniny sa skončili a všetky dievčatá sa vrátili z tábora! Stretla Novotnú a Pochovú. Oriešok sa prehýnal pod ťarchou učebníc a premiantka si niesla pod pazuchou dva tenké zošitky. Jej to stačí!
Pravda, Blažena sa tvárila, akoby bolo samozrejmé, že ona ide kupovať a ony idú do školy. Rozprávala sa s nimi dosť odmerane, s výrazom, akoby lízala horčicu, ale doma si potom trpko poplakala.
Dosiaľ nemala toľko slov, aby nimi vedela vyjadriť vlastný veľký žiaľ, žiaľ nad sebou. Vypožičiavala si slová u iných a toho dňa znova zabedákala:
„Čo si mi to, mamička, čo si mi to urobila?“
Bojazlivý výkrik zdeseného srdca prerazil odtok zadržanej bolesti.
A ako začala pomaly zdvíhať hlavu z lona svojej beznádeje, naplnila jej oči žiarivá čistota dlážky. Ach, tá Tonička veru vie šúchať dlážku! Robí to premyslene, akoby písala kompozíciu. A koľko dobrých rád jej dala! Vedela ohromne našepkávať, ako Novotná!
„Musíš si na niekoľko ráz zložiť nejaké vrece alebo starý koberček a dať si tú podložku pod kolená, ináč by si si zase zranila kožu! Vodu vo vedre si často vymieňaj! Raz, dva razy si kľakneš, a voda je špinavá. Tie šmúhy? Musíš sa vrátiť pri každom zábere znovu na miesto, ktoré si na kraji sucho vytierala, a ešte raz ho prepláknuť čistou vodou - vidíš, takto! Kefou pekne šúchaj dlážku po letokruhoch, aby si sa dostala do všetkých rýh! Čo vyšúchaš, najprv splákni, utri vyžmýkanou handrou a do sucha poutieraj osobitnou handrou, čistou! Potom ti bude dlážka až tak svietiť!“
Blažena tentoraz sedela na stoličke, opálala nohami, potom chcela Toničke pomôcť, ale keďže nemali dosť pomôcok pre obidve, tak jej aspoň vynášala špinavú a napúšťala do vedra čistú vodu.
