ČECHOV, ANTON PAVLOVIČPOVIEDKY I.
(Izbrannyje proizvodenija v trech tomach. Tom pervyj)
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava 1953
Edícia svetových klasikov (13)
edícia A. P. Čechov: Vybrané spisy v 5 sväzkoch (2)
preklad M. Takáčová, M. Ličková, Zora Jesenská
obálka František Muzika
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
beletria, próza krátka,
392 s., slovenčina
hmotnosť: 496 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, na patitule pečiatky, bez prebalu
PREDANÉ
*piska*
KAPRÁL PRIŠIBEJEV
„Poddôstojník Prišibejev! Ste obvinený z toho, že tretieho septembra tohto roku urazili ste slovom i skutkom strážmajstra Žigina, starostu Al’apova, obecného strážnika Jefimova, boženíkov Ivanova a Gavrilova a ešte šiestich roľníkov, pričom prvých troch ste urazili pri výkone služobných povinnosti. Uznávate svoju vinu?“
Prišibejev, vráskavý kaprál s pichľavou tvárou, srazi päty a odpovedá chrapľavým, priškrteným hlasom, vyrážajúc slová, ako by dával povely:
„Vaše vysokorodie, pán smierčí sudca! Nuž teda podľa všetkých zákonitých predpisov je potrebné preskúmať okolnosti s oboch stránok. Vinný nie som ja, ale všetci ostatní. Celá vec sa stala skrz mŕtvolu, daj jej pánboh slávu večnú. Idem si tretieho tohto mesiaca s manželkou Anfisou spokojne, ako sa patrí, len keď vidím na brehu hŕbu kadejakých ľudí. — Akým právom sa tu shŕklo toľko sveta? — pýtam sa. — Prečo? Vari v zákone stojí, že národ má chodiť v čriedach? Kričím: Rozchod! — Začal som ich rozháňať, aby sa rozišli, rozkázal som strážnikovi, aby ich rozduril...“ „Dovoľte, veď vy nie ste strážmajster, ani starosta — je to vaša vec, rozháňať ľudí?“
„Nie veru! Nie jeho!“ ozvú sa hlasy zo všetkých kútov súdnej siene. „Strašne nám krv pije, vaše vysokorodie! Už pätnásť rokov trpíme od neho! Ako prišiel od vojska, od tých čias je v dedine na nevydržanie. Všetkých nás utrápil!"
„Tak je, prosím, vaše vysokorodie!“ hovorí svedok starosta. „Celá obec sa ponosuje. Nedá sa už s ním vydržať! Či je procesia, či svadba, alebo už akákoľvek príležitosť, všade kričí, rozhadzuje sa, poriadky robí. Deti ťahá za uši, za ženskými sliedi, aby sa čo nepridalo, ani keby im bol svokor... Onehdá chodil po domoch, zakazoval pesničky spievať a svietiť. Na to vraj nieto zákona, že sa má vyspevovať.“
„Počkajte, príde rad aj na vašu výpoveď,“ vraví sudca, „teraz nech pokračuje Prišibejev. Pokračujte, Prišibejev!“
„Rozkaz!“ chripí kaprál. „Ráčili ste sa vysloviť, vaše vysokorodie, že to nie je moja vec, rozháňať ľudí... Dobre, prosím... A keď sú neporiadky? Možno azda pripustiť, aby ľud šarapatil? V akom zákone to stojí, že ľudu treba vo všetkom dať voľnosť? Ja to nemôžem pripustiť, prosím. Ak ich ja nebudem rozháňať a robiť s nimi poriadky, tak kto? Nikto nepozná riadne predpisy, môžem povedať, vaše vysokorodie, že v celej obci ja jediný viem, ako treba zaobchádzať s pospolitým ľudom, ja sa vo všetkom vyznám, vaše vysokorodie. Ja nie som sedliak, ja som poddôstojník, slúžil som pri intendatúre, vo Varšave som slúžil, pri štábe, prosím, a potom, ráčite vedieť, keď som si už odslúžil, bol som hasičom, prosím, a potom skrze chorobu som sa vzdal hasičstva a dva roky som bol školníkom v chlapčenskom klasickom nižšom gymnáziu... Všetky predpisy poznám, prosím. A sedliak je jednoduchý človek, do ničoho sa nerozumie a musí ma poslúchať, lebo je to len jemu na osoh. Vezmite si napríklad túto vec... Rozoženiem svet na brehu, na piesku utopenec. — Pre akú príčinu tu leží? — pýtam sa. — Je to dáky poriadok? Prečo strážmajster stojí so založenými rukami! Prečo, reku, stražmajster, neupovedomíš vrchnosť? Možno sa tento nebohý sám utopil, a možno to smrdí aj Sibíriou. Možno, že je to zločinná vražda... — A strážmajster Žigin ako by nič, len fajči. — Kto nám tu bude rožka-
