ŠIKULA, VINCENTPRÁZDNINY SO STRÝCOM RAFAELOM
Mladé letá, Bratislava, 1976
ilustrácie Štefan Cpin
3. vydanie, 32.500 výtlačkov
knihy pre deti,
150 s., slovenčina
hmotnosť: 395 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý
PREDANÉ
*BIB09*
Známa kniha obľúbeného autora literatúry pre deti prináša príbeh Vincka, ktorému jedného dňa strýco Zahruška požičia heligón. Vincko sa má na ňom naučiť hrať, lenže to bude ťažké: otec mu totiž nástroj zakáže, kým sa v škole nezlepší na samé jednotky. Vincko sa postupne zoznámi so všetkými hudobníkmi zo slávnej kapely strýca Zahrušku. V tajomnom svete dospelých si všeličo vypočuje a stretne mnoho zaujímavých postáv. Zoznámi sa s Mišom Štefancom, ktorý chová holuby. Strávi niekoľko krásnych dní so strýcom Rafaelom, ktorý pozná toľko príbehov! A popritom nesmie Vincko zabúdať na svojho kamaráta Laca, ani na svoje povinnosti doma alebo v škole.
Skúška
Muzikantské skúšky odjakživa bývali v požiarnej zbrojnici. Miestnosť je pomerne malá a ešte zaprataná kadejakým haraburdím. Na stenách sú rozvešané hadice, náhradné rozstrekovače a pri dverách visia aj dve poľnice. Uprostred miestnosti stojí podlhovastý stôl, na ktorý si hudobníci položia noty. Stoličiek niet, a to je vlastne výhoda, lebo keby boli stoličky, ani by sa všetci hudobníci do miestnosti nepomestili. Kúsok od dverí je malé mrežované okienko. Decká, čo bývajú nablízku, sa zbehnú, keď počujú hrať, vyškriabu sa k mrežovanému okienku a nazízajú dnu. Strýco Tomašovič alebo strýco Zahruška vybehujú každú chvíľu von, odháňajú decká čiapkou. Tie sa vždy rozpŕchnu, no len čo sa vráti strýco Tomašovič dovnútra, lezú k okienku zas. Strýco Tomašovič sa postaví vedľa kontrášov, začne sa prehrabávať v notách. Vy neviete, čo sú to kontráši? Kontráš je muzikant, ktorý kontruje. Nad notami má napísané TRÚBKA ES, ale starí muzikanti nepovedia na trúbku ES trúbka, ale kontra. Toto všetko som sa podozvedal hneď na prvej skúške. Strýco Taubert ma zoznámil so všetkými hudobnými nástrojmí, no jedno mi nevedel vysvetliť: aký rozdiel je medzi baskrídlovkou a eufóniom. To sú dve dosť veľké trúbky, eufónium je o voľačo väčšie, ale len o toľko, že si toho nezasvätený takmer nevšimne. Baskrídlovku volajú aj tenorom.
— A aký je rozdiel? — spýtal som sa strýca Tauberta.
— Nijaký, — odpovedal strýco Taubert.
— Ale prečo sa potom obe trúby nevolajú rovnako?
— Prečo? To sa mňa mnoho pýtaš. Ja som nie skladateľ, ani voľáky tento. Ja som hudbu nikde neštudoval, ja viem len toľko, koľko títo ostatné, - ukázal rukou na ostatných hudobníkov.
— Baskrídlovka hráva melódiu, eufónium hrá terc, — zamiešal sa medzi nás strýco Račko, otec Marieny Račkovej.
— Krídlovka hrá ešte viacej melódie, a je krídlovkou, — pridal sa aj starý Tomašovič.
— Práve preto, — vravel starý Račko.
— Čo je to terc? — spýtal som sa strýca Tomašoviča.
— To je druhý hlas, — odpovedal strýco Tomašovič.
— To si mu zle vysvetlil, — chcel ho opraviť strýco Taubert.
— Ako som vedel, tak som vysvetlil. Od nás nikto nemôže nejaké veľké vysvetlenia čakať, lebo s nami nikto nikdy žiadnu teóriu neprebral. To raz prišiel nebohý Slaninka z Ompitálu a povedal chlapom: Chlapi, toto je polová nota a tá sa hrá na dve doby. Chlapi, rozumiete? Rozumieme, však sme nie mechom praštení. Chlapi, zahrajte to! A už sme aj začali hrať.
— Ty si voľáky frišký! — skočil mu do reči strýco Alexin — klarinetista.
— Toľko som chcel povedať, že sme vtedy nemali na nijakú teóriu — vravel strýco Tomašovič.
— To máš pravdu, — prisvedčil strýco Taubert. — Nemali sme čas a ani včuľ ho nemáme. Ani ho mať jakživ nikdy nebudeme, — vravel strýco Alexin. A hrávať treba, — povedal strýco Taubert.
— Veď to, — prikývol strýco Tomašovič.
