HAĽAMOVÁ, MAŠA
PETRIŠORKA
Mladé letá, Bratislava, 1980
ilustrácie Jozef Baláž
3. vydanie,12.000 výtlačkov
knihy pre deti, rozprávky,
48 s., slovenčina
hmotnosť: 222 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý
3,30 € PREDANÉ
*BIB09*
Domáci
Dom stojí na brehu jazera, namiesto plota má hustú kosodrevinu, malinčie, rakyty, jarabiny aj horské brezy. Smreky vystierajú vetvy až k oblokom. V kosodrevine ležia veľké, starým machom obrastené bludné balvany. Okolo každého dvíha sa zelené papradie. Mach na balvanoch je pretkaný striebornými pavučinami, na ktorých sa ráno blyštia kvapky rosy.
Mačička už preskúmala a pozná celé okolie. Vie sa poľahky pohybovať na poprepletaných haluziach kosodreviny, vyjde na balvan, poleží si v machu, podrieme, už vie aj priasť. A v dome je toľko kútov! So všetkým sa treba oboznámiť, a na to je deň krátky, i keď sa začína hneď zaránky zvonením budíka, vôňou preváraného mlieka a pariacim sa čajníkom.
Pani zapína rádio, Petrišorka počuje hudbu, ešte by spala v teplom brlôžku, ale slniečko pozlátilo jej kútik, treba vstávať. Pán pije čaj, mačiatko mu vyskočí na kolená, no tu mu strekne kvapôčka citrónovej šťavy rovno do oka.
„Mňau — čo to robíš, veď ja prosím len omrvinku koláčika!“
A už ho hladká dobrá, teplá ruka.
„Ja nie náročky, frklo — na — tu je koláčik!“
A pán náhlivo dopíja čaj, striasa mačiatko z kolien, oblieka biely plášť a vchádza do dverí, do ktorých Petrišorka nesmie vojsť.
Čo tam len môže byť? — myslí si mačička. Načúva pri dverách, labky stúlené pod guľatým tielkom, papuľka pritisnutá ku škáre pod dverami, končisté ušká sa ani nepohnú. Po chodbe sa trúsia ľudia, čakajú v izbe, čo je hneď pri tej „zakázanej“. Počuje chrapľavé zvuky, chrčanie, pišťanie — a myslí si: Ako tí ľudia čudne pradú!
Spod dverí vychádza akýsi zápach, nepríjemný citlivým nozdrám. Voda buble a sipí a mačiatko si myslí, že tam nebodaj mačka prská na psa. Počuje štrkot nožničiek, ukladaných na sklenenú dosku, a raz nevie, čo sa to tam deje.
Verte mi, milučkí moji, mačičky sú veľmi zvedavé.
Prešmyknúť sa aspoň do tých druhých dverí, za ktorými čakajú ľudia, čo tak čudne pradú! Ale ani tam nesmie.
Nebadane dostane sa poodchýlenými dverami na chodbu. Chodbou ide mladá mama s dievčatkom. Dievčatko má na tenuškých nôžkach biele sandálky, v ľanových vláskoch belasú stužku. A tiež tak píska a chrčí. Mačiatko sa díva, dievčatko sa díva, obe v rozpakoch prekladajú labky. Aj Petrišorka má na čiernych labkách akoby biele papučky. Ale pani už volá Petrišorku, a keď sú samy v izbe, dovráva jej:
,,K pacientom nesmieš chodiť, mačička, pán by sa hneval a poslal by ťa preč. Musela by som ťa odniesť dolu do dediny, vieš?“
Petrišorka nevie, čo sú to pacienti. Vie len, že ľudia, ktorí vchodia do bielych dverí, pradú inak ako ona a dýchajú inak ako jej páni.
Za bielymi zakázanými dverami sa rozplakalo dievčatko. Mačiatku je ľúto. Počká pred domom, obtrie sa mu o tenušké nôžky. Dievčatku ešte trochu myká ústkami, na ľavom predlaktí má ružový fliačik náplasti, ale dýcha už pokojne, a keď zbadá Petrišorku, usmeje sa veľkými zaslzenými očami. Mama vedie dievčatko pieskovým chodníkom a Petrišorka ich odprevádza na rázcestie. Potom sa vracia domov a pani ju nehreší, lebo myslí na úsmev cez slzu, kotúľajúcu sa po chudej tvári dievčatka.