HÁJ, FELIXPRÁZDNINY KAJA MAŘÍKA
(Kájovy prázdniny)
Spolok svätého Vojtecha, Trnava, 1994
preklad Elena Dzurillová
ilustroval Jozef Cesnak
obálka Jozef Cesnak
1. vydanie
ISBN 80-7162-070-X
knihy pre deti, náboženská literatúra,
236 s., slovenčina
hmotnosť: 318 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý, na predsádke venovanie
2,00 € PREDANÉ
*BIB08*
20.
PO SVADBE
Kajo sa ráno prvý zobudil.
„Otecko, prosím vás, ako sa to skončilo?“
Otecko rozprával a Kajo priam hltal jeho slová.
„Otecko, tú päťkorunu som roztrhal. Vo vrecku mám tie kúsky zhúžvané. Určite ju ukradla. Snáď aby som bežal do lesovne, ako sa vyspali.“
„Ešte lež a spi! I slniečko za Babou dospáva!“
Kajo si v hlávke preberal novosti, ktoré práve počul od otecka, a znovu zaspal.
Dnes zaspal i východ slnka i odchod maminky do lesa. Keď sa zobudil, deň bol plný slnečného jasu, vtáci dávno odspievali rannú pieseň, zvieratká v lese boli už hore a sovy sa stiahli do skalných trhlín.
Kajo sa rozhliadol po lese. Peťo mu oblizoval prsty na nohe a priateľsky krútil chvostom. Iba sa v rýchlosti prežehnal a na modlitbu zabudol. Zobudil Vladka a náhlivo raňajkovali.
No len čo sa Kajo rozbehol do lesovne, udrel si palček o kameň, až vykríkol od bolesti. Z rany sa rinula krv. Umyl si ju v potoku a krívajúc šiel ďalej.
„To sa iste Pán Boh hnevá a je smutný, že som sa ráno nepomodlil, a anjel strážca nešiel za mnou. Maminka má pravdu, keď hovorieva, že Pána Boha nemožno oklamať. Laduško, aspoň teraz sa pomodlime, keď sme ráno zabudli.“
Kľakli si do machu a odčinili, na čo v náhlivosti pozabudli, A potom sa rozbehli do lesovne.
„Už ma to ani nebolí,“ pochvaľoval si Kajo.
Keď pribehli do lesovne, zbadali Tinu.
„Pani Tinóvá, vy ste ešte tu?“ vyhŕkol Kajo. „Kto dnes varí pánu Malinovi?“
„Drobček môj,“ prihovorila sa mu Tina rozcítené. „Ty si zabránil lúpeži. Si hrdina!“
„Pani Tinová, nehovorte mi drobček,“ bránil sa Kajo, ale teraz ho zase pani nadlesná pohladkala po hlave a vtisla mu taký pyštek rovno na oko, že sa mu na chvíľu zakrútila hlava.
Dni rýchlo ubiehali. Noci boli krátke, slniečko sa usilovalo, skoro vstávalo a neskoro chodilo spať. Niekoľko dní pred tým, než si po Vladka mala prísť maminka, vyšli si deti „na druhú stranu“. Bolo to na rázcestí, z ktorého sa rozbiehali chodníky rôznymi smermi. Dnes si Kajo nevšimol, ktorým smerom sa vydali. Šli len tak, ako sa im zapáčilo - raz vpravo, potom vľavo, lesným chodníčkom dolu a potom zasa hore svahom.
„Už by sme sa mohli vrátiť, bruško mám prázdne,“ vyhlásil Vladko.
Kajo so Zdenkou súhlasili, ale keď sa obrátili, uvideli niekoľko lákavých cestičiek.
„Ktorou pôjdeme?“ uvažoval Kajo. „Dajme sa tou strednou.“
Avšak stredná sa točila iným smerom, než bola lesovňa.
„Asi sme prekročili bludný koreň,“ usúdil Kajo. „Každý si sadne na jeden peň, možno sa nám podarí nájsť cestu domov.“
Poludnie už dávno pominulo. Maminka horárka našla niekoľko zdravých veľkých dubákov, keď sa ponáhľala s nošou trávy domov.
„Urobím deťom pochúťku. Nakrájam ich a vypražím ako rezne. Deti neuhádnu, čo je to. Či kurča, či ryba, alebo čo iné by to mohlo byť?“
Avšak poludnie pominulo, rezne čakali, ale deti nikde.
„Že mi to skôr nezišlo na um! V lesovni ostalo od včerajška toľko dobrôt že si ani nespomenú, aby prišli domov. Aspoň otecko si pochutná!“
