BEDNÁR, ALFONZ
SKLENÝ VRCH
Tatran, Bratislava, 1968
edícia Hviezdoslavova knižnica (149)
doslov Mikuláš Gašparík
prebal Marián Čunderlík
4. vydanie (1. v Tatrane), 40.200 výtlačkov
61-808-68
literatúra slovenská, beletria, román
368 s., slovenčina
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
PREDANÉ *barpe*bels*
PREDANÉ *ripri**bels*
Štvrté vydanie románovej prvotiny v rozpätí štrnástich rokov nie je v našej literatúre celkom bežný jav. Najmä ak si uvedomíme, koľko nám vraví ešte dnes, po toľkých prevratných zmenách, akými prešiel svet a ľudstvo od jej napísania i od Povstania, konkrétnej historickej udalosti, na ktorú sa východiskovo viaže. SKLENÝ VRCH Alfonza Bednára ešte vždy čitateľa aktivizuje.
Azda preto, že autor povstaleckú tematiku nastoľuje takrečeno cudne; nie ako dokumentárny obraz udalostí a hybných síl tohto dejinného faktu, ale ako skúšobný kameň citov a vôle, previerku ľudského vnútra. Ako umelecký prameň ustavičnej retrospektívy a konfrontácie minulosti so súčasnosťou, ideálov a ich realizácie. Tento základný kompozičný princíp využíva na obhajobu práva jednotlivca na vlastný vnútorný svet. Preto i konkrétne v jeho próze nadobúda všeľudskú platnosť.
Forma psychologického románu — denníka je adekvátna takémuto prístupu k téme a vlastne celkom prirodzene vyplýva z autorovho úsilia preniknúť do ľudskej psychiky. Denníkové zápisy hlavnej hrdinky Emy Klaasovej pridávajú rozprávaniu veľkú sugestívnosť, priam autentičnosť podania. Zároveň sú predpokladom simultánneho rozvíjania deja z rôznych časových úsekov. Uvoľňujú striedanie asociácií spod prísneho sledu, umožňujú pohyb v priestore i čase a rozvíjajú príbeh do epickej šírky.
Sledujeme osudy Emy Klaasovej, žijeme s ňou v prítomnosti, nedávnej i dávnej minulosti, overujeme si nosnosť skutkov, ich morálnu oprávnenosť, hodnotíme ich vo vzťahu k sebe, k iným okolo nás, ale i k mŕtvym, lebo prítomnosť je len dôsledkom minulosti, živých nemožno odtrhnúť od mŕtvych, niečo z nich prešlo aj do nás.
Akýmsi priesečníkom v denníkových záznamoch je zázračný svet Tichej doliny. Tam Ema značkovala cesty so svojím teraz už mŕtvym milým (možno poznačili jej celý budúci život), tam je Povstanie, tam je hrob partizána, ta po vojne znova prichádzajú z nížin turisti, ta sa zberá Ema so svojím mužom, keď dokončia stavbu...
Ema ta už nedôjde. Umrie pri nešťastnej náhode alebo skôr z autorovho zámeru, ktorý jej tragický koniec spája so šíriacou sa neúctou človeka k človeku, so zneužívaním vydobytej slobody.
A dnešný človek?
Minulosť a prítomnosť viaže nerozdeliteľné puto. Tichá dolina mu ostáva akousi iluzívnou krajinou, akoby z detského veku, symbolom čistého horského sveta, symbolom návratov. Nuž najradšej by sa vychytil s batôžkom svojho smútku a sklamaní pod rozprávkový Sklený vrch.
