SOFOKLESANTIGONA
(Antigoné)
Tatran, Bratislava, 1983
edícia Čítanie študujúcej mládeže (145)
preklad Ľubomír Feldek
doslov Július Špaňár
prebal Ľubomír Longauer
3. vydanie, 18.000 výtlačkov
61-479-83
literatúra staroveká, literatúra grécka, dráma, divadelná hra,
88 s., slovenčina
hmotnosť: 120 g
tvrdá väzba s prebalom
PREDANÉ stav: dobrý, pečiatky v knihe *trsos*b-gre*
Sofokles, ktorý zaujímal stredné miesto v trojhviezdí aténskych tragikov (Aischylos, Sofokles, Euripides), vytvoril pre grécku tragédiu nové možnosti tým, že k pôvodným dvom hercom, vystupujúcim v tragédii, pridal tretieho a na výpomoc používal i štvrtého. Tak obohatil dialóg a dej. V záujme dialógu tiež obmedzil zborové spevy, ktoré u Aischyla tvorili ešte významnú časť tragédie. Ďalšia Sofoklova zásluha je v tom, že dramatický dej rozvíja hneď od začiatku, pričom dramatickými zápletkami mu dodáva dynamiku, vzruch, spád a napätie. Vlastný text odvodzuje z charakterov postáv, ktorých tragické utrpenie je alebo následkom ich viny, alebo úmyselnej voľby, alebo môže byť aj nezavinené. Sofoklovo charakterizačné umenie tvorí jednu z jeho hlavných predností. I keď postavy idealizuje, sú nepochybne hlboko ľudské, pritom zložité a výrazne diferencované. S obľubou stavia proti sebe protikladné charaktery. Veľkú pozornosť venuje ženským postavám. Do svetovej literatúry vošiel ako tvorca monumentálnych postáv a majster najprísnejšej dramatickej architektoniky. Námety jeho najznámejších tragédií boli viac ráz spracované nielen v antickej, ale aj v novovekej európskej literatúre.
Tragédia Antigona bezprostredne nadväzuje na udalosti po Oidipovej smrti. Presnejšie, začína sa od chvíle, keď aj základný konflikt. Oidipovi synovia Eteokles a Polyneikes sa dostali do sporu o vládu nad Tébami. Vyhnaný Polyneikes našiel útočište v Argu, odkiaľ pritiahol s veľkým vojskom proti Tébam. Eteokles Téby bránil. V súboji padnú obaja bratia. Nový vládca Téb, Oidipidov švagor Kreon, dal slávnostne pochovať Eteokla, ale pod trestom smrti zakázal pochovať Polyneika. Napriek zákazu sa Antigona rozhodne pochovať svojho brata. Usudzuje, že väčšmi než ľudské príkazy si treba vážiť „nepísané“, odveké božské zákony, ktoré prikazujú postarať sa o pohreb príbuzných. Presvedčenie, že koná dobre a spravodlivo, jej dodáva odvahu a nebojí sa smrti, ktorá jej hrozí, ak prekročí vládcov rozkaz. Pochovať mŕtveho bol totiž u Grékov príkaz ľudskosti a náboženstva. Antigonu prichytia pri čine a Kreon, obraňujúci svoju vladársku moc, ju dá za živa pochovať. Keď ho obmäkčí veštec Teiresias, je už neskoro. Antigona sa obesí a Haimon sa pri nej pred očami otca prebodne mečom. Po správe o synovej smrti spácha samovraždu aj Kreontova manželka Eurydika. Pre svoju vynikajúcu charakteristiku osôb skvelú dramatickú kompozíciu, výstižnosť a jemnosť slovného výrazu je Sofoklova Antigona majstrovským dielom, ktoré patrí medzi najvynikajúcejšie drámy svetovej literatúry.
STRÁŽCA
Ó, dovoľ,
aby som sa najprv prihovoril za seba: ja som to nespravil a nevidel som toho, kto to spravil, nebolo by teda spravodlivé, keby práve na mňa mala padnúť pohroma! KREON
Máš čosi na rováši, keď *a takto vopred brániš. Zrejme nesieš veľkú novinu.
STRÁŽCA
Tam, kde sa stane hrozná vec, je na mieste aj hrôza.
KREON
No tak vysyp to už konečne a strať sa!
STRÁŽCA
Už to sypem:
ktosi nám dnes ráno pochoval tú mŕtvolu aj s príslušnými obradmi. A len čo prikryl telo suchou prsťou - zmizol.
KREON
Čo to počujem? Kde je ten muž, čo mal tú
smelosť?
STRÁŽCA
Neviem - zeme akoby sa netkla motyka. Jej povrch ostal pevný, nerozrytý, nikde ani koľaj ani šľapaj, vinník zmizol bez stopy. Keď nám to ukazoval strážca, čo mal rannú službu, mysleli sme si, že sa stal hrozný zázrak. Mŕtve telo bolo preč. Nie v hrobe, ukrýval ho jemný prach - ten nasypal naň niekto, kto chcel ostať bez hriechu. A nebolo tam ani stopy po dravcovi a či psovi, ktorý by sem prišiel trhať mŕtvolu. Hneď sme sa zahrnuli výčitkami, strážca obviňoval strážcu, takže keby došlo k bitke, ťažko by sa našiel, kto by tomu zabránil.
Veď všetci sme boli vinníkmi, a predsa -vinníka tu nebolo. Nik nechcel priznať, že by čosi vedel. Boli by sme vzali do rúk žeravý kus železa a prešli cez oheň a prisahali pri bohoch, že sme to nespravili a že nevieme, čia je to myšlienka a kto ju uskutočnil.
Nakoniec, keď sme sa nemohli hnúť z miesta, ktosi z nás dal návrh, ktorý všetkých
zamrazil.
No zvesili sme hlavy, lebo bolo ťažko čosi namietať, keď nikto nemal lepší nápad. Navrhlo sa, že ti máme všetko oznámiť, nič nezatajiť. Schválili sme to a na mňa nešťastného padol žreb -že musím splniť túto „milú“ úlohu.
Nie je to pre mňa veľká radosť stáť tu, ani pre vás pozerať sa na mňa. Komu aj by spravil radosť posol s mrcha zvesťou?
NÁČELNÍK ZBORU
Pane môj, už hodnú chvíľu premýšľam, či azda pôvodcami toho činu nie sú bohovia.
KREON
Mlč, ak ma nechceš svojou rečou rozhnevať! Si napriek svojmu veku
hlupák?
Že vraj bohovia sa starajú o túto mŕtvolu! To trhá uši! Oni budú s úctou pochovávať toho dobrodinca, čo sem prišiel, aby zapálil ich chrámy,
......................................................................................
... posledná veta ...
Človeka, ktorý si mnoho o sebe myslí a používa veľké slová, neminie veľký trest a konať s rozvahou sa naučí až na staré kolená.
