FERKO, MILANRINALDO RINALDINI II.
druhý zväzok
Mladé letá, Bratislava, 1979
ilustrácie František Šesták
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
66-190-79
literatúra slovenská, knihy pre deti, dobrodružné,
304 s., slovenčina
hmotnosť: 509 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: zachovalý
1,90 € za oba diely
*mikpa* in *kat-BELS*
Napätie zrážok, vzrušenie bojov a hrdinstvá dobrodružstiev prináša aj táto záverečná časť „romantickej epopeje“ o slávnom talianskom zbojníckom náčelníkovi Rinaldovi Rinaldinim. Viac ako v predchádzajúcich dvoch dieloch dostáva sa tu do popredia Materino — bývalý najmladší člen Jánošíkovej družiny. Po návrate z Korziky, kde sa zúčastnil s Rinaldom na oslobodzovacom boji Korzičanov proti janovskej nadvláde, zapletie sa do sprisahania proti cisárovi a stane sa členom tajnej spoločnosti uhorských jakobínov. V poslednej chvíli pred vypuknutím revolúcie dochádza k zrade a život hrdinov visí na vlásku až do konca knihy.
Námet čerpá z pohnutých osudov uhorských jakobínov, z ktorých siedmi skončili na popravisku. Hrdina Materino si počas týchto udalostí uvedomí zložitosť toho všetkého, čo sa deje, spoznáva nezmyselnosť individuálneho odporu, teroru i živelnej zbojníčiny. Stáva sa členom Spoločnosti rovnosti a bratstva a zaujíma v ňom jedine správny postoj dôsledného demokrata a ľudového revolucionára. Materino chápe, že bojovať proti feudálom a feudalizmu má význam iba vtedy, keď pre tento boj získa tých najutláčanejších, najzbedačenejších — dedinskú a mestskú chudobu. Lenže v tých časoch (koniec 18. stor. ) a v situácii, ktorá panovala v Uhorsku, boli takéto zámery a ciele predčasné, preto sa boj nevyhnutne končí tragicky. A to, že ho hrdina prežije, je iba výrazom viery v budúcnosť.
Námet čerpá z pohnutých osudov uhorských jakobínov, z ktorých siedmi skončili na popravisku. Hrdina Materino si počas týchto udalostí uvedomí zložitosť toho všetkého, čo sa deje, spoznáva nezmyselnosť individuálneho odporu, teroru i živelnej zbojníčiny. Stáva sa členom Spoločnosti rovnosti a bratstva a zaujíma v ňom jedine správny postoj dôsledného demokrata a ľudového revolucionára. Materino chápe, že bojovať proti feudálom a feudalizmu má význam iba vtedy, keď pre tento boj získa tých najutláčanejších, najzbedačenejších — dedinskú a mestskú chudobu. Lenže v tých časoch (koniec 18. stor. ) a v situácii, ktorá panovala v Uhorsku, boli takéto zámery a ciele predčasné, preto sa boj nevyhnutne končí tragicky. A to, že ho hrdina prežije, je iba výrazom viery v budúcnosť.
— A kedy ste tam boli posledne?
— Pred štyrmi mesiacmi.
To by súhlasilo. Olejkár nejaký čas obchodoval vo Florencii, pravdepodobne mu nešli kšefty, tak sa pohol ďalej: Poggiborsi, Siena, Roccastrada, Mantepescali, Grosseto a napokon Orbetello.
Šafraník natiahol krk k dverám s malým oblôčikom.
— Zahrozil mi, — šepkal, — strašne mi zahrozil, že ak o ňom v dedine čo len slovíčko poviem — amen. Bojí sa svojich, bojí sa aj cudzích. Hoci sa chystal pobudnúť vo Florencii a blízkom okolí celé leto, stratil sa skôr ako ja. Možno išiel do Pešti, ako hovorím, tam sa zdržuje viac ako doma.
— Nože mi ho bližšie popíšte, toho vášho Frnďu-Mátohu.
— Môjho! Pán veľkomožný, nechcel by som ho ani v pekle za pomocníka.
Šafraník si dopchal fajku a zakresával. Keď sa mu nedarilo zapáliť práchno, vytiahol zapekačku z úst.
Kdesi zavŕzgali vráta, zadupali kroky. Akiste sa vracia krčmár.
— Najlepšie ho poznáte podľa toho, — šepkal šafraník, — že veľmi rád používa také zvláštne oslovenie ako „vaša milostivá ctihodnosť“ alebo „vaša osvietená urodzenosť“.
Vstúpil krčmár.
— A tak vám môžem, pán veľkomožný, veľmi jasne a presne odvetiť na vašu otázku.
Krčmár prestal prelievať víno do krčaha.
Starý šafraník si pomaly zapálil fajku, zopár ráz s pôžitkom potiahol, žmurkol na Materina, aby aj on vychutnal chvíľku napätia.
— Ten dohán je naozaj tuhý!
Krčmár zlostne odul gamby a dolial krčah.
— Vidím, že sa vyznáte, — žmurkol Materino na šafraníka. Strčil mu mešec dohánu do ruky, hodil na pult zlatku a vyšiel.
S kaplánom Ševčíkom sa stretol v Martine.
— Ako ste sa mali? Čo ste robili, pán barón? Zdá sa, že od Lietavy odo mňa akosi bočíte.
— Dúfam, že neveríte tomu, čo hovoríte. Rád by som išiel s vami, no vy obchádzate fary, rechtorov, úrady, a mňa zaujímajú olejkári a šafraníci. Musím predsa poznať ľudí, hospodárstvo a celkový život, kým sa rozhodnem zasiahnuť doň v zmysle vývodov a cieľov magistra Jozefa.
— Z tohto hľadiska bude pre vás najzaujímavejšia Orava.
Klusali vedľa seba, blížili sa k Priekope. Materino nespokojne zacmukal.
— Bohužiaľ, na Oravu nemôžem ísť.
— Prečo?
— Posadol ma nevysvetliteľný nepokoj. A to je vždy známka, že mojim blízkym sa stalo alebo stane niečo zlé. Musím domov!
— Škoda, — lúčil sa kaplán Ševčík s Materinom, — výborne som sa s vami zhodol. Šťastnú cestu a — o magistrovi Jozefovi ani muk.
...........................................................................
... posledná veta ...
Zazdalo sa mu, že z Materinových a Rinaldinových slov zažiaril stratený kameň mudrcov.
