PANTELEJEV, Ľ.ČESTNÉ SLOVO
(Povesti i rasskazy)
Mladé letá, Bratislava, 1961
preklad Šarlota Barániková
ilustrácie Ján Provazník
zostavila Šarlota Barániková
prebal ilustrácie Ján Provazník
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
beletria, poviedky, próza krátka, literatúra ruská
92 s., slovenčina
hmotnosť: 320 g
tvrdá väzba s prebalom
0,50 € stav: dobrý, prebal poškodený, neautorské venovanie // *mikpa*belx-rus
Autor mnohých článkov, básní, divadelných hier, filmových scenárov, poviedok a noviel prešiel ťažkým a poučným životom. A nebyť sovietskej vlády, ktovie, aký osud by bol stihol bezprizorného chlapca.
Alexej Ivanovič Pantelejev (Ľ. Pantelejev) narodil sa roku 1908 v Leningrade. Onedlho mu zomrel otec. Živiteľkou rodiny sa stala matka. Cez občiansku vojnu putovala z mesta do mesta za chlebom a prácou. Malý Ľoňka vtedy utiekol od rodiny a ponevieral sa svetom sám. Potom sa dostal do detského domova, kde žil tri roky. Po odchode z domova vystriedal veľa zamestnaní: bol kuchárom, obuvníkom, kolpoltérom, kinomechanickým učňom, knihovníkom ap.
Bohaté životné skúsenosti, láska k človeku a k deťom pomohli Pantelejevovi napísať veľa dobrých a zaujímavých poviedok pre deti. Keď sa svojho času Maxím Gorkij v Pionierskej pravde, spytoval detí okrem iného i na to, kto je ich najobľúbenejším spisovateľom, väčšina mladých čitateľov uvádzala Ľ. Pantelejeva hneď za Gajdarom.
A je to zaiste preto, že Pantelejev rozumie deťom, hovorí ich jazykom o ich problémoch, učí statočnosti (Čestné slovo), hrdinstvu a plneniu povinností i za ťažkých podmienok (Prievozník), otvorenosti a úprimnosti (Šticatý Indián), zbavovaniu sa zlozvykov (Prvé hrdinstvo) ap.
Pantelejevove diela hodne prekladajú do cudzích jazykov a výber z jeho poviedok si iste nájde i medzi slovenskými deťmi vďačných čitateľov.
Pantelejevove diela hodne prekladajú do cudzích jazykov a výber z jeho poviedok si iste nájde i medzi slovenskými deťmi vďačných čitateľov.
Šticatý Indián
Keď Voloďkovi Minajevovi umrela mať a otec, ktorý sa vrátil z frontu, šiel za tesára do mičurinskej škôlky štyri kilometre od domu, učiteľka Jelizaveta Stepanovna prehovorila chlapca, aby ostal v škole. Ťažko povedať, čo sa jej na ňom tak páčilo. Usilovnosťou nevynikal, učil sa raz dobre, raz zle, rád šantil, rád sa bil, ale najmä — bol taký klamár, výmyselník a taraj, o akých nikto nikdy nechyroval nielen vo Fedosjine, ale hádam ani v celom starolomskom okrese.
Čo ako, ale klamať teda vedel prvotriedne. Hneď ti príde a povie, že ich navštívil strýčko generál z Moskvy. Hneď vyhúta, že mu otec našiel v lese zlatú sekeru, za ktorú dávali v múzeu desaťtisíc rubľov. Hneď on sám prinesie do triedy dáky kamienček alebo kúsok hliny a prehlási, že to nie je obyčajný kameň alebo obyčajná hlina, ale že fosforeskuje; v noci vraj svieti, len sa na ňu treba dívať s fortielom — cez začmudené sklo.
Deti sa Voloďkovi smiali, pokladali ho za čudáka a dospelí si ho doberali. V kolchoze i v škole ho bohvie prečo všetci volali Šticatý Indián*. (* Názov istého druhu holubov.) Nik nevie, kde sa to meno vzalo, kto a kedy mu ho dal, ale chytro mu prischlo: vskutku mal v sebe čosi kohútieho i holubieho dovedna...
Len učiteľka sa Voloďkovi nikdy nesmiala, trpezlivo ho ťahala z triedy do triedy a nepustila ho zo školy ani vtedy, keď s otcom odišiel z kolchozu a presťahoval sa do mičurinskej škôlky. Z tejto škôlky chodil Voloďka deň po deň na svojich rýchlych kohútích nôžkach do fedosjinskej národnej školy. Rok chodil a na druhý rok v jeseň, keď už bol v poslednej, štvrtej triede, zažil príhodu, po ktorej bol ako vymenený, ako Hadogašpar v rozprávke; stal sa z neho celkom iný človek.
* * *
Raz v jeseň, začiatkom októbra, si Voloďka nenapísal domácu úlohu z matematiky. Učiteľka ho vyvolala a spýtala sa ho, prečo si ju nenapísal. Voloďka by bol mohol pokojne povedať pravdu: včera večer pílil s otcom drevo, kým sa nezotmelo. Ale bohvie prečo nepovedal pravdu, len vzdychol, zahľadel sa do zeme a slabým, žalostivým hlasom zafikal:
„Mám horúčku, Jelizaveta Stepanovna. Viete, že dnes v noci som aj balušil? “
„Ale nevrav. Máš teplotu? "
„Mhm, “ zachripel Voloďka.
„Koľkože máš? “
A Voloďka sa ani nezačervenal, ani nezamyslel, ale vytresol: „Štyridsaťdva a dačo. “
Učiteľka pozrela na neho, zachmúrila sa a nepovedala nič. Ale po vyučovaní ho zavolala do sborovne, posadila ho na stoličku a kázala mu, aby jej podal ruku. Voloďka sa naľakal, ale predsa jej ruku dal. Učiteľka mu nahmatala žilku, zamĺkla, zaševelila perami, potom mu ju pustila, smutne naň pozrela a povedala:
„Prečo tak často klameš, Minajev? “
„Neviem, Jelizaveta Stepanovna, “ odvetil Voloďka so zvesenou hlavou. „Akosi samo od seba. Hovoriť pravdu je nudné... “
„Netáraj! “ nahnevala sa učiteľka. „Nudné! Jednoducho nemáš jazyk správne prišitý. Povedz, prosím ťa, prečo si si včera nenapísal úlohu? Hral si volejbal, však? “
„Nie, nehral, “ povedal Voloďka.
„Teda prečo? “
Voloďka sa odvrátil, vzdychol a odpovedal:
„Nudilo ma to... Nechcelo sa mi. “
„Ach ták! Nechcelo sa ti? Nudilo ťa to?!! “
Voloďkovi sa zdalo, že sa naň teraz učiteľka rozkričí alebo zadupe nohami. Ale ona ani nekričala, ani nedupala, ale povedala celkom pokojne, ba pokojnejšie ako prv:
