BODENEK, JÁNZAPÁLENÉ SRDCE
Matica slovenská, Martin, 1943
edícia Knižnice Slovenských pohľadov (62)
obálka Emil Makovický
2. vydanie
beletria, román, literatúra slovenská, podpis autora,
292 s., slovenčina
hmotnosť: 296 g
mäkká väzba
stav: dobrý, bez prebalu
NEPREDAJNÉ
*mikpe* in *H-6-2*
Shovárali sme sa s robotníkmi. Tak je, ako vravím.
Vinco vstal, poprechodil sa po izbe. Zo zapadnutých očú vybĺkalo mu ťažké odhodlanie a naraz skočil k vešiaku, schytil kabát, obliekol si ho, neodpovedal na Miškovu otázku, kam ide, a vybehol z izby. Roztrpčený jed hnal ho do ulíc, jed nad nízkosťou a plazivosťou ľudí. Och, tento svet so svojím chlebovým poddanstvom, aká to dravá tvár zúboženosti! Nie, ani nestačil vidieť, že sem nepatrí, že sa dostal sem len omylom. Blúdil po uliciach a rezignovane myslel na toto smutné pomýlenie, ktorého výsledkom bol jeho život. A odrazu zastal pred domom, ktorý mu bol známy. Štefan mu ho neraz ukazoval, keď boli spolu na prechádzke. Áno, tu býva Štefanova milenka. Kde by bol, keď nechodí domov? Díval sa na ošúchaný dom a usiloval sa uhádnuť, ktoré obloky sú jej, a zaklial jej v duchu, lebo zdalo sa mu, že nikto nemá vinu na Štefanovej zrade, len ona — pre ňu to spravil. Zmrvila ho nenávisť k nej a rozbehol sa hore schodmi. Neuvedomoval si ani sám, čo chce robiť. Na chodbe stretol dievčatko, spýtal sa ho, kde býva Katica.
— Na prvom poschodí druhé dvere napravo, — odpovedalo.
Preskakujúc po tri schody, vybehol na prvé poschodie a zastal pred druhými dverami napravo. Mocne na ne zabúchal.
Začul za dverami kroky a cítil, že na kohosi sa vrhne, keď sa zjaví v nich. Ale otvorila mu obstarnutá ženská, akiste Katicina mať. Pohŕdavo pozrel na ňu — všetkých, čo patrili do tohto domu, teraz nenávidel. Ale čo s ňou? S osobou, padajúcou s nôh?
— Pán Dolhaj je tu u vás?
Starká ho nedôverčivo obzerala, potom nerozhodne zahabkala v reči:
— Myslím... myslím, ale...
— Potrebujem sa s ním shovárať.
Vkročil popri nej do kuchyne, z kuchyne do
izby. Na prahu izby, držiac kľučku dverí v rukách a dvere dokorán otvorené, zastal. Na kanape videl sedieť Štefana, skrúteného do klbka, s hlavou zahrúženou do dlaní. Podišiel k nemu, zasyčal:
— Tak tu si — skrývaš sa!
Štefan dozaista myslel, že vošla Katicina mat, lebo teraz od ľaku ho až podhodilo, a ako by bol zabudol, kde je, tupo pozeral na Vinca. Po hodnej chvíli otvoril ústa, z ktorých sa mu vykĺzlo len prekvapenie:
— Ach!
Vinco zatisol päste a dotkol sa kolenami jeho kolien.
— Čo si to spravil, ty mamľas — ty...! Keby Štefan bol spravil len jeden vyzývavý
pohyb, naznačujúci odpor, bol by ho zaťal päsťou po tvári, ale Štefan bol zlomený a chabý. Zúboženosť a dobitosť bola v jeho tvári, očiach i rukách.
Keď ho videl takéhoto zbiedneného, pochytila ho zlosť, že ho nemôže udrieť. Takéhoto nemohol. Rozhodil rukami od bezradného jedu.
— Povedz aspoň, že je to pravda, ty odroň!
.......................................................................
... posledná veta ...
Vše zdvihol ruku na čelo ako do obrany pred touto otázkou — lebo sa bál, že sa mu znova vovŕta do mozgu a vyrve ho z pokoja týchto hôr
