BYSTRIČANOVÁ, SILVIATRI DNI DO RAJA
Slovart, Bratislava, 2017
1. vydanie
obálka Petra Kavalcová
ISBN 978-80-556-2791-5
beletria, román, podpis autora
160 s., slovenčina
hmotnosť: 304 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný, autorské venovanie s podpisom
NEPREDAJNÉ
*H-2-5*
Prostredie divadla ponúkne talentovanej Valentíne všetko, o čom od detstva snívala. Osudy troch výnimočných žien ju však zasiahnu natoľko, že sa v jednej chvíli rozhodne radikálne zmeniť svoj pokojný život a vymení ho za neznáme prostredie, kde spozná predovšetkým samu seba. Slepá sestra Eny, starnúca divadelná diva Dalma, ako aj tajuplná herečka Honora jej pomôžu pochopiť, že ľudia sa zbližujú a vzďaľujú, aby nakoniec zistili, že to všetko sa deje len preto, aby sa naučili nesúdiť a mať radi. Aj tých, ktorí to potrebujú a občas si mylne myslíme, že si našu lásku nezaslúžia. Intímny portrét hrdinky na pozadí ľúbostného príbehu odkrýva pocity žien dvoch generácii, ale predovšetkým presvedčí čitateľa o existencii skutočného priateľstva.
„Nič sa ma nepýtaj,“ dôrazne artikulovala Valentína a cítila, že sa pred Honorou červená.
„Nepýtam,“ tlmene sa zasmiala a zahasila nedofajčenú cigaretu. „Mám ťa rada.“
„Viem. Inak by si so mnou predsa nešla na kávu.“
„To je pravda. Vieš, prečo ťa mám rada?“
„Lebo ti nosím domáci lekvár?“ Snažila sa odľahčiť situáciu humorom.
„Aj preto,“ zasmiala sa, „ale hlavne preto, že vieš byť ticho. Poďme už, lebo otehotniem z toho, ako sa na mňa ten poblednutý čašník díva.“
Väčšinu času v aute spolu mlčali. Honora obkrútená čiernym šálom na žltom kabáte a Valentína v dlhej bunde a štrikovaných rukaviciach s farebnými brmbolcami. Vystrela ruky, aby si ich Honora mohla lepšie pozrieť, aj keď vedela, že od nej sa môže dočkať čohokoľvek. V podstate sa na jej extrémne úprimné hodnotenie tešila.
„Nové?“ pribrzdila a pustila z vedľajšej cesty auto s arogantným šoférom za volantom.
„Hej.“
„Nehnevaj sa na mňa, ale je to strašný gýč. Ty fakt nemáš vkus.“
„Uštrikovala mi ich mama,“ povedala pokojným hlasom bez akéhokoľvek náznaku výčitky.
Honora sa na ne ešte raz pozrela, potom sa velkými očami zahľadela na Valentínu a povedala:
„Sú krásne.“
Obe sa naraz zasmiali, pretože vedeli, že všetko od mamy je krásne.
Zastala rovno pred vchodom do Valentíninho domu, vložila si do úst nezapálenú cigaretu a nervózne sa pozrela, či jej neprišla esemeska. Valentína vystupujúc z auta sa prikrčila, na okamih sa zamyslela, či jej to má povedať, ale potom sa odhodlala: „Hony, môžem ťa o niečo poprosiť?“
„Valentína, ideš mi na nervy s tou tvojou slušnosťou,“ povedala, ale nahla sa k nej, aby ju aj cez hluk ulice počula.
„Prejdeš si so mnou dialógy? Pred skúškou alebo kedy ti to bude vyhovovať,“ rýchlo dodala.
Honora sa usmiala. Od prvej chvíle vedela, že s Valentínou nemámi čas zbytočne. Ani v divadle, ani inokedy. Mala ju rada. Dokázala si ľudí veľmi rýchlo prečítať a nemusela sa veľa pýtať. Vedela, že niektorých ľudí treba len počkať, aby nás dobehli.
V byte na prvom poschodí bolo rušnejšie ako inokedy. Na Ivaninu hlučnosť si Eny veľmi rýchlo zvykla, dokonca ju vítala, no dnes sa po byte rozliehal aj mužský hlas. Valentína na chodbe zavesila kľúče na vešiak, topánky vložila na poličku a započúvala sa do tlmeného mužského hlasu. Braňo. Čo tu robí? Veď som mu povedala, že sa ozvem, keď sa vrátim. Bola unavená a nevedela, či sa jeho návšteve teší, alebo nie. Cítila sa presne tak, ako keď žena po hádke jedným okom hovorí mužovi choď a druhým ostaň. Vošla do kuchyne, naliala si minerálku, a keď chcela zhasnúť svetlo a pridať sa k spoločnosti, padol jej zrak na popísaný papier na stole. Neodolala a prečítala si ho. Čítala text niekolkokrát po sebe a doteraz nepoznaná emócia jej zovrela hrdlo. Potlačila vzlyk a namiesto neho jej vytryskli slzy. Cítila sa nehodná Braňových citov, nehodná jeho objatia. Snažila sa cez slzy prečítať jeho vyznanie ešte raz, ale pri slovách: dúfam, že budeš mať chuť a odvahu objavovať každý deň vo mne niečo, čo stojí za to, aby si to objavila, sa rozplakala. Jej usedavý plač prenikol do vedľajšej miestnosti a všetkých paralyzoval. Kým sa Braňo ponáhľal do kuchyne, ešte stihol vystrašenú Eny vtlačiť naspäť na gauč. Pozrel sa na Ivanu, ale tá zostala sedieť so sklonenou hlavou, akoby nič nepočula. Vedela prečo Valentína plače a na jej mieste by plakala tiež. Od radosti.
„To si nemala čítať, to som ti chcel povedať sám, keď...“ nedopovedal.
Uplakaná Valentína sa mu hodila do náručia, posiala mu tvár drobnými bozkami a nechala ho, keď jej ich šťastný vracal. Potrebovala ho objať, ako keby sa mu tým chcela ospravedlniť, že ho doteraz nemala rada v takom rozsahu, a tak
