HANDZOVÁ, VIERA - MADLENKAJANČOVÁ, MÁRIA - BOCHNÍK
MARKOVIČOVÁ-ZÁTURECKÁ - GUĽOMETNÝ PÁS
Vyšlo k 30. výročiu Slovenského národného povstania
Mladé letá, Bratislava, 1974
ilustrácie Igor Rumanský
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
66-090-74
beletria, poviedky, próza krátka,
96 s., slovenčina
hmotnosť: 277 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal natrhnutý
0,50 €
*svama*
Tri poviedky zo Slovenského národného povstania
Z bohatej literárnej tvorby, podnietenej témou Slovenského národného povstania, stretli sa v tomto útlom výbere tri poviedky. Okrem spoločnej témy ich spája aj to, že všetky napísali ženy, a tento ženský pohľad, pohľad matiek — darkýň života, vytvára v knižke svojský, výrazný a naliehavý podtex. Madlenka Viery Handzovej, autorky generačne najmladšej, je prosté dedinské dievča, ktoré sa v ťažkých vojnových časoch rozhoduje len podľa hlasu svojho čistého srdca. Študent Peter v spomienkovej próze Márie Jančovej nenávidí fašistov z mocného pocitu krivdy, poníženia a nespravodlivosti, že v jeho domovine vládnu, rozkazujú a pustošia cudzí votrelci. Martin v poviedke Viery Markovičovej-Zátureckej ako partizánska spojka vedome znovu a znovu riskuje život, také mocné je jeho presvedčenie. Všetci títo traja mladí ľudia stelesňujú mravnú silu a čistotu ideálu slobody v tých pohnutých časoch na sklonku druhej svetovej vojny, keď aj náš národ povstal proti útlaku, platiac za víťazstvo ťažkú, preťažkú daň. Bola ňou i smrť umučenej partizánky Madlenky, bol ňou i udatný Martin, ktorého Nemci obesili.
Odkaz všetkých, ktorí sa mieru nedožili, a najmä tých, ktorí padli v prvom rozlete mladosti, je zapálenou pochodňou prostého, veľkého hrdinstva, ktoré núti postáť a zamyslieť sa. S týmto posolstvom k vám, milí mladí priatelia, prichádzajú aj tieto tri poviedky.
„Koľko je asi hodín?“ ... trápila sa Madlenka. „Čo ak som tu ležala celý deň? . . . Ak prídem so správou neskoro ...?“
Posadila sa a poobzerala sa okolo seba.
Nad hlavou jej čnel vrchol Veporskej skaly, pod nohami, až nadol k hrbskej čistine s chatou, týčili sa sivasté nehybné homolky: zasnežená riedka mladina. Z miesta, na ktorom Madlenka sedela, poschodová chata pripomínala iba drobnú pohodenú zápalkovú škatuľku. Nevedno, či toto prirovnanie zišlo Madlenke na um už pri prvom pohľade na chatu, či až potom, keď si v náhlom úžase uvedomila, že chata je prázdna — pohodené zápalkové škatuľky bývajú väčšinou tiež celkom prázdne ...
Z komína sa nedymilo — a Voloďa predsa so smutným i zlostným úsmeškom vravel, že iba v dreve nemajú nedostatku! Na okrajoch čistiny nebolo vidno nikoho, čo by chatu strážil, na lúčke ani pri kôlni tiež nikoho, čo by naberal zo žľabu vodu, hotovil drevo, alebo len jednoducho sedel, stál, chodil... Všade pusto a ticho ...
Madlenka sedela, hľadela, načúvala . . .
Už naisto vedela, že v noci za ňou nik nešiel, dovtípila sa, že do chaty prišiel už ktosi so zvesťou, s akou ide ona, ďalší, usúdila, že sa možno všetci zamaskovali v lese a čakajú na útok, pomyslela si, že by niektorí mohli byť aj celkom nablízku — a rozhodla sa.
Vstala, ale nohy ju neudržali. Keď sa i po druhý raz pod ňou podlomili a Madlenka padla na sneh, posadila sa, priložila dlane k ústam a zakričala:
— Chlapci-i-íí-í! Poďte se-é-éém!
— ... é-é-é ... — vrátila jej ozvena s ďalekým zadunením diel.
— He-é-éj! Sem ho, sem, veď ho chce-é-é-ém! — rozveselilo Madlenku dunenie a zaujúkala ani pri hrabačke.
No teraz jej nedoniesla ozvena odpoveď. Roztrhli ju výstrely, čo sa v tej chvíli ozvali kdesi dolu, akoby pod skalou.
Madlenka rýchlo strčila ruku pod kožúšok. Revolver tam nebol ...
Preľaknuto sa poobzerala. Na snehu, pár metrov nad miestom, kde ležala, čosi sa černelo. Začala sa po bruchu plaziť nahor.
Ťažký plecniak, ktorý mala jedným popruhom ešte stále upevnený na pleci, ťahal ju nazad. Zhodila z pleca popruh — plecniak sa začal pomaly kotúľať dolu svahom; prešuchol sa pomedzi smriečky a potom ho už Madlenka ani nevidela, ani nepočula šuchot — zrejme sa niekde zachytil. Stiahlo jej žalúdok. Možno od hladu, možno od ľaku, že tak hlúpo prišla o jedlo i granáty. . .
Rýchlo sa preplazila ešte pár metrov nahor — a vydýchla si. Bol to jej revolver — s piatimi nábojmi. . .
Streľba sa približovala.
Pomedzi zasnežené vrcholce bolo vidno rúbanisko, od ktorého viedla do lesa okolo chaty cesta — i chodník k Zuzankinej studničke. Rúbanisko bolo živé, hýbalo sa. Hore, neďaleko cesty k chate, videla Madlenka malú skupinku, ustupujúcu k lesu pred veľkou presilou sivých vojakov. Siví vojaci boli takmer v polovici svahu, niektorí si odopínali lyže a prískokmi — pomaly, ale iste — skracovali vzdialenosť od prenasledovaných.
