ŹUKROWSKI, WOJCIECH - KÚPEĽ

ŹUKROWSKI, WOJCIECH

KÚPEĽ
(Skąpani v ogniu)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1964
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (171)
preklad a doslov Ján Sedlák
obálka František Kudláč
1. vydanie, 55.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra poľská
184 s., slovenčina
hmotnosť: 240 g

tvrdá väzba s prebalom

0,10 € stav: dobrý, bez prebalu *mikpa* DAROVANÉ
0,10 € stav: dobrý darované THCK *zlaci*

Najnovším svojim dielom Kúpeľ, ktoré bolo v Poľsku odmenené niekoľkými cenami, vracia sa Źukrowski do čias prvých mesiacov po oslobodení. Ani časový odstup neubral na intenzite zážitkov spojených s utrpením, bojom a hrdinstvom, ktoré ostávajú dodnes najsilnejšími impulzmi Źukrowského umeleckej tvorby. Rušné a zložité udalosti, odohrávajúce sa krátko po skončení druhej svetovej vojny na západnom území Poľska, ktoré pred vojnou patrilo Nemecku, sú vyrozprávané ústami kapitána Kosińského, ktorý ťažko ranený čaká v nemocnici na výsledok rozhodujúcej alternatívy: život - smrť. Z jeho pohľadu poznávame aj ostatné postavy, prostého, verného desiatnika Naroga, tvrdého a jednako ľudského veliteľa milície Barudu, chorého, obetavého Sprežynu, márne hľadajúceho východisko zo slepej uličky blúdenia, bodrého staršieho lajtnanta Milutina a mnohých iných. Ľúbostný príbeh kapitána a sliezskej dievčiny Ruty, ktorá sa stáva obeťou dojímavej drámy Slezanov,

vyradených z poľského i nemeckého kolektívu, ako i jeho vzťah k manželke Tereze dávajú dielu zaujimavý, miestami až melodramatický ráz.

Chaos povojnových mesiacov, obrovské mravenisko, kde sa prepletajú postavy s rôznorodými úmyslami, neraz záškodníckymi, zobrazil autor neobyčajne živo. Román je zároveň ukážkou, ako sa v tých prelomových časoch zoceľovali charaktery a chlapské povahy, očistené v krvavom kúpeli bojov, v konšpirácii, v partizánskych akciách, ako sa upevňovalo poľsko-sovietske priateľstvo, vyskúšané ohňom.

Z majstrovského pera autorovho vychádza tak dielo bohaté nielen na dôkladnú znalosť zložitej spoločenskej poľskej problematiky a vojenských reálií, ale svieže výstižnou charakteristikou, živým humorom i partiami lyrickej nežností, ktoré sa zaradilo medzi vrcholky súčasnej poľskej literatúry. V slovenskom preklade priblíži nám doteraz málo spracovanú problematiku znovuzískaného poľského územia na západných hraniciach a zároveň oboznámi S výrazným predstaviteľom súčasnej poľskej prózy.

Odprevádzala ma kolóna nákladných áut, rozostavili sa pred kostolom, a keď som mal vyriecť posvätné slová — „áno, chcem si ju vziať za manželku a neopustiť ju až do smrti“ — na znamenie desiatnika Naroga sa všetky klaksóny ozvali v žalostnom chóre, prehlušujúc lyrické vzdychanie organa. Prekvapene som sa rozosmial.

„Človeče, my tu myslíme aj za teba, lebo ty ako mladoženáč si trocha osprostený. Len povedz, či pri tej mačacej muzike bude môcť daktorý zo svedkov celkom úprimne, tak s rukou na srdci, prisahať, že počul to tvoje — ,áno‘? Tak vidíš, akých máš priateľov, pcháš sa do pasce, tvoja vec, ale my ti už uvoľňujeme mreže na klietke a otvárame bráničku. Na moj hriešnu, nemám nič proti pani Tereze, ba práve naopak, môžeme ti iba závidieť, ale čert nespí... Ty si náš druh, teba chceme ratovať. Odchádzaš z nášho kruhu, už iba zriedka sa budeš môcť utrhnúť s nami na dajaký ten náprstok, o dievčatkách už ani nevraviac ... Z celého srdca ti želáme šťastie, ale chceme ťa aj uistiť, ak by ti bolo v manželskom jarme priťažko, ufrnkni do nášho objatia, vždy tu nájdeš azyl.“

Doslovne vďaka ľudskej žičlivosti bol svadobný stôl nahusto obložený, prostriedkom medzi misami sa tiahol hrebeň často vymieňaných fľašiek.

„Košík kaprov sme vám doniesli, stredne veľké, hotová pochúťka, také niečo vyše kila,“ hrmel basom Boltyrko, „ostrú ražnú z našej pálenice... Čerstvučké kurčatá, sám som im sekerkou hlávky poodtínal. Mám rád, keď sa tak v tráve trepocú, lebo krv potom pekne vytečie. Domáci chlieb, ak poklopkáš prstom na spodnú kôrku, duní ako zvon a vonia rascou... U mňa na gazdovstve všetko ide ani hodinky. Klobásy s cesnakom také, že keď sme prechádzali, len tak ľuďom nosy skrúcalo, zastavovali sa, ňuchali a spomínali na predvojnové časy ...“

Boltyrko nosil voľné široké šarováry zastrčené do čižiem s mäkkými sárami, aby, „s prepáčením, mal zadok kde vzdychnúť“, ako hovorieval. Uniformu mal „prispôsobenú“, lebo mal belasú otvorenú blúzu, spod ktorej vyzerala drobným stehom vyšívaná ukrajinská košeľa — kosovorotka. Mohutné brušisko sa mu vydúvalo, dvíhalo dohora pás a sťahovalo nohavice. Fúzy, visiace v dvoch ciagľoch po kozácky, mu už siveli. Mal trocha nejasnú minulosť, lebo po akurátnej pijatike sa mu čudne miešal ataman Machno s Petlurom, a na Pilsudského tiež spomínal so slzami. Už sa ani nepamätám, ako sa k nám priplietol a stal sa hospodárom na prápornom majetku.

Veru tak, lebo sme dostali junkerský majer s prázdnymi stajňami a chlievmi, v ktorých hnili vnútornosti bravov, pozakáľaných cez front. Pôda bola dobrá, dvor aj budovy v najlepšom poriadku, no a pálenica síce úradne zapečatená, ale od kotolne našiel Boltyrko oblôčik, kade sa zosypával koks, nuž po nociach sa odušu pálilo.

„Ja nepotrebujem z prápornej pokladnice ani groša,“ fučal do bajúzov, „iba ak ma priškripne bezpečnosť, musíte dosvedčiť, ako správcujem... S čím som začal, a čo mám teraz. Galón vodky sa lepšie telí ako krava. Mám už stajne plné, aj bravy sa vykrmujú. Nemusel som sa za tým zháňať, ľudia sami navozia. Človek, ako každá rastlina, potrebuje vlhko, nuž ho polievam.“

Dívali sme sa na takú prax pomedzi prsty, prídely sme dostávali biedne, trocha krúp, oleja, múky, marmelády, zriedkakedy americké konzervy, bolo by sa v kuchyni bedárilo, keby nie vlastné hospodárstvo, ku ktorému aj veliteľstvo povzbudzovalo. Ťažko sa bolo spoliehať na štátne sklady, keďže svietili prázdnotou. Človek musel sám pohýbať rozumom, pokombinovať, peniaze nemali veľký význam, vracali sme sa k prvotnopospolnej výmene, pracovné skupiny odchádzali s nákladnými autami do dedín, aby za získaný tovar priviezli do jedálne mäso a zemiaky.

Aj uniformy sme mali úbohučké, obdraté plátenné blúzy a vatované kabáty, iba zbrane a nástroje nesklamali. 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Ej, ale sa chlapci potešia!" riekol a pridal plyn.

ALAIN-FOURNIER - VEĽKÝ TULÁK

ALAIN-FOURNIER

VEĽKÝ TULÁK
(Le Grand Meaulnes)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1965
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (180)
preklad Vladimír Reisel
doslov Anton Vantuch
ilustrácie a obálka František Kudláč
1. vydanie, 30.000 výtlačkov

beletria, román
232 s., slovenčina
hmotnosť: 302 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

darované THCK

*zlaci*

Roky chlapčenstva, roky veľkej fantázie a nežnej lásky stali sa predmetom Fournierovho románu Veľký tulák. ALAIN-FOURNIER, vlastným menom Henri Fournier, narodil sa a vyrastal na francúzskom vidieku, kde každá dedinka žila svojím vlastným životom. Od starej matky počul mnoho ľudových rozprávok a povestí, ale už sám kraj vzbudzoval v ňom dojem tajomna a túžbu po dobrodružstve, prirodzenú u každého mladého človeka. Predmetom dobrodružstva sa mu stáva láska. Fournierovou zásadou bolo neoddeľovať umenie od života, a preto aj v jeho románe nachádzame množstvo zážitkov a postáv, ktoré hrali úlohu v jeho živote; tak napr. Yvonne bola skutočne jeho veľkou láskou, a tak isto ako Veľký Meaulnes v románe i Henri Fournier žil plných sedem rokov tejto stratenej predstave. Jeho meditácie o láske v korešpondencii sa sotva dajú oddeliť od úvah filozofických, lebo láska je preňho nielen stretnutie so ženou, ale štýl života vôbec. Fournier pracoval na románe sedem rokov a celá dejová zápletka svojou vnútornou logikou vedie k nevyhnutnému záveru - Velký tulák nedosiahne u Yvonny de Galais šťastie, ktoré si sľuboval. Je to azda aj preto, že by Fournierovi bolo bývalo ťažko pravdivo opísať šťastie, ktoré sám nenašiel.

Veľký tulák patrí dnes medzi klasické diela francúzskej literatúry; je obrazom citového života generácie zo začiatku nášho storočia, ktorá cez dobrodružstvá detských rokov smeruje k najstrašnejšiemu dobrodružstvu - k prvej svetovej vojne, ktorej za obeť padol i Alain-Fournier.

Kapitola VII

HODVÁBNA VESTA

Našou izbou, ako som povedal, bola veľká manzardka. Napoly manzardka, napoly izba. V ostatných izbách učiteľských pomocníkov boli obloky; ktovie, prečo táto bola osvetlená svetlíkom. Dvere sa nedali celkom zavrieť, lebo sa zapierali o dlážku. Keď sme ta večer prichádzali, pricláňajúc rukou sviecu, na ktorú útočili všetky prievany rozľahlého domu, zakaždým sme sa pokúšali dvere zatvoriť, ale vždy sme sa toho museli vzdať. A celú noc sme cítili, ako až k nám do izby preniká ticho troch podkrovných miestností.

Tam sme sa opäť zišli, Augustin a ja, večer toho istého dňa.

Zatiaľ čo ja som obratom ruky zhodil zo seba všetky šaty a nahádzal ich na kopu na stoličku pri záhlaví postele, môj spoločník sa bez slova začal pomaly vyzliekať. Vliezol som do kovovej postele s kretónovými záclonkami, ktoré zdobili tvary viničných listov, a pozoroval som ho. Chvíľami si sadal na nízku posteľ bez zácloniek. Chvíľami vstával, chodil sem a tam a vyzliekal sa. Svieca, ktorú postavil na prútený stolček, upletený cigánmi, vrhala na stenu jeho pohybujúci sa ohromný tieň.

Na rozdiel odo mňa skladal a ukladal si školské šaty síce roztržito a s nechuťou, ale starostlivo. Ešte dnes ho vidím, ako prehadzuje cez stoličku ťažký opasok; ako cez operadlo skladá čiernu, ukrutne pokrčenú a zašpinenú kazajku; ako vyzlieka tmavomodrú blúzu, ktorú nosil pod kazajkou, ako sa obrátený chrbtom ku mne skláňa a vystiera ju na dolnú časť lôžka... Ale keď sa opäť narovnal a obrátil ku mne, zbadal som, že namiesto vestičky s medenými gombíkmi, akú obyčajne pod pláštenkou nosieval, má čudnú hodvábnu, hlboko vystrihnutú vestu, v dolnej časti zapnutú radom perleťových gombičiek.

Bola to rozkošne fantastická súčasť obleku, akú asi nosievali mladí ľudia, čo tancovávali s našimi starými mamkami na báloch okolo roku tisíc osemsto tridsať.

Pripomínam si v tejto chvíli vysokého vidieckeho žiaka, prostovlasého, lebo čiapku si starostlivo odložil na ostatné šatstvo, - s tvárou mladou, a predsa už pevnou a mužnou. Keď si rozopínal tú záhadnú časť obleku, ktorá nebola jeho, opäť začal chodiť po izbe. A bol to čudný pohľad, ako bez kabáta, v nohaviciach už prikrátkych, v zablatených topánkach kládol ruku na tú šľachtickú vestu.

Len čo sa jej dotkol, náhle sa prebral zo zasnenia, obrátil sa tvárou ku mne a nepokojne na mňa pozrel. Mal som tak trochu chuť sa zasmiať. Usmial sa zároveň so mnou a tvár sa mu rozjasnila.

- Och, povedz mi, čo je to, - ozval som sa potichu, keď som sa trochu osmelil. - Kde si ju vzal?

Ale úsmev mu hneď vzápätí pohasol. Dvakrát si prešiel ťažkou rukou po krátkych vlasoch a zrazu, akoby už nevedel odolať svojej túžbe, znovu si na jemnú vestičku natiahol blúzu, potom ju starostlivo pozapínal a obliekol si aj pokrčenú kazajku; potom úkosom na mňa pozrel a na chvíľku zaváhal... Nakoniec si sadol na kraj postele, vyzul si topánky, ktoré s buchotom dopadli na dlážku; a takto, oblečený ako vojak, keď čaká na poplach, vystrel sa na posteľ a zhasol sviecu.

Okolo polnoci som sa naraz prebudil. Meaulnes stál uprostred izby s čiapkou na hlave a na vešiaku čosi hľadal - pláštenku, ktorú si potom prehodil cez chrbát... V izbe bola úplná tma. Ani len prísvit, aký niekedy dáva odraz snehu. Pošmúrny a mrazivý vietor fúkal po mŕtvej záhrade a streche.

Trochu som sa nadvihol a potichu som naňho zavolal:

- Meaulnes! Ty zase odchádzaš?

Neodpovedal. A vtedy som mu celý vyplašený povedal:

- Tak idem s tebou aj ja. Musíš ma vziať so sebou.

A zoskočil som z postele.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A už som ho v duchu videl, ako v noci zakrúca dcérenku do plášťa a odchádza s ňou za novými dobrodružstavmi.

DOŁĘGA-MOSTOWICZ, TADEUSZ - MUŽ V OPRÁŠENOM SAKU

DOŁĘGA-MOSTOWICZ, TADEUSZ

MUŽ V OPRÁŠENOM SAKU
(Kariera Nikodema Dyzmy)

Smena, Bratislava, 1970
preklad Mária Krkošková
obálka Agneša Bakardžievová
11.000 výtlačkov
73-021-71

beletria, román
310 s., slovenčina
hmotnosť: 380 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € darované THCK

*zlaci*

Ľudia sa dostávajú k písaniu rôznymi cestami. Jedni začínajú písať už v mladosti, u iných sa spisovateľské sklony a talent prejavia až v mužnom veku.

Poľský spisovateľ Tadeusz Dolega-Mostowicz (1898—1939) bol pôvodne novinárom. Jeho ostrý článok proti čelnému predstaviteľovi vlády maršalkovi Pilsudskému vyvolal nevôľu maršalkových prívržencov, ktorí Mostowicza vyvliekli za mesto a tam si s ním „ručne“ vyrovnali účty. Zbitý novinár sa rozhodol pomstiť. Pretože protivníci mali v rukách políciu, žandárstvo, súdy i prokuratúry, pomstil sa satirickým dielom, v ktorom nastavil zrkadlo svojej dobe a jej predstaviteľom. A tak vznikol jeho Muž v oprášenom fraku (v pôvodine Kariera Nikodema Dyzmy). Kniha bola jeho prvou prozaickou prácou a vyšla roku 1932. Mostowicz potom už neprestal písať a do roku 1939 bol autorom pätnástich diel (medzi nimi aj Mastičkára, ktorý vyšiel v slovenskom preklade v Smene v roku 1968). Svojimi knihami si získal medzi čitateľmi veľkú obľubu. No s rastom jeho honorárov nestúpala úmerne aj hodnota jeho diel a Muž v oprášenom fraku zostáva jeho najlepšou knihou.

Mostowiczova tvorba má dodnes veľký význam dokumentárny, lebo dáva obraz politických a spoločenských pomerov Poľska spred prvej svetovej vojny. A na tomto pozadí organicky vkomponovanom do deja sa rozvíja bohato členitý a čitateľsky príťažlivý príbeh s mnohými charakteristickými postavami a postavičkami. V titulnej postave autor vytvoril typ „silného muža“. Nikodém Dyzma je drobný, úradníček, ktorý je bez práce, vyhráva na mandolíne v predmestských krčmách a márne sa usiluje získať miesto tanečníka v nejakom lepšom lokáli. A odrazu sa naňho usmeje šťastie. Vďaka náhode stane sa vysokým štátnym úradníkom, prezidentom banky, boháčom. Na spoločenskom rebríčku stúpa čoraz vyššie, otvárajú sa pred ním dvere všetkých salónov a aristokratických domov, je vítaným hosťom najvyšších spoločností, obklopujú ho krásne a bohaté ženy a snažia sa získať jeho priazeň.

Je Dyzma naozaj „silný muž“, za akého ho všeobecne pokladajú, alebo prefíkaný naničhodník, ktorý vie využiť situáciu? Je jeho láska k Nine hlbokým citom, alebo len kameňom potrebným pri stavbe jeho cesty „nahor“? Ale to nech posúdi čitateľ sám.

Hoci od prvého vydania tohto románu uplynulo už pekných pár rokov, nezapadol do zabudnutia. Príbeh dostal tiež filmovú podobu a po knihe siahneme radi aj dnes, aby sme si so záujmom prečítali príbeh Nikodéma Dyzmu, ktorý sa takmer z ulice dostal medzi „horných desaťtisíc“.

ÔSMA KAPITOLA

Všetko sa začalo tým, že pani Nina si večer obliekla elegantnejšie šaty a že si dlhšie ako obyčajne upravovala pred zrkadlom vlasy.

Kasia mala dosť pozorovacieho zmyslu, aby si to všimla.

— Škoda, že si si neobliekla plesovú róbu, — poznamenala.

— Kasia!

— Čo?

— Tvoja štipľavosť nie je vôbec na mieste.

— A prečo si sa teda preobliekla? — opýtala sa Kasia s neskrývanou iróniou.

— Preobliekla som sa bez nejakého dôvodu. No, len tak. Dávno som tie šaty nemala na sebe.

— Vieš dobre, že v nich vyzeráš výborne! — vyhrkla Kasia.

— Viem, — usmiala sa Nina a vrhla na Kasiu dlhý pohľad.

— Nina!

Nina sa stále usmievala.

— Nina, prestaň! — Kasia odhodila knihu, ktorú pred chvíľou čítala, a začala chodiť po izbe.

Vtom sa zastavila pred Ninou a vybuchla:

— Pohŕdam, rozumieš, pohŕdam ženami, ktoré preto, aby sa zapáčili mužovi, robia zo seba, — hľadala silný výraz, — robia zo seba pouličné dievky! — vystrelila.

Nina zbledla.

— Kasia, urážaš ma!

— Žena, čo sa chce zapáčiť mužovi, pripomína mi, prepáč, ale budem úprimná, suku, áno, suku...!

Ninine oči sa zaplnili slzami. Chvíľu hľadela na Kasiu rozšírenými zrenicami, potom si zakryla rukami tvár a rozplakala sa. Chrbát sa jej nepravidelne chvel vzlykotom, pokožka na krku jej sčervenela.

Kasia zatínala päste, ale bola priveľmi pobúrená, aby sa vedela zastaviť.

— Azda poprieš, — kričala, — azda poprieš, že dnes od poludnia, odkedy prišiel ten telegram, máš inú náladu?! Azda poprieš, že si sa preobliekla kvôli Dyzmovi?! A že teraz sa už hodinu vykrúcaš pred zrkadlom, aby si ho o-ča-ri-la!

— Bože, bože! — vzlykala Nina.

— Hnusí sa mi to, rozumieš!

Nina vyskočila zo stoličky. Jej veľké oči sa rozhoreli vzburou.

— Teda tak, teda tak! — zašepkala zreteľne. — Áno, máš pravdu, chcem ho očariť, chcem sa mu páčiť čo najväčšmi ... Ak sa ti to hnusí, porozmýšľaj, či ja sa nemám hnusiť tebe i sebe ...

Kasia sa chytila za boky a vybuchla smiechom.

— To si si vybrala!

Myslela si, že zničí Ninu svojou iróniou, ale Nina zodvihla hlavu.

— Áno, vybrala!

— Ordinárny násilník! — vybuchla Kasia vášnivo. — Vulgárny typ zbohatlíka ... Gorila!

— Správne, správne! No a čo? — zvolala Nina pobúrená na najvyššiu mieru a očervenela. — Násilník? Áno! To je typ súčasného muža! To je silný človek! Víťaz! Dobyvateľ života!... Prečo mi stále nahováraš, že som stopercentná žena? Uverila som ti aj teraz, keď stretávam na svojej ceste stopercentného muža ...

— Samca, — zasyčala Kasia.

Nina si zahryzla do pery a zatajila dych.

— Hovoríš?... Tak dobre, samca, samca ... A ja nie som samica?

— Sedliak! — dodala pohŕdlivo Kasia.

— To nie je pravda! Pán Nikodém nie je sedliak. Mám dosť dôkazov o jeho jemnosti. Ak je zase brusque, robí to vedome. To je jeho štýl, jeho typ. Ja teba mám ľutovať, že ti príroda tak ublížila, že nevieš pocítiť elektrizujúci účinok tej najkrajšej sily, tej vládnúcej, primitívnej mužskosti... Áno, práve primitívnosť, symplicizmus prírody ...

— Akosi ľahko a rýchlo sa zriekaš kultúrnych požiadaviek.

— Klameš, klameš, vedome klameš, sama si uznala, že vrcholom kultúry je vžiť sa do zákonov prírody...

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Aha,"  usmial sa doktor Litwinek, "naozaj blázon." 

MERI, VEIJO - ŽENA V ZRKADLE

MERI, VEIJO

ŽENA V ZRKADLE
(Petliin piiretiy neinen)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1980
edícia Tvorba národov
preklad Milan Žitný
prebásnil Ján Majerník
doslov Jan Petr Velkoborský
prebal Mária Pollaczyková
ilustrácie Dušan Polakovič
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
13-72-089-80

beletria, román
376 s., slovenčina
hmotnosť: 500 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, nautorské venovanie

0,50 €

*zlaci* darované THCK

Veijo Meri, nar. 1928, je popredný fínsky novelista, románopisec a dramatik. Vo svojich dielach sa sústreďuje predovšetkým na dve témy: vojna a svet deti (novela Manilský povraz, 1957, romány Situácia, 1962, Vykorenenci, 1959, Oporný bod, 1964, Plukovníkov šofér, 1966, a úspešná divadelná hra Svadobná priepustka vojaka Jokinena 1965). Román Žena v zrkadle znamená vlastne prelom v Meriho tvorbe, keďže sa v ňom po prvý raz v prevažnej miere zaoberá tematikou života v prítomnosti, presnejšie — života súčasného veľkomesta (Helsínk), tematikou stretávania dvoch svetov, sveta práce a sveta umenia. Zaujímavé a čitateľsky príťažlivé je vykreslenie spoločenského života v Helsinkách ako i fínskeho spôsobu života vôbec. Autor sa dotýka háklivého problému čiastočnej prohibície ponúka čitateľovi nejeden okúzľujúci obraz fínskej prírody, bojujúcej s postupujúcou industrializáciou, približuje život umeleckých kruhov, ale zároveň neváha predostrieť pred čitateľa niekedy hrozné, niekedy zas úsmevu momentky i širšie zábery z vojny, ktorá je už v čase, kedy sa dej románu odohráva, udalosťou nenávratnej minulosti. Príbeh sa rozvíja priamočiaro, od pomerne neutrálneho zaznamenávania deja prvej časti k náročnejším pasážam časti druhej, k takmer severskej ság dvoch sestier a umelca (do ktorej autor podmanivým spôsobom vťahuje i hlavného hrdinu, taxikára Eina). Nezanedbateľným prvkom románu je i drsný severský humor.

Stala si za Hanna, rozstrapatila mu vlasy a začala mu masírovať tvár. Stisla mu líca, až sa mu pokožka pod očami natiahla, a potom ho potľapkala po tvári. Vybrala mu z úst cigaretu a potiahla si.

— Odporné, — zmraštila tvár a vopchala cigaretu Hannovi späť do úst. Potom vzala velikánsky hrebeň, čo ležal hore na kredenci, a začala mu prečesávať vlasy.

— Počúvaj. Skladník má motorový čln, — povedal Hannu.

— Vážne?

— Na jar som mu ho pomáhal dať na vodu. Odviezli sme ho k mólu v Severnom prístave. Je to dobrý čln. Tak starostlivo si ho udržuje, ako keby to bol kus nábytku. Stále ti ho lakuje a natiera, keď má čas a príležitosť. Mohol by nás zobrať na more, ak by ťa to bavilo. Mohol by som sa ho na to opýtať.

— Ak by sa to tebe páčilo...

— Určite by to bolo vynikajúce. Starý je síce tak trochu zadumaný, ale to nám nemôže vadiť. Som uňho dobre zapísaný.

— To je fajn.

— Naozaj. Chodíme spolu na obed. Vždy si dá iba ovsené vločky a aj to len tak, bez mlieka a bez všetkého. Spočiatku som si myslel, že to bude hlúpe, keď si objednám nejaké riadne jedivo, čo ja viem, rezeň alebo také dačo. Nevedel som, ako na to, ale on mi povedal, že to chápe, že som mladý chlap a že sa musím najesť. Dal mi kľúč od skladu, takže tam môžeme ísť, kedy sa nám zachce.

Zaštrkotal zväzkom kľúčov.

— Raz ťa zoberiem, aby si si to pozrela.

— To by bolo fajn.

— Pôjdeme ta niekedy večer, potom to uvidíš.

— Je to ďaleko.

— Mám v sklade motorku, ale je pokazená. Keď ju opravím, môžeme ísť. Chcel som ju opraviť už prv, ale nič z toho nebolo. Mal som inú robotu.

Chápavo sa zasmiali.

— Akú?

— Veď vieš dobre. Najradšej by som ťa zjedol. — Pirkko sa zasmiala.

— Takú porciu by si ani nezvládol.

— Vlasy ti zjem, aha.

Začal olizovať Pirkko vlasy, ale ona mu ich vytrhla z rúk. Hannu odpľúval a vyťahoval si prstami vlasy z úst.

— Ktovie, aké jedy do nich dala kaderníčka, — povedala Pirkko.

— Máš dlhý krk.

— Celá som dlhá.

— Koľko presne meriaš ?

— Stosedemdesiatštyri centimetrov. Ale už som sa dávno nemerala.

— My máme v robote jednu ženu, čo má stoosemdesiatpäť.

— V sklade ?

— Nie, vo fabrike.

— To je teda riadne dlhá.

— Je senzi.

— Určite je to senzi, že nie som jediná, čo je taká dlhá.

— Takých je veľa. Mne to nevadí.

— Ale je s tým oštara, — povedala Pirkko. — Keď si kupujem šaty, nikdy nemajú moje číslo. Pančuchy mi dočiahnu len po kolená.

— V tom prípade sú to podkolienky.

— Aj nohu mám strašne veľkú.

— Máš ju väčšiu než ja?

— Možno aj.

— Zmerajme si.

— Ach, nie, — zvolala Pirkko.

Marja-Terttu apaticky sedela za stolom, rukami si podopierala bradu a pozerala von oknom. Alebo skôr hľadela na svoj obraz v okennej tabuli, popretínaný tmavými halúzkami a srdiečkovitými lístkami orgovánu. V budove oproti sa svietilo a v okne bolo vidieť taký istý obrovský komín, ako mali tu. Pirkko a Hannu sa zdvihli. Marja-Terttu si sadla na posteľ.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Eino pozrel na ňu a ani nežmurkol, potom sa obrátil, vyskočil na tyč zábradlia a spustil sa dolu, až to okolo neho zafičalo.

ALAIN-FOURNIER - KOUZELNÉ DOBRODRUŽSTVÍ

ALAIN-FOURNIER

KOUZELNÉ DOBRODRUŽSTVÍ
(Le grand Meaulnes)

Ivo Železný, Praha, 1995
edícia Světová četba
preklad Tamara Sýkorová
obálka Miroslav Němeček, Karel Kárász
5. vydanie (v tomto vydavateľstve 1.)
ISBN 80-237-2121-6

beletria, román
192 s., čeština
hmotnosť: 127 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Autor knížky, francouzský spisovatel Alain-Fournier, padl na začátku první světové války nedaleko Verdunu.

Zůstal po něm tento jediný román, který se stal rázem slavným a jedním z nejvydávanějších děl na světě. Hrdinové knihy skutečně existovali! Autorovi rodiče, přátelé a dívka, kterou osmnáctiletý Fournier potkal jednou v Paříži a na niž nepřestával myslet. Romantický příběh o první nesmělé a zároveň hluboké lásce je tedy vlastní autorův prožitek, který vylíčil tak citlivě a s takovou jemností, že i po letech může promluvit působivou řečí k dnešním mladým lidem.

ALAIN-FOURNIER, vlastním jménem Henry-Alban Fournier (1886-1914), básník, prozaik, esejista a kritik, padl u Verdunu. Od roku 1909 začíná psát povídky do časopisů. Silně poznamenán symbolismem. Proslavil se jediným románem Kouzelné dobrodružství. Z jeho díla se zachovaly drobné prózy (např. Divy a Otrávená žena) a korespondence (Dopisy rodině, Dopisy malému B. atd.). Po druhé světové válce vyšel česky Portrét.

U STRÝCE FLORENTINA

Právě tak jako jsem byl nešťastné, snivé a uzavřené dítě, stal jsem se najednou rozhodným a „odhodlaným“, jak se u nás říká, když jsem si uvědomil, že rozuzlení toho vážného dobrodružství závisí na mně.

A myslím, že od toho večera mě definitivně přestala bolet noha. Ve Vieux-Nancay, do jehož obecního katastru patřil zámek Sablonniéres, bydlela celá rodina mého otce, a hlavně můj strýc Florentin, obchodník, u něhož jsme někdy trávili konec září. Protože jsem měl po zkouškách, nechtěl jsem už čekat a vymohl jsem si, abych se mohl za strýcem vypravit hned. Rozhodl jsem se však, že nedám Meaulnesovi nic vědět, dokud nebudu mít jistotu, že mu budu moci oznámit dobrou zprávu. Vždyť jaký by to mělo smysl, vytrhnout ho z jeho beznaděje a potom ho do ní uvrhnout možná ještě hlouběji? Vieux-Nancay patřilo dlouho k mým nejoblíbenějším místům na světě, byl to kraj konce prázdnin, kam jsme jezdili jen velmi zřídka, když se naskytl nájemný vůz, který by nás tam dovezl. Kdysi došlo mezi námi a tamním příbuzenstvem k nějaké roztržce, a proto se asi Millie nechávala pokaždé tak prosit, než nastoupila do vozu. Ale já jsem o ty hádky málo dbal!... Sotva jsem dorazil na místo, vmísil jsem se mezi strýce, sestřenky a bratrance a pohroužil se do života složeného z tisíce zábavných zaměstnání a vzrušujících radovánek.

Bydleli jsme u strýce Florentina a tety Julie, kteří měli chlapce v mém věku, bratrance Firmina, a osm dcer, z nichž nejstarším, Marii-Louise a Charlottě, bylo asi sedmnáct a patnáct let. Patřil jim velký obchod u jedné z výpadových silnic tohoto sologneského městečka, přímo naproti kostelu - smíšený obchod, který zásoboval všechny lovce a majitele okolních zámků, odloučené od světa v tom ztraceném kraji, třicet kilometrů ode všech nádraží.

Obchod měl dvě řady pultů, jedny se zbožím hokynářským a druhé s látkami, a jeho četná okna ústila na silnici, kdežto zasklené dveře na velké náměstí před kostelem. A co bylo zvláštní - ačkoli v tomto chudém kraji zcela běžné - místo podlahy byla v celém krámě jen udusaná hlína.

Vzadu bylo šest místností, každá naplněná jediným druhem zboží: pokoj klobouků, pokoj zahradnických potřeb, pokoj lamp a svítidel... a co já vím co ještě. Když jsem jako dítě bloudíval tím labyrintem skladišť, měl jsem dojem, že neobsáhnu zrakem všechny jeho poklady. A v té době jsem také skálopevně věřil, že jen prázdniny strávené tady jsou opravdové prázdniny.

Rodina žila ve velké kuchyni, jejíž dveře se otvíraly do krámu. Po té kuchyni bloudily koncem září jasné odlesky ohně v krbu, od časného rána sem přicházeli na skleničku lovci a pytláci, kteří prodávali Florentinovi zvěřinu, a holčičky, sotva vstaly, tu běhaly a lily si navzájem na ulízané vlásky „vůni“. Na stěnách visely staré fotografie, na zežloutlých starodávných školních skupinkách bylo vidět mého otce - trvalo to dlouho, než ho člověk ve školním stejnokroji poznal - uprostřed spolužáků z učitelského ústavu...

Tady jsme trávívali dopoledne; nebo také na dvoře, kde pěstoval Florentin jiřiny a choval perličky. Sedávali jsme tam na bednách od mýdla a pražili kávu nebo rozbalovali krabice, v nichž byly narovnány nejrůznější předměty, pečlivě zabalené, jejichž jména jsme často ani neznali...

Po celý den byl obchod zaplaven venkovany nebo kočími z okolních zámků. Před zasklenými dveřmi se zastavovaly a sušily dvoukoláky ze vzdálených vesnic, zmáčené zářijovou mlhou.

A my v kuchyni jsme naslouchali venkovankám, zvědaví na příhody, které vyprávěly... Zato večer po osmé hodině, když se s lucernami nosila píce koňům, z nichž se kouřilo ve stájích, patřil celý obchod nám!

Marie-Louisa, nejstarší, ale skoro nejmenší z mých sestřenic, stáčela a uklízela v krámě štůčky látek a volala na nás, abychom ji přišli trochu rozptýlit. 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A už jsem ho v duchu viděl, jak v noci halí svou dcerku do pláště a odchází s ní za novými dobrodružstvími.

OSBORN JR., JOHN JAY - PÁNI ADVOKÁTI

OSBORN JR., JOHN JAY

PÁNI ADVOKÁTI
(The Associates)

Odeon, Praha, 1985
edícia Čtení na dovolenou
preklad Jan Válek
obálka Adolf Born
1. vydanie, 70.000 výtlačkov
01-023-85

humor, beletria, próza krátka, poviedky,
262 s., čeština
hmotnosť: 234 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Autor žertovně laděné knížky o potížích novopečených právníků John Jay Osbor jr. je profesorem právnické fakulty na jedné z předních amerických univerzit. Ze své vědecké činnosti i právní praxe (poté, co absolvoval Harvardovu právní školu, působil u federálního soudu a ve wallstreetské advokátní firmě) čerpá náměty pro své zábavné romány. Prvotina Papírový hon, satira na byrokracii univerzitní administrativy, se ve své době proslavila mezi studenty a byl podle ní natočen úspěšný televizní seriál a film. Následovaly dva další příběhy, To jediné, co jsem udělal špatně a Páni advokáti. Osborn žije s rodinou střídavě v New Yorku, Maine a na Floridě a pracuje na své čtvrté knize.

Dělali jsme s Littlefieldem v sobotu, a tak jsme si dopřáli výsadu prodloužit si polední přestávku. Na Wall Street bývají někdy dny, kdy přístav vypadá evropsky: je plný plachetnic, oblaka jsou čistá a vysoká a do děvčat v Battery Parku fouká silný teplý vítr. Náš oběd se protáhl na dvě hodiny, ale dali jsme si ještě v parku novou zmrzlinu s mandlemi a řekli jsme si, že bychom mohli přijít i v neděli a nahradit to. Komu na tom vlastně záleželo? Ne že by ses námi měl přijít radit prezident General Motors. Makali jsme jen na docela obyčejné kancelářské robotě, jenže jí bylo moc.

„Ještě zmrzlinu?“ zeptal se Littlefield.

Další bych byl nepřežil. „Kolik ciceronských memorand se ti už podařilo udat?“ zeptal jsem se ho.

„Řekl bych, že tak tři — žádný nepříznivý ohlas to nemělo, rozhodnutí, vykládající paragraf 501 (c) 3 zákona o daních a dávkách, jsou zřejmě přesně v souladu s Rawlsovými teoriemi o distributivní spravedlnosti — anebo advokáti nečtou moje memoranda. Měl bys můj úspěch oslavit zmrzlinou s mandlemi.“

„Spíš bych ti měl koupit květiny.“

„Jak sladké,“ řekl Littlefield. Natáhl se přes zelený plůtek, lemující cestičku, utrhl sedmikrásku a zastrčil si ji do klopy.

„Květiny na tvůj pohřeb,“ sdělil jsem mu.

„Ty nedovedeš ocenit, jak jsou moje memoranda ve skutečnosti vynalézavá,“ řekl. „Květiny však přijmu z jakéhokoliv důvodu, dokonce si je i sám koupím. Vážně si je koupím, protože jsem dneska na sebe ohromně pyšný. Podařilo se mi napsat memoranda přesně toho druhu, co se mi líbí — vlastně přesně ten typ textů, jaké jsem tak rád skládal na Yaleu. A vůbec nemusím chodit do knihovny. A co víc, soudce v Lynchově případu ještě nedospěl k rozhodnutí. Zdá se, že nakonec nikdy k žádnému ani nedospěje. Třeba už nikdy nebudeme pro Lynche dělat. Cítím se úspěšný a šťastný.“

Když jsme došli k pojízdnému stánku s květinami, Littlefield požádal o sedmikrásky.

„Vezměte si růže,“ řekl květinář, „vy si je můžete dovolit.“ Byl malý a tlustý a měl bílou zástěru.

„Růže se na pohřeb nehodí,“ řekl Littlefield, „trvám na sedmikráskách.“

„Kdopak umřel?“

„Zajímavé,“ řekl Littlefield, „on chce vědět, kdo umřel. A říká mi, jaký druh květin si mohu dovolit.“ „Ty květiny jsou na jeho vlastní pohřeb,“ řekl jsem, „chce spáchat sebevraždu.“

„Má nějakou nevyléčitelnou nemoc?“ zeptal se květinář.

„Ano,“ řekl jsem.

„Žádnou nemoc nemám,“ prohlásil Littlefield, „sebevraždu nespáchám, ale pustili jsme se s přítelem do velmi riskantního podniku; každou chvíli může někdo přijít o život.“

„Mafie?“

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Takže jsem už stejně v průšvihu.

CUSACKOVÁ, DYMPHNA - NEDAJ MA SMRTI

CUSACK, DYMPHNA

NEDAJ MA SMRTI
(Say No to Death)

Mladé letá, Bratislava, 1969
edícia Čajka
preklad Štefan Kýška
ilustrácie Anna Pelikánová-Bartošová
2. vydanie, 25.000 výtlačkov

beletria, román
448 s., slovenčina
hmotnosť: 353 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: ušpinená obálka aj listy, bez prebalu

0,10 € darované THCK

*zlaci*

DVADSIATA KAPITOLA

Jana neverila vlastným očiam, keď na budúcu stredu uvidela odrazu vo dverách Barta. Hmla sa v kúdoloch dvíhala z doliny ani z kotla, stlala sa na verande a prenikala až do ich izby, kde od nej všetko vlhlo. V tom voľnom plášti, posiatom kvapkami drobnými ako perličky vyzeral Bart groteskne veľký. Na chvíľu sa jej zdalo, že túžba ju preniesla do akéhosi neskutočného sveta a že Bart sa vynoril pred ňou z hmly ako zhmotnenie jej osamelosti a roztúženia.

„Zdravím ťa!“ Vzal jej horúcu ruku do svojich chladných, drsných dlaní. „Tváriš sa, akoby si videla prízrak.“

„V prvej chvíli mi to tak pripadalo.“

„Nie som nijaký prízrak. Ale čo povie dôstojník, keď zistí, že som zdúchol, to neviem. No, medzi nami povedané, je mi to jedno.“

„Ó, Bart, to je skvelé!“

„Pravdaže je to skvelé, madam. Sydney je prakticky pod vodou; ryba mi vplávala do okna a sadla si mi na posteľ, a keď som v rádiu počul, že v Blue Moutains je hmla, povedal som si, že je načase pobrať sa ta. Pomyslel som si, že vám dievčatám by sa zišlo trochu umelého slnka.“

Obrátil sa k pani Carltonovej. „Dúfam, že nemáte nič proti tomu, že vaše ultrafialové lúče prichádzajú v podobe mokrého šteňaťa, a dámy vari prepáčia, že páchnem ako psík.“

Ovoňal drsnú látku svojho plášťa. „Skutočne páchne psinou.“

Pani Carltonová sa naňho usmiala a podala mu ruku. „Ale Bart, ani si neviem predstaviť, že by sa dali príjemnejšie prijímať ultrafialové lúče.“

„A ten psí zápach?“

„Mám rada psov a teraz badám, že vyzeráte trochu ako teriér, ktorého som voľakedy

mala.“

Bart sa uklonil s rukou na srdci. „Pani Carltonová, ste zázračne bystrá žena. Som presvedčený, že ten teriér mal zlaté srdce.“ „Mal srdce, ktoré by robilo česť levovi. Páčil by so vám.“

„Nepochybujem o tom. A kde je teraz?“ Na tvári sa jej mihol tieň, „Nuž viete, keď som sem prišla druhý raz, rozpustili sme domácnosť a vzdali sa bytu. Chápete, veľký pes...“

Jemne jej stisol ruku. „Viem." Letmo sa pozrel do zrkadla. „Povedali ste teriér?“ „Äno.“

„Hm. Medzi nami povedané, myslím, že mám predsa len krajšie črty.“

Dumavo naňho pozrela. „To je vec vkusu. Bol to veľmi zvláštny pes.“

Obaja sa zasmiali. Bart si všimol, že sa jej tvár opäť trochu vyjasnila.

„Vyzeráte omnoho lepšie než v nedeľu.“ „Aj sa lepšie cítim. A po vašej dnešnej návšteve si určite dám na večeru biftek."

„Preboha nie,“ prerušila ju Jana, „predstavená by sem Barta potom už nepustila. Zabúdate, že dnes máme na večeru klobásu!“ Pani Carltonová zatvorila oči a striasla sa.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Ale pre Janu už nikdy nesvitne nové ráno.

KLAPKA JEROME, JEROME - MALVÍNA Z BRETÓNSKA

KLAPKA JEROME, JEROME

MALVÍNA Z BRETÓNSKA
(Malvina of Brittany)

Smena, Bratislava, 1981
edícia Máj
preklad Verona Chorváthová, Jozef Petro
ilustrácie Miroslav Cipár
1. vydanie
73-075-81

beletria, próza krátka,literatúra anglická,
222 s., slovenčina
hmotnosť: 243 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € 

*fateo*belx-eng*

Kniha obsahuje tri krátke prózy: Malvína z Bretónska, Dom na konci, Sivé rukavičky.
Nepredajná prémia edície Máj.

Profesor Malvíne vštepil do pamäti, že pre príčiny, ktoré netreba vysvetľovať -však ich ani nikdy nevysvetlil - nemá nikde spomínať, že je víla. No nekázal jej, aby to odškriepila. A ako by aj mohla? V tomto bode sa od nej dalo očakávať najviac ak to, že ponadeň mlčky prejde. A tak v odpovedi Viktórii vysvetlila, že sa volá Malvína a že priletela z Bretónska spolu so ,sirom Artúrom'. Dodala, že často počúvala o Anglicku a želala si ho vidieť.

„Ako sa vám páči?“ opýtala sa Viktória.

Malvína sa priznala, že ju Anglicko očarilo. Nikdy nikde nevidela toľko vtákov. Zodvihla ruku a všetci traja ticho stáli a načúvali. Obloha bola ako v plameni, povetrie plné hudby. Dvojčencom sa zdalo, že sú ich milióny. Museli sa pozlietať zoširoka-zďaleka, aby zaspievali Malvíne.

Aj ľudia sa jej páčia. Sú takí dobrí, láskaví a dokonalí. Malvína nateraz býva u - vyslovila sa, že ,prijíma ochranu' - múdreho a učeného Krištofa. ,Sídlo' sa dá dovidieť z miesta, kde stoja, tamtie komíny vyčnievajúce spomedzi stromov.

Dvojčence si vymenili významný pohľad. Vari profesora odjakživa neupodozrievali?! V čiernej čiapočke, s veľkým zahnutým nosom, tie jeho knihy so zažltnutými listami, prežraté moľami -čarodejnícke knihy! Všetky pochybnosti teraz zmizli - veď vysedáva dlhé hodiny zahĺbený do nich cez svoje sovie okuliare!

Viktorovi sa vynáralo v pamäti, čo sa voľakedy učil z francúzštiny. Veľmi sa chcel dozvedieť, či Malvína niekedy stretla sira Lancelota - a či sa s ním zhovárala.

Malvíne sadol na tvár mráčik. Hej, všetkých ich poznala: kráľa Artúra, Igraine, sira Ulfiasa z ostrovov. Zhovárala sa s nimi, prechádzala sa s nimi po krásnych krajoch Francúzska. (Malo to byť Anglicko, no Malvína pokrútila hlavou. - Možno cestovali.) To ona zachránila sira Tristana pred zvodmi čarodejnice Morgan le Fay. "Hoci to, pravdaže, nikdy nevyšlo na svetlo,“ dodala. Dvojčence boli zvedavé, prečo by to malo byť ,pravdaže´, no nechceli ju znova prerušovať. Boli tam iní, predtým, aj potom. 

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A jednako, keď sa človek zahľadí do tých zvláštnych, hlbokých očí, verí, že by nemenila na sebe nič, ani keby ešte mohla.