CÍGER HRONSKÝ, JOZEF - CHLIEB

CÍGER HRONSKÝ, JOZEF

CHLIEB

Tatran, Bratislava, 1967
edícia Naša tvorba (33)
doslov Ján Števček
prebal a ilustrácie Jozef Baláž
3. vydanie (v Tatrane 1.), 3.000 výtlačkov
61-709-67

literatúra slovenská, beletria, román
368 s., slovenčina

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, 1 pečiatka v knihe

PREDANÉ

*sospo*

Ak by sme si obraz medzivojnovej prózy mali zrekonštruovať podľa posledných reedícií významných diel tohto obdobia a ich čitateľského úspechu, potom by sme mohli priradiť k jej vrcholom jednak moderný sociálny román, dajme tomu urbanovského typu, a jednak expresionistickú poviedku v tej podobe, akú jej vtlačil Švantner.

Medzi týmito vrcholmi nie sú však len priepasti a terénne zlomy: priestor modernej prózy nedá sa zmapovať presne bez toho, žeby sme nebrali do úvahy dielo Jozefa Cígera Hronského, stojac uprostred križovatky, od ktorej sa tiahnu horské chrbty viacerými smermi. Ak by sme však náš obraz trochu skonkretizovali: v Hronského románoch sú zárodky skoro všetkých vývinových tendencií slovenskej prózy, no najmarkantnejšia je v nich línia, spájajúca žáner moderného sociálneho románu s neskorším špecificky slovenským „prírodným“ expresionizmom, ale aj s ďalšími vývinovými tendenciami.

Začítajúc sa do Chleba, ponárame sa do veľkého množstva osudov, na pohľad ostro odlišných, ale v čomsi podstatnom navzájom podobných. Uľa Urvancka je epizódna postava, no neprekrýva ju predsa ani osobitný, výnimočný Metodej Chlebko, nezastiera ju ani zvláštny osud Anče Ondrušovej. Keď stará Karasková zomrie, netýka sa to len niekoľkých postáv, ale celej dediny. Pravda, skutočnosť, že osudy postáv sú v Chlebe navzájom úzko pospájané a závislé, nevytvorila by ešte pravé ovzdušie kolektivistického románu. Nad Hronského Bacúchom visí jediná spoločná hrozba hladu a boja o chlieb. Boj a strach o chlieb je podkladom spoločnej bacúšskej drámy. Keď sa chlapi vracajú z robôt z ďalekej cudziny domov, celý Bacúch reaguje potešením, keď odchádzajú smútkom. Keď padne hlad na Bacúch, spoločne reptajú proti osudu. Strach pred hladom rodí spoločnú bacúšsku dušu. A na tejto spoločnej základni buduje Hronský svoje dielo.

Najtypickejší je románový osud Anče Ondrušovej. Jej muž Jano odchádza do sveta za chlebom a Anča spaľovaná je zmyselnosťou a šalie za mužovým objatím. Ján Urvanec ide do sveta za robotou, ale keď ho žena skaličeného a chorého vezie domov z nemocnice, jeho sociálna dráma prerastá do drámy ostro individuálnej. Hronský vzájomne prepletá, či zdvojuje motiváciu, vidiac človeka ako bytosť sociálnu i určovanú vnútornými bytostnými silami. Hronského človek je sociálny i prírodný. Je pre Hronského charakteristické, že v týchto epizódach prekračuje daný sociálny rámec diela, vkladajúc doň horúce, vášnivé, skutočné ovzdušie dediny. Vášne svojich postáv a ich čudáctvo vyhrocuje do krajnosti, ba refrénovito, baladicky ho ešte zdôrazňuje. Z tohto hľadiska jedným z najnápadnejších, najcharakteristickejších motívov jeho diela je to večné upozorňovanie Urvanckino, adresované chorej dcére, ktorá sa tiež znivočila v službe: neopúšťaj sa, čože sa opúšťaš... Osud Jána Urvanca i jeho dcéry (v tomto druhom prípade azda ešte hlbšie) určovaný je tak dvojakou motivačnou rovinou románu a práve táto dvojaká motivácia dodáva uvedeným epizódam tú veľkú silu. Kapitola Urvanckina fúra a epizóda smrti Urvanckinej dcéry, ktorá si, vo vedomí blízkeho skonu, rozkazuje kúpiť veniec v meste, kochajúc sa v ňom, to sú partie, ktoré dodávajú Hronského dielu tú neopakovateľnú pôsobivosť svojou metafyzikou biedy. Tu je slovenská dedina odrazu úžasne autentická, tu je jej bieda stelesnená v pocitovosti a v iracionálne postáv. Je to vekovitá dedina, navyknutá na biedu a prekonávajúca ju nezničiteľnou odolnosťou.

(Z doslovu J. Števčeka)