FRANCIS, DICKTIGRIA KLIETKA
(Whip Hand)
Smena, Bratislava, 1984
edícia Labyrint (106)
preklad Jarmila Samcová
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
prebal Ľubomír Longauer
73-075-84
beletria, román, detektívky,
312 s., slovenčina
hmotnosť: 348 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,50 €
*piska*
Dick Francis je predstaviteľom moderného anglického detektívneho románu. Naši čitatelia mali možnosť spoznať tohto známeho autora z niektorých českých a slovenských prekladov diel. Jeho príbehy sa zväčša odohrávajú vo svete dostihového športu, ale v každom diele sa otvárajú nové pohľady na túto oblasť. Dick Francis ako bývalý džokej i hlavný hrdina Tigrej klietky — súkromný detektív Sid Halley — je postava živá s autentickými črtami. Aj on je bývalý džokej, ktorý pre zranenie musel jazdenie zanechať a dal sa na profesiu súkromného detektíva.
Román Whip Hand, ktorý v slovenčine vydávame pod názvom Tigria klietka, získal roku 1980 vo Veľkej Británii cenu za najlepší kriminálny román roka, Zlatú dýku, a roku 1981 v USA Cenu E. A. Poa.
Začal som ráno, s Jenny som sa už nestretol, lebo ufujazdila večer s Tobym do Oxfordu a nechala nás s Charlesom večerať samých, z čoho sa nám obom uľavilo; vrátili sa neskoro a do chvíle, keď som odchádzal, sa na raňajkách nezjavili.
Šiel som do Jenninho bytu v Oxforde, ako mi Charles kázal, a zazvonil pri dverách. Tá zámka, pomyslel som si, pozerajúc na ňu, mi nedá veľa roboty, ak dnu nikto nie je, ale v skutočnosti po druhom zacenganí sa dvere zabezpečené reťazou odchýlili o pár centimetrov.
„Slečna McInnesová?“ povedal som, keď som uvidel jedno oko, kúsok strapatej svetlej štice, bosú nohu a časť tmavobelasého župana.
„Presne tak.“
„Mohol by som sa s vami zhovárať? Som Jennin... eé... bývalý manžel. Jej otec ma poprosil, aby som jej pomohol.“
„Vy ste Sid?“ spýtala sa a znelo to prekvapene. „Sid Halley?“
„Áno.“
„Dobre... počkajte chvíľočku.“ Dvere sa zavreli a zostali zavreté pomerne dlho. Napokon sa otvorili, tentoraz dokorán, a odhalili dievča celé. Teraz mala na sebe texasky, kockovanú košeľu, vyťahaný belasý sveter a šľapky. Bola učesaná; narúžovala sa: svetloružovým, nenápadným rúžom.
„Nech sa páči.“
Vošiel som a zavrel za sebou dvere. Jennin byt, ako som správne hádal, nebol nijakým študentským podkrovím. Bol v rozľahlom viktoriánskom dome na výstavnej bočnej ulici s polkruhovou príjazdovou cestou a parkoviskom vzadu. Do bytu sa vchádzalo osobitným, uzavretým, neskôr pristavaným schodišťom a zaberal celé priestranné prvé poschodie. Charles mi povedal, že si ho kúpila za časť sumy z majetkového vyrovnania pri rozvode. Človeka poteší, keď vidí, že sa jeho peniaze vcelku míňajú účelne.
Dievča zažalo svetlo a viedlo ma do veľkej obývačky s výklenkom do ulice, kde boli závesy ešte vždy zatiahnuté a na stolíkoch a kreslách bol neporiadok od večera. Noviny, plášť, odkopnuté čižmičky, šálky od kávy, prázdny papierový pohárik od jogurtu s lyžičkou v mise na ovocie, zvädnuté narcisy, odkrytý písací stroj, zopár zhúžvaných hárkov papiera, ktoré dopadli vedľa odpadkového koša.
Louisa McInnesová odtiahla závesy a dovolila sivému ránu rozriediť elektrické svetlo.
„Zobudili ste ma,“ vysvetľovala zbytočne.
„Prepáčte.“
Neporiadok patril k tomuto dievčaťu. Jenny bola vždy poriadkumilovná, prv ako si šla ľahnúť, všetko odložila. No izba sama patrila Jenny. Jeden či dva kúsky nábytku boli z Aynsfordu a celok sa veľmi ponášal na obývačku nášho spoločného bytu. Láska sa možno mení, ale vkus pretrvá. Cítil som sa tu cudzo a súčasne ako doma.
„Dáte si kávu?“ spýtala sa.
„Iba ak...“
„Jasne. Ja si dám tak či tak.“
„Môžem vám pomôcť?“
„Ako chcete.“
Viedla ma cez predsieň do pusto pôsobiacej kuchyne. Louisa sa vlastne ani nesprávala zádrapčivo, ale aj tak bola chladná. Neprekvapovalo ma to.
