Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

sobota 16. decembra 2017

JAMES, HENRY - ZLATÁ ČAŠA

JAMES, HENRY

ZLATÁ ČAŠA
(The Golden Bowl)

Tatran, Bratislava, 1977
edícia Svetová tvorba (117)
preklad a doslov Jozef Šimo
prebal Pavel Blažo, Miloš Urbásek
ilustrácie Ján Trojan
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
61-777-77

beletria, román
570 s., slovenčina
hmotnosť: 585 g

tvrdá väzba s prebalom

0,40 € stav: dobrý *konik*  in **S7S**
0,00 € stav: poškodená väzba *cesvo*

V celej svojej beletristickej tvorbe, ale najmä vo svojich vrcholných dielach kliesnil Henry James (1843-1916) cestu novej technike psychologického románu.

Okrem veľmi zložitých duševných pochodov a vzájomných ľudských vzťahov prenikavo odzrkadľuje jeho dielo stretnutie dvoch civilizácií: kultúrne nerozvitého Nového sveta a rafinovanej tradície európskej vzdelanosti. Do popredia autorovho záujmu čoraz zreteľnejšie vystupuje hlboká analýza spletitých ľudských vzťahov, dej románu je redukovaný na minimum, nahrádzajú ho úvahy smerujúce k riešeniu morálneho problému.

Zlatá čaša, nádoba s ledva viditeľnou chybičkou v štruktúre, je veľavýznamným symbolom komplikovaných vzťahov dvoch manželských párov, symbolom narušených rodinných a priateľských vzťahov. Maggie Ververová, dcéra bohatého Američana, ktorej síce chýba kultúrna orientácia v zložitom európskom „veľkom svete“, ale tento nedostatok vyvažuje jej citlivá vnímavosť a neskazená, rýdza duša, vydá sa za chudobného talianskeho šľachtica Ameriga. Amerigo kedysi ľúbil jej priateľku Charlottu, ale nemohol sa s touto nemajetnou krásavicou oženiť. Maggie, od detstva upriamená len na otca, má výčitky svedomia, že ho vydajom ukrátila o svoju lásku, a pričiní sa, aby sa oženil so Charlottou. No dvojnásobným sobášom ľúbostný pomer bývalých milencov nezanikol. Pod povrchom zdanlivo šťastného života, v ktorom sa všetci zúčastnení usilujú vyhnúť otvoreným zrážkam, obvineniam a výčitkám, rozvíja sa tragický konflikt, román žiarlivosti plnej pochopenia, odpúšťania a nezištného sebaobetovania. Dcéra tají mužovu neveru pred otcom, aby ho ochránila pred bolestným sklamaním, otec vyvíja úsilie, aby pravda nevyšla najavo a dcéra netrpela. Všetci potláčajú sebecké pohnútky a v ohľaduplnom postoji voči ostatným dospievajú k vyššej slobode, integrite a dôstojnosti vlastnej osobnosti, až sa Maggie napokon podarí poslať otca s jeho mladou ženou späť do Ameriky a tak pozliepať puknutú nádobu manželského šťastia.

Práve v tomto románe vystupňoval James svoju techniku introspekcie k vrcholu hraničiacemu priam s virtuozitou. Čitateľ si sám aj z náznakov ako z kamienkov poskladá celkovú mozaiku. Štruktúra, ktorú tento neobyčajne jemný analytik psychických procesov spriada, je zložitá, no odhaľuje vnútornú skutočnosť, ktorá by ináč zostala utajená, a v podaní naoko ľahostajného rozprávača vyzrádza jeho súcitiaci humanizmus, zamyslenie sa nad zodpovednosťou človeka voči človeku.





Fanny bola pohrúžená do svojich myšlienok ešte tesnejšie ako do svojho citrónovožltého plášťa, ktorý jej chránil obnažené plecia, a jej muž, ktorý musel znášať jej mlčanie, sa ukázal nie menej disponovaný než obyčajne, keď sa ocitol v takejto situácii a nebol schopný, ako by sa vyjadril, pričiniť sa o rozhovor. Vcelku vznikali u nich v týchto dňoch dlhšie pauzy v reči a nastalo prudšie striedanie tém; a v takomto položení sa, akoby na vyvrcholenie, ocitli teraz o polnoci.

Pani Assinghamová, keď sa konečne dosť unavená ocitla opäť doma, vyšla na prvé poschodie a tam klesla, preťažená, na odpočívadle pred obývacou izbou do obrovského pozláteného benátskeho kresla, ktoré však najprv svojou zadumanou tvárou povýšila na akýsi meditačný trón. Trochu teraz pripomínala svojím orientálnym typom Sfingu od nepamäti mĺkvu, ktorá sa konečne chystala prehovoriť.

Plukovník zase sa nemálo podobal starému pútnikovi z púšte, táboriacemu na úpätí tohto monumentu, a teraz vkročil akoby na výzvedy do obývacej izby. Podľa svojej obyčaje prezrel obloky a ich uzávery; vrhol po miestnosti pohľad majiteľa a správcu, veliteľa i platobníka daní v jednej osobe. Potom sa vrátil k svojej žene a zostal pred ňou chvíľu stáť.

Ale aj ona chvíľu len čakala, ibaže naňho hľadela nevyspytateľným pohľadom.

V týchto drobných úskokoch a vedomej trpezlivosti bolo teraz čosi z napätia ich zvyčajných rozporných debát, z toho styku zásluhou nedorozumení, ktoré teraz tak ochabli. Toto familiárne žartovanie akoby bolo chcelo ukázať, že by príležitostne vedelo ustúpiť pred každou očividnou nepríjemnosťou, hoci nateraz bolo cítiť vo vzduchu, že o nijakej očividnej nepríjemnosti nemôže byť ani reči.

Keď sa to vezme, možno aj na tvári pani Assinghamovej sa zračilo mierne pochopenie nejakého jemnejšieho citu, ktorý v ňom takmer pestovala, citu pre postavenie jeho ženy -práve pre to položenie, ktoré sa ona napodiv chystala odmietnuť. No tento cit bol ako kvietok, na ktorý sa smie len jemne dýchať a toto do značnej miery aj urobila.

Vedela, že mu nemusí vravieť, ako celé popoludnie venovala priateľom v dome na Eatonskom námestí a že toto jej počínanie bezprostredne vyplývalo iba z hojne nazbieraných dojmov, ako v preplnených košoch naoberané hrozná úrody v Matchame. Tento proces on prežíval tak, že chodil bez pochybností hore-dolu, nezúčastnený a diskrétny, čo sa dalo uňho pokladať takmer za prejav vážnosti. Táto vážnosť ho súčasne k ničomu nezaväzovala, k ničomu okrem vlastného priznania, že sa dostal do hlbokých vôd, z ktorých sa ona v jeho očiach už jasne dostala von, na uznanie čoho zostával stále v jej dohľade, i keď bez jediného slova.

Kým ona prežívala dobrodružstvo, neopustil ani na hodinu breh tohto mystického jazera, naopak, zaujal také stanovište, kde by v prípade potreby zachytil jej signál o pomoc. Takou potrebou by pre ňu bola napríklad bývala situácia, keby sa boli roztrieskali dosky jej plavidla. Vtedy by jeho bezprostrednou povinnosťou bolo bývalo vrhnúť sa nejako do vody. Rozumie sa, že jeho terajšou povinnosťou bolo sledovať ju na jej hladine tmavej vody a hádať pritom, či jej momentálne nemý pohľad možno neznamená, že sa jej dosky naozaj rozpadávajú. Bol pripravený v takej pohotovosti, že vnútorný človek v ňom už akoby bol vyzliekol kabát a vestu. No prv, ako skočil do vody - to znamená predtým, ako vyslovil otázku - zbadal, nie bez uľahčenia, že ona už zamierila k brehu. Sledoval ju, ako vytrvalo vesluje, čoraz bližšie, a napokon zacítil, ako čln narazil. Náraz bol jasný a ona fakticky už vykročila na breh.

„Všetci sme sa mýlili. Nič sa nestalo.“

„Nič?“ To ako keby jej podal ruku a viedol ju hore na breh.

„Medzi Charlottou Ververovou a Princom. Robila som si starosti, ale teraz som už pokojná. Naskrze som sa mýlila.

Nič sa nestalo.“

„Ale tak sa mi vidí,“ povedal Bob Assingham, „že na to si odprvoti prisahala. Ručila si od samého začiatku za ich čisté úmysly.“

„Nie, doteraz som za nič neručila, iba ak za svoje sklony robiť si starosti. Nikdy doteraz,“ pokračovala Fanny zo svojho kresla, „som nemala takú príležitosť presvedčiť sa na

............................................................................................................................................

... posledná veta ...

Nemohla sa viac do nich dívať, ovládli ju dva nepochopiteľné pocity; ľútosť i strach; ukryla si tvár na jeho hrudi.