Vitajte v mojom antikvariáte!

na FACEBOOKU - https://www.facebook.com/ripakovantikvariat/

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Follow by Email" vpravo hore. Alebo sa stanete členom stránky na Facebooku. Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie. Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na riporipo@gmail.com. Postup bude nasledujúci :

a.) uvediete Vašu adresu b.) hmotnosť knihy pre výpočet poštovného - do 500 g - cena 1,60 € listová zásielka doporučene II. Trieda. Ak bude hmotnosť zásielky vyššia, vždy platia cenníky zásielok Slovenskej pošty c.) vyberiete si banku, do ktorej zaplatíte za knihu a zásielku (mBank resp. ČSOB). Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam. d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby. Môžeme sa dohodnúť i na osobnom prebratí zásielky v Košiciach. e.) posielam zásielku f.) tešíte sa z knihy g.) čítate ..)

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

sobota 27. mája 2017

BRONTËOVÁ, ANNE - TAJOMNÁ PANI GRAHAMOVÁ

BRONTË, ANNE

TAJOMNÁ PANI GRAHAMOVÁ
(The Tenant of Wildfell)

Smena, Bratislava, 1973
preklad František Beluš
ilustrácie Stanislav Dusík
2. vydanie

beletria, román
316 s., slovenčina
hmotnosť: 330 g

tvrdá väzba
stav: zachovalá, bez prebalu

1,00 €

*lupev* (in *R15*)






Naňho to však nezapôsobilo. Hovoril so mnou málo, ale ak hovoril, tak s istou voľnosťou a otvorenosťou, prívetivo, čo naznačovalo, že si uvedomil, že jeho slová znejú mojim ušiam ako hudba.

Krátko po raňajkách sa páni s chlapčenskou nedočkavosťou vychystali na výpravu proti bezbranným jarabiciam; strýko a pán Wilmot na poľovníckych koňoch, pán Huntingdon a pán Lowborough peši. Jedine pán Boarham vzhľadom na nočný dážď sa rozhodol trocha počkať a pripojiť sa k ostatným, až keď slnko vysuší trávu. Hodnú chvíľu mi vysvetľoval, aké je zlé a nebezpečné, ak človek nemá nohy v suchu, pričom pán Huntingdon a strýko jeho vážne slová prerušovali uštipačnými poznámkami a smiechom. Napokon aj tí nechali opatrného športovca zabávať dámy rečami o zdraví a chorobách, vzali pušky a pobrali sa k stajniam pozrieť na kone a vypustiť psy.

Keďže som netúžila stráviť s pánom Boarhamom celé predpoludnie, pobrala som sa do knižnice, postavila si stojan s plátnom a začala som maľovať. Stojan a maliarske náčinie ma mali ospravedlniť, že som opustila hosťovskú izbu, keby teta zbadala môj útek, a okrem toho som chcela dokončiť obraz. Už som sa s ním veľa natrápila a mal byť mojím majstrovským dielom, hoci ako zámer bol odvážny.

Sotva som sa pustila do roboty na obraze, ktorý vyžadoval už iba niekoľko ťahov štetcom, popod okno prešli poľovníci vracajúci sa od stajní. Bolo pootvorené, takže pán Huntingdon ma asi zazrel, lebo o chvíľu už bol pri mne.

„Krásne, namojveru!“ zvolal, keď si ho pozorne prezrel. „A námet ako stvorený pre mladú dámu. Jar prechádza do leta, deň dosahuje poludnie, dievčenstvo dozrieva v ženstvo a nádej speje k naplneniu. Rozkošná bytosť! Ale prečo ste ju nenakreslili čiernovlasú?“

„Myslím, že svetlé vlasy sa hodia lepšie. Všimnite si, modrooká, buclatá, jasná a ružová.“

„Čestné slovo! Pravá Hébé! Keby som nemal pred sebou autorku, zaľúbil by som sa do nej.“

Hovoril s takým zanietením, že sa mi srdce rozbušilo od radosti. Po chvíli však zmenil tón a s úsmevom sa ma pýtal, či ešte mám „nejaké portréty“.

„Nie,“ zrozpačitela som a pocítila aj hnev. Ale puzdro s kresbami ležalo na stole. Vzal ho, pokojne si sadol a začal si prezerať maľby.

„Pán Huntingdon, to sú moje nedokončené skice,“ zvolala som zvýšeným hlasom, „a rozhodne nedovolím, aby si ich niekto prezeral.“

A siahla som na puzdro, aby som mu ho vytrhla, ale on ho nepustil a ubezpečoval ma, že má rád „nedokončené skice všetkého“.

„Neznesiem, aby si ich niekto prezeral. Skutočne vám to nemôžem dovoliť!“ odpovedala som.

„Dovoľte mi teda prezrieť si to, čo je v puzdre,“ povedal.

A keď som mu puzdro ťahala z ruky, šikovne vytiahol väčšinu kresieb a po chvíľke prezerania skríkol:

„Nebesá, tu je ďalší!“ A zastrčil si do vrecka vesty malý ovál perleťového papiera — miniatúrny portrét, dosť dobrý na to, aby som ho mohla s veľkou námahou a sústredením kolorovať. Ale bola som rozhodnutá nenechať mu ho.

„Pán Huntingdon,“ kričala som, „trvám na tom, aby ste ho vrátili! Je môj a nemáte právo si ho brať. Ihneď mi ho dajte, inak vám to nikdy neodpustím!“

Ale čím väčšmi som naliehala, tým väčšmi ma hneval jeho urážlivý smiech. Nakoniec ma celkom nahneval, keď vyhlásil:

„Dobre, dobre, ak si ho tak vysoko ceníte, nevezmem vám ho.“

Aby som mu ukázala, ako si ho cením, roztrhla som kresbu na dvoje a hodila do ohňa. To nečakal.