Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

piatok 26. mája 2017

KIRST, HANS HELMUT - KLIATBA ÚSPECHU / ORTIEĽ PRAVDY

KIRST, HANS HELMUT

KLIATBA ÚSPECHU
ORTIEĽ PRAVDY
(Verdammt zum Erfolg - Verurteilt zur Wahrheit)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1977
preklad Ivan Cvrkal, Ivan Krčméry
prebal Ján Krížik
1. vydanie, 60.000 výtlačkov

detektívky, beletria,
592 s., slovenčina
hmotnosť: 590 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,80 €

*lupev* (in *110*)




Novina, ktorú priniesli a šepkali svojim priateľom, akoby odrazu narušila sviatočnú pohodu novinárskeho plesu. Zhŕkli sa k sebe, hlava vedľa hlavy, a vyzerali skľúčene a súčasne rozčúlene.

„Pán Gotha, existuje medzi týmito ľuďmi niečo ako konkurencia?“ vyzvedal hlavný komisár. Pri týchto slovách začal zakrúcať kožky zo zjedených klobások do niekoľkých servítok, ktoré boli porozkladané na kôpkach. Úlovok bol určený pre psa Antona, ktorý patril jeho priateľovi Kellerovi.

"Istý druh konkurencie sa vyskytuje automaticky v každom odvetví. V tomto prípade prichádza do úvahy iba pán Wardeiner z Allgemeine,“ vysvetľoval svojmu šéfovi asistent von Gotha.

„Teda sa porozprávajte s ním. Prirodzene čo najtaktnejšie; iste vám to nebude robiť ťažkosti. Oznámte mu smrť Heinza Horstmanna, pravda bez najmenších podrobností. Ak by prejavil záujem o detaily, ochotne mu ich poviem sám.“

„V poriadku,“ povedal von Gotha a odišiel.

Felder, ktorý sa ešte usilovne napchával, sa opýtal:

„Pán hlavný komisár, o čo vám v skutočnosti ide?“

„Vždy o to isté,“ zhovievavo odvetil Zimmermann. „Každý začiatok v našom povolaní je pokusom získať prehľad, zistiť smer. Až potom môžeme začať s mravčou prácou.“

Medzitým pri stole skupiny MAM vstal vedúci vydavateľstva Tierisch, zamieril k Zimmermannovi a predstavil sa. „Strašne nepríjemný prípad!“ povedal.

„Aj mne sa zdá,“ prisvedčil hlavný komisár. Tierisch si bez pozvania prisadol k úradníkovi kriminálky. „Môžem vám niečo objednať?“ Videl, že sa už o seba postarali. „Co sa vám bude páčiť!“ Ubezpečil ho, že nemajú osobitné želanie.

Tierisch pokračoval: „Všetci sme otrasení, môžete mi veriť. Vyslovím vdove úprimnú sústrasť. Prirodzene, že jej vyplatia niekoľkomesačnú manželovu mzdu. Zúčastníme sa na jeho pohrebe a uhradíme všetky príslušné trovy.“

„Naozaj šľachetné,“ povedal Zimmermann. Aj Felder pozrel pohľadom plným obdivu na Tierischa. „V okruhu vašej pôsobnosti môže človek naozaj bez starosti zomrieť.“ „Dúfam,“ poznamenal Tierisch nie nepriateľsky, predsa však badateľne varovným tónom, „že budete schopní rozoznať určité jemnejšie rozdiely.“

„Môžete sa na nás spoľahnúť,“ zavrčal Zimmermann. „Horstmannova tragédia je iste poľutovaniahodná, no predsa je to jednoznačne osobná záležitosť. Netýka sa priamo našich novín. To treba predovšetkým rozlišovať.“ „Naozaj treba?“ opýtal sa Zimmermann.

„Ako ináč?“ trochu podráždene odsekol Tierisch. „Prosím vás, nemôžete predsa dávať do priameho súvisu jedného človeka s celým podnikom ...“

Zimmermann si tentoraz ušetril odpoveď. Lebo v tej chvíli mieril k nim od vchodu ako strela Peter Wardeiner, sprevádzaný bedlivým Gothom, a smerovali priamo k Anatolovi Schmelzovi.

Protokol výpovede istej Kláry Klementiny Lemmingerovej, dlhoročnej šatniarky v Nemeckom divadle:

„Zjavil sa predo mnou — mohlo byť tak okolo pol piatej — keď mi ukázali viaceré fotografie, spoznala som, že to bol pán Wollrich.

Ten pán mi ukázal svoje šatňové číslo, vydala som mu jeho kožušinou podšitý kabát a moderný kožený klobúk priliehavej farby. Upozornil ma, že má u mňa i tašku, ale tú som nemohla nájsť.

Keď som ju hľadala, spomenula som si, že tašku mi podala dáma stredného veku, ktorá prišla v sprievode tohto pána. Prečo som si to zapamätala tak presne? Nuž ... ten pán mal číslo 901 ... a tej dáme ... bola to veľmi našminkovaná, nafúkaná stvora ... som dala číslo 900. Pri mojom zamestnaní je to priam slávnostný okamih. Znamenalo to polčas, pretože v ten večer som mala na starosti čísla od 800 po 1000.

No a ten pán Wollrich začal nástojiť na tom, aby som mu vydala tašku, ktorú mi odovzdala tá dáma. Povedala som mu, že ľutujem, ale tá dáma ju podľa všetkého vzala so sebou. Nato sa pán strašne rozkričal. Tašku som vraj