beletria, román, literatúra francúzska
632 s., angličtina
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
PREDANÉ
*juran*
In the concluding installment of Alexandre Dumas's celebrated cycle of the Three Musketeers, D'Artagnan remains in the service of the corrupt King Louis XIV after the Three Musketeers have retired and gone their separate ways. Unbeknownst to D'Artagnan, Aramis and Porthos plot to remove the inept king and place the king's twin brother on the throne of France. Meanwhile, a twenty-three-year-old prisoner known only as "Philippe" wastes away deep inside the Bastille. Forced to wear an iron mask, Phillippe has been imprisoned for eight years, has no knowledge of his true identity, and has not been told what crime he's committed. When the destinies of the king and Phillippe converge, the Three Musketeers and D'Artagnan find themselves caught between conflicting loyalties.
Bývalý šéf britské tajné služby Ml 6 sir Jamie Frazer žije poklidným životem penzisty, když se doví, že se na trhu má objevit kniha, ve které je vylíčen jako vlastizrádce, záletník a podvodník. Jamie Frazer se pochopitelně brání a tak se seznamujeme s pravdou o dramatickém životě člověka, který začal jako řadový rozvědčík a skončil jako šéf prestižní evropské špionážní centrály. Kromě napínavých a nebezpečných situací, jež přináší povolání špiona — Frazer je například u stavby berlínské zdi, řídí sedm bývalých esesáků se změněnou identitou, má poslání v Africe — prožívá Jamie Frazer i dva hluboké citové vztahy: k těžce nemocné dceři jednoho bohatého muže a k Anně, dceři jednoho z bývalých esesáků se změněnou totožností, který ho vysvobodil z ruského vězení. Když však hrozí, že esesácká minulost Annina otce bude prozrazena, rozhodne se Anna opustit otce i Frazera a zmizí. Frazer postupně před soudem rozmetá pomluvy o své osobě, najde vyděrače a také milovanou Annu. Vzrušující špionážní román s milostnou zápletkou napsal autor s brilantní znalostí prostředí i lidské psychologie.
Kdybyste mě někdy chtěli vidět, stačí zajít do Knihárny, jsem tam skoro denně. Knihárna, to je taková kavárna, kde se taky prodávají knihy. To byl nápad Joshovy manželky, Lucy. Pořád chtěla mít kavárnu a o mně zase věděla, že bych si ráda otevřela knihkupectví, i když jsem se dobrých deset let tvářila, kdovíjak mě nebaví práce v reklamní agentuře. Nebavila. A tak máme v západním Hampsteadu Knihárnu a je už docela slušně proslulá.
Ptejte se po Cath, ale poznáte mě i bez toho. Určitě podle černého oblečení. Roky se snažím přijít na to, co jiného bych měla nosit, vždycky to nakonec zůstane u černé. A ještě určitěji podle účesu. Nejméně stejně dlouho se snažím udělat si něco s hlavou, ale pořád na ní mám to, s čím se narodil Michael Jackson a za co se po pubertě začal stydět. Doufám jen, že mě nepoznáte podle třetího znamení: stejnou dobu, co se pokouším přijít na to, co mám nosit na sobě a na hlavě, se pokouším najít toho pravého chlapa. Je mi přes třicet, a nic. Lidi, co mě znají, říkají, že jsem typ, co nemá rád změny. Tak nevím, třeba je to nakonec tím.
Až teď. Portia se totiž znenadání vynořila. Svůdná, zářící, žena velkého světa. Rádi bychom jí řekli to i ono, jenže se to všechno trochu zvrtlo. Portia a Josh...
Raději vám to povím od začátku a podrobně...
Charlotte Bronteová, autorka románu Villette, bola najplodnejšia a umelecky najvyspelejšia z troch literárne činných sestier Bronteových, okolo diela ktorých bolo od sklonku minulého storočia až podnes veľa búrlivých a nekompromisných polemík. Najlepšou odpoveďou na ne sú desiatky životopisných diel o týchto svojráznych autorkách a neutuchajúci záujem čitateľov na celom svete o literárne dedičstvo večne živé, ktoré vzišlo z citlivých sŕdc túžiacich po troche lásky a tepla, aby zmiernili pálčivú bolesť, sklamanie a beznádej.
Ako v Jane Eyrovej a Shirley aj v románe Villette, ktorý neprávom zostával trochu bokom, ústrednou témou sú osudy mladej anglickej ženy z minulého storočia, ktorá stojí v živote osamelá a odkázaná sama na seba. Román Villette prináša okrem ostatných kvalít Ch. Bronteovej aj veľké majstrovstvo opisu, bystrý pohľad, ktorý mieri do jadra vecí, a ženské zmierenie s trpkou skutočnosťou. Predsudky, ktoré sputnávajú rozlet ženského pokolenia, tiesnia i našu hrdinku Luciu, ktorá cíti a vie. že by mohla v živote veľa dokázať, a preto odchádza z dedinského prostredia priam do víru veľkomesta; chce sa však vznášať na vlastných krídlach, chce byť nezávislá a voľná, chce sa živiť sama a podľa vlastnej vôle utvárať si život, preto sa stáva učiteľkou angličtiny. No jej zámery sa tým nekončia a sústavne sa prebojúva k vyšším métam. Lenže všetky jej kroky a počiny sú na jej dobu nezvyklé, zvláštne a v očiach „tých vyšších“, ktorí podceňovali prácu a nemali porozumenia pre široké vrstvy ľudu, zarážajúce a hodné pohŕdania. Takto sa za svojho pôsobenia vo veľkomeste Villette stretáva s mnohými triednymi, názorovými i povahovými rozpormi a zápasmi, ktoré by však nemuseli byť také vyhranené, keby bolo v ľuďoch viac vôle po dorozumení a chápaní tých druhých. Nie sú to myšlienky revolučné svojou formou, ale v podtexte odbojné proti spoločenskému poriadku tej doby, ktoré dosiahli svoje splnenie až v našich časoch, keď sa i ženám umožnilo plnšie sa uplatniť v živote, keď sa práca stala pre človeka cťou a keď sa pracujúce vrstvy stali základom spoločnosti. V tomto ohľade teda táto jedinečná žena-spisovateľka predbehla svoju dobu, keď nás od kapitoly ku kapitole vedie pútavo, so zmyslom pre humor, kritiku i sebakritiku vlastnými zážitkami od strastného detstva až po vyvrcholenie svojej ľúbosti.
Druhá a bohužel poslední knížka o Peregrinu Kameníkovi, mistru obojího práva ve středověké Praze, jeho schovance Adéle Strýcové a Pavlu Drakovi, lazebníkovi. Je jistě jen náhoda, že nám jména připomínají jiné fiktivní detektivní postavy...
Příběh začíná na Štědrý den ve staroměstských lázních, kam si odpoledne zašel Peregrin Kameník. A právě tam probíhal spor mezi lázeňským a jedním z návštěvníků lázní, kterému se ztratilo oblečení. Simeon, který byl ten den také v lázních, v noci po návratu domů náhle zemřel. Mezi lidmi se začala šířit zpráva, že ho otrávila jeho o mnoho let mladší manželka Marta…
0,80 €
*juran*belx*
Dej nového románika súčasného poľského spisovateľa Wladyslawa Terleckého (nar. 1933) je veľmi exotický. Odohráva sa počas púte do Čenstochovej v dnešnom Poľsku. Pútavý príbeh s celou procesiou kňazov, mníšok a mníchov, mužov, žien, starých, mladých, aj tých, čo sa „zázrakom“ uzdravili, ba aj „hriešnikov“, ktorí sa chcú púťou na sväté miesta kajať za svoje zlé skutky a nečisté svedomie, tvorí rámec pre prenikavý pohľad do myšlienkového sveta malého hochštaplera a moderného Judáša. Pravda, už nie tragického, ako bol biblický, ale iba žiaľneho a smiešneho. Hrá, klame, mystifikuje, ešte aj pred sebou, načisto sa odučil byť úprimný. Práve takéto typy ľudí sa pokúšajú podvodnícky ťažiť na podobných podujatiach z citov veriacich. Červenovlasá žena, rozprávačova láska z mladosti, od ktorej sa tento povahou slabý človek po celý život nevedel odpútať a po rokoch ju už len nenávidí, hodlá púť využiť na aranžovanie zázraku. Chce predstierať, že mala videnie, aby na ľudskej ľahkovernosti ľahko a rýchlo zarobila. Rozprávač príbehu a zároveň jeho hlavný hrdina sa jej to usiluje znemožniť. S pomocou mladíka, ktorého pristihol pri náhodnej krádeži v kostole a odvtedy ho drží v hrsti, nahovorí jeho vlastnú snúbenicu, aby vyhlásila, že sa jej zjavil anjel. Ale zbraň sa obracia proti nemu. Snúbenica pokyn vykoná, ba aj časť pútnikov v zjavenie uverí, ale sama podľahne vlastnej mystifikácíi, prestane počúvať snúbenca, rozíde sa s ním, ba čo viac, dostane sa pod vplyv červenovlásky. Napokon rozprávač aj jeho „učeník" musia z púte odísť. Ich cesta sa končí tým, že ozbíjaný rozprávač nahovára mladíka, aby vykradol kostolnú pokladničku, teda práve na to, za čo ho po celý čas káral a zneužíval. Kruh sa uzavrel. Zbavil ho morálnych zásad i osobného šťastia. Mladého človeka sformoval na svoj obraz.
Morálny imperatív sa ako podtón prelína celým príbehom, ktorému autor dal príťažlivý tvar novodobej morality. Bohato ilustrovaná kniha nepochybne obohatí slovenskú prekladovú tvorbu žánrove i tematicky.
*juran*h-2-2*
Život bez kníh by bol pre mňa veľmi fádny. Síce nie som knihami obklopená od malička, postupne som si k nim našla vášeň. Pamätám si však, že ako malej nám so sestrou čítaval vždy nejakú kratšiu rozprávku či úryvok otec pred spaním. To som vždy zbožňovala! Zababušiť sa pod perinu a započúvať sa do príbehu. Postupne ako som rástla, ma počas školských čias sem- tam nejaká knižka, povesť román či poviedka neobišla. Samozrejme, tak ako takmer každé dieťa, rada som sa vniesla do príbehu a predstavovala si aké by to bolo byť princeznou , či vílou z rozprávky. S dospievaním a prichádzajúcou pubertou sa zmenil aj výber a žáner kníh. Občas som zvolila romantiku, inokedy popustila uzdu mysli, a siahla po fantasy. Stredoškolské časy sa mi spájajú predovšetkým so slovenskou i anglickou klasickou literatúrou. Peter a Lucia, Hamlet, Antigona, Starec a more, Anna Karenina, to je úzky výber literatúry, po ktorej som vtedy siahla. Aj keď ruku na srdce, občas som len tvárila, že mi “povinná literatúra“ prešla rukami. Klasická literatúra mi v mnohých aspektoch života otvorila oči, pomohla sa na rôzne témy pozrieť iným pohľadom. Sem-tam som do zoznamu pridala aj nejakú odbornú knižku, či už o psychológii, športe či filozofii. Mojou obľúbenou je dodnes Sofiin svet. S nástupom na vysokú školu, som môj okruh rozšírila o literatúru z môjho odboru, o architektúre, umení, staviteľstve či designe. V súčasnosti sa však rada, a veľmi často začítam aj do kvalitnej biografie či oddychovej beletrie. A musím sa priznať, že občas sa predsa len vrátim do detských čias a chytím do ruky knižku rozprávok či povestí, ktorá mi, predovšetkým v tejto ťažkej a miestami až veľmi pochmúrnej dobe vyčarí azda najúprimnejší úsmev na tvári a vráti ma do detstva. Do čias, na ktoré budem stále s láskou spomínať . Asi tak by som charakterizovala seba a knižku, môjho trvalého spoločníka.
Môj vzťah ku knihám je veľmi kladný. Som 22 ročný študent konzervatória a s knihou pracujem či už ako hudobník alebo ako historik amatér. Vo svojom voľnom čase oddychujem pri knihe s historickou tématikou. Za to všetko ďakujem mojej mame ,pretože práve ona ma priviedla ku knihe ako takej. Moja prvá prečítaná kniha bol príbeh o lokomotívach na nemenovanom ostrove. No dnes samozrejme siahnem po kvalitnej literatúre slovenských spisovateľov, historikov ale aj sa venujem zberateľstvu historických kníh a tlačí z predminulých storočí. Na knihe ma vždy fascinovala ich vôňa, zvuk a kvalita papiera, väzba ,náklad a samozrejme obsah. Múdry človek povedal, nesúď knihu podľa obalu. Často krát sa stretávam s tím , že kniha má nevkusný obal, je roztrhaná, je nevábna ale obsahovo má veľmi veľký kaliber. Aj po takejto knihe rád siahnem a v mojej knižnici dostane taktiež čestné miesto ako napríklad kniha v koži viazaná, zlatom krášlená. Často krát sa stretávam s knihami ktoré su po obsahovej stránke veľmi kvalitné , ako hovorím ,, majú štavu,, no ich väzba ma sklame, je mäkká, prehýba sa a teda kniha nemá tvrdé dosky a je tažšie udržať knihu bez ,, somárskych rohov,,.
Som mladý muž. Skoro všetky aktivity s knihami ma fascinujú, bavia a napĺňajú. Trochu ťažšie sa s knihou lúčim keď musí uvoľniť v knižnici miesto knihe druhej. Ale aj to patrí ku knihám a práci s nimi. Veľmi ma baví vymýšľať rozprávky pre deti a písať ich no zatiaľ len do šuflíku v stole s podnadpisom ,,raz to dám na svet,,. Jeden veľmi múdry človek mi povedal myšlienku skoro pravidlo ,, pomaly je presne a presne je rýchlo,,. Musím sa ešte veľmi veľa učiť aby som sa podľa tohto pravidla v živote a v knihe nestratil. V knihách sa snažím hľadať múdrosť, pochopenie, humor, dobro i zlo, bytosti pozemské aj vymyslené. Hľadám tam niekedy aj včerajší deň. Na prekvapenie aj ten tam nájdete. Kniha je podľa mňa hneď po kolese veľmi dôležitá vec pre človeka a ľudstvo. Verím , že v živote a aj po ňom ma kniha neomrzí a bude pre mňa zdrojom informácie, zábavy, pochopenia a radosti.Preto pociťujem pozitívny vzťah k tej posvätnej veci, ku knihe.
Keď ma za ,,totáča“ vyhodili z vysokej školy, urazená a nahnevaná na celý svet som si povedala: Keď ma táto socialistická vlasť nechce mať vysokoškolsky vzdelanú, tak asi chce mať zo mňa robotníka. Nuž, hor sa do monteriek! VSS, VSŽ... No nie, pŕŕŕ! Trošku som vytriezvela. Dobre, robotník, ale...
Treba trošku zamestnať aj hlavu, nie len ruky... Jasné!!! Mám to! Knihy! Idem vyrábať knihy! Východoslovenské tlačiarne, heuréka!
A tak sa zo mňa stal knihár. Pekne za pásom, na dve zmeny. Namiesto fajčiarskej prestávky som si robila čítacie prestávky. Bola som tá, čo číta. Tá, čo vie vylúštiť krížovku v časopise. Hlava pomaly chladla, rýchlosť pásu sa stávala priam vykorisťovacou. Knihy – neknihy, stačilo. Podávať knihy na pás, alebo ich odtiaľ odoberať môžu aj tí bez maturity. Začala som sa obzerať po niečom inom. No áno. Ale za socializmu meniť zamestnanie? Neexistuje! Kto raz niekam nastúpil, pracoval tam celý život až do dôchodku. Nastal poplach. Zasadla protifluktuačná komisia. Zachránila ma maturita a paragraf nevyužívanie kvalifikácie. Zlatá maturita (sic!)!
A tak sa zo mňa stal kníhkupec. Ostala som pri knihách, to som v tej chvíli pokladala za najdôležitejšie. Dokázala som cez noc prečítať horúcu novinku a ráno už som vedela čo ponúkam. Zlaté časy! Vybudovaná stála klientela, beletria na jednej strane, literatúra faktu na druhej, viac aj menej odborné knihy na tretej. Hotové nebo! (Áno, mali sme aj detské oddelenie, ale tomu som sa snažila vyhýbať čo to len šlo...) Krásne prežité roky. Až do chvíle, kým najväčšiu sieť kníhkupectiev kúpila nechvalne známa firma Ja a Ty. Kinder manažment sa začal predbiehať v počte najviac napísaných e-mailov. Nezmyselné príkazy, ešte nezmyselnejšie zákazy...a noví kolegovia (zásadne s titulom pred menom – na tom manažéri trvali), ktorí tvrdili zákazníkovi, že kniha Pícha a predsudok neexistuje, lebo počítač ju nenašiel... Stačilo. Načim bolo treba zmeniť zamestnanie.
A tak sa zo mňa stal knihovník. (Heh, a nebola to knižnica pre deti a mládež J .) Akademická pôda, naozaj zaslúžené tituly pred aj za menom. Kultivované vystupovanie. Druhé hotové nebo! Áno, odtiaľ pôjdem do dôchodku. Ale človek mieni a ...
Príkaz z ministerstva znel jasne: 40 % pedagogických aj nepedagogických zamestnancov musí opustiť školu...
Známi si ma doberajú: Ostáva Ti už len knihu napísať, alebo aspoň preložiť. J
Nie, nie, takéto ambície naozaj nemám.
A pomenovanie môjho vzťah ku knihám nechám s úctou na Vás ostatných.
Môj vzťah ku knihám...
Už ako dieťa malé som mala pozitívny vzťah ku knihám. Ešte ani do školy som nechodila a už ma písmenká lákali. A tak som rodičov s knihami naháňala: „Mami, oci, aké je toto písmenko?“ Posledné škôlkarské prázdniny pred nástupom do prvého ročníka boli pre mňa prelomové – naučila som sa čítať. Toto bol začiatok môjho hobby, môjho koníčka, mojej záľuby – čítanie kníh. Na prvotinu sa nezabúda, tou bola kniha Budkáčik a Dubkáčik od Jozefa Cígera Hronského. Pre malé dieťa nádherný príbeh dvoch malých prasiatok, nevedela som sa od nej odtrhnúť. Táto moja pôvodná sa niekde zapotrošila, ale mám zámer si v najbližších dňoch túto knihu zadovážiť z nejakého antikvariátu. Prvá je totiž prvá J
Počas školských čias moje kroky často smerovali do školských knižníc, kde som nasávala atmosféru starých, ale aj nových kníh. Čítavala som si tam, brávala som si knihy domov. Patrilo to k mojím školským časom. V čase prázdnin som zase rada sedávala na balkóne, či v záhrade a ako ináč, opäť s knihou v ruke. Čítala som a prenášala sa ďaleko od reality do príbehov z kníh.
Neskôr, keď som už začala pracovať, knihy som si začala kupovať sama, prípadne boli často krát darom pre mňa k mojím sviatkom, ale aj mojimi darmi pre iných. Času je v tejto dobe veľakrát pomenej, ale vždy si rada sadnem k nejakej dobrej knihe, zrelaxujem, odbehnem si na chvíľu z reality, dozviem sa niečo nové, ale aj obohatím svoju slovnú zásobu.
Ostávam verná svojej záľube a naďalej so sebou ťahám všade do sveta spolu s batožinou aj pár kníh. Neoslovilo ma totiž čítanie z mobilov, tabletov, či čítačiek...kniha je kniha. Ten pocit, keď si kúpite knihu, otvoríte ju, cítite vôňu papiera, ohnete roh strany, aby ste vedeli kde ste prestali čítať, podčiarknete si niečo zaujímavé...A pri knihách z antikvariátu je to úplne o inom. Z tých na vás dýcha atmosféra doby, kedy boli vydané, ľudí, ktorí ju vlastnili, čítali. Pre mňa niečo úžasné.
Knihy milujem. Ale nemôžem o sebe povedať, že som knihomoľ. Zatiaľ. Dúfam však, že sa k tomu „titulu“ raz dopracujem. Akosi nie je dosť času, ale keď už si ho nájdem, s úctou beriem knihu do rúk a čítam. Je to pre mňa vážna udalosť, ktorej súčasťou je priestor a ticho. Rada venujem knihe plnú pozornosť. A občas je dobré mať po ruke ceruzku alebo zošit, aby som si mohla poznačiť zaujímavú myšlienku.
Knižnice, kníhkupectvá, antikvariáty... svätá to pôda. Podľa mňa je to nádherná práca. Poslanie. Umožniť ľuďom dostať sa k informáciám, príbehom, rozprávkam... k pomoci. Prečítala som veľa kníh, ale vedela by som ich obsah alebo myšlienku zhrnúť len do pár viet. Viem však úplne presne, aké pocity som pri nich mala a že bol zážitok tú či tamtú prečítať. Je to ako s ľuďmi. Už si do detailu nespomíname, o čom sme sa zhovárali, alebo čo sme s nimi prežili, ale pamätáme si, ako sme sa pri nich cítili alebo čo sme sa od nich naučili. Ja to mám takto s knihami. Stačí sa mi na nejakú z mojej knižnice pozrieť a viem, ako ma oslovila, ako mi pomohla. Knihy sú pre mňa nekonečným zdrojom inšpirácie vo všetkých oblastiach života. A občas... mi pomáhajú na chvíľu uniknúť niekam, kde si moja myseľ a duša môžu oddýchnuť od tohto sveta. Fascinujúce predstavy, osudy, charaktery a zhody okolností. Vlastne keď nad tým tak premýšľam... svet je vďaka knihám svetom nekonečných možností a to ma na tom baví. Držať v ruke novú knihu je ako stáť pred novým dobrodružstvom. Mnohokrát som cez knihy zažila niečo ako rýchlokurz zážitkov a pocitov, školení a uvedomení. Verím, že aj cez knihy človek rastie.
Toľko kníh a tak málo času. Učím sa však, že správna kniha si ma vždy nájde, ako človek človeka. Lebo má pre mňa odkaz. Náhody neexistujú a knihy sú Boží vynález.
Sny Jána Bosca neboli len obyčajnými snami. Neraz v nich veľmi zreteľne videl neznáme alebo budúce skutočnosti, tajomstvá svedomia svojich chlapcov či prostredníctvom sna predpovedal úmrtie. Keď večer po modlitbách v rámci slovka na dobrú noc rozprával niektorý zo svojich snov, bolo v oratóriu také ticho, že by bolo počuť aj špendlík spadnúť. Dojem z týchto príbehov trval niekoľko týždňov, ba mesiacov a neraz došlo k skutočnému obráteniu aj najhorších chlapcov. Rovnako silný dojem vyvolajú v čitateľovi sny zozbierané v tejto knižke.
Boris Vian (1920 - 1959) stihol byť za svoj krátky život inžinierom, vynálezcom, džezmanom a hudobným kritikom, básnikom, románopiscom, dramatikom, scenáristom, prekladateľom, interpretom vlastných piesní i hercom. Románovú tvorbu spojenú s jeho menom zatienili v čase jej vzniku paródie na americké čierne romány, ktoré Vian písal pod pseudonymom Vernon Sullivan a pre ktoré bol stŕhaný za šírenie nemravnosti. Jeho vlastné romány: Vercoquin a Planktón (1946), Pena dní (1947), Jeseň v Pekingu (1947), Červená tráva (1950) a Vysrdcovač (1953) až do autorovej smrti, keď si ich prisvojila parodovaním dobových modiel, inštitúcií ostali vo Francúzsku takmer nepovšimnuté predovšetkým mladá generácia. Vian ju bytostne oslovil svojou iróniou, a všeobecne hlásaných hodnôt i humorom čerpajúcim z prameňov slova, ktoré sa v jeho románoch i poézii berie doslova. Vian dodnes podmaňuje krehkou nevinnou poéziou a detským, niekedy až rozprávkovým videním sveta kontrastujúcim s krutosťou, ktorá ovláda napohľad ihravý vianovský svet a v konečnom dôsledku mu vnucuje tragický rozmer. Tak je aj Pena dní, pôsobivý príbeh lásky Colina a Chloe, obrazom idyly, ktorá sa prostredníctvom celého registra fantazijných a poetických prvkov neúprosne zvrháva do tragických polôh. V románe Jeseň v Pekingu Vian odhaľuje ukrutnosť pretechnizovaného sveta a moderného ľudstva, ktoré viac ničí, ako buduje. Jeho prózy zasadené do zmanipulovaného sveta ovládaného ľudskou hlúposťou, kde príčinou osobnej svojím budovaním drámy jednotlivca nebýva len nemožnosť lásky a neodvolateľnosť smrti, ale aj bezmocnosť proti násiliu a mašinérii moci, parodujú a odsudzujú svet zdeformovaný až do absurdity.
Svetová literatúra pozná málo takých produktívnych spisovateľov, ako je Balzac. Grandiózna ĽUDSKÁ KOMÉDIA — vyše deväťdesiat diel — mala sa stať „všeľudskou" históriou a podľa autorovho úmyslu mala byť pre buržoáznu spoločnosť tým, čím bola Danteho „Božská komédia“ pre stredovek. Akýmsi pilierom Ľudskej komédie sú romány „Otec Goriot", „Stratené ilúzie" a „Lesk a bieda kurtizán", voľne späté postavami, najmä postavou Vautrina—Jacqua Collina, a môžeme povedať, že sú vrcholnými dielami Balzacovej tvorby.
Román „Lesk a bieda kurtizán“ nadväzuje časove na „Stratené ilúzie“ a je do istej miery pokračovaním osudov básnika Luciena de Rubempré, ktorého v kritickej chvíli na brehu Charenty zachráni nepravý španielsky kanonik Carlos Herrera, pripúta ho k sebe a vezme ho so sebou do Paríža. Lucien, vedený Herrerom— Vautrinom, má v Paríži úspech; je miláčikom vznešenej spoločnosti, ľúbia ho grófky a vojvodkyne, sám ľúbi kurtizánu Ester a má sa oženiť s dievčaťom z vysokého šľachtického rodu. Lucien sa podvoľuje Herrerovi, nadanie, charakter aj slobodu obetuje povrchnému úspechu — a stroskotáva. No jadro románu, ktorý autor zauzlil do napínavej zápletky, akými sa vyznačujú kriminálne romány, nie je v ľúbostnom príbehu básnika Luciena de Rubempré a kurtizány
*barpe*belc*
Autorka povídkové knížky Koncert pod platanem, která právem vzbudila zájem čtenářů i kritiky, pokusila se ve své nové práci o větší útvar: název této novely či malého románu nikterak nechce navozovat domnění, že půjde o příběh z let války. Růžové šaty, které pronesla sovětská vojačka ve své torně bitvami, aby je slavnostně oblékla v první den míru, jsou tu jen epizodickou připomínkou minulosti. Zároveň jsou však symbolickým klíčem ke smyslu knihy: znamenají víru a naději v životní hodnoty, které pronášíme frontovými léty svých životů, které nechceme odhodit, byť víme, že jim jednou „odrosteme", byť se nám naše torna zdá příliš těžká... A právě se světem těch, kteří své růžové šaty dávno odhodili nebo se chystají to udělat, se utkává ústřední milenecká dvojice novely. Kolem skutečnosti, že se těmto dvěma osmnáctiletým lidem má narodit dítě, se jako kolem své osy otáčí celá fabule příběhu. Jak Karolínini rodiče, tak Štěpánova matka, všichni tak či onak poznamenani tím, co plodila - jak zjednodušeně říkáme — atmosféra obdob! kultu osobnosti, se staví proti očekávanému dítěti: ohrozilo by jejich vlastní životní záměry a plány. Znamenalo by překážku v ubohé kariéře Karolínina otce, zkrachovaného básnického talentu i zkrachovaného charakteru, učinilo by babičku z její matky, která touží pozdním milostným citem obrodit své nezdařeným manželstvím nenaplněné ženství, zabrzdilo by nadějný rozlet Štěpánův, který se po manželově smrti stal jediným smyslem života Štěpánovy matky... Proti tomuto mnohonásobnému tlaku však prosadí Karolína — a svým způsobem i Štěpán — své; naplní se jejich „velký čin", dítě se narodí a všechno staré, zlé, sobecké a malicherné musí kapitulovat, tak jako vždycky — dříve či později — kapituluje životní lež před životní pravdou.
JAROMÍR ZELENKA (14. 10. 1946 ve Stodůlkách u Prahy). R. 1984 vydal sbírku Spoutání. Publikoval především v samizdatových sbornících a po roce 1989 v revue Souvislosti. Uspořádal výbor z díla Bohuslava Reynka Vlídné vidiny (vydal Odeon v roce 1992). V edici Turské pole mu letos vyjde kniha překladů básní Hermanna Hesseho. Pro Státní operu překládá libreta, mj. Richarda Wagnera (Rienzi, Tannhäuser). Je autorem literárních recenzí (Zemědělské noviny, Lidové noviny) a reflexí (Souvislosti).
Historický román Mauprat (1837) George Sandová píše vo vrcholnom tvorivom období, keď sa literárna činnosť stáva prostriedkom jej sebarealizácie. Momentálna inšpirácia tu dostáva konkrétnu podobu. Zbavila sa utopického snenia a začína sa pozerať na svet otvorenými očami a rozmýšľať o ňom. Osudy neskrotného lúpežného feudála Bernarda Mauprata, symbolizujúceho úpadok šľachty, jeho rodiny, priateľov a učiteľov, medzi ktorých patrí aj ľudový rousseauovský filozof Trpezlivý, sa čudne zauzľujú. Povýšený, drsný, pomstivý, nevyspytateľný Bernard sa usiluje „zaslúžiť si“ lásku svojej vzdialenej tety, krásnej a hrdej Edmée. Najkrajšie ľudské vlastnosti, dobrota, spravodlivosť, ohľaduplnosť, česť, sa stretávajú s tými najhoršími. Kto zvíťazí a kto podľahne? Boj je tvrdý a dlhý, a tak sa pôvodne vidiecka novielka rozrástla v román. Dej je zasadený do autorke dôverne známeho prostredia, do kraja jej detstva, do Bérry. Ožívajú jeho obyvatelia, legendy a príroda. Tak ako sa nám odhaľujú jej názory, sny a presvedčenia. Hoci sa Sandová neubránila mnohým dohadom, nechýbajú tu presné časové a biografické údaje, mnohé úvahy o spoločenskom poriadku, cirkvi, súdnictve 18. storočia a myšlienky o postavení ženy v spoločnosti a v manželstve. Romantické sny sa prelínajú s realistickými prvkami, dobové názory s pokrokovými myšlienkami. A práve ten pohľad siahajúci do budúcnosti, i keď už mnohé jej názory zastarali, nesmierny rozprávačský temperament, ľahkosť a zároveň výstižnosť, s akými zachytáva zvyklosti i krajinu, a zaujímavý príbeh upútajú aj dnešného čitateľa.
náboženstvo, politika,
313 s., slovenčina
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
6,00 €
*barpe*nab*
Sborník obsahuje sto otázok veriacich, na ktoré odpovedajú poprední vedeckí a kultúrni pracovníci veľmi prístupnou a zrozumiteľnou formou. Okruh otázok a odpovedí na ne sa sústreďuje na najaktuálnejšie svetonázorové a morálne problémy. Napríklad veriaci sa pýtajú: Na čo je dobré mať vedecký svetonázor? Prečo vy marxisti nenecháte ľudí veriť, čo chcú? Čím si vysvetliť poriadok a systém vo vesmíre? Môžete dokázať, čo je boh? Čo je duša? Ako je možné, že ešte dnes mnohí vedci, najmä na Západe, veria v boha? a iné. Pravda, niektoré otázky sú obsahovo i logicky nesprávne. V odpovediach však čitateľ nájde správne, vedecky zdôvodnené závery. Samozrejme, sborník nemôže obsiahnuť všetku problematiku a ani nemôže dať vyčerpávajúcu odpoveď na každú otázku. A to nielen z hľadiska zamerania a obsahu sborníka, ale aj preto, že mnohé odpovede by si vyžadovali oveľa všestrannejšie objasnenie, lebo ide o veľmi zložitú a náročnú problematiku.
Úlohou sborníka je, aby sa veriaci zamysleli nad vedeckou argumentáciou a začali premýšľať o veciach, ktoré zo svojho zorného uhla považovali už za vyriešené. Ide o to, aby veriaci vychádzali pri konfrontácii svojich a našich argumentov zo životných skúseností, a tak sa snažili pochopiť jedine správne, vedecké zdôvodnenie v každej odpovedi.
Knížka tato měla být vydána jako vzpomínková publikace na podzim r. 1942, 50 let po uveřejnění tří prvních "březinovských" básní (Chvály samoty, Smutku západu a Modlitby večerní) v Roháčkově Nivě, ale německou cenzurou nebyla dovolena.
*barpe*bels*
... a pokiaľ ide o tú javovú stránku, ani tu netreba lipnúť na kostýme. Bola tu reč o démonizme. Lenže pozor, tu nejde o treťoradého luciferíka, o nejakého satanášika v zálohe z Cé mužstva, o drobného roznášača zla - tu, ak už vôbec prijmeme tento uhol pohľadu, máme do činenia s individualitou, s osobnosťou. Stojí tu pred nami démon osamotený, vyvýšený: nietzscheovský, aristokratický diabol-heretik, diabol-kacír, ktorého poznanie čerpá z najspodnejších hlbín inferna, čo je vrstva neporovnateľne hlbšia než akákoľvek mysliteľná zem; hľadíme na gejzír tryskajúci z temnôt, o ktorých vari ani peklo netuší - čiže je to vlastne diabol opozičný, vy by ste ho možno kvalifikovali ako diabla-disidenta, ktorý sa však odhodlal všetky svoje znalosti a skúsenosti poskytnúť do služieb ľudstva... (Martin Bútora: Šiesty zmysel)
Vydaním Železných rúk, psychologickej prózy slovenského spisovateľa a dramatika Júliusa Barča-Ivana, vraciame sa k literárnemu dedičstvu štyridsiatych rokov nášho storočia. Ich autor, krompašský rodák (9. mája 1909), umelecky vyrastal z bohatých podnetov domácich i zahraničných, o ktoré nebola v novorozdelenej Európe núdza. Barč sa sústreďoval na domáce problémy, najmä sociálne, ktoré mu boli blízke už z rodného kraja. Zväčša ich však zasadzoval do komplikovaných, zvláštnych situácií a dejov, plných napätia, vnútornej hĺbky a dramatických konfliktov. Taká je jeho vrcholná dráma Matka, Dvaja, Neznámy, Veža a iné hry. Ľahký švih majú populárne spoločenské satiry Človek, ktorého zabili a Mastný hrniec. V prózach je jednoduchší, sústredený väčšmi na detail, každodenný život drobného človeka.