nedeľa 1. septembra 2019

DUMAS, ALEXANDRE - GRÓF MONTECRISTO 2

DUMAS, ALEXANDRE

GRÓF MONTECRISTO 2
(Le Comte de Monte-Cristo)

Mladé letá, Bratislava, 1965
preklad Vladimír Roy
ilustrácie Imrich Polakovič
úprava textu pre mládež Elena Chmelová
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
66-136-65

beletria, román
320 s., slovenčina
hmotnosť: 512 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,20 € DAROVANÉ EGJAK

*cesvo*





Madame, — namietal Villefort, — verte mi, že nikto sa len tak ľahko nezriekne deväťstotisícového majetku.

Ona by sa zriekla i sveta, veď vlani chcela vstúpiť do kláštora.

Na tom vôbec nezáleží, — povedal Villefort. — Trvám na tom, že sa tá svadba uskutoční.

Proti vôli vášho otca? — opýtala sa pani Villefortová, dotýkajúc sa inej struny. — To je veľmi vážna vec!

Montecristo sa tváril, akoby nepočúval, ale z celého rozhovoru mu neušlo ani slovo.

Môžem smelo povedať, — namietol Villefort, — že som si vždy ctil svojho otca, lebo s prirodzeným synovským citom sa spájalo i vedomie jeho duševnej prevahy. Otec je človek vždy dvojnásobne posvätný: ako náš rodič, aj ako náš učiteľ. Dnes však už nemôžem uznať, že má zdravý rozum, keď pre rozpomienku na dávnu nenávisť k otcovi prenasleduje i syna. Bolo by to teda smiešne, keby som sa podvolil jeho vrtochu. Pána Noirtiera budem mať vždy v najväčšej úcte, podrobím sa bez slova pokute, ktorou ma tresce, ale moje rozhodnutie sa nezmení, a ľudia posúdia, na čej strane je zdravý rozum. Preto vydám svoju dcéru za baróna Franza ďÉpinay, lebo podľa mojej mienky je to dobrá, slušná partia a ja dám svoju dcéru tomu, komu sa mne páči.

Ako? — dozvedal sa gróf, ktorého súhlasu sa kráľovský prokurátor pohľadom stále dovolával. — Vravíte, že pán Noirtier vydeďuje slečnu Valentínu iba preto, že sa chce vydať za pána baróna Franza ďÉpinay?

Bože môj, veru áno, pán gróf, iba to je príčina! — prisvedčil Villefort, stisnúc plecia.

Aspoň viditeľná príčina, — doložila pani Villefortová.

Je to skutočná príčina, madame. Verte mi, poznám svojho otca.

Pochopí to niekto? — rozhorčovala sa mladá žena. — Prečo, pýtam sa vás, sa pán ďÉpinay páči pánu Noirtierovi menej ako hockto iný?

Naozaj neviem, — poznamenal gróf, — poznám pána Franza ďÉpinay, je to syn generála Quesnela, ktorého tuším kráľ Karol X. povýšil na baróna, však?

Áno, — prisvedčil Villefort.

Ale veď to je podľa mňa veľmi milý mladík.

Je to iba zámienka, o tom som pevne presvedčená, — trvala pani Villefortová na svojom. — Starci neraz tyranizujú svojich najmilších. Pán Noirtier nechce, aby sa jeho vnučka vydala.

A neviete, prečo tak nenávidí toho mladíka? — opýtal sa Montecristo.

A ktože to môže vedieť?

Azda nejaká politická antipatia?

Máte pravdu, môj otec a pán ďÉpinay žili v búrlivých časoch, z ktorých som ja zažil vlastne len posledné dni, — odpovedal Villefort.

Nebol váš otec bonapartista? — opýtal sa Montecristo. — Ak sa dobbre pamätám, tuším ste čosi spomínali.

Môj otec bol predovšetkým jakobín, — odvetil Villefort, ktorého vzrušenie strhlo k neopatrnosti, — a senátorské rúcho, ktoré mu Napoleon hodil na plecia, starca síce prestrojilo, ale nezmenilo. Ak môj otec konšpiroval, neurobil to pre cisára, ale pre Bourbonovcov. Otec nikdy nebojoval za neuskutočniteľné utópie, ale iba za veci uskutočniteľné a pre úspešné uskutočnenie svojich zámerov sa neštítil nijakých prostriedkov.

No vidíte, tak to je! — zvolal Montecristo. — Pán Noirtier a pán ďÉpinay si iste zmerali sily v politike. Ved generál ďÉpinay, hoci slúžil v Napoleonovom vojsku, si v hĺbke srdca zachoval rojalistické zmýšľanie a raz večer ho zavraždili, keď odchádzal z napoleonského klubu, kam ho bonapartisti pozvali v nádeji, že nájdu v ňom spojenca!

Villefort pozrel na grófa temer s hrôzou.

Alebo sa mýlim? — opýtal sa Montecristo.

Vôbec nie, pán gróf, — prisvedčila pani Villefortová, — naopak, je to naozaj tak. A práve preto, čo ste teraz spomenuli, rozhodol sa pán Villefort, že spojí láskou dve deti, ktorých otcovia sa nenávideli, aby dávne nepriateľstvo navždy zmizlo.

Vznešená myšlienka! — uznal Montecristo. — Myšlienka plná kresťanskej lásky, ktorá by si zaslúžila verejné uznanie. Naozaj, bolo by krásne vidieť, ako sa slečna Noirtierová de Villefort stane pani ďÉpinay.

Villefort sa zachvel a pozrel na Montecrista, akoby chcel zistiť, aký úmysel mu vnukol tieto slová.

Gróf sa však láskavo usmieval. No ani teraz neprenikol kráľovský prokurátor svojím bystrým pohľadom pod povrch.

Ani nemyslím, — poznamenal opäť Villefort, — že by to prekazilo svadbu, hoci strata starootcovského majetku je pre Valentínu veľkým nešťastím. No nemyslím, že by pán Franz d'Épinay ustúpil pre finančnú stratu. Akiste zistí, že som azda hoden viac ako peniaze, ktoré obetujem, aby som mohol dodržať slovo. Okrem toho si iste uvedomí, že Valentína má majetok po nebohej matke, ktorý spravuje pán de Saint Méran s paňou, jej starí rodičia po matke, ktorí ju majú nesmierne radi.

A ktorí si naozaj zaslúžia, aby ich Valentína milovala a opatrovala práve tak ako pána Noirtiera, — doložila pani Villefortová. — Ostatne, obidvaja prídu o mesiac do Paríža a Valentína sa po takej urážke nebude už musieť zahrabávať u pána Noirtiera ako dosiaľ.

Gróf s potešením počúval mrzuté hlasy urazeného sebavedomia a prekazených plánov.

Tak sa mi vidí, — povedal po chvíľke mlčania Montecristo, — a prosím vopred, aby ste mi prepáčili moje slová, že ak pán Noirtier vydedil slečnu Villefortovú preto, že sa chce vydať za človeka, ktorého otca on nenávidel, nemôže predsa nič vytýkať Eduardovi.

Však, pán gróf? — zvolala pani Villefortová s neopakovateľným prízvukom. — Však je to nespravodlivé? Chudák Eduard je práve tak vnukom pána Noirtiera ako Valentína, a keby sa Valentína nemusela vydať za pána Franza, pán Noirtier by jej zanechal celý majetok. Okrem toho je Eduard dedičom rodinného mena, no aj tak bude Valentína tri razy taká bohatá ako on, i keby ju starý otec naozaj vydedil.

Po tomto výbuchu gróf počúval, ale nepovedal už nič.

..................................................................................

... posledná veta ...

"Dopite kávu," poznamenal gróf, - a príbeh sa skončil.



DALMATSKÉ POBŘEŽÍ JUGOSLÁVIE

DALMATSKÉ POBŘEŽÍ JUGOSLÁVIE
Boka Kotorska - Dubrovnik - Split - Šibenik - Zadar
1:500 000

Geodetický a kartografický podnik, Praha, 1990
obálka Rudolf Knedlhans
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
ISBN 80-7011-068-6

mapy
nestr., čeština
hmotnosť: 52 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky na obálke

0,90 € DAROVANÉ

*bib14*






PROKŠ, JINDŘICH - POLÁK NA ČESKÉM VENKOVĚ

PROKŠ, JINDŘICH

POLÁK NA ČESKÉM VENKOVĚ
Příručka česko-polských rozhovorů při práci v zemědělství

Ministerstvo zemědělství, Praha, 1949
preklad Anděla Rezková
5.000 výtlačkov

poľnohospodárstvo, slovníky prekladové,
36 s., čeština, poľština
hmotnosť: 48 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

2,50 €

*bib14* in *H-kris*

Vzájemnou dohodou vlády československé a polské přicházejí polští zemědělští pracovníci pomoci československému zemědělství. Přicházejí předně doplniti potřebu pracovních sil v československém zemědělství, avšak příchod jejich je také významným přínosem ke snahám vzájemného poznání a přátelského sblížení se obou našich národů. Nic jiného, než společná práce a každodenní styk v praktickém životě nemůže více tomuto žádoucímu sblížení prospěti. Jsme přesvědčeni, že naši polští přátelé budou přijati v duchu slovanského pohostinství a že prospěch ze vzájemného styku bude oboustranný. Tato příručka česko-polských rozhovorů má sloužiti k usnadnění dorozumění českého zemědělce s polskými zemědělskými pracovníky. Při jejím sestavování přihlíželi jsme jen k nejpotřebnějším základním výrazům, sestaveným v praktických větách a při vší stručnosti snažili jsme se též čtenáře přiblížiti národnímu duchu českého venkova. Knížka si tedy nečiní nároku, aby byla považována za dokonalou učebnici polštiny. Jestliže však poslouží jako prostředek k běžnému dorozumění polského zemědělského pracovníka a jeho zaměstnavatele, bude její poslání splněno.








MAUPASSANT, GUY DE - MONT-ORIOL

MAUPASSANT, GUY DE

MONT-ORIOL
(Mont-Oriol)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1964
edícia Tvorba národov
preklad Dominik Tatarka
ilustrácie a obálka Jozef Baláž
2. vydanie, 28.000 výtlačkov

beletria, román
260 s., slovenčina
hmotnosť: 310 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,10 € DAROVANÉ

*cesvo*

Kniha rozdelená do dvoch častí zhŕňa príbehy naivity mladej Kristiny, ktorá so svojím manželom, ktorého si vzala z rozumu a z priania rodičov, prichádza do Auvergneského kraja. Jej manžel tu založí kúpele Mont-Oriol a zatiaľ čo vášnivo podniká, Kristina sa zamiluje do rodinného priateľa Bretignyho. Jej naivná láska je ale zradená, všetky city musia ustúpiť chladnej vypočítavosti.






Bola to teraz pálčivá otázka, otázka envalských lekárov. Lekári sa náhle zmocnili osady, okolo nich sa točila a vybíjala všetka pozornosť, všetka vášeň obyvateľstva. Kedysi envalské pramene vyvierali pod dozorom jediného doktora Bonnefilla, neskôr pretekali uprostred neškodnej nevraživosti pohyblivého doktora Latonna a zmierlivého doktora Honorata.

Teraz to bolo celkom ináč.

Len čo sa úspech, pripravovaný Andermattom cez zimu, ukázal, vďaka výdatnej pomoci pánov profesorov Clocha, Mas-Roussela a Rémusota, z ktorých každý priviedol kontingent dvesto až tristo nemocných, stal sa doktor Latonne, inšpektor nových kúpeľov, veľkou osobnosťou, podporovanou najmä vplyvom profesora Mas-Roussela, ktorého on, jeho žiak, postojom i v gestách napodobňoval.

S doktorom Bonnefillom sa už nerátalo. Starý lekár soplil hnevom, zúfal si a nadával na Mont-Oriol, celé dni trávil v starom ústave i s niekoľkými starými pacientmi, ktorí mu zostali verní.

Podľa mienky niektorých chorých iba on poznal opravdivé vlastností vôd, ovládal, tak povediac, ich tajomstvo, keďže ich spravoval od vzniku kúpeľného strediska.

Doktor Honorat si udržal iba auvergnskú klientelu. Stačili mu priemerné príjmy, len keď s každým dobre vychodil, a utešoval sa tým, že má omnoho radšej karty a biele víno ako medicínu.

Ale tak ďaleko len predsa nezašiel, aby si obľúbil kolegov.

Doktor Latonne bol by teda zostal montoriolským veľkým veštcom, keby sa nebol jedného dňa objavil človiečik, skoro trpaslík, z ktorého veľká hlava, zaklinená medzi plecia, veľké, okrúhle oči a veľké ruky robili čudného tvora. Tento nový lekár, pán Black, ktorého do kúpeľov priviedol profesor Rémusot, upozornil na seba už prvý deň prepiatou pobožnosťou. Skoro každé ráno medzi návštevami
nemocných zastavil sa na pár minút v kostole a temer každú nedeľu chodil na prijímanie. Farár mu čoskoro dohodil niekoľko nemocných, starých panien, chudákov, ktorých liečil zdarma, pobožných paničiek, ktoré si pýtali radu od svojho spovedníka prv, než si zavolali muža vedy, o ktorom sa chceli predovšetkým dozvedieť, akého je zmýšľania, nakoľko je zdržanlivý a cudný v povolaní.

Potom jedného dňa oznámili príchod kňažnej z Magdeburgu, zo starej nemeckej šľachty, veľmi horlivej katolíčky, ktorá si, sotva prišla, zavolala doktora Blacka, a to na odporúčanie rímskeho kardinála.

V tej chvíli prišiel do módy. Dať sa od neho liečiť znamenalo mať dobrý vkus, stalo sa dobrým tónom, bolo to chic. Iba on bol, ako sa vravelo, lekár ako sa patrí, iba k nemu mohla mať ženu úplnú dôveru.

Videli ste ho, tohto človiečika s buldočou hlavou, ako behá od rána do večera z hotela do hotela, ako si s kdekým šušká po kútoch. Zdalo sa, že ustavične oznamuje a vypočúva dôležité tajomstvá, stretali ste ho hocikde na chodbách, ako sa dôležite a tajomne zhovára so správcami hotelov, s chyžnými a s každým, kto sa čo len priblíži k jeho pacientom.

Na ulici, len čo zbadal známu osobu, hybaj rovno k nej drobným, náhlivým krôčkom a už jej rapoce nové a čo najpodrobnejšie rady ani spovedník.

Zbožňovali ho najmä staré ženy. On vypočul ich príbehy až do konca, neprerušoval ich, zaznamenával si všetky ich poznámky, všetky otázky, všetky želania.

Denne zväčšoval alebo zmenšoval dávky vody, ktorú mali vypiť jeho pacienti, a tak si získaval ich plnú dôveru.

— Včera sme zostali na dvoch a tri štvrte pohára, — vravel, — nuž, dnes vypijeme dva a pol a zajtra tri ... Nezabudnite . . . zajtra tri poháre. Na tom mi veľmi záleží!

A všetci jeho nemocní boli presvedčení, že mu na tom naozaj veľmi záleží.

Aby nezabudol dávky a poldávky, zaznačoval si ich do zápisníčka, lebo sa nechcel pomýliť, veď pacient nikdy neodpúšťa mýlku o pol pohára.

.....................................................................................

... posledná veta ...

"Želám vám veľa šťastia."


NOVÉ ZPĚVY STARÉ ČÍNY

NOVÉ ZPĚVY STARÉ ČÍNY
Parafráze staré čínské poesie

Melantrich, Praha, 1949
zostavil Bohumil Mathesius
edícia Poesie (44)
obálka F. Muzika
7. vydanie, 10.000 výtlačkov

literatúra staroveká, poézia,
60 s., čeština
hmotnosť: 132 g

tvrdá väzba
stav: väzba uvoľnená, obálka ušpinená

predané

*cesvo*





Návštěva

Půlnoční ticho.
Souseda, přítele nemám — 
daleko ve vřesu 
chudý a sám.
Žluté je listí; 
před oknem v dešti 
plihnou mé stromy.
Bledý svit lampy 
tlí na holé lebi. —
Jak dlouho, jak dlouho 
jsem na tebe čekal!
Jak krátkou se 
zdá mi doba, cos tu!
Pozdravit tebe 
skoro se stydím — 
přece však, přece:
Bratře, buď zdráv!


AMADO, JORGE - CESTY HLADU

AMADO, JORGE

CESTY HLADU
Červená siatba
(Seara Vermelha)

Pravda, Bratislava, 1952
edícia SPKK (82)
preklad Vlado Oleriny
obálka J. Krejča
1. vydanie, 40.000 výtlačkov

beletria, román
328 s., slovenčina
hmotnosť: 335 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,20 €

*cesvo*

Spisovateľ brazílskeho ľudu Jorge Amado tlmočí vo svojich dielach plamennú túžbu brazílskeho človeka po pravde a slobode. Preto si našlo Amadovo dielo cestu ku všetkým národom Latinskej Ameriky a udomácnilo sa v radoch všetkých pokrokových ľudí na svete.
Jorge Amado sa narodil roku 1912 na kakaovej plantáži v štáte Bahia, Už od najútlejšieho detstva sledoval tvrdý život černochov a miešancov a z ich tvrdého údelu čerpal neskoršie námety k svojim románom. Po zakríknutom detstve v cirkevnom kolégiu a po búrlivých rokoch mladíckeho dospievania vydal — ako devätnásťročný svoj prvý román „Krajina karnevalu". Ako dvadsaťročný sa dostáva do styku so skupinou ľavých intelektuálov a vstupuje do radov komunistickej mládeže. Od toho času celý jeho ďalší život úzko splýva s bojom robotníckej triedy a Komunistickej strany Brazílie.
Jorge Amado nikdy nezradil v sebe neúnavného bojovníka a tribúna svojho ľudu. Žalárovanie a časté vyhnanstva vtlačily jeho dielu pečať aktuálnosti, pravdivosti a srozumiteľnosti. Týmito si čoskoro získal srdcia miliónov bedárov v brazílskom vnútrozemí na kakaových a kávovníkových plantážach.
Jorge Amado je veľkým bojovníkom za mier. Za vynikajúce zásluhy v tomto smere ho tohto roku odmenili vysokým vyznamenaním, medzinárodnou Stalinskou ceinou „Za upevnenie mieru medzi národmi". Keď Amado preberal túto cenu, ešte i vtedy myslel na svoj zbedačený ľud: „Dojatý do hĺbky duše prijímam túto cenu v mene brazílskeho ľudu a najmä v mene tisícov obrancov mieru, ktorí napriek hrozbe a násiliu vedú boj brazílskeho ľudu za mier."
Biedny život brazílskych robotníkov na kávovníkových a kakaových plantážach zaujímal Jorga Amadu od začiatku jeho literárnej tvorby. Z neho čerpá námet k svojmu trojdielnemu románovému cyklu „Zeme nekonečné" (1942), „Svatý Juraj z Hhéus" (1944) a „Cesty hladu" (Červená siatba) —- 1946. V „Ceste hladu" Amado nemilosrdne odhaľuje pomery na brazílskom vidieku pred revolúciou roku 1935. Hlavní hrdinovia knihy sú členovia rodiny černošského bezzemka Jerónima, ktorých postihuje známe nešťastie brazílskych chudákov. Veľkostatkár im odňal kúsok poľa, ktoré mali v prenájme a na ktorom dlho živorili. To spôsobuje veľkú biedu Jeronimovej rodiny, a aby jej unikla, vydáva sa o hlade a smäde spolu s tisícmi iných chudákov na dlhú púť, tŕnistou spálenou stepou, až prichádza k pobrežiu do mesta s nádejou, že tu nájde prácu. No čaká ju ďalšie sklamanie, lebo v meste namiesto práce nájde Žobrácku palicu. Na tomto hroznom pochode složili mnohí z putujúcich do vysušenej stepi svoje kosti a nikdy nedošli k vysnívanému cieľu práce a ľudsky dôstojného života.
Aj Jerónímove deti, ktoré opustily rodičovský dom ešte pred nastúpením cesty hladu, si vybraly najvhodnejšie z daných možností. Jeden zo synov sa dáva na zboj, druhý prepadne náboženskému blúzneniu, dcéra zasa prostitúcii, a iba najmladší zo synov, Juvencio, sa stáva vojakom a vystupuje ako kladná postava. S Júvenciom sa soznamujeme po nevydarenom vojenskom povstaní, ktoré viedol a za ktoré sa dostal na dlhé roky do žalára. Juvencio v žalári neobyčajne vyspieva, stáva sa komunistom a vychádza z neho plný odhodlania organizovať na vidieku strannícke bunky.
Po rokoch sa Juvencio vracia do vnútrozemia spolu so svojím synovcom Tonkom, uvedomelým brazílskym mládežníkom, tou istou cestou, ktorou jeho rodičia odtiaľ utekali. Brazílsky proletariát sa pripravuje do otvoreného boja proti hlavným pôvodcom svojej biedy, veľkostatkárom a plantážnikom. Tak prichádza rok 1935 a s ním revolúcia v Brazílii, ktorej „kliky bolestí a vzbury" — ako hovorí na konci svojej knihy Jorge Amado — „vypučily z červenej siatby krvi a hladu" — apo ktorých — „prišiel čas žatvy".




Juvencio, ktorého priatelia volali Nenén, počúval potichu a so sústredenou pozornosťou vysokého muža, čo hovoril. Vedel o tomto súdruhovi málo, iba to, že prišiel z juhu, možno z Pernambuca a že bol z vedenia. Tak mu to povedal obuvník, keď ho prišiel pozvať na schôdzku:

Prišiel sem istý súdruh funkcionár... Priveď len celkom spoľahlivých ... Pochybných nie! Nemôžeme privádzať súdruha do nebezpečenstva ...

A robil ho zodpovedným:

Osobne mi za to zodpovieš ...

Kým Juvencio pozorne počúval, aby zachytil všetko, čo rečník povie, a aby pochopil dobre smysel povedaných slov, prezeral si funkcionára. Bolo v ňom čosi, čo ho robilo na prvý pohľad nesympatickým, čo bránilo tomu, aby sa medzi ním a poslucháčmi rozprúdila sympatia a porozumenie, ktoré tak veľmi pomáhajú vzájomnému chápaniu vecí. Juvencio sa usiloval prísť na koreň toho, necítil sa dobre s tým stiesneným pocitom v hrudi. Ako len oddeliť pravdivé slová, ktoré hovoril tento muž — a hovoril ich s istým dôrazom a dosť jasne — od odporu, ktorý k nemu pociťoval? Možno, že v jeho dôraze a jasnosti chýbal oheň, čo vyviera z hlbokého presvedčenia, a odtiaľ ten chlad medzi poslucháčmi. Vtedy ešte to nebola len strana, ktorá bola preňho posvätná a nedotknuteľná. Boli to aj vedúci funkcionári. Juvencio totiž zamieňal ešte stranu s ľuďmi, a v nich, v ich úprimnosti a bojovej schopnosti hľadal uskutočňovanie myšlienok strany. Neposudzoval boj a jeho výsledky, ale bojovníkov a ich vlastnosti. Bol v strane niečo vyše roka a z toho niekoľko mesiacov strávil na Amazone, uprostred pralesa, bez akéhokoľvek styku so súdruhmi. Rečník citoval Lenina a Stalina, teda diela, ktoré Juvencio nečítal a vyjadroval sa preňho nezrozumiteľne. Okrem ilegálnych tlačív prečítal len knihu Márie Lacerdovej-Mourovej, ktorá ho nadchla. Toho človeka nesporne obdivoval. Zdalo sa, že vie toho veľa a ohromoval ich — tú ich skupinu čatárov a seržantov — citátmi, celými vetami z Lenina a dokonca i z Marxa. Juvencio si sám pre seba zašomral výsledok svojho pozorovania:

Taraj ...

Po dlhom čase, keď bol vo väzení, mal možnosť spoznať zblízka Agnalda — ktorý tu, na schôdzke, používal svoje bojové meno Tadeu — a prišiel na pomenovanie, ktoré ho lepšie vystihovalo: »samostačný«. Ale vtedy už čatár Juvencio jasne rozlišoval stranu od ľudí, ktorí ju tvoria.

Dom, kde bola schôdzka, bol na predmestí Natalu. Otvormi v zatvorených obločniciach vnikal dovnútra nočný vánok. Povetrie v miestnosti bolo presýtené dymom lacných cigariet a Juvencio v istej chvíli začal strácať dych, takže nemohol sledovať Agnaldove slová. Zahrúžil sa do pozorovania jeho výzoru a porovnával ho s jeho piskľavým hlasom, s ktorým sa zasekol vždy pri vyslovení poslednej slabiky tak ako učiteľ, ktorý učí deti slabikovať. Vzchopil sa a znovu sústredil pozornosť:

... každý súdruh musí byť pripravený, musí si byť vedomý svojej zodpovednosti a historického poslania robotníckej triedy, musí vedieť čeliť danej situácii ...

Bo! to inteligentný človek, to sa nedalo poprieť. Načrtával teraz politický obraz krajiny a Juvencia postupne chytalo nadšenie. Agnaldove slová boly plné optimizmu, podľa jeho slov mali už vládu na dosah ruky ako zrelý plod na strome, stačilo načiahnuť sa,

.............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Klíky bolesti a vzbury vyrástly z červenej siatby krvi a prišiel čas žatvy.



sobota 31. augusta 2019

MANFRED, ALBERT Z. - NAPOLEON BONAPARTE

MANFRED, ALBERT Z.

NAPOLEON BONAPARTE
(Napoleon Bonapart)

Svoboda, Praha, 1990
edícia Členská knižnice
preklad Vlasta Boudyšová
preklad Lenka Jasanská
3. vydanie, 20.000 výtlačkov
ISBN 80-205-0129-0

história, životopisy,
616 s., čeština
hmotnosť: 855 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, mierne uvoľnená väzba, bez prebalu, knižničné pečiatky

0,90 € DAROVANÉ EGJAK

*bib14*

Obsáhlá historická monografie vykresluje působivý obraz rozporné postavy velkého vojevůdce a významného státníka a jeho doby.







8.-19. BRUMAIRE

Události z 18.—19. brumairu kdysi tak obsáhle vylíčil ve svých známych pracích Albert Vandal, že všechna další pojednání už nemohla vnést nic podstatně nového do známého obrazu dvou dramatických dní. Proto nebudeme podrobně sledovat průběh událostí, které znamenaly zvrat v životě země.

Pro pochopení toho, co následovalo, uvedeme jen stručné nejdůležitější fakta týkající se převratu z 18. a 19. brumairu.

V časných ranních hodinách listopadového dne, který byl na tuto dobu příliš mrazivý, se k jednoposchodovému paláci v ulici Chantereine sjížděli vyšší důstojníci francouzské armády. Mezi nimi byli i vojevůdci, jejichž jména znala celá země: generálové Moreau, Macdonald, Bernadotte, Lefebvre, Beurnonville ...

Přestože se zdálo, že nebylo vynaloženo žádné větší úsilí, všechno šlo kupodivu přesně, organizovaně, zřejmě v úplném souladu s předpokládaným plánem. V určenou hodinu se do Bonapartova domu dostavili všichni generálové, kteří měli ve svých rukou velení ozbrojených sil v Paříži a v zemi. V nezvykle časné hodině, mezi sedmou a osmou, se v Tuileriích sešla Rada starších pod vedením Lemerciera. Nejprve málo známý Cornet oznámil v dosti všeobecných výrazech, že republice hrozí spiknutí jakobínů, a potom Régnier, poslanec za Meurthe, navrhl, odvolávaje se na článek ústavy, aby byl schválen dekret o přeložení zákonodárného orgánu z Paříže do Saint-Cloudu a dekret o jmenování generála Bonaparta vrchním velitelem ozbrojených sil v Paříži a v pařížském okruhu. On měl také uvést schválený dekret ve skutek. Poslanci nezasvěcení do spiknutí byli ohromeni. Nikdo se nezmohl na námitky. Dekret navržený Régnierem byl přijat jednomyslně.

V osm hodin ráno (jak to bylo stanoveno) přijel k domu v ulici Chantereine kočár. Vystoupili z něho oficiální představitelé Rady starších, kteří generálu Bonapartovi slavnostně odevzdali dekret Rady. Generál nebyl udiven. Přečetl nahlas dekret a oznámil všem shromážděným vyšším důstojníkům, že se ujímá vrchního velení. Nyní bylo všechno už jasnější...

Potom generál Bonaparte, v čele početné svity, třpytící se generálskými epoletami, zlatem a pery, odjel na koni do paláce v Tuileriích, kde generály očekávaly již dříve sem stažené pluky. Všechno probíhalo hladce, bez jakékoli komplikace, snadno a v přesné určenou dobu. Z celého obsáhlého a složitého plánu se neuskutečnily jen dvě drobné věci.

Předseda Direktoria Gohier, který se zdál nepříliš chytrý, projevil nečekaný důvtip. Nenechal se chytit do pasti. Jako odpověď na milé pozvání Josefíny Bonapartové, k níž byl vždy zvlášť pozorný, poslal na výzvědy svou ženu, protože tak časná schůzka se mu zdála podezřelá. Když paní Gohierová uviděla, že přijímací pokoj, pracovna a všechny místnosti jsou plné generálů, ihned

o tom podala zprávu svému manželovi. Gohier to pochopil správně a okamžitě spěchal za Moulinem a pak spolu s ním odjel k Barrasovi. A tak se nepodařilo získat pro spiknutí většinu členů Direktoria, což se podle plánu předpokládalo.

Rovněž veškeré Bonapartovo úsilí získat na svou stranu Bernadotta a zapojit ho do boje — čemuž Napoleon přikládal velký význam — nebylo úspěšné. Bernadotte se houževnaté bránil; souhlasil jen s tím, že zůstane neutrálním pozorovatelem.

A tak stanovený plán nebyl plně realizován. To však Bonaparta neznepokojovalo. Ve svých třiceti letech měl velké vojenské zku-

.....................................................................................................................

... posledná veta ...

Přes veškerou protikladnost názorů se však všichni shodují na tom, že to byl člověk, který měl neopakovatelný, podivuhodný život, jenž se navždy zapsal do paměti dalších generací.


LINNA, VÄINÖ - NEZNÁMY VOJAK

LINNA, VÄINÖ

NEZNÁMY VOJAK
(Tuntematon sotilas)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1958
edícia Spoločnosť priateľov klasických kníh (110)
preklad Mária Kaňová
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 42.000 výtlačkov

beletria, román,
384 s., slovenčina
hmotnosť: 351 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

0,40 €

*cesvo*

„Z času na čas, po dlhých medzidobiach, stane sa dačo veľkého v literárnom živote malého národa. To sa stalo teraz vo Fínsku, keď vyšiel ,Neznámy vojak´ od Väinö Linnu.“

Tieto riadky, vypožičané zo štokholmského časopisu „Expressen“, sú veľmi vhodné ako úvod, ak chceme upozorniť na Väino Linnu, robotníckeho spisovateľa z Tampere. Celkom nepovšimnuté nezostali ani jeho dve predošlé diela, ale jeho tretia kniha, ,Neznámy vojak´, stala sa veľkou udalosťou v literárnom svete, temer senzáciou, a vyvolala diskusie, s ktorými možno porovnať len debaty, ktoré kedysi vyvolali diela najväčších fínskych spisovateľov Aleksisa Kiviho a Minny Canthovej. Slova sa neujali len tzv. literárne kruhy — spisovatelia, kritici a literárni vedci — na výmene názorov sa živo zúčastnili i prostí čitatelia. Diskutovalo sa na schôdzach spisovateľov, v rozhlase, na stránkach časopisov; v rodinnom živote sa stal ,Neznámy vojak´ všeobecným predmetom hovoru, tak ako bytová otázka v mestách alebo otázka kúpy auta...

... Spisovateľ v knihe nie je vykladačom ani kazateľom. Skutočnosti tu hovoria samy za seba. Autor zobrazuje vojnu a fínskych vojakov bez prikrášlenia a drsne. A pritom tak zmierlivo, že úsmev prebleskuje medzi riadkami i priamo z nich.

Výsledkom je účinný protivojnový román, ktorý síce nehovorí priamo za mier a výslovne ani nikoho neobviňuje, no predsa z neho jasne vidíme, aká šialená, aká zhubná a aká daromná bola vojna pre Fínsko. Správne a otvorene vyslovuje Linnovu myšlienku vojak Lahtinen, jedna z ústredných postáv, keď sa vojaci brodia v zasneženom lese a pritom ešte musia ťahať ťažké sane: ,To je mi prisám robota! A dedinskí boháči si zatiaľ hovejú doma vo foteloch a pekne si preratúvajú nakeťasené peniaze.' (9. kap.)...

... O ,Neznámom vojakovi' sa veľa hovorilo, najviacej pre, ale i proti. Nehovorilo sa bezdôvodne, lebo je to dielo, ktoré pravdepodobne zostane v histórii fínskej národnej literatúry živým predstaviteľom fínskeho duchovného života, veď patrí do tej istej kategórie ako najlepšie diela fínskej literatúry, ktoré vytvorili Juhani Aho, Alexis Kivi, Minna Canthová a llmari Kianto.

(Z článku Raili Kilpiovej-Hynynenovej „Väinö Linna — populárny fínsky spisovateľ", uverejneného v literárnom časopise Estónskej SSR „Looming" zo dňa 9. septembra 1957.)

Aira Sinnervo (pokroková spisovateľka známa pod menom Aira Brink), ktorej recenzie často prináša ústredný orgán KS Fínska „Tyokansan sanomat", píše v týchto novinách zo dňa 20. februára 1957: „Najvýznamnejšou literárnou udalosťou tohto roku je nepochybne ,Neznámy vojak' od Väinö Linnu... Dielo sa opiera o tradičné fínske humoristické zobrazenie ľudu, u spisovateľa dokonca vidíme blízku príbuznosť so zobrazovaním v románe ,Sedem bratov' od Alexisa Kiviho. Napriek svojmu humoru je dielo otriasajúcim svedectvom, ktoré zostane i budúcim pokoleniam. O tento román sa viedla živá polemika v novinách, a to oprávnene. Spisovateľ celkom zdeptal slávnostný vlastenecký obraz hrdinu. Zobrazuje fínskeho vojaka ako vytrvalého a nebojazlivého — ale ukazuje i to, že priemerný fínsky vojak je politicky veľmi neuvedomelý a duševne v nevybrúsenom, pôvodnom stave... Za humánnosť a za konštatovanie, že vojna znižuje ľudskú dôstojnosť, zaslúži si dielo V. Linnu veľké uznanie.“





Potom už nemali v bojoch prestávku až po Petrozavodsk. Začala sa druhá ofenzíva karelskej armády. Postupovali po zlých cestách od fínsko-ruských hraníc k Onežskému jazeru. Sami nevedeli nič o karelskej armáde, do ktorej patrili, ani o jej operáciách. Číslo svojho pluku poznali, ale už divízia bola pre nich väčšinou temným pojmom, nehovoriac vôbec o armádnom sbore a armáde. Kde-tu prešlo okolo nich auto a zazreli v ňom generála, ktorého poznali z „Príručky vojska“. Vtedy si vraveli: „Po čom to tu vpredu snorí?“ Generál patril do celkom iného sveta. Ich svetom bola únava, nebezpečenstvo, hlad, námaha pochodu a okruh kamarátov, na ktorých si pomaly privykli a z ktorých sa občas, niektorý stratil.

„Za skvele vedených operácií proti nepriateľským prísunovým líniám, ktorými bol odpor úspešne zlomený“, trmácali sa vpred kilometer za kilometrom. Týmito slovami sa odôvodňovali najvyššie vyznamenania veliteľov.

Kam až ucho dočulo, všade hrmeli delá, na juhu i na severe. Nad nimi sa odohrávali letecké boje a občas sa zastavili a hľadeli na lietadlo, ktoré sa rútilo na zem ako horiaca fakľa.

Kedykoľvek zahnali nepriateľa z jeho postavení, dúfali, že sa postup zrýchli. Ale po niekoľkých kilometroch opäť narazili na odpor. Každým dňom boli mlčanlivejší a zlostnejší. Často sa hádali pre maličkosti. Očné jamky sa im prehlbovali, čeľustné kosti im čoraz viac vyčnievali. V niekoľkých týždňoch sa na hladkých chlapčenských tvárach zjavili vrásky. Rahikainen už nezbieral hviezdičky. No čoraz hľadanejším tovarom sa stával chlieb a stanové dielce.
Pomer medzi Koskelom a jeho čatou bol čoraz intímnejší. Málovravný poručík si získal u svojho mužstva takú úctu, že stačilo, aby úlohu len naznačil, a všetci ju splnili. V boji bol pokojný, vytrvalý, rozvážny a vedel sa ovládať. Preto straty v jeho čate boli veľmi malé. Nikdy sa nestalo, že by svoje guľomety a mužstvo vystavil väčšiemu nebezpečenstvu, než bolo nevyhnutne potrebné. A vždy išiel s ostatnými, dával im pokyny a rady. Ale vojaci ho pokladali za vlastného predovšetkým preto, že sa vždy správal, akoby bol jeden z nich. Kto by ho videl v prestávkach medzi bojmi a pochodmi, iste by ho nepokladal za dôstojníka, keby nemal hodnostné označenie.

Lehto bol čoraz zachmúrenejší. Raz vybuchol blízko neho granát, ale nič sa mu nestalo. Len na čas z toho ohluchol. Hluchý bol ešte vtedy, keď zastrelil raneného nepriateľa a odôvodnil to tým, že nemohol zniesť jeho nárek. Nikto sa nad tým nepozastavil. Boli to už zrelí vojaci. Raz boli nútení opustiť raneného pri ústupe z pahorka. Keď pahorok opäť dobyli, našli ho bez šiat, iba v bielizni, s bodákom v boku. Jeden z Kariluotových samopalníkov zastrelil za to troch zajatcov, okolo ktorých išli. Toho istého vojaka o dva dni roztrhal granát. Smrť už nebola morálnou otázkou.

Zdalo sa, že Rokkovi sa vojna páči. Nikdy na ňom nebolo vidieť únavu. Naopak, vždy sa usiloval udržať náladu aj u ostatných. Jeho povesť sa šírila, ale nadriadení vedeli aj to, že nie je vždy takým vzorným vojakom, akým by mal byť. Nikdy nemal veľkú úctu k vojenským hodnostiam. Takých vysokých pánov nebolo, aby im Rokka netykal. V boji bol chladnokrvný a geniálny vrah, a keď guľomety práve nemali bojovú úlohu, často sa stávalo, že sa z vlastného popudu pripojil k pešiakom. „My guľometčíci nikdy nemáme boj zblízka, ale myslím, že je zábavné byť tam, kde ide do tuhého.“

Vanhala sa pomaly zbavoval nesmelosti. Svojimi poznámkami často trafil do živého. Aj inak to bol správny chlap. Lehto si z neho urobil v družstve akéhosi dôverníka.

Každý z nich svojím spôsobom prežíval duševnú krízu ako následok toho zabíjania. Tvrdí stvrdli a slabí pod tou ťarchou celkom zmäkli. Riitaoja sa už celkom na rozume pomiatol a Lehto žiadal, aby ho vymenili, ale túto žiadosť mu zamietli. Všetci museli toto zabíjanie vydržať podľa svojich schopností.

................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Verní bratci.



BAKLANOV, GRIGORIJ - KAMARÁTI

BAKLANOV, GRIGORIJ

KAMARÁTI
(Druzia)

Obzor, Bratislava, 1978
edícia Jantár
preklad Naďa Szabová
prebal Zoltán Salamon
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
65-022-78

beletria, román
248 s., slovenčina
hmotnosť: 350 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,40 €

*cesvo*

Román, ťažiaci zo sovietskej súčasnosti, zachytáva moderný konflikt dvoch dlhoročných priateľov-architektov, z ktorých jeden volí ľahkú cestu k úspechu a druhý čestne prekonáva prekážky.





DEVIATA KAPITOLA

— Keby som mal pri sebe revolver, bol by som toho oplana zastrelil! — Viktor si zovrel sluchy a zaknísal sa. — Takíto sviniari si spokojne žijú. Žijú si!

Do brány vchádzala záchranka — osvietila ho zohnutého na lavičke — a zamierila k prijímacej kancelárii. Pacienti v nemocničných plášťoch a pyžamách, čo sa dostali do kužeľov jej reflektorov, oslepene cúvli ku krom.

Záchranka prešla, za jej koncovými svetlami sa zas zavrela tma, a zas bolo počuť len šuchot nemocničných papúč po hrubom piesku a hlasy.

Bola to stará nemocnica, dvojposchodová. Štukatúra i maľovka boli žlté, uprostred biele stĺpy, štýlom a storočnými lipami pripomínala šľachtickú kúriu z minulého storočia.

Andrej a Viktor sedeli na lavičke, fajčili. Operácia trvala už asi tak hodinu a už sa vedelo, že ide o zanedbaný hnisavý zápal slepého čreva. Zina postávala pred operačkou, oni sedeli tu.

A najviac takých tridsať metrov od nich bola za železným nemocničným plotom ulica, neóny, autá, v kaviarňach a reštauráciách bolo plno, na chodníkoch stisk, hlučná vrava, smiech. Za takýchto letných večerov, keď sa v domoch, cez deň vyhriatych, nedá dýchať, celé mesto vyjde do ulíc ako v nejaký sviatok. Len teba postihlo nešťastie.

Prečo, no prečo sa mi to muselo stať? — Viktor sa poobzeral uštvanými očami. — A práve teraz, keď sa všetko na dobré obrátilo. Práve teraz... Vieš, že je dnes piatok?

Viem. A čo?

Minulý piatok sme sedeli v tom mliečnom bare. Chápeš? Keď som si to uvedomil, spomenul som si... Za všetko treba v živote platiť.

Nechaj to, Viťka!

Ale, je to pravda. Nie je to náhoda. Za všetko treba platiť... Za všetko ...

Memento za mementom, ibaže my si nič nevšímame. A keď sa to stane ...

Po cestičke pod svetlom viedol starý muž a stará žena plačúcu mladú ženu. Tackala sa. Vraveli čosi. Starký niesol tašku s detskými vecami.

Ak Mila zomrie! — Viktor sa bil päsťou po kolene. — Ak zomrie ...

Načisto si sa zbláznil! Čo to trepeš?!

Viktor vzlykal, fajčil. Zuby mu drkotali ako v horúčke.

Pred týmito dvermi človeku napadnú všelijaké somárstva, — vravel Andrej, aby ho odpútal. — Keď sa mala narodiť Mašenka... Ráno o piatej mi povedali: „Pôrod sa začal.“ Sedím na dvore ako teraz my. A pri lavičke trčala zo zeme rúra. Ako hlaveň trojpalcového dela. Fajčím a ohorky hádžem ta. A rúra je už plná, ako popolník. Nesedel som tam sám. Zazvonil som: „Len pokojne, otecko.“ Zas si sadnem. A holuby ... Zobáky sa im leskli, špacírovali sa po dvore na červených nôžkach. Všetky rímsy zasvinili. A dookola samé stony. Počul som jej stony, marilo sa mi. Zas som zazvonil: „Len pokojne, otecko. A čo ste si vlastne mysleli?“ Skočil som si po cigarety, zas čakám. Tá naša potvorská hanblivosť mi bránila zbytočne otravovať. A pritom mohla vtedy zomrieť, už bola v bezvedomí. A oni sa pri nej bozkávajú, práve bola Veľká noc. A jeden lekár na všetko. Aňa ich prosila: „Povedzte mužovi, tu niekde musí byť. Pôjde za profesorom.“ A nato sa pôrodná asistentka rozčúlila: „Opovrhujem týmito ženskými! Už mrie, a ešte myslí na chlapa.“ No, tuším som ťa uspokojil. — Andrej sa zasmial. — Nuž, bola nám treba dcéra — skoro si mať na druhý svet odpravila. Také mi chodilo po rozume...

Nikdy si to neodpustím. Ak sa to stane, neodpustím si!

.................................................................................................

... posledná veta ...

Nech by si ľudia čokoľvek mysleli o sebe, nech by sa im skutočnosť akokoľvek javila, život má svoju múdrosť a svoje milosrdenstvo.



GUDMUNSSON, KRISTMANN - RÁNO ŽIVOTA

GUDMUNSSON, KRISTMANN

RÁNO ŽIVOTA
(Livets Morgen)

Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1943
edícia Spoločnosť priateľov klasických kníh (53)
preklad Karol V. Rypáček
obálka Štefan Bednár

beletria, román,
260 s., slovenčina
hmotnosť: 377 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

1,00 €

*cesvo*






Malá Mária mu prišla naproti za humná. Bola vážna ako vždy, ale z jej roztomilej detskej tváre žiarila radost. Zabudol na chvíľu na všetko svoje sužovanie. Podvihol ju, bozkával jej ako kvet červené a vlhké ústa a zvrtol sa s ňou. Potom zaniesol si domov mladú nevestu na rukách.

V jeseni predal Haldor Bessason polovicu svojho člna Jonovi z Dyjavaky, aby mal hotovost na zimný lov.

Správca obchodu Samuelsen odcestoval vtedy so svojou ženou do cudziny; ale prvý pomocník mal prísny rozkaz, ktorý aj plnil so zjavnou radosťou: Haldor nedostal na úver takmer nič. Cez leto musel totiž potraviny kupovať v obchode a teraz, keď nová gazdiná prevzala vedenie, vydalo sa na ne mnoho. V jeseni predal niekoľko oviec, za ktoré mu časť odpísali, ale dlh i tak bol ešte veľký. Musel sa teda spoľahnúť na zimný lov, ktorý bol Haldorovi útechou. Všetko doliehalo na neho mocnejšie, ako si chcel priznať; ale nestratil svoju dobrú vôľu, bol shovorčivý a až príliš prostoreký ako prv.

Samuelsen sa vrátil na jar, ale pani Salvör ostala v Dánsku až do jesene. Vrátila sa s dieťaťom, chlapčekom, ktorého už pokrstili a dali mu meno Ragnar. Ľudia si o dieťati pošuškávali všeličo, ale skoro prestali. Niektoré ženy, ktoré videli maličkého, usúdily, že sa najviac podobá matke, ale aj správcovi; to osadu uspokojilo.

I Haldor Bessason stal sa otcom. Malá Mária mu porodila z jari veľké a pekné dievča; nazvali ho po matke Haldorovej Gunnou. Súčasne narodilo sa dievča i na Dyjavake, ktoré Jon Jonsson dal pokrstiť na Ingu. Tváril sa, ako by sa dieťaťu tešil; nik si nevšimol, že jeho veľký sen o urastenom synovi zasa stroskotal.

Olof z Chalupy, chudobná vdova po Avaldovi, stala sa matkou lanskej zimy. Svoje dieťa pomenovala Frídou. V tomto kraji bolo to nezvyčajné meno, ale Olof vždy mala niečo zvláštneho. Ostala v chalupe a žila, ako vedela, z príležitostnej roboty na gazdovstvách. Povrávalo sa, že Haldor Bessason jej vraj niekoľko ráz pomohol trochou jedla a rybami, ale s istotou to nik nevedel povedať. Olof sa nikomu nezdôverila, nepomohlo veľmi, keď sa jej opýtali. Ale ak to bolo pravda, kataneský sedliak zaiste nerobil to len tak za nič a pre nič, ako hovoria ľudia. O tom človeku mohlo sa myslieť všeličo. Haldorovo meno chlapi teraz neveľmi spomínali nahlas. Všetci vedeli, ako s ním zaobchodí Samuelsen, ale ľudia nevideli v tom nič zvláštneho, keď sa tak zachoval k Salvör. Zriedkakedy bolo počuť, že by sa niekto zastal kataneského sedliaka — severana. Mužstvo jeho člna muselo síce uznať, že na mori bol súci a šťastlivý lodivod, ale bol aj nadutý a bezočivý, ba často pokúšal priam Boha, keď sa na všetko oboril. — Po lete, keď sa oženil, pred začiatkom rybolovu spravili mu malý poplach. Brandur z Leyry a Bjarne z Lona prišli k Jonovi z Dyjavaky a spýtali sa ho otvorene, či nechce kúpiť čln, že by sa pridali na veslovanie k nemu. Povedali, že veru nemajú chuti ostať u toho cudzinca z Katanesa, a ak ostane bez nich a bez Jona, sotva dostane nejakých ľudí z osady alebo zblízka. Ale Jon z Dyjavaky ostal verný. Oznámil im svojím tichým a bezvýrazným hlasom, že už pristal k Haldorovi. Ani im vraj neradí, aby niečo menili; kataneské člny vraj sprevádza šťastie. A okrem toho Haldor je skúsený námorník a veľmi vrtký chlap. — Preto sa museli vrátiť s prázdnymi rukami a Haldor dostal na čln tých istých chlapov, čo vlani.

.....................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Začala už starnúť; i jej roky budú skoro spočítané.


KAFKA, BŘETISLAV - NOVÉ ZÁKLADY EXPERIMENTÁLNEJ PSYCHOLÓGIE

KAFKA, BŘETISLAV

NOVÉ ZÁKLADY EXPERIMENTÁLNEJ PSYCHOLÓGIE
Výskumy a objavy

Ars Stigmy, Bratislava, 1991
preklad Pavol Janík
obálka Ľubomír Krátky
1. slovenské vydanie
ISBN 80-85264-33-1

psychológia experimentálna, ezoterika, alternatívne liečenie, zdravie,
576 s., slovenčina
hmotnosť: 673 g

tvrdá väzba
stav: uvoľnená väzba, preväzba, knižničné pečiatky, 

3,00 € PREDANÉ

*bib14*h-2-8*
*bib14* in *H-kris* // *bib14* in *H-kris*

Dostáva sa k vám kniha, ktorá vnáša lúč do najhlbších tajomstiev ľudskej duše Od jej čitateľského krstu v roku 1925 vyšla 15-krát v češtine, vo veľkom náklade v USA a v preklade do iných svetových jazykov. U nás bola celé desaťročia zakázaná; dnes držíte v ruke jej prvú slovenskú podobu. Břetislav Kafka je priekopník parapsychológie; záhady života a smrti, neobyčajných ľudských schopností priblížil laickej i odbornej verejnosti. Nejde pritom o bežnú „nezrozumiteľnú” odbornú publikáciu, ale o populárno-náučné dielo. Mnohé opísané javy presahujú našu doterajšiu rozumovú skúsenosť, rozum však nie je našou jedinou mentálnou silou a aj on sa musí skloniť pred váhou skutočnosti overenej praktickým pokusom, musí uznať to, čo naozaj existuje, a skúmať príčiny zdanlivo nepochopiteľných a nevysvetliteľných úkazov, pristupovať k nim bez predsudkov a s kritickým úsudkom. Kde sa končí naše doterajšie poznanie, začína sa priestor pre nove bádanie, aj to, ktoré sa uskutočňuje prostredníctvom jasnovidných médií vo 4. stupni hypnotického spánku. Psychotronika sa medzičasom uchádza o kompetenciu v rámci vedeckých odborov. Liečenie pomocou sugescie a magnetizmu, predvídanie budúcnosti, pohyb v čase a priestore a mnohé ďalšie experimenty autor ilustruje skutočnými príbehmi a príhodami, ktoré farbisto vykresľuje. Odhaľovaním neznámych zdrojov poznania predznamenáva celú možnú éru kultúrneho vývoja. Nové základy experimentálnej psychológie Břetislava Kafku sú svojským pohľadom na obdobné témy, aké nastolila kniha Alexandra Spesza Špiritizmus či parapsychológia, ktorá vyšla vo vydavateľstve ARS STIGMY v roku 1990. B. Kafka prezrádza, v čom spočíva tajomstvo základného každodenného i večného ľudského úsilia — šťastia.









6. AKO PRACUJE JASNOVIDEC

Po týchto výkladoch, ktoré nám zároveň osvetlili význam odušia, pristupujem k otázke: Ako pracuje jasnovidec?

Niet jediného prejavu duše až do posledného dňa života nášho tela, ktorý by sa dial bez spolupôsobenia najjemnejšej hmoty odušia. Ani janovidectvo nie je možné bez spolupôsobenia odušia.

Pre fyziológiu bude a je pozoruhodné, že duša vo svojom „ja” môže opustiť mozgový nástroj a môže byť činná vo svojom prejave vo fluide odušia.

Rozoznávame automatických a mechanických jasnovideckých citlivcov.

Automatickí sú tí, ktorí priestorovo vidia bez cudzej pomoci. Títo sa dokážu sami svojou vierou uviesť do stavu extázy a v nej vidia pomocou dušofluidovej pásky, ktorú vytvoria na základe vlastnej dispozície. Pracujú podľa vlastného rozkazu, ktorý si dali skôr, ako sa uviedli do stavu extázy. Pretože nemajú jasné vedenie, sú menej spoľahliví.

Mechanickí jasnovidci sú tí, ktorí nemôžu sami osebe niečo podobné spraviť. Zároveň vedome nevedia, aký dar v sebe skrývajú. Sú teda odkázaní na cudziu pomoc a vedenie.

Teraz si predstavme, že budeme pomocou jasnovidného somnambula hľadať na ruskom bojisku vojaka, ktorý sa dosiaľ nevrátil zo svetovej vojny. Robil som to častokrát, aby som sa presvedčil o jasnovidnosti, a vyhlasujem, že sme sa doteraz nepomýlili, že by sme totiž povedali „padol” a nebola to pravda. Dúfam, že na základe príkladu čitateľ do tajomstva skôr vnikne a pochopí ho.

Uspím štyroch najosvedčenejších citlivcov naraz. Ani jeden z nich nesmie vedieť, prečo som ich uspal, aby samo vedomie predčasne nezatiahlo brzdu podvedomému prejavu. Presvedčím sa, že všetci upadli do 4. stupňa námesačného spánku. Rozsadím ich na dva metre od seba. U troch z nich prebudím podvedomú činnosť a rozkážem im, aby bedlivo pozorovali štvrtého uspaného, p. K., ktorého pošlem na ruské bojisko hľadať istého vojaka, a aby mi hlásili všetko, čo sa pritom bude diať. Pretože som mnohokrát tento jav dal pozorovať jasnovidcom a bedlivo ho preštudoval, verím, že sa deje za týchto podmienok a týmto postupom:

Pristúpim k uspanému K. a pýtam sa: „Počuješ ma?” Ak sa v dôsledku hlbokého spánku neozve, podráždim ho výbojom svojho magnetizmu ľavou rukou, ktorou sa priblížim k jeho tylu, po chvíľke prudko stočím ruku oblúkom cez temeno hlavy pred jeho tvár. Tu sa mi už ozve. V okamihu, keď sa ozve, utvorí sa fluidová páska z jeho odušia, ktorá je výronom jeho mozgu, keď odpovedá, a pripne sa na povrch mojej hlavy, takže nastane spojenie oboch mozgov.

V ruke držím fotografiu nezvestného vojaka, dívam sa na ňu a živo si ho predstavujem. Súčasne dávam rozkaz subjektu K., aby sa pozrel do mojich esplán, kde uvidí, čo si práve živo predstavujem. Subjekt sa skoro bez dychu usiluje prijať vtlačený obraz z mojich esplán do svojej duše. Len čo povie: „Vidím”, pýtam sa: „Čo vidíš? Opíš mi to!” Ak zistím, že podobu správne prijal, rozkazujem mu: „Tak si ju dobre zapamätaj a choď ju nájsť na ruské bojisko. Je nezvestný, tebe i mne na tom veľmi záleží, aby sme vedeli, čo sa s ním deje.”

Teraz nastáva zvláštna podvedomá činnosť subjektu. Podvedomie rýchlosťou myšlienky vytvorí svetelný výboj, odušie (je to oduševnená priamočiara svetelná páska, lúč), aby si našlo najbližší cieľ, stanicu. Tou stanicou je nejaká živá bytosť, buď človek alebo zviera, na ktorého oduší okolo tela sa upne a súčasne čerpá z dispozície jeho odušia. Z tejto stanice teraz vytvorí výboj nesčíselných svetelných lúčov vejárovite do polkruhu na jednu stranu (napr. pravú), pričom týmito lúčmi prestupuje takmer každé miesto a zároveň sliedi po hľadanom. Povedal by som, že ako môže duša pomocou ruky hmatat’ okolo seba v najbližšom okolí, tak hmatá duša subjektu fluidom odušia do veľkých vzdialeností po celom svete, a prebáda tak rozlohu väčšiu ako 1500 štvorcových kilometrov, a pritom si v podvedomí uvedomuje všetko, čo je v onom polkruhu. Toto prebádanie trvá 3 — 4 sekundy. Ak príslušného vojaka v prestúpenom priestore subjektova duša (podvedomie) nevycítila (nenašla), stiahne svoje odušie rýchlosťou myšlienky späť do svojej stanice a pracuje tým istým spôsobom a postupom z druhej, opačnej strany (napr. ľavej). Ak potom ani tu hľadaného nenájde, stiahne odušie zasa späť a spraví zo stanice ďalší svetelný výboj za okruh už prestúpený a pripne sa tam na inú oduševnenú stanicu, pričom prvú stanicu opúšťa a zostáva priamočiaro spojená s hypnológom. Na druhej stanici dochádza k tomu istému postupu ako na prvej. Ak hľadaného nenájde, postupuje ďalej obdobným spôsobom, a pritom zakaždým opustí predchádzajúcu stanicu. Ak napokon vycíti hľadaného, stiahne celé fluidum odušia vyslané v lúčoch do jednej svetelnej pásky, linky, upne sa na odušie nájdeného vojaka, pričom súčasne opúšťa poslednú stanicu a zostáva priamočiaro spojená s hypnológom a nájdeným.

....................................................................................................................

... posledná veta ...

Na Krista sa musíme pozerať ako na Boha.





štvrtok 29. augusta 2019

PLUHAŘ, ZDENĚK - AŤ HODÍ KAMENEM

PLUHAŘ, ZDENĚK

AŤ HODÍ KAMENEM

Československý spisovatel, Praha, 1962
edícia Žatva (284)
obálka Jaroslav Fišer
1. vydanie, 22.000 výtlačkov
22-078-62

beletria, román,
448 s., slovenčina
hmotnosť: 758 g

tvrdá väzba
stav: bez prebalu, neautorské venovanie

0,30 €

*cesvo*printer

Dojemný román o dětech z prostředí nápravného dětského domova je adresován především rodičům, aby je přiměl k zamyšlení a připomněl, že každé dítě má právo na šťastné dětství.





Konec vyučování, Vojta s Pavlíkem vyšli ze školy, na nároží se Vojta zarazil: „To je moje máma - nezlob se, Pavle...“ Udýchaně k ní doběhl na protější chodník, pevně ho k sobě přitiskla, na chvíli zavřela oči, sváteční pocit.

„Tys na mě čekala, mami?“ - Místo odpovědi ho vzala okolo ramen, jdou, cítí ji blízko, vtom ho napadlo: Není přece první ani třetí neděle... Přes tu vzdálenou křižovatku až na konci ulice chodívá táta z Regíny. „Tam ne, mami..."

Vzdalují se Vojtovu domovu, zmatek nechce ustoupit, usadil se mu na rameni, tam, kde cítí máminu ruku. V knížce z tátovy knihovny četl nedávno slovo svatokrádež, ale není si docela jist: snad to, co dělám, není zrovna správná svatokrádež, ne, je to něco docela jiného, ale něčeho podobného se určitě dopouštím ...

Stín parku je pohltil, maminky na lavičkách drndají kočárky, naklánějí hlavy k sobě, ve tváři nejnovější tajemství, děti na trávníku zajaly krtka a vášnivě se dohadují o jeho dalším osudu, jarní slunce širokým pruhem mezi korunami zalévá tu odpolední pohodu - a Vojtíškovi není přáno vychutnat radostné vzrušení z mámy: „Co kdyby nás tu tak uviděl...“

Zvážněla, sundala mu ruku s ramene. „Jsem tvoje maminka, Vojtíšku.“ Vzápětí ho zamrzelo, že to tak řekl - copak je na tom zlého, i kdyby mě tu táta nakrásně uviděl, není to přece moje vina, já mámu nevyhledal.“

„Mrzí tě, že jsem na tebe čekala?“ - „Ne, mami, co tě napadá —“ Posadili se na lavičku ve stínu. Chytil ji za ruku, krátce si ji položil dlaní na tvář. „Co je nového doma, Vojtíšku?“

„Táta mně nekoupil ten člun!“ vyhrkl. „Napřed slíbil a potom řekl, že teď nemá peníze, a ještě byl takový podrážděný ...“

Uhnula očima. „Tatínek asi musel koupit něco, co potřebujete víc, jinak by byl jistě dodržel slovo.“

„Já bych řekl, že zase dal zálohu na nějakou mazanici.. čekal máminu podporu, její mlčení ho teď zaskočilo. Vlastní slova mu doznívají v sluchu, nedobrý pocit vyslovené křivdy, před týdnem si s tátou na louce pouštěli vrtulku, onehdy mu táta bez řeči celý večer pral košile, když posluhovačka už podruhé „zapomněla“ ...

Na nedaleké lavičce mladá maminka, jehlice se jí v prstech blýskají v odrazu slunka, nohou pohupuje kočárkem, tříletý chlapec si v hromadě písku vedle lavičky postavil tunel, krabička od zápalek je lokomotiva, š-š-š-š a mašinka zmizela v tunelu, vtáhla za sebou vlak-ruku až po rameno. „Petříku!“ Máma kývla k záhybu cesty. Chlapec vyskočil, divoce dupe tím směrem, za chvíli se přiblížily mužské kroky, synek obkročmo tátovi na prsou, táta se v chůzi pohupuje, chlapec ještě zvyšuje ten pohyb vlastními odrazy, křičí nadšením. Konečně ho táta setřásl, cosi prohodil do kočárku, sklonil se, letmo políbil manželku na tvář.

Anna drží Vojtíška za ruku, stisk jejích prstů nepatrně zesílil, i Vojtíšek si všiml té obyčejné scény a ticho mu připadá

nesnesitelné. „Maminko ...“

Přitiskla tvář k jeho, v prudkém zmatku ji najednou pevně objal okolo krku. „Já ... tě mám hrozně rád, mami...“ Anniny nepřítomné oči to táhne k protější lavičce - a rysy toho cizího člověka se proměnily v hranatou sportovní tvář. Zač jsem to vlastně prodala vlastního synka? - A proč se mně začátkem měsíce zdálo o Gustavovi?

Nesmysl, to všechno je dávno pryč a je dobře, že je to jednou provždy vyřízeno. Gustavovi přece nikdy nezbývalo příliš peněz na moje oblečení, vůbec neměl smysl pro to, co mají lidé na sobě. Zato měl desetkrát víc smyslu pro vlastní koníčky, samozřejmě! A jeho vášeň pro knížky a obrazy nebyla zrovna laciná! - Karel je ve svých vášních skromnější: už tři týdny tvrdošíjně shání patentní konvici na kávu, co zapíská, když se voda vaří. (Představ si, Aničko, jak Brichtovka vyvalí ty svoje vodnaté bulvy, až se v chatě z kuchyňky ozve samo od sebe pískání!) - A koupil si sérii nálepek a pyšně je přilepil na zadní sklo Spartaka. - A nemohl pochopit, když ho onehdy s vypětím sil přinutila, aby odstranil žíhaného tygra z auta. 

.....................................................................................................

... posledná veta ...

Ale nevzdáme se, samozřejmě, nemáme právo utéct od zodpovědnosti ani ve Věrčině případě: naší povinností je vždycky znovu věřit, že z toho mála, co v každé špatné duši zůstalo dobrého, přece jenom nakonec zachráníme člověka ..