LANOCITA, ARTURO - SOFIE LORENOVÁ

LANOCITA, ARTURO

SOFIE LORENOVÁ
(Sofia Loren)

Orbis, Praha, 1970
edícia Filmová knihovna
preklad Dagmar Hubená
predslov František Goldscheider
obálka Soňa Valoušková
1. vydanie, 30.000 výtlakov
11-025-70

životopisy, film
88 s., čb obr., čeština
hmotnosť: 226 g

mäkká väzba
stav: dobrý

1,50 € PREDANÉ

*svama*

Nebo alespoň začátek štěstí; popravdě řečeno, efemérni zmínka o Sofii Lazzaro na plakátech nevzbudila v nikom žádné pohnutí, byla to soukromá záležitost rodiny Scicolone. A když se na počátku roku 1952 Luigi Comencini, tenkrát jeden z režisérů, nejvíce dychtivých úspěchů (ale také jeden z nejtrudomyslnějších; vždycky jsem se jej zapomněl zeptat, proč je neustále tak ustarán), rozhodl natočit film o pouličních děvčatech, jakousi patetickosociální sondu, byla jedna malá úloha nabídnuta také té takzvané Lazzaro.

Ve filmu se předvádělo — nikoli bez mírného násilí na skutečnosti — kterak se k prostituci uchylují oběti sobectví a dalších odporných vlastností vykořisťovatelských vrstev; čili že pouliční dívky jsou, celkem vzato, neodvolatelně předurčenými objekty neštěstí. A když už ne filmové frašky, tedy určitě melodramatické fotoromány časopisu Sogno musely přivést režiséra na myšlenku, aby do seznamu vhodných nešťastnic, nadaných vlohami k utrpení, pojal také onu nápadnou osmnáctiletou děvuchu, která se na stránkách seriálů tak důvěrně obeznámila s mukami vášně. Comencini ze Sofie udělal mladičkou svobodnou matku, svěřiv jí úkol trpět, když byla upadla do spárů nekalé společnosti. Živit dítě bez otce, snášet odpudivou klientelu uslintaných starců, platit odpornou daň organizovaným parazitům — utrpení, jež musela Sofie snášet ve filmu Obchod s děvčaty, volalo po dojetí celého parteru, a také se mu jej dostalo. Ale byl to jen kamének velké mozaiky, herečka, která tu odtrpěla kousek z všeobecného hoře, zmizela po okrajové epizodě, nezpůsobilé nějakého prohloubení.

Nejlepší kousky dortu připadly interpretům, vyjmenovaným na plátně — Eleonoře Rossi Drago, Silvaně Pampanini, Tamaře Leesové, Barbaře Florianové, Vittoriu Gassmannovi a Ettoru Mannimu. Slečna Lazzaro byla opět přehlédnuta, zato peněžní odměna byla zatím nejštědřejší — 250 000 lir. Rodina Scicolone může pomalu hýřit. Ale Comencini nenabídl Sofii toliko první opravdovou roli. Dal jí také možnost, aby potvrdila, že je vskutku dívka dobře stavěná, s mnoha harmonickými proporcemi a přitažlivými půvaby, které žádný znalec nemohl opominout. Signora Romilda Villaniová, která nepřestala prosazovat svou Sofii, byla autorkou malého veledíla. Nenabízela podřadnou kvalitu. Neapolitánci, kteří na ulici za míjejícím děvčetem volávali: „Požehnaná máma, která tě porodila!“, vyslovovali Romildě zasloužené uznání.

A tak kdosi po promítání Obchodu s děvčaty usoudil, že by bylo záhodno ukázat světu Sofii Lazzaro v koupacím úboru, zhotoveném z co možná nejmenšího množství látky. Bylo třeba zavést ji k moři a nořit ji co možná nejvíce do vody. Bylo však příliš náhlé dělat z ní rázem protagonistku filmu — přenechali proto hlavní úlohu moři a vymysleli formu dokumentárního filmu o průzkumu života v mořských hlubinách. Jakási expedice, mající natočit televizní film, svede dohromady slečnu Elsu, dceru majitele lodi, na které se expedice plaví a mladého Paola, vedoucího výpravy. Rozmarná, vrtošivá dívka, seriózní a počestný hoch — a záběr sem, záběr tam, uhodli jste, že on jí zachrání život a ona — dosud se vzpouzející, jej na konci zahrne planoucím citem.

Film se jmenoval Afrika pod hladinou moří a byl natočen režisérem Giovannim Roccardim, který později už neměl mnoho příležitostí, aby na sebe upoutal pozornost.

Ale jestliže se Sofie ještě před spánkem modlívá, udělala by dobře, kdyby každého večera doporučila nebeské laskavosti tohoto Roccardiho a zahrnula jej do počtu svých drahých. A jestliže tedy její hlavní starostí byla kariéra, nelze pochybovat o tom, že Afrika znamenala značnou položku k dobru. Navíc poskytla jejím osmnácti letům, dychtícím po dobrodružství, první exotickou cestu s dlouhým pobytem na březích Rudého moře. Poprvé také cítila, že je ve středu pozornosti; její jméno bylo hned za Stevem Barclayem, americkým hercem, jehož sláva sice už pomalu míjela, který se však ještě statečně bránil. A pak, nezapomeňme na koupací úbor, který ohlásil Sofiin prudký vpád do rodiny hereček, jak se tenkrát říkalo, vybavených vynikajícími fyzickými kvalitami.

Plavat neuměla, přesto, že přišla z přímořského Pozzuoli, a pospíšila si, aby se naučila, mrštně se pohybujíc nad i pod vodou, tedy provozujíc přesně to, co bylo třeba, aby upozornila na křivky své postavy. I to něco znamenalo, dokonce trošičku víc než něco. A hodně znamenala její nová základní přeměna. Právě v biblických vodách Rudého moře byla Sofie překřtěna; už se nejmenovala Lazzaro, ale Lorenová, a dokonce ani Sofie, ale Sophie. Byl to producent „Afriky“, Goffredo Lombardo, který usoudil, že by bylo záhodno najít nějaké exotické jméno, například mírně nordické (Švédsko bylo tenkrát rezervoárem filmového ženství) a vymyslel Sophii Lorenovou, vzpomínaje na slavnou skandinávskou herečku Martu Torenovou. O písmenku „h“ uprostřed křestního jména se diskutovalo a již vzpomínaný Orio Vergani se tomu později smával, vzpomínaje, že také Rosina Bernard si přidala „h“ a dokonce dvě, z čehož pak vzniklo Sarah Bernhardt.

Do Asmary jela jako Sofie Lazzaro a z Asmary se vrátila jako Sophia Loren; s prvním významným výdělkem došlo ke třetí změně jména a dokonce i ke vzrušujícímu dobrodružství na okraji pouště. Nedaleko Massaji, cestou k natáčení, ve

LOWY, ALEXANDER - SPOMIENKY NA MLADOSŤ

LOWY, ALEXANDER

SPOMIENKY NA MLADOSŤ

Klemo, Zvolen, 2007
preklad Alena Redlingerová
obálka Leo Redlinger
1. vydanie, 700 výtlačkov
ISBN 978-80-89304-02-8

história, II. svetová vojna, memoáre,
62 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 108 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*svama* in *H-2-5*

Všetkých v roku 1942 odviezli do Poľska a zastrelili nad masovým hrobom, ktorý si museli sami vykopať. Všetkých okrem mojej matky, ktorá v tom čase žila v Budapešti, kde Nemci ešte neboli.

Ešte niečo mi napadlo v súvislosti so starým otcom Františkom. Jeho najlepší priateľ zomrel, bol som vtedy na pohrebe a videl som, ako starý otec hodil na truhlu kamienok, keď ju spustili do hrobu a pohyboval pri tom perami.

Doma som sa ho spýtal, čo robil, a toto je jeho odpoveď: Duša mŕtveho priateľa smúti za najlepším priateľom (nie za manželkou) a možno požiada Boha, aby k sebe povolal aj najlepšieho priateľa Františka, čo by znamenalo, že tiež zomrie, a tak oznámil priateľovi v hrobe, že ich priateľstvo sa skončilo, a na znamenie toho hodil na truhlu kameň, lebo si chcel ešte požiť. Viem, myslíte si, že som blázon, ale opakujem iba to, čo som počul.

Starý otec František si vždy po obede musel zdriemnuť a my deti sme nesmeli zostať v dome, aby sme ho nerušili. Ak sme neboli v škole, museli sme byť na dvore, čo najďalej od domu, a ak pršalo, zobrali nás susedia. Takto vyzerá úcta k starším.

Lekárom neveril, ale mal vysoký tlak, ktorý ho zabil vo veku 56 rokov. V ten deň, keď zomrel, sa náhle pomiatol, vyskočil z postele, behal dookola po izbe a kričal, že ho naháňa anjel smrti a žiadal svoje deti, aby ho odohnali. Traja synovia mali čo robiť, aby ho udržali, až kým ho neopustili sily, potom stratil vedomie a napokon pokojne zomrel. Pri jeho posteli nebol nijaký lekár, zato odznelo veľa modlitieb.

Keď sa moji rodičia zobrali, matka hneď neotehotnela a, samozrejme, otcova rodina zvaľovala vinu na ňu. To bolo normálne, nikto by si netrúfol ani len naznačiť, že za to môže muž.

Nuž, o niekoľko mesiacov otehotnela, a môj príchod na svet pre ňu znamenal hrozné muky.

Bola potrhaná a babica povedala, že s tým netreba nič robiť, lebo bude mať ďalšie deti a bude sa jej ľahšie rodiť. Neviem, ako to neskôr zvládala po zdravotnej stránke, ale viem, že sa to stalo. V roku 1946 som mal dvadsaťpäť rokov a miestny lekár povedal, aby som matku zobral do nemocnice, kde ju zašijú. Keď som matku navštívil, sťažovala sa na ukrutné bolesti. Zašívali ju bez lokálneho umŕtvenia.

Veľa ráz som musel bojovať o svoj život a najmenej stokrát som iba o vlások unikol smrti. Prvý raz som mal iba štyri mesiace. Bývali sme vo Fiľakove a matkina rodina v Revúcej, ako už viete. Matka išla ukázať svoje rozkošné bábätko, čiže mňa, všetkým príbuzným do Revúcej.

Keď pricestovala vlakom, zistila, že ma nemá v čom okúpať. Mladšia sestra Oľga ju upokojila, že u susedov zomrelo bábätko na otravu krvi, ktoré len včera pochovali, takže určite majú vaničku na kúpanie.

Priniesli vaničku, okúpali ma, a o niekoľko dní sa mi v dolnej časti chrbta vytvoril vred. Vred rástol a rástol a matka mi neskôr povedala, že mi bolo vidieť chrbticu. Bola len otázka času, kedy zatvorím oči navždy. No jedného dňa sa vred začal hojiť, a ja som sa uzdravil. Jazva mi zostala, môžete si ju pozrieť. Bol som už dospelý, keď mi lekár povedal, že som mal šťastie, lebo infekcia neprenikla hlbšie. Keby napadla miechu, bol by som zomrel alebo ochrnul od pása dole.

Teraz preskočím dvanásť rokov, ale ešte sa k tomuto obdobiu vrátim. Ako dvanásťročný som ochorel na týfus a ocitol som sa v nemocnici, na izbe bolo okrem mňa 30 až 40 dospelých. Každé ráno vynášali päť, šesť mŕtvych. Nosidlá boli také úzke, že im ruky viseli cez okraj a hompáľali sa ako kyvadlá. Nebol to príjemný pohľad pre dieťa.

Matka ma raz prišla navštíviť, stála vonku na stoličke, pozerala dnu cez okno a plakala - to teda bola útecha!

V roku 1933 prišiel v Nemecku k moci Hitler a muž, ktorý ležal na izbe vedľa mňa, povedal: „Teraz viem, aký som bol chorý a myslím, že by pre mňa bolo lepšie zomrieť hneď, lebo Nemci pozabíjajú všetkých Židov, a tak by som aspoň nemusel neskôr trpieť.“

SASINEK, FRANKO V. - OBRANA SVÄTÉHO METHODA

SASINEK, FRANKO V.
jubilárny kňaz biskupstva Baňsko-Bystrického

OBRANA SVÄTÉHO METHODA

Ctiteľ svätého Methoda, Turčiansky sv. Martin, 1907

dejiny, životopisy, náboženská literatúra
48 s., slovenčina
hmotnosť: 68 g

mäkká väzba
stav: uvoľnená väzba

10,- € PREDANÉ

*svama*

Chytrácky Svatopluk svojim ospravedlňovaním a lichotením tak si získal Nemcov, že ho r. 871 postavili na čelo vojska, a tiahol proti Slavomírovi. Vojsko položilo sa táborom v Pannonii naproti Devínu. Ten tábor bol preosudný pre sv. Methoda. Poneváč Hummer to zamlčal, treba mi to nastoliť.

Obrnení nemeckí, v tábore sa nachodiaci biskupi, v prítomnosti kráľa Ludvika konali nad sv. Methodom súd, asi takto:

Biskupi: Ty učíš na území našej dŕžavy!

Method: I ja, kebych vedel, že toto územie je vaše, opustil bych ho; náleží ono však sv. Petrovi; a po pravde, keď vy zo žiarlivosti a lakomosti proti cirkevným predpisom prekračujete staré hranice, činiace prekážku božskému ustanoveniu, varujte sa, byste tvrdou lebkou, usilujúce sa preraziť železný vrch, nevyliali modzgy svoje.

Biskupi: S hnevom hovoriaci zle pochodíš!

Method: Budem mluviť i pred kráľami pravdu a nebudem sa hanbiť za ňu; vy ale držte sa vašej zlovôle proti mne, ktorý niesom horší od tých, ktorí, hovoriac pravdu, skrze mnohé muky utratili život.

Kráľ: Neunavujte môjho Methoda! veď už počína sa potiť, jako by bol pri peci.

Method: Nie tak, pane! Keď kedysi k filosofovi upotenému pravili: Čo sa potíš? odvetil im on: So surovcami som sa dohadoval.

Po takom dohadovaní zdrapili Methoda a zavliekli ho do Švábska a držali ho tam uväzneného dva roky a pol.

Tak sv. Method, ktorého Hummer chce vykričať čo protivníka pápeža, zastáva právo pápeža na Pannoniu, a nemeckí biskupi, ktorí sú Hummerovi mužami apoštolského a pápežovi poddaného ducha, upierajú pápežovi právo na Pannoniu!

O tom, jako i o ukrutnostiach, ktoré tí nemeckí biskupi páchali na sv. Methodovi, dovedel sa až nástupca pápeža Adriana II., Ján VIII. (872—882), a bezodkladne ostro vystúpil proti, na obranu umučeného sv. Methoda. Ačkoľvek Hummer mohol o tom čítať v pannonskej legende, zamlčal to.

Hummer za. to má, že proti sv. Methodovi povstali solnohradský arcibiskup a pasovský biskup. Možno, že sa v tom pomýlil preto, poneváč buď neznal alebo nepovšimnul si dôležitých listov Jána VIII. o tých biskupoch, ktorí ho nemilosrdne ukatovali. Solnohradský metropolita Pannonie nemal v tom účasť, ale pasovský biskup, Hermanrik, a frisinský biskup, Anno. Boli dve Pannonie: jedna medzi Drávou a Rábou, a nad touto pastieroval solnohradský arcibiskup, Adalvin (+ 14. mája 873); druhá bola medzi Rábou a Enžou, a túto si osoboval pasovský biskup, Hermanrik (+ 2. feb. 874). Svatopluk s nemeckým vojskom táboril v tejto druhej Pannonii (Moesii a Norikume), vlastne v Moesii naproti hradu Devinu. Keď potom bez vojska prešiel k Devinu a zas odtial s vojskom moravo-slovenským navrátil sa cez Dunaj, hrozne ubil Nemcov nielen v Moesii, ale i v Norikume.

Mal-li Hummer tú legendársku zprávu za viery a povšimnutia nehodnú, upozorním ho na listy samého pápeža Jána VIII. o tejže záležitosti.

Ján VIII. píše biskupovi Hermanrikovi: k oplakaniu neprávosti tvojej, veríme, stačí len tok slzí, jako proroka. Koho, nehovoríme biskupa, ale svetského človeka, ba tyrana ukrutnosť prevyšuje tvoja opovážlivosť alebo neprekračuje hovädskú divokosť, keď si brata a spolubiskupa nášho, Methoda, trestom

PEKAŘ, JOSEF - SVATÝ VÁCLAV

PEKAŘ, JOSEF

SVATÝ VÁCLAV
(Psáno pro Sborník Svatováclavský)
Zvláštní otisk z Českého časopisu histoirckého roc. XXXV

Historický klub, Praha, 1929

história, životopisy
44 s., čeština
hmotnosť: 94 g

mäkká väzba
stav: dobrý

PREDANÉ

*svama*

Václav narodil se roku 907 nebo 908. Byl nejstarším synem knížete Vratislava; matka jeho slula Drahomiř (Drahomíra) a pocházela z knížecího kmene Stodoranů (v dnešních Brambořích), týchž, kteří později sluli Lutici a náleželi k nejzdatnějším národům slovanského severu; sňatek je důkazem, že politické vztahy pražských knížat měly daleké obzory. Václav narodil se pravděpodobně mimo hranice pražského knížetství; jeho otec Vratislav neseděl totiž v té době na pražském stolci, nýbrž v některém knížetství údělném v sousedství „Čech“ pražských, možná na př. že v zemi Pšovanů, odkud pocházela matka jeho Ludmila, choť někdy Bořivojova; v Praze vládl od r. asi 893—4 starší bratr Vratislavův Spytihněv a to až do r. 915, kdy po bezdětné smrti bratrově Vratislav ujal se vlády. V té době mělo mladé křesťanství české za sebou čtyřicetiletou nepřetržitou minulost; v zemi i v knížetstvích sousedních musíme předpokládati již jistý třebas neveliký počet dřevěných „církví" či kostelů na hradech a dosti značný počet duchovenstva, slovanského i latinského, k službě jejich zřízeného. Jak o Bořivojovi, tak o Spytihněvu poznamenávají legendy všeobecně, že byli shromažďovateli kněží a žáků a budovateli kostelů božích; určitá data mají pouze o tom, že prvý kostel křesťanský v zemi založil Bořivoj (ještě před povstáním Strojmírovým) na Levém Hradci a zasvětil jej sv. Klimentu, témuž světci-papeži, jehož ostatky přinesl bratr Metodův Cyril do Říma, druhý pak kostel Panny Marie postavil na hradě pražském po pokoření Strojmíra; syn jeho Spytihněv založil kostel sv. Petru apoštolu na hradě Budči. Zde v Budči ustanoveni byli (bylo to již po podrobení se Spytihněvově Bavorům) kněží latinští, kdežto u kostelů založených Bořivojem a v okolí Ludmilině třeba předpokládat kněze slovanské, přišlé z Moravy. Ludmila, která přežila chotě i staršího syna Spytihněva, žila v době Vratislavově na hradě pražském, dělíc se se snachou Drahomírou v péči o vnuky a vnučky; Drahomiř přijala křest patrně teprv po svém sňatku s Vratislavem. Vratislav a Drahomíra měly spolu tři syny (kromě Václava a Boleslava ještě Spytihněva, o němž potom není zmínky) a čtyry dcery; z nich známe jménem jen Přibyslavu.

Vratislav následoval příkladu bratrova a otcova v službě křesťanství; na hradě pražském založil vedle kostela Bořivojova druhý kostel, zasvěcený sv. Jiří; jeho vysvěcení se však nedočkal. Zemřel v únoru 920 (nebo 921), stár teprve 40 let — jak tu časnou smrt, podobně jako u obou jeho předchůdců na trůně vysvětliti, snad zraněním na poli bitevním, nevíme; dvě legendy dí sice, že Vratislav přemohl nepřátel bez počtu, jiná zve jej „slávou velikým“; vyplniti chválu představou konkretní pohříchu nedovedeme. Do let krátkého panování Vratislavova náleží slavnost postřižin mladého Václava, t. j. obřadného ujetí vlasů dospívajícímu hochovi, jak to bylo od dob pohanských obyčejem v slovanských i germánských rodinách knížecích; křesťanství, jak se zdá, posvětilo obřad zvláštním ritem, podobným asi způsobem jako u křtu, jenž tenkrát udílen také pravidlem dětem dospělým. Dovídáme se, že při slavnosti byl přítomen biskup Notar, odjinud neznámý, snad podbiskup řezenský a že obřad postřižení provedl kníže, jenž byl tehdy ve Vratislavově zemi — i tu jsme v rozpacích, zda máme mysliti na bavorského Arnulfa, s nímž přišel Notar, či některého z předních po Vratislavovi knížat země, ač by odpověď na otázku, zejména pro politickystátoprávní souvislosti její, byla nám velmi vítána. Nejnovější bádání namítá myšlenku, zda Notarem nesluší rozumět biskupa slovanského; blahořečení mu v legendě v ústa vložené stýká se totiž s ritem církve východní.

Hlavní je, co se dovídáme o školské výchově mladého Václava: „i dala jej bába jeho Ludmila učiti knihám slovanským a on následuje učitele, naučil se rozumu všemu vbrzce. Přesadil jej pak kníže Vratislav v Budeč a chlapec počal se učiti knihám latinským a naučil se dobře.“ Dodáme-li, že legenda slovanská, mluvíc o Václavovi o několik let starším, připomíná, že Bůh seslal takovou milost naň, že rozuměl knihám latinským jako biskup nebo duchovní a že když vzal knihy řecké nebo slovanské, četl v nich bez chyby, připomeneme-li, že učitel jeho v Budči, již v nejstarší legendě latinské má výmluvné jméno české „Učený“, shrnuli jsme všechna data, jež pro pochopení dějinného zjevu Václavova i životní tragedie jeho jsou nepochybně zvlášť důležitá. Třeba zajisté si uvědomili, že středověkému panovníku dostalo se literárního vzděláni jen v případech výjimečných, že z našich knížat a králů až do 13. stol. málo kdo uměl čisti a psáti — nic z toho nebylo tenkrát pokládáno za

ŠEJNMAN, M. M. - VATIKÁN MEDZI DVOMA SVETOVÝMI VOJNAMI

ŠEJNMAN, MICHAIL MARKOVIČ

VATIKÁN MEDZI DVOMA SVETOVÝMI VOJNAMI

Práca, Bratislava, 1949
obálka Jozef Hutár
20.000 výtlačkov

história, náboženstvo, politika,
324 s., slovenčina
hmotnosť: 284 g

mäkká väzba
stav. dobrý, bez prebalu

1,00 € PREDANÉ

*svama*

HLAVA IV.

VATIKÁN A NEMECKÝ FAŠIZMUS

Katolícka strana stredu očistila cestu fašistickej diktatúre

Panstvo fašistov v Nemecku prinieslo so sebou neslýchané utrpenie pre celé ľudstvo. V samotnom Nemecku hitlerovská fašistická diktatúra porodila divý teror, zverský šovinizmus, morálnu zvrhlosť, úpadok kultúry a stredoveké barbarstvo. Hitlerizmus rozpútal druhú svetovú vojnu, ktorá si vyžiadala obrovské obete ľudstva, menovite však od národov Sovietskeho sväzu.

Ako vlastne sa utváraly vzťahy medzi Vatikánom a hitlerovským fašizmom?

Vyše polstoročia bola jednou z najvplyvnejších buržoáznych strán v Nemecku katolícka strana stredu. Stred bol zastúpený vo všetkých vládach od novembrovej revolúcie v roku 1918 v Nemecku až do roku 1933 — teda do uchvátenia moci fašistami. V osobe jedného zo svojich vodcov — von Papena — predstavil sa stred prvej vláde Hitlera.

Stred sjednocoval ľudí podľa náboženskej príslušnosti. V tejto strane boli uhoľní baróni a tiež rýnski priemyselníci, ako aj bohatí veľkostatkári, všetci tí, čo priviedli Hitlera k moci, a súčasne i široké vrstvy drobnej buržoázie: úradníci, obchodníci, roľníci a nemálo priemyselných robotníkov. Medzi pravým krídlom strany, ktoré predstavovali kapitalisti a veľkostatkári (medzi nimi boly silné monarchistické elementy) a ľavým krídlom robotníkov a drobnej buržoázie bola nepreklenuteľná priepasť. Sjednocovalo ich len spoločné náboženstvo. Avšak túto okolnosť dôsledne využila reakčná, buržoázno-veľkostatkárska špička strany; za pomoci katolíckeho duchovenstva viedla za sebou masy drobnej buržoázie a robotníkov. Nemecký kancelár Bethmann-Holweg (1909—1917) píše vo svojich pamätiach, že v strede boly spojené „sjednotené v nejkonzervatívne a demokratické elementy“.

Miešané sociálne složenie strany stredu dávalo tejto strane možnosť v závislosti konjuktúry, zúčastňovať sa raz v liberálnych a raz v reakčných vládach. Táto strana spolupracovala so sociálnymi demokratmi; v osobe Bruninga táto strana pomocou zvláštnych dekrétov vládla i samostatne a napokon táto strana spolupracovala s fašistami.

E. Thälmann v článku „Stred — vedúca strana nemeckej buržoázie“ — písal, že „Stred ako strana je triednym sväzkom medzi priemyselníkmi — kapitalistami a veľkoagrárnikmi, ktorých spoločným cieľom je okradnúť pracujúce masy. Vedenie strany je úplne v rukách predstaviteľov ťažkého priemyslu a veľkoagrárnikov. Pritom veľkú úlohu hrá rozhodujúci vplyv rýnsko-westfalskej a sliezskej feudálnej šľachty, ktorá mala súčasne s veľkostatkárskymi i veľké priemyselné záujmy“.

Akcionármi ústredného časopisu tejto strany, „Germania“, boli kniežatá, baróni, bankári a hlavným akcionárom bol von Papen. Najvýznačnejšími vodcami boli: Bruning a vodca katolíckych odborových organizácií Stegerwald. Jej predsedom bol najkrajnejší reakcionár blízky pápežovi, katolícky kňaz Kaas.

Veľkú silu mala táto strana vo svojom početnom členstve. Pod vedením a vplyvom tejto strany nachádzaly sa katolícke odborové organizácie, junácke, ženské a detské ....

ŠOLC, PAVEL - DEJINY CIRKVI EV. A. V. HÁJSKEJ

ŠOLC, PAVEL

DEJINY CIRKVI EV. A. V. HÁJSKEJ

Daniel Pažický, Myjava, 1932

dejiny, miestopis, náboženská literatúra,
148 s., čb obr., slovenčina
hmotnosť: 190 g

mäkká väzba
stav: dobrý, podpis dobového vlastníka na patitule

15,00 € PREDANÉ

*svama*

Keď som v novembri roku 1904 ako vyvolený farár prechádzal z Békeš Čaby na nové pôsobište do Hája, vybočil som do Nového Sadu, aby som tam navštívil toho času penzionovaného, teraz už zvečnelého čerenčianskeho farára Andreja Krnu, a jeho všeobecne váženého a všestranne činného syna, blahej pamäti dr. Miloša Krnu. Pri tej návšteve povzbudzoval ma dr. Krno, aby som sostavil históriu svojej cirkve. Uskutočnilo sa to až teraz po mnohých rokoch. Predpráce ku dejinám robil som síce už od pár rokov, ale prácu zakončil som len pred dvoma rokami. Od tých čias doplnil som ju len najnovšími dejami. Cieľom tohoto diela je oboznámiť našich veriacich s minulosťou ich rodnej cirkve.

Poznamenávam, že najstaršie deje z prvého obdobia cirkve zakladajú sa väčšinou na svedomitej práci p. profesora Jozefa Maliaka, ktorý na požiadanie turčianskeho seniorátu s mravenčou pilnosťou prekladal latinské pramene a robil výpisy z kremnického archívu. Ďalšie veci vzaté sú z miestnych cirkevných prameňov.

Dejiny tieto uverejniť za potrebné som uznával tým viacej, že z historie turčianskeho ev. seniorátu, sostaveného r. 1929 p. seniorom Otom Škrovinom, nejakým nedopatrením cirkev sklenárska úplne vystala. Tu je to doplnené.

V Háji, dňa 11. dec. 1931.

Pavel Šolc, ev. farár.

Vokátory.

Vokátory boly toho času nasledovné:

a) Vokátor kňazský. Raži 64 korcov, polovníka 10 korcov, v hotovosti 100 fl., užívanie záhrady farskej, kus zeme pod zemiaky pri mlyne, sena 20 centov, slamy jarnej a ozimnej po 10 centov. Štóly od krstu, vádzky a úvodu po 24 kr., za sobáš 1 fl. 30 kr., za pohreb s kázňou 1 fl. 30 kr., bez kázne 30 kr., za atteštát 1 fl., tri výročité ofery, z novoročnej koledy 2/3, celý spovedný peniaz. Dreva bukového 8 láchtrov, jedlového 12 láchtrov. Ku dávke drevovej prispeť mala Dolná Štubňa 7 láchtrami, Čremošné 5 láchtrami jedlového a Háj 8 láchtrami bukového dreva. V krme Háj mal dať 8 centov a 40 funtov sena a toľko aj slamy jarnej a ozimnej. Malá Vieska 3 centy a 75 funtov sena a toľko aj slamy jarnej a ozimnej. Čremošné 2 centy a 40 funtov sena a toľko slamy. Dolná Štubňa 6 centov sena a toľko slamy.

b) Vokátor kantor-učiteľský bol: V hotovosti 50 fl. raži 16 meríc (kíl), polovníka 4 merice, od každého dieťaťa na týždeň 1 groš a na každý deň 1 poleno jedlového dreva, ku pečeniu oblátok 1 láchtor bukového dreva, od každého gazdu zo 4 osád po viazanici slamy, hostiácia, z novoročnej koledy 1/3, ofera v Kvetnú nedeľu a 10. trojičnú, kantácia na výročité slávnosti a na hostinu, Blažeácia, Gregoreácia. Za pohreb s veršami 1 f1. 30 kr., bez veršov 30 kr. Konopisko, zemiačisko a záhrada.

Kurátorovi a kostolníkovi určený bol plat po 6 fl. Im prináležala aj polovica ofery, poťažne zo sbierky v pamiatku posvätenia chrámu. —

Odchod Labáthov, Juraj Holuby.

Za kňazského účinkovania Jozefa Alexandra Labátha bola cirkev len v zriaďujúcom stave. Jemu pripadlo prekonať prvé ťažkosti. Po dvoch rokoch pozvaný artikulárnou cirkvou necpálskou v 21. nedeľu po svätej Trojici rozlúčil sa s cirkvou hájskou a odišiel 20. okt. 1822. Po jeho odchode cirkev všemožne na tom pracovala, aby čím skorej kňaza dostala. Vyslala Juraja Holeša z Hája a Juraja Hanku z Malej Viesky do Hontianskej Beluje ku Jurajovi Holubymu, aby bo pozvali na próbu. Holuby práve vtedy vrátil sa z viedenského teologického ústavu. Próbu odbavil v 25. nedeľu po sv. Trojici. Pri jeho próbe účasť bral Samuel Topercer, kňaz ivančiansky a senior turčiansky s Michalom Zorkócim, kňazom mošovským a seniorálnym zapisovateľom. Holubyho s povolením Gabriela Kovátsa Martínyho, superintendenta preddunajského vysvätil Adam Lovich, superintendent banský. V Háji do úradu ho uviedol senior Topercer v prvú adventnú nedeľu. Holuby mal významných synov. Najstarší z nich, Karol Juraj, narodil sa v Háji dňa 14. februára 1826. Tento, ako slovenský dobrovoľník, včas slovenského povstania roku 1848 i s jeho priateľom Viliamom Šulekom, bol maďarským revolučným súdom odsúdený na smrť a pri Leopoldove popravený. Druhý syn, Jozef Ľudovít, narodil sa v Lubine r. 1836. Ako kňaz pôsobil v Zemanskom Podhradí a v trenčianskom senioráte, ako senior. Bol vedeckým znalcom a horlivým sbierateľom rastlín a spisovateľom. Karlova univerzita pražská poctila ho čestným doktorátom. Zomrel dňa 15. júna 1923 v Pezinku. Z času účinkovania Holubyho v Háji je velmi málo zaznačené v cirkevných zápisniciach. Hradoval tu za 7 rokov. Roku 1829 povolala ho za kňaza artikulárna cirkev v Hronseku (zvolenská župa). V 13. nedeľu trojičnú rozlúčil sa s cirkvou hájskou, ako sám poznamenáva, nie bez bolesti a vylievania sĺz. Ešte tú jeseň zaplnená bola kňazská stanica.

Daniel Martíny.

Ján Seľko, kurátor a Ján Mračko, obecný notár, osobne pozvali na próbu Daniela Martínyho z Krupiny, keď sa vrátil domov z Jény. Cirkev si ho vyvolila a vysvätiť dala superintendentovi Lovichovi v Banskej Bystrici. Hneď na druhý deň za tým uviedol ho do úradu Alex. Labáth, kňaz necpálsky a dekan. Cirkev zabezpečila mu okrem vokátora jeden jarný snop so zrnom od každého gazdu zo 4 osád, povozy vo vlastných potrebách, štvrtú oferu v pamiatku posvätenia chrámu, zo sbierky (pušky) v čas pamiatky posvätenia chrámu a merice nie štrichované, ale svrchom. 

DROBNÝ, JÁN P. - EVANJ. SLOVENSKÍ MARTYRI

DROBNÝ, JÁN P.

EVANJ. SLOVENSKÍ MARTYRI
(MUČENÍCI)

Tranoscius, Liptovský Svätý Mikuláš, 1929
Podielová kniha "Hurbanovej evanj. literárnej spoločnosti" (8)

história, náboženská literatúra, životopisy,
184 s., čb obr., slovenčina
hmotnosť: 339 g

mäkká väzba
stav: dobrý, fľak prechádza ku strane 16, mierne uvoľnené lepenie

13,00 € PREDANÉ

*svama*

*11. Ján Schneider-Sartorius, narodil sa v Prešove. Po skončených štúdiách tuzemských i cudzozemských bol najprv diakonom a potom farárom vo svojom rodisku, slúžiac nemeckému sboru. Hoci bol Nemcom, veľmi sa zasadzoval o to r. 1645, aby sa Jána A. Komenského podarilo získať pre kolegium prešovské; zvrtlo sa to na profesoroch prešovských, ktorí nechceli mať na čele Komenského. Dňa 18. októbra 1667 posvätil mohutnou rečou nové kolegium. S Abrahámom Eccardom prišiel do tuhého osobného sporu, tak že r. 1663 musela i synoda zakročiť proti nim, ktorá oslobodila Sartoria zpod obžaloby. Roku 1672 generál Volkra aj jeho vyhnal z Prešova. Odišiel ako vyhnanec do Nemecka a vo Witteribergu zadovážil si stupeň magistra r. 1678. Keď sa ostatní vyhnanci chystali domov do vlasti, dostal pozvanie do Jeny za profesora, aj prijal pozvanie a zomrel r. 1716.

12. Ján Sárossy, bol rektorom školy v Šariši; ako takého zastihlo ho prenasledovanie. Predvolali ho do Prešporku pred súd ; nedostanovil sa, ale odišiel do Sedmohradska a tam účinkoval až do smrti, posvätiac život svoj škole.

13. Ján Müller, od r. 1663 farár prešovský, musel pred ľuďmi Volkrovými zanechať faru; nevie sa o ňom, či zostal ako súkromník doma a či odišiel do vyhnanstva.

14. Juraj Badeumin,  farár v Jablonove pri Žegni, bol krute prenasledovaný ľuďmi Volkrovými; hoc už bol vypúdený z fary, musel sa ustanoviť aj pred súdom prešporským. Čo bolo s ním ďalej, kam sa podel, nevieme.

15. Matej Blaho, žipovský farár, bol ordinovaný za kňaza Michalom Liefmanom. Či sa dostanovil pred súd, nevieme.

16. Michal Capko bol farárom v Richvalde, keď ho zasiahlo prenasledovanie. Musel von z fary a podľa reverzu, ktorý podpísal v Prešporku pred súdom, utiahnul sa do súkromného života.

17. Andrej Gall bol slovenským farárom v Sabinove. Svojím svedectvom oslobodil nemeckého kolegu Pavla Regia, prešporským delegovaným súdom ešte r. 1672 na smrť odsúdeného preto, že vraj pošliapal hostiu v chráme sabinovskom. Galii, český exulant, bol veľmi zbožným človekom; ešte r. 1655 .zachytil sa v Sv. Juri ako kazateľ. Szelepcsényi aj jeho citoval pred súd r. 1674, ale či sa dostanovil a kam sa potom obrátil, nevieme.

18. Pavel Kray účinkoval v Bardijove ako učiteľ, diakon, rektor a slovenský farár. Pred súdom prešporským podpísal reverz a odišiel z vlasti do vyhnanstva, kde sa ztratila stopa jeho života. Bol aj literárne činným.

19. Martin Pfeiffer narodil sa v Bardijove. Keď dokončil štúdiá v rodnom meste, odišiel do cudzozemska a navštívil Torúň, Eibingen, ba aj Wittenberg. Roku 1646 vrátil sa do vlasti, a keďže konrektor bardijovský Richard Gunther bol práve mrtvý, rodná cirkev povolala si ho na uprázdnené miesto dňa 30. januára 1646.— Roku 1649 postúpil za rektora na miesto Eliáša Kreuchela, ktorý odišiel do Banskej Bystrice. Pfeiffer bol hlbokoumný a vzdelaný muž, preto si ho starnúci už superintendent Martin Wagner vysvätil 30. novembra 1659 za pomocníka. Po smrti tunajšieho archidiakona Leonarda Wagnera zaujal r. 1665 jeho stanicu, a o dva roky dostalo sa mu aj dedictvo po Martinovi Wagnerovi. Ako farár bardijovský veľmi sa staral o cirkev, a jeho pričinením bola postavená krásna veža. Pri kladení základného kameňa Pfeiffer kázal a starosta mesta Melchior Schmitz napísal a vložil do prvého kameňa tento chronograf: „IaCto tVrrls bartphensIs fVnDaMento.“ — Ako sa Pfeiffer staral o zveľadenie sboru, najlepším dôkazom toho je, že dve poľské dievčatá, ktoré boly zrodené a vychované „in secta

TOPOĽSKÝ, MICHAL - V HĽADANÍ ČLOVEKA I.

TOPOĽSKÝ, MICHAL

V HĽADANÍ ČLOVEKA I.
Filozofia osobnosti a kultúry

vlastným nákladom, Petrovec, 1943
Edícia Slovenskej Jednoty (5)

filozofia
290 s., slovenčina
hmotnosť: 525 g

mäkká väzba, veľký formát
stav: dobrý

29,00 €

*svama* in *H-2-2*

2. PRVÉ ZNAKY ČLOVEKA.

Tak, ako nám predbežné šetrenie problému ukázalo, človek sa zdá byť súhrnom, sväzkom, zauzleninou skutočností dvojpólových — objektívnych i subjektívnych. Tým by sa však zdala byť dokázanou modalita SPINOZOVA. Lenže my sme zistili — ani jeden z týchto dvoch pólov nemožno podradiť druhému, ako to v dôsledku SPINOZA robil (spiritualizmus). Tu sa SPINOZA teda — podľa nás — zmýlil. Skutočnosti — objektivno, subjektívno — sú nám proste k sebe priraďované, spolu zistené, i ked spôsobom zvláštnym, nie ako obsahy čiste koordinačného pomeru. Ale predsa len táto priradenosť v prvom okamihu platí. A kde je čiastka obsahu j a, tu je vždy, i keď nie zjavne, tak in nuce, i druhá čiastka — moje telo, ako i obsah — spokojnosť, láska, nenávisť a podobne.

Čo z toho plynie ? Že nám prichodí v rámci rôznych obsahov čistého zážitku určité považovať akoby za kostru, sieť, na ktorú sa druhé obsahy poja. Teda pozor — nie za súčet, ako z takéhoto rozboru mnohí chceli tvrdiť. Lebo ani sieť nie je sčitovaním. Ani na sieti jeden uzol nie je uzlom druhým. Rôznosť uzlov je proste fakt. Ale faktom je aj, že len táto súčasná rôznosť a jednota umožňuje nové a nové obohatenie, a teda že je iba v celku možná.

Podobne sa nám to zdá byť i v prípade človeka. Cesta nezaujatého pozorovania, zbaveného všetkých introjekcií, ktoré nové obsahy farbia a pristrihávajú podľa starého spôsobu, rozložila nám čistý zážitok v očko s dvoma uzlami — jedným trvalým, druhým meniteľným. Čím sa zážitky viacej množily, tým bolo viacej týchto očiek. Ale keďže prvý uzol ostal trvalým a rozhodujúcim vždy, táto sieť vyvíjala sa nie v rovine, ale v hĺbke. Teda nie pričitovaním, ale vývojom. A keďže bola nesená vytvorenou trvalosťou dvoch uzlou ja — moje telo, potom sa i musela okolo nich otočiť. Lepšie — potom bolo možné v nej všade túto trvalosť zistiť. A tak nám človek teraz vypadá ako súhrn, lepšie — rast, nesený kostrou ja a moje telo. Obracajme sa, kde chceme v okolí, vymieňajme akýmkoľvek spôsobom obsahy v zážitku, túto trvalosť zistíme všade a jej nemeniteľnosť tiež. Na tejto veci potom nič nemení ani vzťah ku skutočnosti voľnej, ako sme to zistili. Novota je iba v tom, že tu zisťujeme podradenost akoby — nie existencionálnu, ale len funkcionálnu — zistenej už trvalosti. Dokonca v tejto záväznosti a funkcionálnej podčinenosti práve pozorujeme, ako je zistená trvalosť nutná. Lebo nech sa ja koordinačnou osou točí akokoľvek, nech napína vlastné chcenie za obsahom seba zvláštnejším, táto trvalosť neprestáva, ale naopak, tým viacej ju pociťujeme, zažívame, plnení súc zážitkami, čo ich vyvoláva práve mobilita trvalej osi ja — moje t e 1 o, zaisťujúca obrat koordinačnej osi j a smerom zvláštneho obsahu. Lebo my sme už zistili povaha voľných obsahov je taká, že sú prístupné len za určitých okolností. Nuž tieto okolnosti vyhľadáva práve vždy celok ja — moje telo. Nič na veci nemení, že je najčistejšie j a iniciátorom. Obsah moje telo sa dľa tejto iniciatívy riadi. Ak se riadiť nemôže, iniciatíva prestáva. Zastavené je i j a v hľadaní. Tým ich poviazanosť v zážitku väčšmi vyniká.

A tak tento sväzok skutočností a obsahov vystupuje v tým trvalejšej podobe a s tým väčším dôrazom. Z toho aj vzniká pocit o jednote. A jednota podľa toho vyvinula sa z počiatočnej mobility obsahu voľačo a zo straty tejto kvality v prípade, keď voľačo bolo mojím telom. Tak vznikol jedinec dvojpólový, složený zo subjektu ja a objektu moje telo.

Ale tak vznikol i pojem ty, ako ukážeme obšírne na inom mieste. Lebo keď „moje telo“ v zážitku srovnaním je podobné s obsahom „iné telo,“ per analogiam na toto druhé telo prenášame i svoje j a. I stáva sa zo zážitkovej jednoty jednota nová. Obsah „iné telo“ vo svojej odstredivej kvalite odnáša sebou i kvalitu j a.

ŠKROVINA, OTTO - Z HISTORIE TURČIANSKEHO EVANJ. SENIORÁTU A JEHO SBOROV

ŠKROVINA, OTTO

Z HISTORIE TURČIANSKEHO EVANJ. SENIORÁTU A JEHO SBOROV

Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, Turčiansky sv. Martin, 1929

dejiny, náboženstvo, náboženská literatúra
380 s., slovenčina
hmotnosť: 568 g

mäkká väzba
stav: uvoľnená väzba

29,00 € PREDANÉ

*svama*

WELLS, HERBERT GEORGE - PRÁCE, BLAHOBYT A ŠTĚSTÍ LIDSTVA I., + II.

WELLS, HERBERT GEORGE

PRÁCE, BLAHOBYT A ŠTĚSTÍ LIDSTVA I., + II.

Aventinum, Praha, 1933
preklad M. Kříž
edícia Knihovna naučných spisů Aventina (39)

história, filozofia, ekonomika,
432 s. + 472 s., čb fot., far. tab., čeština
hmotnosť: 2745 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

PREDANÉ

*svama* in *H-2-1*

DENKER, HENRY - DIAGNÓZA DOKTORKY SCOFIELDOVEJ

DENKER, HENRY

DIAGNÓZA DOKTORKY SCOFIELDOVEJ
(The Scofield Diagnosis)

Smena, Bratislava, 1984
preklad Ján Kamenistý
obálka Zoltán Salamon
2. vydanie, 54.700 výtlačkov
73-060-84

román, beletria, literatúra americká
302 s., slovenčina
hmotnosť: 288 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,10 € DAROVANÉ

*svama*+*bruri*  in *printer*

Len čo sa Bob Tatum z telefonického rozhovoru dozvedel, že syn je v nemocnici, trval na tom, že hneď odletí domov. Horace Cameron mu dal k dispozícii svoje vlastné lietadlo a prikázal osobnej sekretárke, aby zavolala doktorke Scofieldovej a pripravila ju na Tatumov návrat. Stretnutie sa konalo v pracovni Jean a okrem nej sa na ňom zúčastnili manželia Tatumovci a Larry Braham. Jean im podrobne porozprávala o všetkom, čo vedela o Bobbyho záchvatoch, aj o tom, čo ešte nevie a čoho bolo, na nešťastie, veľa.

Tatum sa ani nepokúšal skryť, ako ním všetko otriaslo. Pozeral na Marissu a nebol schopný povedať viac ako: — Bože ... úbohý Bobby ... úbohý Bobby ... — Potom a obrátil k oknu a uprene hľadel von. Jean si ho mohla pozornejšie prezrieť.

Bol presne taký, ako jej ho Larry opísal. Pekný, vysoký, štíhly. Širokoplecí a nápadne dobre stavaný. Jean si všimla jeho mocné ruky, keď si nervózne vykrúcal prsty. Tie prsty, ktoré z neho urobili zadáka amerického vybraného futbalového mužstva. Týmito rukami sa vedel tak tajuplne zakvačiť do lopty, chvíľu ju podržať a potom sa vyrútiť vpred. Pravda, aj napriek všetkým fyzickým prednostiam pôsobil v tejto kritickej chvíli ako každý iný omráčený, precitlivený otec plný starostí o svojho malého, krehkého, chorého syna

Jean sa ho jemne dotkla. — Pán Tatum, azda by pomohlo, keby som sa dozvedela, na čo myslíte.

— Na čo myslím? — ozval sa opatrne. — Hlúpe, na aké veci človek v takejto chvíli vie myslieť. — Potom sa priznal: — Myslel som na to, že v Inter Electronics vyrábame kompletný výstroj, ktorý človeku pomohol dostať sa na Mesiac. A tu zrazu sedíme bezmocní, porazení, keď treba zistiť, čo sa odohralo v hlave päťročného chlapca.

Larry sa ozval: — Bob, doktorka Scofieldová nepovedala, že sa to nedá zistiť. Povedala len toľko, že zatiaľ sme na to neprišli.

— Dobre, tak na to teda príďte! Robte čosi! Aby sme vedeli, ako liečiť tú prekliatu vec, hocičo to je!

Jean pochopila, že Tatumova netrpezlivosť vlastne pochádza zo strachu, nuž sa chytila iniciatívy. — Pán Tatum, musíme postupovať obozretne. Musíme sa vyhnúť vyšetreniam, ktoré nateraz nie sú nevyhnutné a ktoré sú nebezpečné. Skutočnosť, že vieme otvoriť hlavu a preskúmať mozog, ešte neznačí, že by sme sa mali do toho nerozvážne pustiť.

Tatum sa zachytil jediného slova. — Preskúmať? Spomínate akési strašné možnosti, pani doktorka.

Skôr ako v ňom predstavivosť vyvolala paniku, Jean ho opravila: — Nerobím nijaké narážky. Porozprávala som vám o celom prípade. O tom, čo vieme. Aj o tom, čo nevieme. Vaša manželka sa tiež o vás vyslovila ako o človeku, ktorý rád zaobchodí s faktmi. Nuž, máte ich pred sebou. A nie sú také zlé, ako sa vám azda vidia.

— Nie sú? Akoby ste povedali, že môj syn je mrzák!

— Také slovo som nepoužila. A nedovolím, aby ste sa o ňom tak vyjadrovali v mojej prítomnosti! — vyčítala mu ostro Jean.

— Veď mu zakážete všetko, na čo sa človek teší, že svojho syna naučí, keď povyrastie ... Nesmie plávať ... nesmie jazdiť na bicykli...

— Nesmie hrať futbal, — doplnila ho Jean, ktorá tušila pravý dôvod Tatumovho sklamania. — Veľa chlapcov dosiahlo významné úspechy, a pritom sa nikdy nedostalo do výberu Ameriky.

Tatum sa na ňu uprene zahľadel. Jean cítila, že brnkla na správnu strunu. Preto ju nesmierne prekvapilo, keď jej trochu nahnevane odpovedal: — Tak aj vy. Nik mi nemôže zabudnúť, že som bol vo výbere Ameriky. Ale nik si nepamätá, že celé štyri roky som mal priemer tri celé sedem. Vstal. Zdal sa jej priveľmi rozrušený. — Doktorka Scofieldová, v Inter Electronics by som nemohol byť, čím som, len preto, že som vedel hrať futbal, tak ako ste sa vy nemohli stať dobrou neurologičkou len preto, že ste príťažlivá žena.

Dal sa prechádzať po miestnosti. Pohyboval sa s gracióznosťou zvieraťa z džungle. — Nie, nezapieram, že práve futbal upriamil na mňa pozornosť pána Camerona. Ale keby som nebol mal aj rozum a nevyužil túto šancu, zostal by som, čím väčšina futbalových hviezd. Urasteným dvorným šašom. Kýmsi, s kým sa azda dá zábavne pozhovárať. Dovtedy, pokým nepríde ktosi, s kým sa dá pozhovárať ešte zábavnejšie.

ŠEBÍK, LADISLAV - NÁUKA O PRODUKCII DREVA

ŠEBÍK, LADISLAV
POLÁK, LUBOMÍR

NÁUKA O PRODUKCII DREVA

Príroda, Bratislava, 1990
obálka Ladislav Donauer
1. vydanie, 800 výtlačkov
ISBN 80-07-00268-5

učebnice
322 s., slovenčina
hmotnosť: 650 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, nepoužívaná

7,00 € PREDANÉ

*svama* in *H-2-2*

SLÁVIK, JÁN - DEJINY ZVOLENSKÉHO EVANJELICKÉHO A.V. BRATSTVA A SENIORÁTU I.

SLÁVIK, JÁN

DEJINY ZVOLENSKÉHO EVANJELICKÉHO A.V. BRATSTVA A SENIORÁTU I.

Vdova a syn Augusta Joergesa, Banská Štiavnica, 1921

dejiny, náboženstvo, náboženská literatúra
448 s., slovenčina
hmotnosť: 709 g

mäkká väzba
stav: uvoľnená väzba

39,00 € PREDANÉ

*svama*

Veľkou chybou bolo, že sa evanjelická cirkev o slušné platenie svojich učiteľov a farárov dostatočne nepostarala; a to ani tam, kde toho bola možnosť.

Už královské nariadenie z r. 1784. od 20. dec. pod č. 28809. zbraňovalo tomu, aby učitelia boli nútení konať notárske povinnosti v obciach, lebo tým odťahovaní boli od školy. Ale aby ím bolo vynahradené to, čo utratili s notárskym platom, o to nebolo postarané. Senior Ján Kuszmányi r. 1815. požadoval od farárov a učiteľov, aby mu doposlali odpisy vokátorov o svojich platoch, ako aj svoje poznámky na to sa vzťahujúce, aby pod dozorom seniorátu i tak zväčša len dľa žiadosti vlády po tolerančnom patente skúpe vymerané platy aspoň umenšené byť nemohly. Keď následkom krajinského bankrottu r. 1811. a devalvácie peňazí platy boly značne umenšené, cirkve nemaly sa k tomu zvýšiť tie aspoň dľa slušnosti. Musela sa zamiešať do toho vláda. Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada 1. marca r. 1829. pod č. 6826. nariadila, aby farári a učitelia v striebre, v konvencionálnej minci a nie dľa viedenskej valuty v šajnách platení boli, vidiac, že ích platy pred r. 1799. dosť skúpe vymerané boly a ešte ím aj z toho cirkvi uťahujú; i generálny a dištriktuálny konvent v r. 1829. to isté uzavrel, lebo že cirkve nesmú pôvodné vokátory svevoľne meniť a platy umenšovať; a superintendentom naložil, aby v čas vizitácie snažili sa v cirkvách to odpierajúcich v skutok uviesť rezolúciu kráľovskej rady; všetky platy verejných úradníkov v striebre sa vyplácaly; jednako mnohé cirkve zoprely sa tomu. Prvá zoprela sa krupinská cirkev, následkom čoho seniorálny konvent 23. júla r. 1833. vyslal ta deputáciu, záležajúcu z Mikuláša Osztroluczkyho a seniora Beniamina Muškulyho, a v páde žeby Osztroluczky isť nemohol, z ml. Antona Radvanszkyho, aby vec vyšetrila a vyrovnala. Pritom boly napomenuté i ostatné cirkve zvolenského seniorátu, aby mzdu delníkom Pánovým neuťahovaly a neumenšovaly, ale dávaly farárom a učiteľom, k čomu sa predtým za dávnych časov boly zaviazaly.

Seniorálny konvent r. 1838. dňa 27. a 28. febr. na návrh konseniora Geguša uzavrel, že má byť spomenutá rezolúcia kráľovskej rady a uzavretie generálneho konventu publikované v domácich cirkevných konventoch do konca júna s tým doložením, že ak by ktorá cirkev kazateľa a učiteľa v striebre platiť odporovala, v smysle spomenutého uzavretia generálneho konventu majú miestni dozorci vyzvať deputáciu, v smysle toho uzavretia pokračovať majúcu. Toto uzavretie vydané bolo cieľom uvedomenia cirkevným dozorcom. Do tej deputácie vyvolil seniorálny konvent Antona Radvanszkyho ml., Štefana Huszágha stoličného pravotára a seniora Jána Krčméryho. Na konci spomenutej zápisnice obsažená je i mužná reč konseniora Geguša, návrh odporúčajúca. Následkom toho dňa 27. febr. r. 1841. na seniorálnom konvente námestný vicišpán Mikuláš Osztroluczky ako dozorca cirkví: dobronivskej, babinskej, královčianskej a ostroluckej predniesol, že sa menované cirkvi spierajú platiť v striebre a žiadal vyslať ta kommissie. Poneváč ale Osztroluczky s výnimkou ostroluckej, v ostatných troch cirkvách medzi časom z dozorstva zaďakoval, daná bola rada královčianskemu farárovi, aby dal najprv vyvoliť dozorcu; do ostatných troch cirkví má sa poslať kommissia. Y radvanskej cirkvi vraj platia síce len viedenskou valutou, ale terajší farár dľa udania dozorcu Antona Radvanszkyho má plat o 37 zl. väčší, než jeho predchodca; čo vzdor tomu, že sa to nevyrovnalo platu v striebre, v známosť vzaté bolo. Podobné žaloby podané boly od farárov v Ostrejlúke, Ľubietovej a inde. Keď seniorálny konvent r. 1843. dňa 16. augusta v Bystrici zasedavší videl, že uzavretia seniorálnych konventov o tom a nariadenia vyšších vrchností od r. 1839. nemal kto exequovať a v život uviesť, áno, že sám predseda spomenutej kommissie Radvanszky nič nerobí v tej veci, vyvolili za predsedu Štefana Huszágha a doplnili kommissiu ešte Martinom Thaiszom a Jurajom Plathym, očakávajúc od ních energičnejšie pokračovanie. Kde by sa ím nepodarilo uviesť cirkev do koľaje, mali sa obrátiť o exequovanie ku miestodržiteľskej rade. Keď tak bolo s ľuďmi odborne vzdelanými, diplomovanými, ešte horšie sa mali učitelia vôbec, zvlášte učitelia z núdze, odborne nevzdelaní. V senioráte síce bola vyvinutá horlivá činnosť o utvorenie nových škôl, ale o slušné platy a byty učiteľov nebolo do opravdy postarané. Mnohí učitelia bývali v účebniach, platy mali mizerné, nevyrovnávajúce sa ani mnohým platom pastierskym, a len na ích žalobné hlasy vymáhal seniorát po jednotlivých obciach cestou dekánov, alebo do obcí posielanou kommissiou, aby učebný peniaz bol zvýšený, aby cirkevníci učiteľské pole zdarma obrábali, a aspoň čiastočne vynahradili svojím učiteľom to, čo ím odpadlo z platov po utvorení osobitných notariátov. Vláda totiž utvorovala osobitné notariáty a učitelia, ktorí do tedy boli i obecnými notármi, utratili značnú čiastku svojich i tak chatrných dôchodkov. Mnohí z učiteľov volili byť radšej notármi, než učiteľmi.

CHŇOUPEK, BOHUŠ - BANDEROVCI

CHŇOUPEK, BOHUŠ

BANDEROVCI

Smena, Bratislava, 1989
1. vydanie
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
ISBN 80-221-0007-2

história
568 s., slovenčina
hmotnosť: 721 g

tvrdá väzba s prebalom

PREDANÉ stav: veľmi dobrý *sems*his*
PREDANÉ: stav: dobrý, pečiatky v knihe, lepka na prebale
PREDANÉ stav: dobrý, pečiatka v knihe *sospo*
PREDANÉ *svama* stav: dobrý

Je to paradoxné, ale pravdivé: neobyčajne závažná a svojím obsahom atraktívna problematika, na spracovanie ktorej sa podujal Bohuš Chňoupek, bola naozaj len z ťažko vysvetliteľných (hoci nie nevysvetliteľných) dôvodov celé štyri desaťročia - ako si vzdychol v závere knihy autor - bielym miestom v kapitole súčasnej histórie, tzn. mimo záujmu historiografie, publicistiky i umenia. Rozhodujúce dejinné udalosti, ich politické, ideové, morálne či iné súvislosti, ako aj čiastkové epizódy, príbehy, zážitky, úradné i osobné názory, stanoviská a hodnotenia z obdobia vyčíňania banderovcov na našom území a bojov s nimi - to všetko zostávalo zabudnuté a beznádejne rozptýlené v archívoch a na stránkach už žltnúcej dobovej tlače; vytrácalo sa z hláv pamätníkov; mnohé fakty sa stratili nenávratne odchodom priamych svedkov zo zoznamu živých. Chňoupkova kniha nie je len umeleckou. historickou rekonštrukciou mimoriadne pútavých udalostí spätých s akciami našej bezpečnosti, armády a bývalých partizánov proti dvom organizovaným banderovským bandám na území východného a stredného Slovenska, najmä proti sotni Burlaka. Je panoramatickým obrazom dejín ukrajinského nacionalizmu, ktorý vyústil až do fašizmu a zverstiev na sovietskom, poľskom i našom území. Je protestom proti všetkému, čo sa - ako v tomto prípade - začínalo hlásením práva na sebaurčenie a samostatnosť a skončilo sa krvavými masakrami, drancovaním, genocídou. A je súčasne úprimnou výpoveďou o tých, ktorí sa na Slovensku statočne postavili na stranu ľudskosti a proti jej nepriateľovi - banderovským bandám. Ich pamiatke autor venoval toto svoje dielo.

Z lektorského posudku akademiku Viliama Plevzu

Bohuš Chňoupek, skúsený autor, ktorý svojou tvorbou - či už populárno-vedeckou formou, literatúrou faktu alebo umeleckou publicistikou - neraz načrel do dejín nášho národnooslobodzovacieho protifašistického zápasu, tentoraz predkladá výsledky svojho bádania, úvah a hodnotení o téme veľmi interesantnej - o banderovcoch, ktorých hnutie či skôr vyčíňanie bolo akýmsi echom i dozvukom temných a najtemnejších síl druhej svetovej vojny. V našej historiografii, publicistike i literatúre sa o ukrajinskom nacionalizme, o jeho formách a prejavoch ani o Ukrajinskej povstaleckej armáde čiže o banderovcoch nepísalo príliš často, a najmä sa nepísalo vyčerpávajúco, ale skôr povrchne. Autor predkladá mnoho a mnoho faktov viažúcich sa ku konkrétnym udalostiam, hnutiam a osobám, práca má gradáciu a spád a výborne sa číta. Svojím obsahom vyvracia legendy a polopravdy a vnáša svetlo do problémov zahalených šerom či tmou. Hoci si autor neosobuje právo prehlbovať poznanie v oblasti historickej vedy, robí tak na prospech veci, lebo prináša mnoho nového, doposiaľ nepoznaného, alebo poznaného nedostatočne. V tom je prínos aj pre odborné kruhy historikov, aj pre ľudí, ktorí túžia poznať minulosť. Autor pritom nementoruje, nevnucuje sa svojimi názormi, obludná podoba ukrajinského buržoázneho nacionalizmu je očividná a nástojčivá, vyviera z faktov a udalostí, ktorým tvorila podhubie, ktoré zrodila a determinovala. Nemožno nespomenúť, že sa autor dotýka aj historických koreňov nášho socialistického dneška, a to reminiscenciami aktérov dejov na ich zástoj v boji proti fašizmu, v boji za národné a sociálne oslobodenie, ale aj hlavným obsahom svojho rozprávania, lebo boj proti UPA sa udial v rokoch zápasu našej strany na čele robotníckej triedy a ostatných pracujúcich za pokojné prerastanie národnej a demokratickej revolúcie do revolúcie socialistickej. Aj v tomto pohľade je dielo vysoko aktuálne.

Z lektorského posudku plk. PhDr. Ervína Pauliaka, CSc.

Potýčka, ako sa voči banderovcom správať, nabrala na sile.

Olej do ohňa prilialo národnosocialistické Svobodné slovo naoko užalosteným úvodníkom: „Zopár stoviek otrhaných štvancov odkiaľsi z východu sa usiluje prejsť cez naše krajiny kamsi na západ. Majú na to zrejme svoje dôvody. Bolo by naozaj najmúdrejšie nechať ich prejsť tam, kde si myslia, že budú mať pokoj.“

O niekoľko dní neskôr však už vyčítalo: „Dnes a denne čítame v toľkých novinách, aké hrozné nebezpečenstvo predstavuje zopár stoviek otrhaných štvancov, ktorí sa usilujú prejsť cez naše krajiny kamsi na západ. Nezväčšuje tu niekto úmyselne nebezpečenstvo ban-derovcov?“

Na provokáciu rozhorčene odpovedalo Rudé právo: „Nechajte banderovské, esesácke, fašistické bandy slobodne prejsť cez republiku do Nemecka! Tak píše Svobodné slovo o fašistických bandách, ktoré prenikli na územie nášho štátu a ktoré za pomoci ľudáckych a gardistických živlov na Slovensku ohrozujú pokoj a bezpečnosť občanov! Svobodné slovo vyzýva vlastne na pomoc banderovcom. Fašistickí vrahovia a esesácki hrdlorezi sú podľa týchto novín len ,otrhaní štvanci’, teda vlastne úbožiaci, zasluhujúci si azda aj zľutovanie. Kým sú banderovci štvaní a kam sa chcú dostať? Táto otázka Svobodné slovo zrejme nezaujíma. A je predsa jasné, že ich stíha spojenecké Poľsko, naša armáda a ZNB pre teroristickú, fašistickú činnosť, ohrozujúcu ľudovodemokratické poriadky, a že smerujú do Nemecka, medzi svojich, aby tam mohli pokračovať vo výpadoch proti nám, proti Poľsku a slovanským krajinám vôbec. Svobodné slovo, ktoré vyzýva na voľný prechod banderovcov cez našu republiku a chce im ,dožičiť pokoj’, ich tak vlastne chráni. Treba ďalší dôkaz o pochybnom vlastenectve ľudí, ktorí takto zmýšľajú a takto píšu?“

Nemlčala ani Mladá fronta: „Svobodné slovo nie je zaiste priveľmi ohľaduplné a sentimentálne voči svojim politickým odporcom. Preto je prekvapením, s akou sentimentálnou šetrnosťou sa pozerá redakcia Svobodného slova na problém fašistických banderovských bánd, na ich vyčíňanie. Svobodné slovo, ktoré sa tak rado vydáva za ochrancu československej demokracie, navrhuje, aby sme nechali tieto bandy bývalých esesákov, poľských a ukrajinských teroristov a ľudáckych banditov pokojne prechádzať cez republiku bez ohľadu na našu štátnu zvrchovanosť, pretože na to ,majú svoje dôvody’.

Nahliadnutím do pražského vydania Svobodného slova sme však zistili, že redakcia nami citované pasáže vypustila. Mala na to takisto ,svoje dôvody’: uvedomila si, že nezmyselne prestrelila.

Naším úmyslom nie je štvať. Len pokojne konštatujeme: také je Svobodné slovo! Úsudok nech si urobia rozumní a slušní ľudia sami!“ Kordy pohotovo tasila Pravda: „Treba odsúdiť falošné volanie po útrpnosti s banderovskými zločincami, aké sa vyskytlo v českej reakčnej tlači vtedy, keď si ich partneri na Slovensku netrúfali otvorene postaviť sa za rušiteľov pokoja. Písanie Svobodného slova dožadujúceho sa pardonu a voľného prechodu pre hrdlorezov, ktorí majú na svedomí nespočetné vraždy ruského, poľského a aj slovenského obyvateľstva, ktorí na Ukrajine a v Bielorusku bojovali aj proti slovenským partizánom a teraz proti našim vojakom - to je trúfalý hlas nepriateľa ľudovodemokratickej republiky, mendíkujúceho kedysi u Nemcov. Treba tiež odmietnuť často iba lacnou senzáciechtivosťou diktované referovanie, len-len že nepredstavujúce nepriateľa a vraha ako rytierskeho vojenského protivníka. Je trápne a armádu znevažujúce, ak sa riskuje urobiť z vážneho protibanderovského boja operetnú záležitosť jedného zaujímavého banditu, jeho frajerky a jednej domácej panej. Žiada sa to pripomenúť aj na adresu tých najpovolanejších, ktorí vedia na nevhodnom mieste a s nemiestnym súcitom hovoriť o banderovských banditoch, a pritom ešte nemiestnejším spôsobom kritizovať pomery v bratskom Poľsku, od ktorého si môžeme vziať príklad v tom, ako treba rozhodne a neľútostne skoncovať s ozbrojenými nepriateľmi štátu.

Namiesto toho všetkého bolo by oveľa osožnejšie, aby sa popularizovali udatné činy tých príslušníkov armády a bezpečnosti, ktorí sa v boji proti banderovcom vyznamenali. Zatiaľ čo spredu, zozadu a zboku fotografujú banditov v pózach glancoficierov, upadnú do zabudnutia mená a postavy našich ašpirantov, vojakov, príslušníkov bezpečnosti, ktorí položili svoje životy za nás všetkých. Nuž, viac pozornosti a úcty našim ochrancom a bojovníkom!“

Polemika však odrážala ďalší vážny problém, na začiatku operácií ešte zastretý. Do boja proti banderovcom sa totiž dobrovoľne hlásili partizáni. Ich prvá výzva vyšla z konferencie, ktorá sa konala 18.-19. augusta 1947 v malej sále bratislavskej Reduty a na ktorej za predsednícky stôl zasadli významní partizánski velitelia Karol Šmidke, František Hagara a plukovník Stanek.