KITANOVIČ, BRANKO - ČLOVEK, KTORÝ OTRIASOL TREŤOU RÍŠOU

KITANOVIĆ, BRANKO

ČLOVEK, KTORÝ OTRIASOL TREŤOU RÍŠOU
(Čovek koji je uzdrmao treći rajh)

Obzor, Bratislava, 1983
preklad Michal Nadubinský
prebal Fedor Kiš
1. vydanie, 6.000 výtlačkov

literatúra faktu, história, II. svetová vojna
272 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 380 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

2,40 € PREDANÉ

*mipet2*

K veľkým dejinným stretnutiam oddávna patria aj veľkí vyzvedači, a tak — pochopiteľne — ani druhá svetová vojna nemohla nemať svoje veľké postavy. Nepochybne k nim patrí aj hrdina knihy Človek, ktorý otriasol treťou ríšou leutnant Paul Siebert, vlastným menom Nikolaj Kuznecov, ktorý bol jediným sovietskym vyzvedačom na vysokej úrovni pravidelne sa vracajúcim z miest svojho pôsobenia v hitlerovskom prostredí na svoju základňu medzi sovietskych partizánov. Toto jeho zvláštne postavenie mu dovolilo byť nielen úspešným spravodajcom klasického typu, ale umožňovalo mu uskutočňovať aj mnohé iné operácie, napríklad únosy popredných hitlerovských pohlavárov. Dielo Človek, ktorý otriasol treťou ríšou vychádza zo zachovaných dokumentov a spomienok, usiluje sa byť predovšetkým spoľahlivým svedectvom o bohatej spravodajskej činnosti sovietskeho vyzvedača, ale vďaka mnohostrannej aktivite svojho hrdinu a jeho spolupracovníkov uvádza čitateľa aj do zákulisia najvýznamnejších bojových a diplomatických akcií druhej svetovej vojny (napr. dnes priam legendárne bitky pri Stalingrade a Kursku, prenesenie Hitlerovho hlavného stanu na Ukrajinu, Teheránska konferencia a i.). Navyše aj sám osud leutnanta Sieberta, resp. Nikolaja Kuznecova bol taký dramatický, že hoci sa kniha o ňom Človek, ktorý otriasol treťou ríšou zakladá na dokumentárnom materiáli, číta sa ako nesmierne napínavý a dobrodružný román.

TRÁPENIE KAPRÁLA SCHMIDTA

Bývalému gaulajterovi Východného Pruska a ríšskemu komisárovi okupovanej Ukrajiny Erichovi Kochovi sa podarilo prežiť vojnu a potom sa dlhé roky skrýval pred spravodlivosťou pod rozličnými menami vo viacerých krajinách. Hitlerovho zástupcu pre okupované oblasti na Východe, jedného z najstarších vodcov nacistickej strany s členskou legitimáciou číslo 60, chytili až v roku 1958. Jeho meno sa často spomínalo počas procesu s vodcami tretej ríše v Norimbergu roku 1946, ale myslelo sa, že je mŕtvy.

Na lavicu obžalovaných zasadol až 20. októbra 1958 pred varšavským súdom, hoci súd oddielu Víťazi ho už roku 1942 odsúdil na trest smrti. Zostarnutý, zhrbený, neobratný ako vypĺznutý kocúr sa tento zločinec, ktorý posielal milióny ľudí na smrť, správal pred súdom skrúšene a usiloval sa takto naivne vyvolať súcit, ba dokonca pochopenie.

O procese písala celá svetová tlač ako o nesmierne významnej udalosti.

Nezvyčajný zvrat v tomto procese nastal, keď sa ako svedok zjavil Poliak Józef Kurjati, bývalý spravodajca z oddielu Víťazi:

- Za zločiny proti ukrajinskému, poľskému, ruskému, židovskému, litovskému, bieloruskému, českému, slovenskému, moldavskému a estónskemu národu odsúdil náš oddiel v roku 1942 Ericha Kocha na smrt’. Bolo nariadené, aby trest vykonal Nikolaj Ivanovič Kuznecov, známy v oddiele ako Nikolaj Vasilievič Gračev, ktorý v Rovne pôsobil ako nemecký dôstojník pod menom Paul Wilhelm Siebert... Tu, - a Kurjati zdvihol hore v Poľsku vydanú knihu pod názvom Kde je oberleutnant Siebert?- tu sa o tom všetkom píše podrobne...

Bývalý Hitlerov zástupca sa naježil, len čo sa spomenulo meno Paul Siebert. V momente sa mu zazdalo, akoby sa okolo neho hmýrila a preplietala kopa predstáv a obrazov ako zo sna... Cez hmlu spomienok sa mu pred očami zjavila postava energického oberleutnanta so sivými očami:

- Paul Siebert, terorista? Prosím slávny súd, aby na niekoľko dní prerušil proces a aby som dostal k dispozícii knihu o Paulovi Siebertovi.

Vo svojej záverečnej reči bývalý gaulajter povedal niečo, čo v sále vyvolalo hlasný smiech:

- Prosím slávny súd, aby vzal do úvahy, aký som bol humánny, ak som dokonca zachránil život sovietskemu teroristovi ...

Varšavský súd fuhrerovho „humánneho" spolupracovníka odsúdil na smrť.

★ ★ ★

Palác Ericha Kocha, respektíve Ríšskeho komisariátu Ukrajiny, bol kedysi guberniálnym gymnáziom, na ktorom študoval aj známy ruský spisovateľ Vladimir Korolenko (1853 až 1921). Teraz v tejto budove sídli Oblastný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Táto veľmi pekná a štýlová budova sa nachádza na Kalininovej ulici, ktorá sa počas vojny po nemecky volala Schloss-strasse*. Reichskomisár túto budovu využíval aj ako svoju osobnú rezidenciu.

Palác obklopoval priestranný park. Aleje storočných dubov, líp, javorov, smutných vŕb, borovíc, jedlí, platanov a briez mu dodávali vzhľad zmodernizovaného šľachtického hniezda. Kvetinové aleje, zelené trávniky a prechádzkové cestičky udržiavali záhradníci, ktorých priviezli z Holandska a Čiech. Počas teplých dní si gaulajter rád hovel na malej vyvýšenine uprostred záhrady, v tieni orgovánových kríkov, bazy a širokolistých južných rastlín, ktoré sa tu v ústraní skrytom pred severnými vetrami akosi udomácnili. Veľký bazén, v ktorom sa voda ohrievala a stále cirkulovala, bol určený len pre neho a pre vysokých hostí z Berlína.

BIELEK, ANTON - OBRÁZKY Z HÔR

BIELEK, ANTON

OBRÁZKY Z HÔR
Výber z prózy

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1957
edícia Hviezdoslavova knižnica (37)
predslov Ivan Kusý
poznámky Jozef Nižnánsky
ilustrácia Edita Ambrušová
1. vydanie v tejto edícii, 25.400 výtlačkov

beletria, próza krátka, novela,
306 s., slovenčina
hmotnosť: 345 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

1,00 €

*mipet2* in **O1**

Sedel na posteli a fajčil z drevienky, až ho kúr obstával.

„Nuž, človeče, nebojíš sa Boha? Keby tak tetka prišla a ťa videla, bolo by to hriechu! Ľahni si hneď! Krv ti udrie do nohy a opuchne ti.“

„Nič sa neboj, Hanka, zlá zelina sa nestratí. Bolo mi smutno, nuž som si pomáhal, ako som vedel.“

„Smutno — no malý chlapec. A ničoho sa nedotkol. Čo si nejedol? Dočkaj, hneď ti zohrejem obed.“

A zvrtla sa, podložila oheň a postavila naň hrnce. Potom sa pýtala Ondreja:

„A nebol tu nikto?“

„Nie, už som muchy lapal od dlhej chvíle. Tu ich máš, až tri. Sú na truhle. Neviem, či na mne huby nenarástli, aspoň sa mi tak zdá. A čo je nového v dedine?“

„Veru sa ma darmo pýtaš. Išla som rovno do kostola a odtiaľ domov.“

„A čo si mi doniesla?“

„No, sedem detí za grajciar. Na, tu máš, keď ti tak o to ide.“ A podala mu zväzoček obárancov. „Ale najprv zješ čosi teplého. To ti bude na chrumku.“

V komore počalo sa rozprestierať milé teplo, Hanka vzala z truhly mlieko a o chvíľu doniesla mu čosi teplého.

„Na, vypi, vieš, že by sa tetka hnevala, keby to tu našla.“

„A nepýtal sa tam v dedine nikto na mňa?“ opýtal sa Ondrej.

„Jaj, vidíš, aká som zábudlivá. Pýtal sa ktosi na teba ... no darmo je, zabudla som. Vidíš, a keby si vedel, narástol by si do povaly.“

„No —“

„No, aj ti nesiem pozdravenie. Tvoja nevesta sa zastavila, ako ma videla a nevedela sa nadopytovať na teba. Vidíš, ako sa ľudia o teba starajú.“

„A čo si jej povedala?“

„Že ti je lepšie, že už skoro vstaneš a že ju dáš pozdravovať.“

Ondrej sa zaškaredil. „A kázal som ti to ja?“ No, ty škarednica — chcel jej povedať, ale nedohovoril, len sa pýtal: „A tetka čo?“

„Tá išla na Lány a príde iba večerom. Polámalo v hore nohu Koňúchovi, išla k nemu.“

I doniesla mu váru a riekla:

„Ale jedz, Ondrej, lebo tetka by sa hnevala. Ani by som ti druhý raz nedoniesla pozdravenia, lebo by si ho nezaslúžil.“

Ondrej mal kožuch preložený na kolenách. Vzal misku a jedol, ale dosť skoro odložil jedlo a hovoril: „Tebe je dobre žartovať, Hanka; ale ver mi, mne nie je do smiechu. Ste zdraví, biedy nemáte, voľní ste ani vtáci. A ja tu ležím ani peň. Hnúť sa mi je ťažko z miesta. A trvá to už štvrtý týždeň.“

„No veru, nevídali, odpočinieš si . . .“

„Tak, ťažko hovoriť . . . ale ty nevieš, čo je pre horára ležať, drepenieť na posteli. Ja som ti od mala túžil za tým, ísť do hory, či už prší, či sa leje, či je pekne, či víchre dujú, jedno je. Tá hora, tie poľany, tá sloboda vždy je pekná ... to mi bolo blízke srdcu odjakživa. A nevieš, čo je to, keď podvečer prídeš

ZÚBEK, ĽUDO - DOKTOR JESENIUS

ZÚBEK, ĽUDO

DOKTOR JESENIUS

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1977
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (342)
doslov Miloš Tomčík
prebal Pavel Blažo
ilustrácie František Hubel
3. vydanie, 9.000 výtlačkov

beletria, román, história,
528 s., slovenčina
hmotnosť: 558 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,40 €

*mipet2* in **O1**

Ľudo Zúbek (1907—1969) narodil sa v Malackách. Obchodnú akadémiu vyštudoval v Bratislave. Najprv bol bankovým úradníkom, neskoršie dramaturgom v rozhlase. Po oslobodení pôsobil na povereníctve informácií a vo vydavateľstve Tatran. Pod pseudonymom Vladimír Malina uverejňoval v rôznych literárnych a kultúrnych časopisoch krátke prózy, recenzie, kritiky a úvahy. Roku 1938 vydal dvojdielny román Ján Kupecký, odmenený Mazáčovou cenou. V prepracovanom vydaní vyšlo dielo roku 1985 v edícii SPKK pod názvom Farebný sen. Z ostatných diel spomenieme: V službách Mateja Hrebendu (1949), Murársky chlieb (1952), Doktor Jesenius (1956), Skrytý prameň (1956), Jar Adely Ostrolúckej (1957), Zlato a slovo (1962), Moja Bratislava (1935), Gaudeamus igitur (1965), Rytieri bez meča (1967), Ríša Svätoplukova (1969), Štvrtá stena (1971). Doktor Jesenius je životopisným románom o slávnom slovenskom vedcovi-humanistovi Jánovi Jeseniovi, ktorý bol dvorným lekárom Rudolfa II. a profesorom na Karlovej univerzite. Pre pokrokové názory ho spolu s predstaviteľmi českých stavov popravili roku 1621 na Staromestskom námestí v Prahe. Román približuje čitateľovi európsky duchovný vývin na rozhraní 16. a 17. storočia.

Bláznivý Simeon

Hrad navštevovalo veľa žien oblečených podľa najnovšej módy. Jesenius si už dávno navykol na nezvyčajný ruch, ktorý vládol v bezprostrednom okolí milovníka ticha a pokoja Rudolfa II. Na kráľovskom hrade často bolo vídať ženy nevšedne krásne, lebo cisár bol známy nielen ako milovník krásy mŕtvej, zvečnenej v chladnom mramore alebo v žiarivých farbách a ladnej kompozícii obrazov, ale aj ako milovník a znalec krásy živej... Najlepším dôkazom tejto druhej stránky cisárovho záujmu bola Katarína Stradová.

Raz podvečer - bol horúci augustový deň - vracal sa Jesenius zo služby druhým hradným nádvorím. Priestranstvo, predpoludním ešte plné ruchu a vravy, bolo prázdne. Iba niekoľko strelcov v službe sa potilo v slnečnom úpeku. Kto mohol, vyhľadal si nejaké tônisté miesto a podľa možnosti podriemkaval, alebo spal. Pred vojenskou strážnicou vylihoval v chládku veľký vlčiak; občas potriasol hlavou, aby odohnal domŕzavé muchy. Zdalo sa, že ináč ho nič na tomto svete nezaujíma.

Vtom vstúpila na nádvorie šľachtičná s kŕdľom detí okolo seba. V náručí niesla kyticu červených, bielych a žltých ruží. Jedno z väčších detí, dievčatko, viedlo na vôdzke vysokého štíhleho chrta.

Vlčiak pred strážnicou zbadal chrta, zabrechal a vyrútil sa proti nemu. Chrt chcel urobiť to isté, ale dievčatko - mohlo mať zo desať rokov - ho myklo späť. Chrt sa trhal a potom sa rozbehol, vlečúc dievčatko za sebou.

Vo chvíli sa pokojný obraz vymretého nádvoria zmenil. Dievčatko sa dalo volať o pomoc, ostatné deti pišťali a prestrašená matka, keď videla, čo sa deje, bezradne sa rozhliadla okolo seba; no keď okrem Jesenia a vojaka na druhom konci nádvoria nikoho nevidela, rozbehla sa pomôcť svojej dcére

sama. Chrt vliekol zdráhajúce sa dievčatko ako bábku a zrýchľoval beh: dievčatko už nevládalo, ale ešte stále držalo vôdzku.

- Lascia Nero! Pusť Nera! - zakričala matka.

Ale bolo neskoro. Dievčatko sa potklo o vyčnievajúci kameň, pustilo vôdzku a rozpľaštilo sa na zemi.

Medzitým sa psi stretli a zúrivo sa vrhli na seba...

Všetko sa stalo v okamihu. Prv než Jesenius stihol zakročiť, bol v strede harmatanca. Psi sa mu klbčili a hrýzli pod nohami a v bezprostrednej blízkosti nariekalo na zemi dievčatko.

Jesenius bleskurýchle pochopil, aké nebezpečenstvo hrozí dievčatku. Skokom bol pri ňom, zdvihol ho, vložil do náručia prestrašenej žene; potom zakričal na psov, aby ich dostal od seba. Ale darmo. Poobzeral sa, či nenájde dakde nablízku papek alebo hocičo, čím by mohol zasiahnuť do psej ruvačky. Nikde nič. Vtom našmátral pri boku kord. Rýchle ho odopäl i s opaskom a dal sa do psov. Vlčiak ušiel a Jeseniovi sa podarilo chytiť chrta za vôdzku.

Dievčatko malo poranenú ruku a odreté čelo. Ešte stále plakalo. Jesenius pozrel rany a na prvý pohľad zistil, že nejde o nič vážnejšieho. Dievčatko plakalo skôr od strachu než od bolesti.

- Grazie tante, signore, - ďakovala vlašsky.

- Non c’e di che. Niet za čo, — gavaliersky odmietol vďaku

Jesenius. Taktiež po vlašsky.

Zdvorilý úsmev zmenil sa na výraz radostného prekvapenia.

-       Signor je Vlach? - spýtala sa rýchle a pozerala na jeho gaštanové fúzy, vlasy a na belasé oči. Na Vlacha nevyzerá. Chýba mu oná príznačná čierna farba, ktorá je známkou ohnivého južného temperamentu. Ani jeho ústa nechrlia vodopád lichôtok, ako to robievajú všetci Vlasi pri stretnutí s krásnou ženou.

Lebo neznáma, ktorá stojí pred Jeseniom, je naozaj krásna.

Jesenius už tuší, kto je to. Spôsob poďakovania a vlašská vrava utvrdzujú ho v presvedčení, že stojí pred matkou cisárových detí.

Katarína Stradová! Najmocnejšia žena na dvore cisára Rudolfa II. Najmocnejšia a pritom natoľko múdra, aby svoju vznešená pani po

ALIMŽANOV, ANUAR - MAHAMBETOV ŠÍP

ALIMŽANOV, ANUAR

MAHAMBETOV ŠÍP
(Strela Machambeta)

Tatran, Bratislava, 1974
preklad Juliana Szolnokiová
edícia Hviezdoslavova knižnica (229)
ilustrácie Jan Meisner
prebal Jan Meisner
1. vydanie, 15.000 výtlačkov

román, história
256 s., slovenčina
hmotnosť: 588 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: knižný blok dobrý, prebal po krajoch ošúchaný

0,50 € in **O1**

*mipet2* in **O1**

Stepné diaľavy. Akoby ich príroda stvorila len na to, aby človek spoznal voľnosť, lásku a chrabrosť. Nebol to však dar, ktorý robil život pohodlným. Step mala za suseda púšť a deťom dávala do vena krutosť páliaceho slnka i nemilosrdného mrazu. No ľudia ani slobodu nedostávajú ako dar. Aj kazašský národ si ju musel vybojovať. Po stáročia sa brániť proti cudzím nepriateľom a v tvrdých skúškach spoznať dejinnú pravdu, že niet rovnakej slobody pre bohatých a chudobných.

Kazašský spisovateľ Anuar Alimžanov si vybral z histórie svojho národa jednu kapitolu zo začiatku druhej tretiny minulého storočia. Do neveľkej historickej fresky pretavil pohnuté osudy básnika Mahambeta a jeho priateľov, ktorí sa pustili do nerovného boja so svojím chánom. Alimžanov nepíše veľkú epopeju, akou je dielo Muchtara Auezova o Abajovi, ktoré už na Slovensku vyšlo. Sústreďuje sa dramatický nerv udalosti cez osudy ľudí, rozpráva príbeh, kde láska, radosť, tragédia a žiaľ žijú ako susedia, ktorí sa oddávna usídlili na kazašskej zemi. A nič nie je vopred určené, každý sa musí sám rozhodnúť, kde sa v boji postaví, či bude schopný vymeniť pohodlný život dvorného básnika za biedu tuláka v nekonečných stepiach, za život štvanca, pero za meč.

Alimžanov sa nemusí dať unášať etnografickými podrobnosťami, aby sme pocítili osobitú atmosféru života kazašského národa. A uvedomili si, koľko neznámych stránok pred nami skrývajú osudy národov Strednej Ázie. Aké skreslené vládnu neraz názory o ich minulosti, ako málo sa vie o tom, ako prišli k pravde revolúcie.

S kazašským spisovateľom Anuarom Alimžanovom sa zoznamujeme po prvý raz. No nie je to autor v zahraničí neznámy. Román Mahambetov šíp uverejnili roku 1969, keď mal autor za sebou takmer pätnásť rokov literárnej práce.

V literatúre sa uviedol roku 1950 svojou prvou črtou ako mladý autor s bezprostrednými životnými skúsenosťami. Roku 1957 vyšli jeho práce po prvý raz knižne. Prózy Karavána ide k slnku a Belasé hory dosiali literárne ceny v Kazašskej SSR a novelu Pamiatka z Olrary odmenili cenou D. Nehrua.

Alimžanov veľa cestoval po Európe, Ázii a Afrike. Táto životná skúsenosť sa prejavila nielen v látke jeho viacerých kníh, ale aj v celom charaktere jeho umeleckého výrazu. Mahambetov šíp preto otvára jednu z nových stránok súčasnej kazašskej literatúry.

Všetci sa mlčky pustili do jedla.

- Za Srymovu hlavu cháni a generáli dávali tritisíc rubľov, - začal Sujunkara zoširoka.

- Jer-Targyna dva razy urazili a ponížili, chán ho vyhnal z rodnej zeme. Túlal sa po Kryme, ale keď ľudu hrozilo nebezpečenstvo, vrátil sa domov a viedol pluky do boja. Verím, že sa vrátiš do rodných aulov a budeš brániť svoj ľud... Ale buď ostražitý, Mahambet. Či doma, či v cudzom kraji vlk ostane vlkom. Myslím na Kajbalu. Nedôveruj mu. Priveľká dôvera zahubila aj Sryma.

Keď Sujunkara nakrájal mäso, utrel nôž o sáry čižiem z teľacej kože a strčil ho do pošvy. Vedľa na tigrej koži ležala šabľa a bulava. Žantas so záujmom prezeral vzorky na rukoväti šable.

- Dal by som ti ju, ale sám som ju dostal ako dar, - povedal Sujunkara, keď zachytil jeho pohľad.

-    Od grófa, generála Suchetlena. Tu je list. - Batyr vytiahol z vrecka žltý zvitok a podal ho Miahambetovi.

- ...... Týmto Vám za dvoch ruských zajatcov, dopravených ku mne, posielam šabľu zdobenú zeleným aksamietom. Želám Vám, aby Vám táto vec bola osožná ...“ - čítal básnik. Na konci listu bol Suchetlenov podpis a pečiatka.

- „Nie sme nepriateľmi Ruska a nechceli sme, aby sa ono stalo naším nepriateľom,“ - tak som odpovedal na list, - povedal Sujunkara. - A teraz ti dám odpoveď na otázku, ktorú si mi položil pred jedením.

Kazachovia vravia: radšej žriebä z rodného aula než dobrý kôň u susedov. Som Adajov syn a zomriem tu pri Usť-Urte. Chivský chán podplatil toho pobehaja Čabeka - sľúbil mu, že ho urobí chánom v adajovskom rode. Čabek sa dal do spolku s ruským vzbúrencom atamanom Andrejom Streľščikovom.

No v adajovskom rode chán nevládol a vládnuť nebude. Tak oddávna prisahajú Adajovci nad kolískou i nad hrobom svojich synov. Dvoch synov som pochoval v rodnej zemi, tretieho zabili v žalári chivského chána. A ja teraz krúžim po Mynkystau a po Usť-Urte okolo drahých hrobov ako stará divá ťava, čo po-

KOLLÁR, JÁN - JÁNA KOLLÁRA PRVÁ SBIERKA BÁSNICKÁ Z ROKU 1821

KOLLÁR, JÁN

JÁNA KOLLÁRA PRVÁ SBIERKA BÁSNICKÁ Z ROKU 1821
(Spisov Kollárových z mladšieho obdobia jeho života časť prvá)

Matica slovenská, Martin, 1921
Kníhtlačiarsky úč. spolok, Martin, 1921
edícia Diela spisovateľov slovenských (1)
poznámky vydavateľove

poézia
88+30 s., slovenčina
hmotnosť: 127 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý, nerozrezané listy

10,00 € PREDANÉ

*mipet2* in **S2Z**

6.

Těžko, věřím, patřiť, když se v krásy 

Zlaté na Tatrách den obléká,

Um se tu v cit, tělo člověka 

V peruť mění, v mdlé ach jeho hlasy.

Mutno srdci, an mrak slunce hasí,

Hrom tne bleskem dřeva stověká, 

Strašno, kdy rty Etna rozsmeká,

Lká zem, bledne měsíc hvězdovlasý.

Přece toto všecko snadno snesu,

Ale pohled její nevinný,

Tohoť nelze, leč se celý třesu.

Její pohled! ó mlč, ó mlč, vtipe,

Srdce mluv, jak jeden jediný 

Střely, světy, bohy do mne sype.

7.

Není to zem, ani nebe zcela,

Co se z tváři její vyskytá,

Svatost je to v kráse zavitá,

Duše božská v outlé cloně těla;

Láskou pálá hned, hned jakby chtěla 

Vzhůru letnouť, city zamítá,

Do ruk běží, aj, v blesk rozlitá — 

Světy hvězd jí plynou vůkol čela.

Ba si tuším všudypřítomnosti 

Ode bohů samých půjčila,

An mi vždy tkví v očích, v obraznosti.

Ó, rci jen mně, družko rozmilá!

Jsili trupel, ať si trudu spořím,

Čili anděl, ať se tobě kořím.

8.

Snadno bylo voliť Parisovi

Jednu ze tří v řecké pustině,

Když mu různem stály bohyně, 

Hnouce jeho krásou, mocí, slovy.

Oči lehko snesou, když se nový 

Zlehka za darem dar vyvine,

Zniklý v srdci druhým pomine 

Oučinek, an čas i místo hoví.

Ale komu dáno směle zříti

Tam, kde v těsném blesku směsice 

Všech krás duše, těla vůkol svítí?

Já si oči rukou musím krýti,

Anť se v jedné ona trojice 

Bohyň jedním rázem na mne řítí.

9.

Krásný jest zvuk, který vychovaly 

Naukou prostou ruky přírody, 

Mnělbys, že se z křovin hospody 

Vlaských mistrů, síně z lesů staly.

Krásnější však, jemuž v lidských daly 

Rtech již ceny kunsty svobody,

Kde moc kladou zpěvu lahody 

V duše slov, by um i smysly jaly.

Znám však zvuk, jenž kvete z živé růže, 

Nímž se onen bůh v nás hýbá túže, 

Zhoštěn jsa všech zemských okují:

Slyším, slyším ho hle líbě znící,

Když mi oči k očím, líce k líci 

Mína říká: „já tě miluji.“

ČAPLOVIČ, PAVOL - ČARO KRESANÉHO DREVA

ČAPLOVIČ, PAVOL

ČARO KRESANÉHO DREVA
Ľudová architektúra Oravy

Osveta, Martin, 1977
edícia Fotografických vlastivedných publikácií
prebal Jozef Turzo
fotografie Pavol Čaplovič
nemecké, ruské, anglické a francúzske resumé
1. vydanie, 15.000 výtlačkov

publikácie obrázkové, architektúra
176 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 997 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: knižný blok vo veľmi dobrom stave, prebal na 1 mieste natrhnutý, na frontispice malé osobné venovanie

12,00 € predané

*mipet2* (in *X02*)

THE BIG BOOK OF TRANSPORT

THE BIG BOOK OF TRANSPORT

Artia, Praha, 1987
Octopus Books, London, 1987
ilustrácie Spytimír Bursík, Jiří Bouda, Miroslav Rada, Jaroslav Velc
ISBN 0-7064-2656-8

encyklopédie, doprava,
320 s., angličtina
hmotnosť: 1440 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: dobrý

4,00 €

*mipet2* (in *X02*)

- the fascinating history of transport from primitive sleds to articulated lorries; from ancient rafts to nuclear-powered ships; from the first balloon to amazing spacecraft

- an informative and lively text describes all forms of road, rail, water and airtransport, as well as other important forms of transport such as lifts, cable cars, pipelines and conveyor belts

- over 700 illustrations including colour artwork on every page and masses of clear explanatory diagrams

Illustrated throughout in full colour, this fascinating book traces the development of transport on rails, road, water and in the air. With an authoritative and lively text it describes vehicles of the past and present and shows us some of the exciting possibilities for the future. There is also a special section which covers other important forms of transport such as lifts, pipelines and conveyor belts.

Colour illustrations on every page show hundreds of different vehicles in action and in period settings, while clear and detailed diagrams help to explain the construction and workings of engines, railway points, car tyres, radar and many other important aspects of transport.

With masses to interest all transport enthusiasts, this highly readable book will provide an invaluable source of information for the whole family.

OD MANETA PO POLLOCKA

OD MANETA PO POLLOCKA
slovník západoeurópskeho maliarstva 20. storočia
(Nouveau dictionnaire de la peinture moderne)

Tatran, Bratislava, 1973
preklad Soňa Hollá
doslov Ján Hraško
obálka Ivan Kovačevič
2. doplnené vydanie, 20.000 výtlačkov

encyklopédie, výtvarné umenie,
416 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 787 g

tvrdá väzba s prebalom

5,00 € stav: dobrý
4,00 € stav: dobrý, prebal ošúchaný 

PREDANÉ stav: dobrý *mipet2*   in **S3Z**

Náklad prvého slovenského vydania Slovníka sa pomerne rýchlo rozobral, a tak sa vydavateľstvo rozhodlo prikročiť k novému vydaniu, tentoraz doplnenému komentujúcim doslovom, ktorý má čitateľov upozorniť na základnú orientáciu autorov diela, na jeho prednosti i nedostatky a medzery. Pri všetkých výhradách, ktoré voči dielu má vydavateľstvo, ale aj mnohí súdni čitatelia, Slovník ešte vždy zostáva svojho druhu jedinou príručkou, učebnicou a pomôckou

podávajúcou obsiahly a podrobný prehľad osobností, škôl a rozličných prúdov moderného európskeho maliarstva v rozmedzí rokov 1850—1950, preto sa javí na našom knižnom trhu ustavičný a naliehavý záujem o jeho nové vydanie. Kniha vychádza zároveň v poľštine a v maďarčine (v koprodukcii s vydavateľstvami Arkady a Corvina), preto sme radenie hesiel museli ponechať podľa pôvodného francúzskeho vydania.

JILEMNICKÝ, PETER - KUS CUKRU

JILEMNICKÝ, PETER

KUS CUKRU

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1964
edícia Hviezdoslavova knižnica (97) (Slovenský rad 66)
doslov Břetislav Truhlář
vysvetlivky Štefan Hora
obálka a frontispice Miro Cipár
5. vydanie, v SVKL 1., 40.000 výtlačkov

román
240 s., slovenčina
hmotnosť: 280 g

tvrdá väzba
stav knihy veľmi dobrý, prebal ošúchaný

0,50 €

*mipet2*  in **S1P**

Národný umelec, zakladateľ socialistického realizmu v slovenskej literatúre, narodil sa 18. marca 1901 v Kyšperku v Čechách a zomrel 19. mája 1949 v Moskve ako kultúrny atašé na čs. veľvyslanectve. Slovenské prostredie poznal ako učiteľ. Ústredným problémom jeho románov sú triedne rozpory, sociálna nespravodlivosť a hoj za nové usporiadanie spoločnosti. Okrem knihy fejtónov Dva roky v zemi Sovietov (1929) napísal niekoľko románov: Víťazný pád (1929), Pole neorané (1932), Kus cukru (1934), Zuniaci krok (1930). Kompas v nás (1937) a Kroniku (1947).

Spoločenské skúsenosti, získané za učiteľovania v Trnave, vložil do románu Kus cukru. Odráža sa v ňom hospodárska kríza, položenie poľnohospodárskych robotníkov, bírešov a malých roľníkov-repárov a ich vzťahy k „cukrobarónom“, ktorí cukor dávajú radšej denaturovať na krmivo pre dobytok, a skutoční výrobcovia cukru sladia pašovaným sacharínom. Tým odkryl nemorálnosť kapitalistov, bezohľadnosť kartelov a poukázal na potrebu akčnej jednoty pracujúcich v boji „za krajší, plnší a sladší život“.

Hlavným ideovo-umeleckým zámerom diela je znázorniť revolučný vývin robotníkov od politickej uvedomovacej práce cez demonštrácie a štrajky až po víťazstvo.

Jilemnický venoval v románe Kus cukru značnú pozornosť ženám (bíreška Bálentka), mládeži, škole a výchove. Prírodu od jari do jesene zobrazil pôsobivo a funkčne spolu s dejom.

Jej muž pozrel na ňu s uznaním a vďakou:

— Vedel som, že sa vrátiš s dobrým chýrom. Vždy som tvrdil, že pán farár je veľmi príjemný a príčinlivý. Aranka bude mať radosť — zostane doma a predsa bude zamestnaná. Dnes si nikto nemôže vyberať... a za také miesto dal by každý neviem čo.

Pani Kvassayová za chvíľu mlčala. Napokon uronila:

— Len jedna vec ma trochu trápi...

Pánu Kvassayovi zachveli sa mihalnice na nervóznych viečkach.

— Aká vec?

— Ak sa prihlási na súbeh niekto z učiteľského ústavu, vtedy sa vraj nedá nič robiť.

— A prečo? Prečo by sa nedalo?

— Nuž či ja viem? — vystreklo z panej hnevlivo, — či ja viem, prečo? Pán farár hovoril, že sa musí vyvoliť uchádzač s najlepšou kvalifikáciou. 

— Výhovorky! — a Kvassayov hlas bol vždy strmší, lebo videl, že sa prvý radostný chýr roztráca ako páperie vo vetre. — Všetko sa dá robiť... a nie, že sa nedá!

— Hovoril, že nie, — tvrdila pani znova, — majú takú úpravu ... Musia vraj zoznam žiadateľov poslať do Bratislavy. Možno aj odpisy vysvedčení. — Pokrčila plecom a zase vyčkávala.

Pán Kvassay prehltol sklamanie a neozýval sa. A predsa mu mala ešte čosi povedať, bolo ešte treba, aby aj on zasiahol...

Začala hlasom oveľa tichším:

— Pán farár radí, aby si zašiel za Jeřábkom a požiadal ho... Je v školskej stolici a jeho hlas vraj veľmi zaváži.

Pán Kvassay nevdojak otvoril ústa prekvapením:

— Ja? Ale — ja? Ja že by som mal ísť?

 — A čo? Azda sa mám len ja o všetko starať? Všetkých ísť prosiť? Či nie je Aranka aj tvoja dcéra?

To všetko bolo pravda. To všetko Kvassay uznal. No nijako sa nemohol zmieriť s tým, že by mal ísť za Jeřábkom, s ktorým mal pred časom veľmi nepríjemné nedorozumenie v daňovej záležitosti.

— Pozri sa, — začal celkom zlomeným hlasom, — to je vylúčená vec. Ja za Jeřábkom chodiť nemôžem! Nie a nemôžem! Vieš ty, čo medzi nami kedysi bolo? A hoci on dnes nedáva nič najavo, pamätaj si — nezabudol! On nezabudol! A teraz ... ja ... aby som išiel prosiť. Vieš, čo to znamená?

Úradnícka prestíž a papierová dušička zachveli sa v samom základe. Vyskočil z kresla, začal prudko prechádzať izbou.

— Viem, čo to znamená, — vravela, využívajúc jeho rozpačitosti, — dobre to viem. Zabudnete na to, čo bolo, on pomôže Aranke a ty zas jemu, kde treba. Na tom predsa nie je nič zlého.

— Nič zlého! Nič zlého! — rozčuľoval sa Kvassay, neprestávajúc behať po izbe, — pre teba veru nič zlého! Lebo nevieš, čo je to byť zodpovedným úradníkom. Podáš niekomu prst— a on ťa onedlho posadí celého do bryndze.

Pani sa nahnevala:

— Keď nechceš, nedbám. Dievča vtedy pôjde študovať ďalej, a ty sa aspoň nebudeš musieť podkladať. Pôjde na medicínu ... alebo ...

— Na medicínu! — zalomil Kvassay rukami, — na medicínu ... a na čo ešte? Buďme radi, že zmaturovala!

— Vidíš! Nechceš! A k Jeřábkovi ísť tiež nechceš. Pekný otec, namojveru!

Hoci sa Kvassay vzpieral a bránil zo všetkých síl, hoci už videl v duchu závislosť, do ktorej ho privedie návšteva u Jeřábka, musel uznať, že iného východiska niet.

— Hovoríš, že je členom školskej stolice?

—    Je.

— A kedy bude vypísaný súbeh?

— Už ho poslali do tlače. Voľba bude koncom augusta.

— Hm ...

Kvassayovi trvalo niekoľko dní, kým sa na návštevu predsa len odhodlal. Doma nemal pokoja — žena naň neprestajne naliehala, dohovárala mu a mučila ho otázkami.

— Kedyže už pôjdeš? Myslíš, že za ním nebudú chodiť aj iní? Choď — lebo prídeš už neskoro, a vtedy to bude naozaj ponižujúce.

Priznal jej pravdu. Treba ísť. Aj išiel.

Išiel ako vo sne, s hlavou schýlenou a zamračeným čelom. „Bože môj, čože to len bude?“ — triasol sa mu sval kdesi v srdečnej krajine, nohy mu slabli a vôľa ho opúšťala. Práve dnes pozeral si v úrade Jeřábkovu fóliu i spisy — a zhrozil sa akýchsi daňových nedoplatkov. Je koniec, cítil to veľmi dobre, je koniec. Jeřábek síce pomôže Aranke — ale otca zahrabe, bude mu sedieť na šiji ako ťažké jarmo a zničí ho, zničí ho, zničí jeho úradnícku nezávislosť s úsmevom prajného protektora ...

Kvassay konečne často pomohol a poradil svojim známym. Vedel však vždy zachovať zdanie čistoty a nestrannosti, nikdy sa nedal zneužiť.

Len Jeřábka sa bál, Jeřábka, ktorý sa dral bezohľadne vpred a za osobným ziskom, nedbajúc, že utláča a dusí druhých ako urputná burina.

Jeřábka sa bál — bál sa ho i vtedy, keď ho statkár usadil v salóne do hlbokého kresla a hostil ho vínom i priateľským úsmevom, bál sa ho i vtedy, keď sľuboval všestrannú podporu a pomoc.

Len vtedy, keď prešiel Hájom do polí a vracal sa domov, v širokom priestore prvý raz spokojne vydýchol.

BUBEN, VLADIMÍR - FRANCOUZSKO-ČESKÝ, ČESKO-FRANCOUZSKÝ SLOVNÍK

BUBEN, VLADIMÍR

FRANCOUZSKO-ČESKÝ, ČESKO-FRANCOUZSKÝ SLOVNÍK
část francouzsko-česká

Státní pedagogické nakladatelství, Praha, 1968

prekladové slovníky
662 s., čeština, francúzština
hmotnosť: 494 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, pečiatky v knihe

0,50 € 

*mipet2**juran*/*jaz*

LAGERLÖFOVÁ, SELMA - GÖSTA BERLING

LAGERLÖFOVÁ, SELMA

GÖSTA BERLING
(Gösta Berlings saga)

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1963
edícia Svetová tvorba (12)
preklad Peter Hrivnák
doslov Peter Hrivnák
verše prebásnil Ján Buzássy
obálka Viera Gergeľová
1. vydanie, 15.000 výtlačkov

beletria, román
342 s., slovenčina
hmotnosť: 412 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ohnutý

0,80 €

*mipet2*  in **S1P**

Slovenskému čitatelovi azda ani netreba zoširoka predstaviť švédsku spisovateľku Selmu Lagerlöfovú Pozná ju najmä z romantickej ságy o Göstovi Berlingovi a pôvabnej „Podivuhodnej cesty malého Nilsa Holgerssona po Švédsku“.

Autorka prežila detstvo v svojom rodisku na hospodárstve Marbacka, v románe „Gösta Berling“ Lövdal, vo Värmlande. Tam sa zoznámila s obrovským pokladom värmlandských povestí a rozprávok, tam sa dopočula o ekebyských gavalieroch, ktorí užívali život plnými dúškami, ktorí boli takí veľkí a neodolateľní tým, čo žiadali, i tým, ako sa rozdávali.

Keď spisovateľka študovala na učiteľskom ústave v Štokholme, snívala o najkrajšom hrdinovi celej družiny, o Gostovi Berlingovi, ktorý vedel strhnúť ľudí k hrdinstvu a odriekaniu, ale nevedel odolať láske, hoci z nej mohol vzísť len žiaľ. Keď sa zrodil v autorkinej fantázii, bol taký silný a krásny, že naňho nevedela zabudnúť, že ho opriadla celým vencom povestí z jej domova pri brehoch Vännernského jazera, že z neho urobila hlavného hrdinu svojej knihy o Värmlande.

Ale Gösta Berling, zosadený kňaz, ktorý túžil po ozajstnej a užitočnej práci a po láske, a bol taký unavený a sklamaný, že chcel zomrieť, je viac ako literárny predstaviteľ švédskeho Värmlandu, viac ako romantická postava z minulého storočia, viac ako rojko, nad ktorým sa možno iba usmiať. Nielen čaro neznámej severskej krajiny a jej ľudu preslávili knihu o Göstovi Berlingovi po celom svete. Selma Lagerlöfová vyjadrila svojím hrdinom túžbu každého človeka — včerajšieho i dnešného — po plnosti života, po živote, v ktorom by nechýbala ani práca, ani láska, ani radosť, ani žiaľ. Vytvorila v ňom hrdinu, ktorý i po rokoch žije v tých, čo sa o ňom dozvedia.

Sága o Göstovi Berlingovi je jedným z mnohých prozaických diel veľkej švédskej spisovateľky, prvej ženy-nositeľky Nobelovej ceny za literatúru, členky Švédskej akadémie, ktorej sa už za jej života dostalo toľko pôct a vyznamenaní ako máloktorému autorovi.

— Ty plačeš? — spýtala sa, keď na ruke pocítila slzy.

Tu sa mladé dievča rozvzlykalo.

— Milostivá pani, — volala, — milostivá pani, všetko tu zničia! Prečo ste len odišli od nás, prečo dovolíte gavalierom pustošiť váš dom?

Tu rozhrnula majorka závesy a ukázala na dvor.

— Naučila som ťa plakať a nariekať? — spýtala sa ostro. — Pozri! Dvor je plný ľudí, zajtra nebude na Ekeby jediného gavaliera.

— Potom sa vrátite, milostivá pani? — spýtala sa služobná.

— Môj čas ešte neprišiel, — povedala majorka. — Mojím domovom je cesta a stoh slamy mojou posteľou. Ale ty, dievča, opatruj mi Ekeby, kým sa nevrátim!

Obe odišli. Ani jedna z nich nevedela a netušila, že Marianna spí práve v tejto izbe.

Marianna však nespala. Bola hore, všetko počula a všetko pochopila. Ležala vo svojej posteli a skladala hymnu na lásku.

— Ty nádherná, ktorá si ma povýšila nad seba samú! — povedala. — Ležala som v nesmiernej biede, a ty si všetko zmenila na raj. Do krvi som si doráňala ruky na železnej kľučke zavretých dverí, na prahu môjho domova ležia moje slzy, zamrznuté na ľadové perly. Chlad hnevu mi zmrazil srdce, keď som počula údery dopadajúce na chrbát mojej matky. V studených závejoch som sa chcela vyspať zo svojho hnevu, ale prišla si ty. Ó láska, dieťa ohňa, prišla si ku mne, ktorá som zomierala chladom. Keď porovnám svoju biedu s nádherou, ktorú som týmto získala, zdá sa mi ničím. Pretrhla som všetky putá, nemám otca, nemám matku, nemám domova. Nech ľudia zmýšľajú zle o mne a nech sa odo mňa odvrátia. Ty si to tak chcela, ó láska, veď prečo by som mala byť viac ako môj milovaný? Ruka v ruke sa vydáme do sveta. Nevesta Gostu Berlinga je chudobná. Našiel ju v snehových závejoch. Spolu si postavíme dom, nie s vysokými sálami, ale nádennícku chalupu na okraji lesa. Budem mu pomáhať strážiť milier, pomôžem mu klásť nástrahy na tetrovy a zajace, budem mu variť jedlo a opravovať šaty. Ó môj milovaný, budeš mi chýbať a budem smútiť za tebou, keď ťa osamotená budem čakať na okraji lesa, ver mi. Budem smútiť, no nie za dňami bohatstva, ale iba za tebou, len za tebou budem túžiť, teba vyzerať, tvoje kroky na lesnej cestičke, tvoj veselý spev, keď sa budeš vracať so sekerou na pleci. Ó môj milovaný, môj milovaný! Celý život by som vedela čakať na teba.

Tak ležala a skladala hymnu na všemocného boha sŕdc a ešte ani oko nezavrela, keď do izby vstúpila majorka.

Keď majorka odišla, Marianna vstala a obliekla sa. Ešte raz sa musela obliecť do čiernych zamatových šiat, obuť si tenké bálové topánky. Zakrútila sa do deky ako do šála a ešte raz vybehla do hroznej noci.

Tichá, hviezdnatá a mrazivá februárová noc ležala nad krajom. Zdalo sa, akoby nemala konca. A tma a chlad, ktoré táto dlhá noc vyžarovala, trvali na zemi ešte dlho, dlho po tom, čo slnko vyšlo, dlho po tom, čo sa záveje, ktorými sa brodila krásna Marianna, rozpustili na vodu.

Marianna sa ponáhľala z Ekeby, aby privolala pomoc. Nemohla dopustiť, aby vyhnali mužských, ktorí ju zodvihli zo záveja a otvoril jej srdcia a domov. Chcela zájsť dole na Sjo, k majorovi Samzeliusovi. Ponáhľala sa. Najskôr za hodinu mohla byť späť.

Keď sa majorka rozlúčila so svojím domovom, vyšla na dvor, kde ju už čakali ľudia, a boj o gavalierske krídlo sa začal.

Majorka rozostavila svojich ľudí okolo veľkej úzkej budovy, na poschodí ktorej bol povestný príbytok gavalierov. Tam hore vo veľkej izbe s vybielenými stenami, červeno natretými truhlami a veľkým rozkladacím stolom, kde hracie karty plávajú v rozliatej pálenke, v širokých posteliach za žlto kockovanými záclonami spia gavalieri. Ach, tí bezstarostní!

A v stajni spia kone gavalierov pred plnými žľabmi a snívajú o jazdách svojej mladosti. Sladko sa sníva v dňoch pokoja o divých výčinoch mladosti, o cestách na trh, kde celé dni a noci museli stáť pod holým nebom, o šialených jazdách z ranných vianočných bohoslužieb, o skúšobných jazdách na konskom trhu, keď sa opití páni, švihajúc opratami, nahýnali z voza nad ich chrbty a revali im do uší kliatby. Sladko sa im o tom sníva, keď vedia, že už nikdy neopustia plné válovy, teplé stajne na Ekeby. Ach, tie bezstarostné.

V zaprášenej starej kôlni, kam sa zaťahujú rozhegané koče a vyradené sane, je nádherná zbierka starých vozidiel. Stoja tu rebrináky natreté na zeleno a košinové vozy natreté na červeno a na žlto. Stojí tu prvý kariol, ktorý sa zjavil vo Värmlande.