HORÁK, JOZEF - POVESTI SPOD SITNA

HORÁK, JOZEF

POVESTI SPOD SITNA
(Povesti I)

Mladé letá, Bratislava, 1981
ilustrácie Jozef Jaňák
edícia Vybrané spisy Jozefa Horáka
zostavil a doslov Ivan Kupec
4. vydanie (novozostavené 1.), 25.000 výtlačkov
66-179-81

beletria, povesti
304 s., slovenčina
hmotnosť: 533 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

1,50 € PREDANÉ

*konik* in *R08*

ZVON OD SVÄTÉHO ILJU

Ilja, chudák, si už zvykol na ten ustavičný hurhaj. Deň čo deň vídal vojakov a ranených, videl boje, Tatárov, ustaraného pána Blažka a pána Michala, ale myslel si, že sa nič nemôže stať. Tatári prišli a odídu. Jedného dňa budú hory zasa pusté, ako bývali. Iba spálený kláštor ho trochu mýlil. No Jakub Valibuk mu raz povedal, že ho ctihodní otcovia znova postavia, a vraj väčší, ešte krajší.

Aj páter Ján bol nepokojný. Banoval, že chlapca brali na hrad: čo ak ten predsa len padne? Myšlienka, čo bude s chlapcom, ustavične ho znepokojovala. Neraz bol už rozhodnutý poslať ho s poslom k pátrovi Baltazárovi do lesov. Pravda, možno by tam bol býval vo väčšom nebezpečenstve. Ale možno aj by ho les predsa len lepšie chránil.

Ilja nosil od istého času tajnú myšlienku v hlave.

Po celé týždne nepočul hlas svojho milého zvona. Slniečko vychodilo, zapadalo, ľudia vstávali, líhali - a zvon mlčal. Keď prešiel mesiac, začal Ilja hútať, či by sa nemohol prekradnúť horami k spálenému kláštoru a aspoň raz zazvoniť, rozkývať zvon, dať sa rozniesť jeho hlasu po horách.

Táto myšlienka zmocňovala sa ho čoraz väčšmi. Nemohol ju vypudiť z mysle. Vo dne v noci videl zvon pred sebou, počul jeho hlas... Ba ktovie, či ešte visí v spálenej zvonici, či je ešte celý, či ho Tatári nezničili ako celý kláštor? Iljja žil v pochybách a v túžbe: ísť ta a zazvoniť. Potom by zasa na dlhší čas bol pokoj. Možnože potom aj Tatári zmiznú a Ilja bude môcť voľne chodiť po svete.

V takýchto náladách a myšlienkach našiel Ilju posledný tatársky útok, v ktorom zahynul slávny žoldnier, statočný vojak Havel Gubáš.

„Zajtra večer ho majú pochovať,“ hútal Ilja. „Toľkých už pochovali, a zvon ani raz nezaspieval. Strýcovi Gubášovi by sa patrilo, veru, zvon by mal znieť, keď budú jeho mŕtve telo odnášať ku hrobu.“

Odrazu mu blysla hlavou myšlienka: zbehnúť dolu do kláštora a zazvoniť. Pohreb bude večer, a v šere ho nik neuvidí. Prekĺzne lesom ako myš a zase sa vráti na hrad.

Zdalo sa mu to celkom ľahké a prirodzené. Nepomyslel na nebezpečenstvá, ktoré ho mohli zájsť. Hja myslel len na svoj čin, len ten mal pred očami. Nezveril sa s tým nikomu, ani frátrovi Cyrilovi ani strýcovi Valibukovi. Vykoná to sám. To bude posledná Iljova služba strýcovi Gubášovi.

Dobre vedel, kadiaľ sa najskôr dostane zo skál Sitna. Poznal niekoľko

schodných miest. Bude opatrný ako vlk, čo sa kradne nocou.

Len aby skoro mrkalo! Aby skoro vyšli hviezdy.

Konečne prišiel večer a Ilja sa vykradol na Sitno. Prebehol neveľkou plešinou a dal sa bokom ku skalám. Tam v húštine vyčkával hustejší súmrak. Nemal ani najmenšej obavy, ani výčitky necítil. Vedel, že jeho čin by nik neschvaľoval, ale bol presvedčený, že nerobí nič zlé. O nejakú hodinku ponesú Gubášovo telo z hradu na západnú stranu Sitna, a vtedy on už bude v dedine. Iba jedno ho trápilo: čo ak budú Tatári aj v spálenom kláštore? Uvidí, ak by boli, vráti sa.

Tak hútal, kým sedel v hustom kroví.

Medzitým sa chytro stmievalo.

Ilja vstal, opatrne sa poobzeral a dal sa hľadať úzku úžľabinu medzi skalami. Našiel ju hneď a pustil sa ňou dolu. Liezol tichučko, dával pozor, aby sa ani kamienčok pod jeho mäkkým krpcom neskotúľal, ani lístok nezašuchotal. Ohmatal najprv každý kúsok zeme, každú kravinku, a len potom opatrne kládol nohu na zem alebo sa zachytával. Niekedy musel zoskočiť zo strmej skaly. Tu vždy postál a počúval, či nezachytí spod skál nejaký podozrivý šramot. No všetko šlo hladko. Ilja cítil, že už nemôže byť ďaleko od lesa. Áno, už sa zatemneli konáre prvých stromov. Tam bolo ešte hustejšie šero. Kdesi ďaleko zbadal medzi haluzím slabý svit ohňa. Asi z tatárskeho tábora. A tu už bola tma najtemnejšia a zakryl ho tieň stromov. Tušil, že teraz nasleduje najnebezpečnejšia časť jeho cesty. Len aby niekde nenarazil na stráž!

Ilja zastal, srdce mu prudko bilo. Bedlivo načúval: naokolo bolo ticho ako v hrobe. Len potom sa opatrnejšie ako dosiaľ začal spúšťať dolu skalou. A tá sa už končí, teraz musí zoskočiť. Len aby nevrazil do niečoho! Aby nesprašťal konár, aby suché lístie nezašuchotalo! Ale nebolo času na rozmýšľanie. Ešte chvíľku načúval, potom skočil.

Cítil, ako letí vzduchom, tmou.

Dopadol tíško, zaznel len temný buchot. Ilja ostal pričupený k zemi.

Ani nedýchal. Marilo sa mu, že neďaleko sa niečo pohniezdilo. Možno človek, možno zver. Ináč bolo ticho.

Ilja vstal a zohnutý kradol sa k lesu. Obďaleč sa zasa niečo pohniezdilo. Tatárska stráž. No strážny si musel byť istý, že tadiaľ nik nebude schádzať, iba sa zamrvil, chvíľku sa započúval a driemal ďalej.

Ilja sa šťastlivo dostal do lesa. Pustil sa krížom a popamäti, opatrne sa predieral húštinou. Nebola to ľahká cesta. Tu sa musel skoro po zemi

MACKŮ, JAN - ATLAS LIEČIVÝCH RASTLÍN

MACKŮ, JAN
KREJČA, JINDŘICH

ATLAS LIEČIVÝCH RASTLÍN
Vyše 200 druhov rastlín maľovaných podľa prírody

Slovenská akadémia vied, Bratislava, 1965
2. nezmenené vydanie, 12.000 výtlačkov
obálka Jindřich Krejča
71-062-65

príručky, atlasy, botanika, liečivé rastliny,
468 s., slovenčina
hmotnosť: 667 g

tvrdá väzba
stav: chrbát väzby poškodený

1,50 € PREDANÉ

*konik* in *110*

BOWENOVÁ, ELIZABETH - SKON SRDCE

BOWEN, ELIZABETH

SKON SRDCE
(The Death of the Heart)

Odeon, Praha, 1966
preklad Jarmila Fastrová
doslov Radoslav Nenadál
obálka František Janula
1. vydanie, 16.000 výtlačkov
01-071-66

beletria, román
372 s., čeština
hmotnosť: 420 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,50 €

*konik* in **S7Z**

Román je příběhem šestnáctileté dívky, která v rodině svého nevlastního bratra strádá nedostatkem jakéhokoli vřelejšího citu. Veškerou silou své lásky se upne k chlapci, o němž se domnívá, že ji má rád, avšak ani zdaleka není ušetřena zklamání a postupně ztrácí víru v lásku a porozumění mezi lidmi.

Porcie řekla něco nesrozumitelného.

„No, podívejte, neměla byste mu moc důvěřovat. Nevím opravdu, jestli vám tohle mám říct, ale jste takové dítě a zdá se mi, že je vás škoda. Neměla byste za ním tak bláznit, opravdu. Nechci tím říct, že je snad zkažený, ale zřejmě se moc rád baví. Nechci ho tu pomlouvat, ale upřímně řečeno — můžete mi to věřit — jistě mu to ohromně lichotí, že na něm tak lpíte, lichotilo by to každému; ale vy jste taková naivní holčička. Každému chlapci to dělá dobře, když ho děvče obskakuje — podívejte se na Dicka a Kláru. Neměla bych nic proti tomu, kdybyste chodila s takovým idealistou, jako je třeba Cecil, ale upřímně řečeno Eda není ani trochu idealista. Nechci říct, že by si na vás něco dovolil, tohle by snad ani nechtěl: vidí přece, jaké jste dítě. Ale jestli se do něho moc zblázníte a včas ho neprokouknete, mohla byste jednou strašně zkusit, věřte mi. Chci jen říct, že byste měla pochopit, že si s vámi jen zahrává — takhle si sem přijet, a tak dále. Snad za to ani nemůže, jestli si musí s děvčetem takhle zahrávat; hrál by si i s kotětem, kdybychom tu nějaké měli. Vy o těchhle věcech opravdu nemáte ponětí.“

„Myslíte to, že vás v biografu držel za ruku? Říká, že tohle dělá, když je v kamarádské náladě.“

Dafne na to nereagovala dost rychle: trvalo jí skoro dvě vteřiny, než na lehátku úplně strnula. Pak se ji sblížily oči a celý obličej se jí protáhl: než se v ní pomalu zmírnil účinek Porciiných slov, nastala přestávka. V té přestávce jako by se ve Waikiki veškerá civilizace zakolísala v samých základech. Když Dafne zas promluvila, ozval se jí v hlase drsný tón, jako by v ní praskla nějaká struna.

„Tak tedy poslouchejte,“ řekla. „Zmínila jsem se vám o tomhle jen proto, že mi vás bylo nějak líto. Ale to není důvod, abyste byla sprostá. Musím říct, že mě to opravdu překvapilo, když jste mi prvně řekla, že máte přítele. Pomyslela jsem si, že to asi je nějaký naivní kluk. Ale když jste o něj tolik stála, byla jsem docela pro to, aby přijel, a jak víte, zařídila jsem vám to u mamičky. Nechci se vychvalovat, nikdy to nedělám, ale jedno musím říct: že nejsem potvora, a že bych se nikdy nepokoušela přebrat někomu chlapce. Ale hned jak jste si ho sem přivedla, bylo mi okamžitě jasné, že by ho mohla dostat každá. Je to na něm vidět. Neumí ani podat u stolu sůl, aby přitom na člověka nedělal oči. Ale i tak se mi to zdálo trochu divné, když —“

„Když vás držel za ruku? Ano, mně nejdřív také. Ale myslela jsem, že vám to možná není divné.“

„Poslyšte, Porcie — jestli se neumíte chovat slušně, tak si tu svou skládanku jděte dodělat někam jinam. Beztak s ní tady překážíte. Neměla jsem vůbec tušení, že jste tak sprostá, a mamička jistě také ne, jinak by vaší švagrové asi neprokázala tak velkou laskavost a nevzala by si vás k nám. Tohle všechno je zkrátka důkaz, jak vás doma vychovali, a musím říct, že mě to opravdu překvapuje. Tak si tu protivnou skládanku přestěhujte nahoru do svého pokoje a tam si ji dodělejte, jestli vám na tom skutečně tolik záleží. Mně to jde na nervy, když mám pořád poslouchat to klapání. A tohle je naše veranda, jestli dovolíte.“

„Když chcete, tak půjdu nahoru. Ale teď přece nedělám skládanku.“

„No, tak se kolem ní pořád nevrťte: člověk by se z toho zbláznil.“ Dafnin hlas se stále zesiloval a obličej se jí čím dál víc zardíval: najednou si odkašlala. Zase nastala přestávka s tím znatelným napětím, jako než voda v čajovém kotlíku varem slyšitelně vzkypí. „S vámi je to tak,“ pokračovala Dafne a pomalu zase sbírala energii, „že vám to nějak stouplo do hlavy, když vám tu všichni věnují takovou pozornost. Cecilovi je vás líto, že jste sirotek, a Dick vás obletuje, aby dopálil Kláru. Já jsem vás nechala chodit s naší partou, protože jsem si myslela, že se aspoň trochu otrkáte — pořád jste se zdála taková zaražená a plachá. Uvěřila jsem chudince mamičce, že jste roztomilá holčička. Ale jak říkám, tohle je všechno jen důkaz, co jste zač. Nemám samozřejmě ponětí, jaká je vaše švagrová a jakou má ona společnost, ale my tady jsme dost vybíraví.“

KOYŠ, PAVEL - ĽÚBOSTNÉ VARIÁCIE

KOYŠ, PAVEL

ĽÚBOSTNÉ VARIÁCIE

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1972
obálka a ilustrácie Ota Janeček
1. vydanie, 4.500 výtlačkov
13-72-081-72

poézia
184 s., slovenčina
hmotnosť: 336 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ

*konik* in *016*

Ktovie ako vznikla láska? A kedy? Povedať, že láska je tu od nepamäti, bola by vlastne výhovorka. Dejiny človeka sú dejinami jeho humanizácie. Na začiatku bojoval o holý život, riadil sa predovšetkým pudom sebazáchovy. Život a teda množenie a teda pudy boli tu už dávno pred láskou.

Ak niečo predchádzalo láske, tak uvedomenie si, že človek je človekom. Láska mohla vzniknúť až na istom stupni civilizácie, aj keď stupni ďalekom od našich čias. Je plodom už zušľachteného človeka.

Láska vznikala kdesi v tých časových šíravách, keď aj krása, úcta, neha, smútok, túžba, vôľa. Ľudskosť, dobrota, odovzdanie.

Láska je citom budúcnosti. Je prejavom budúceho človeka. Už dnes možno povedať, že čím je človek inteligentnejší, vzdelanejší, jemnejší, citovo založený, tým väčšmi prežíva lásku, tým viac dokáže milovať. Milovať znamená dávať sa, strácať sa v druhom a tým sa zviacnásobovať. A človek budúcnosti, ako jednotlivec i ako ľudstvo, bude rozumnejší a citlivejší. Teda budúcnosť vytvára priestor pre lásku bohatšiu a hlbšiu.

Ale aj potom budú s láskou trápenia. A možno preto je tá láska taká silná, tak nás podmaňuje, že sa pre ňu neraz trpí. Je to čudné sladké utrpenie. Čudné, prečudné, horké slasti.

S tebou

S tebou som večný.

S tebou sa vlievam do kameňa.

S tebou je zaľudnený vesmír.

S tebou je luna rozpálená 

na bozk, na dosah.

S tebou sa do praveku trávy hrúžim, 

do naha a do bosa.

S tebou prejdem nástrahami úžin, 

podvodnými nožmi potupy.

S tebou tajomstvá rajských jabĺk rozlúpiť.

S tebou si ako osud deliť 

každodenný chlieb.

Keby sme spolu nezhoreli, 

aspoň s tebou tlieť.

 tebou, s tebou neviditeľne vkročiť 

do prebúdzania dúhy; 

v nej sa kúpu tvoje zasnúbené oči.

S tebou ja a nikto druhý, nikto iný.

S tebou a pre teba byť vinný.

GOLONOVÁ, ANNE - ANGELIKA 1 - MARKÍZA ANJELOV

GOLON, ANNE
GOLON, SERGE

ANGELIKA 1 - MARKÍZA ANJELOV
(Marquise des anges I - Angélique)

Tatran, Bratislava, 1990
edícia Meteor (136)
preklad Mária Kocúriková, Hana Lerchová
verše prebásnil Július Lenko
prebal Karol Rosmány
4. vydanie, 120.000 výtlačkov
ISBN 80-222-0242-8

beletria, román, literatúra francúzska
528 s., slovenčina
hmotnosť: 579 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,60 €

*konik*juran*/*belx*

Anjel či diabol? Záhadná a krásna Angelika nastoľuje večný „problém ženy“. Otec ju vydáva veľmi mladú za mocného toulouského šľachtica Joffreya de Peyrac, „bohatšieho a vznešenejšieho“ ako mladý a vzdialený kráľ Ľudovít XIV., Angelikin rovesník. Pozná mladá žena lásku a šťastie?

To je prvý osudový otáznik. Angelika sa dozvie, že jej muž je zohyzdený, kríva a navyše jeho rozprávkové bohatstvo znepokojuje inkvizíciu, ktorá je v Languedoku ešte veľmi mocná.

Angelika však spozná, že jej manžel, hoci od prírody poznačený, je v skutočnosti veľký vedec, ktorý získal bohatstvo vďaka svojim objavom pri ťažbe zlatej rudy. Je to výnimočný človek, ktorý si podmaňuje ženy a popri bohatstve nadobúda aj všeobecnú úctu a vážnosť. Jeho palác Veselého poznania a „Škola lásky“ sú pojmom v očiach vtedajšieho pokolenia, ktoré chce užívať plody života.

Žiaľ, Joffrey de Peyrac popudí proti sebe závistlivcov z radov cirkvi, ako aj žiarlivého kráľa. Obvinia ho zo stykov s diablom a posielajú na hranicu... Stane si Angelika do radov anjelov alebo diablov v dráme, ktorú dokresľuje široká paleta vysokopostavených osobností Veľkého storočia?

To je ďalší otáznik, ktorým autor nielen udržuje čitateľa v ustavičnom napätí, ale poskytuje mu aj neskreslený pohľad na dobu francúzskeho rozkvetu s jej rozmarmi, nádherou aj ukrutnosťou mocných.

15. kapitola/ Fyzikálno-matematické rozhovory

Návštevník bol celý zaprášený. Prišiel na koni z Lyonu cez Nimes,

Bol to dosť veľký chlap, približne tridsaťpäťročný. Najprv začal rozprávať po taliansky, potom pokračoval po latinsky, čomu Angelika dosť zle rozumela, a napokon skončil po nemecky.

A tak gróf predstavil Angelike cestujúceho rečou, ktorú dobre poznala z domu.

- Profesor Bernalli zo Ženevy mi preukázal veľkú česť a prišiel sa so mnou pozhovárať o vedeckých problémoch, o ktorých sme roky vzájomne udržovali bohatú korešpondenciu.

Cudzinec sa uklonil s talianskou galantnosťou a úprimne protestoval. Jeho nezáživné rozhovory a vzorce budú akiste nudiť takú pôvabnú ženu, ktorá by radšej mala venovať svoj čas príjemnejším veciam.

Trochu zo zdvorilosti a trochu z úprimnej zvedavosti požiadala Angelika, aby smela byť pri rozhovoroch. Nechcela vyzerať priveľmi vtieravá, šla si teda sadnúť do kúta k obloku s výhľadom na dvor.

Bolo to v zime, ale bolo sucho a slnko ďalej svietilo. Z dvora stúpala vôňa medených ohrievadiel, okolo ktorých sa zohrievalo služobníctvo.

Angelika s výšivkou v rukách natŕčala uši, aby zachytila rozhovor oboch chlapov sediacich naproti sebe pri kozube, v ktorom predsa len horelo zopár polienok.

Zhovárali sa najprv o osobnostiach, ktoré jej boli celkom neznáme: o anglickom filozofovi Baconovi, o Francúzovi Descartovi, o francúzskom inžinierovi Blondelovi, nad ktorým sa obaja veľmi pohoršovali, lebo vraj pokladá Galileove teórie za paradoxné a neplodné.

Z toho všetkého Angelika vyrozumela, že návštevník je nadšeným stúpecnom spomínaného Descarta, ktorého zas jej muž neuznával.

Joffrey de Peyrac sedel, ako zvyčajne, nonšalantne hlboko vo svojom čalúnenom foteli a skoro ani nevyzeral vážnejší, ako keď sa škriepil s dámami o rýmoch niektorého sonetu. Jeho nenútené správanie kontrastovalo so správaním jeho spolubesedníka, sediaceho meravo na kraji taburetu a zaujatého rozhovorom.

- Isteže, váš Descartes je génius, - hovoril gróf, - ale to neznamená, že má pravdu vo všetkom.

Talian sa rozohňoval.

- Ako ho môžete tak zle chápať? Pozrite! Predsa prvý postavil proti scholastike, proti abstraktným a náboženským názorom svoju experimentálnu metódu. Odteraz sa už nebudú veci posudzovať tak ako kedysi podľa absolútnych princípov, lež budú sa brať do úvahy všetky skutočnosti a výsledky pokusov, a až z tých sa vyvodia matematické zákony. Za toto vďačíme Descartovi. Ako to, že sa vy, ktorý sa pokladáte za realistu, a to si každý v renesancii tak vysoko váži, neviete pripojiť k tej sústave?

- Verte mi, priateľ môj, som jeho stúpencom. Som presvedčený, že bez Descarta by sa veda nikdy nebola vedela vymaniť z panciera hlúposti, do ktorého ju zovreli posledné storočia. No vyčítam mu, že nie je dosť úprimný k svojmu vlastnému duchu. Jeho teórie sú poškvrnené očividnými omylmi. No nechcem vám protirečiť, ak im veríte.

-Prichádzam zo Ženevy a prešiel som snehom a riekami, len aby som mohol prijať vašu výzvu týkajúcu sa Descarta. Počúvam vás.

-Ak chcete, vezmite si princíp gravitácie čiže vzájomnej príťažlivosti telies, teda pád telesa k zemi. Descartes hlása, že ak jeden predmet narazí do druhého, môže spôsobiť jeho pohyb iba v tom prípade, ak je od neho ťažší. Tak korková guľa nepohne liatinovú guľu, ak do nej narazí.

- To je celkom jasné. Dovoľte, aby som vám citoval Descartovu poučku: „Aritmetický súčet veličín pohybujúcich sa v rozličných častiach sveta zostáva nezmenený.“

-Nie, - zvolal Joffrey de Peyrac a vstal tak prudko, až sa Angelika rozochvela. - Je to nesprávne tvrdenie a Descartes sa nepresvedčil pokusom. Prišiel by na svoj omyl, keby bol z pištole vystrelil olovený náboj, vážiaci jednu uncu, proti pevnej handrovej guli, vážiacej o dve libry viac. Handrová guľa by sa bola pohla z miesta.

Bernalli hľadel na grófa celý ohromený.

MANN, THOMAS - PRÍBEHY ŽIVOTA A SMRTI

MANN, THOMAS

PRÍBEHY ŽIVOTA A SMRTI
(Gesammelte Werke Bd. IX.)

Tatran, Bratislava, 1976
edícia Svetová tvorba (108)
preklad Viktória Hornáková, Nora Krausová
prebal Pavel Blažo
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
61-672-76

beletria, novela,
379 s., slovenčina
hmotnosť: 460 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,90 € 1,50 €

*konik*komka*in*belx-ger*

Veľký nemecký prozaik Thomas Mann, nositel Nobelovej ceny za literatúru z r. 1929, je nášmu čitateľovi dobre známy ako románopisec. Patril nielen medzi najvýznamnejších nemeckých prozaikov, ale i medzi najväčších svetových spisovateľov 20. storočia. V európskej kultúre stelesňoval goetheovského ducha — ducha univerzálnej kultúrnosti a humanistickej orientácie, preto sa v tridsiatych rokoch stal veľkým kritikom a odporcom fašizmu.

Do zväzku, ktorý teraz predkladáme čitateľovi, sme zaradili výber z jeho najkratších novelistických príbehov, tematicky zameraných na veľké morálne, psychologické a spoločenské problémy človeka moderných čias. Man-nove poviedky a novely vznikali vo všetkých obdobiach spisovateľovho života. Z jeho noviel sme vybrali jedenásť: Malý pán Friedemann, Šašo,

Lujzka, Tristan, Gladius Dei, Hladujúci, Tonio Kroger, Šťastie, Smrť v Benátkach, Zmätok a skorý žiaľ, Mario a kúzelník. V mnohých vytvára ústrednú postavu umelec: Tonio Kroger, Šašo, Tristan, Smrť v Benátkach. Novela Tonio Kroger je predovšetkým vo svojej ústrednej časti analýzou umelcovej osamelosti. Tonio nepokladá osud spisovateľa za profesiu, ale za kliatbu, a sám ho tiež preklína v mene lásky k životu. Všíma si, že k umeniu sa uchyľujú ľudia tak či onak defektní, postihnutí, okradnutí životom podobní jemu samému, ktorí si v umení kompenzujú svoje defekty. Stretávame sa tu s tým istým názorom ako u Buddenbrookovcov, s rovnakou dianózou choroby: patologický proces je „dekadencia“, pacient sa volá „meštiak“ a infekčný vírus „duch“. Krogerova cesta bola len nevinnou a romantickou dovolenkou, ktorá sa skončila návratom ku disciplíne a poslušnosti. Aschenbachov odchod do Benátok (Smrť v Benátkach) je skutočný útek, dezercia a zrada. Osud berie na seba podobu poľského chlapca Tadzia — ľudskú podobu antickej krásy; fascinovaný Aschenbach, spočiatku pútaný k Tadziovi obdivom umelca k dokonalej forme, píše v tomto úžase svoje posledné a najkrajšie stránky. Táto novela je jedným z vrcholov Mannovej prózy — vo svojej hutnosti, v dokonalom rozvrhu deja, v mnohovýznamovosti, akou získava každý motív ustavičným posunom v stále bohatšom tkanive diela, a v neposlednom rade i umením narážky, ktorým Mann zapája svoj príbeh do nemeckých a celoeurópskych kultúrnych súvislostí.

Politicky najangažovanejšia je Mannova novela Mario a kúzelník. Vznikla v rokoch fašistického nástupu, z autorových zážitkov v Taliansku. Hypnotizér Cipolla, mrzák, ktorý začína svoje predstavenie vlasteneckými frázami a okázale práska bičíkom, uvedie mladého čašníka Maria do hypnotického spánku, zosmiešni a zneužije ho. Je to Mannov politický ostrovtip, že zdroj magickej moci predstavuje kaukliar a chudák, pretože nezadlho potom i kaukliari a mrzáci doslova hypnotizovali nemecké davy a z ľudí robili bábky — človek s uspatým mozgom, s uspatým svedomím sa zmenil na barbara.

ŠŤASTIE

Ticho! Pozrieme sa do duše. Iba letkom, mimochodom a iba na niekoľkých stránkach, lebo sme náramne zaneprázdnení. Prichádzame z Florencie, zo starých čias; ide tam o posledné a neľahké záležitosti. A prekonali sa — kde? Azda na dvore, na kráľovskom zámku — ktovie? Chystajú sa ponaprávať zvláštne, slabo blyskotajúce veci, Anna, úbohá malá barónka Anna, nemáme mnoho času pre teba!

Trojtaktie a cengot pohárov — zhluk, výpary, hučanie a tanečné kroky, poznajú nás, poznajú naše malé slabôstky. Je to preto, že tam vidno najhlbšiu, najumáravejšiu bolesť, že sa tak radi zdržiavame na miestach, kde život slávi svoje prosté slávnosti.

„Avantageur!“ zvolal na celú sálu barón Harry, kapitán, a prestal tancovať. Pravou rukou ešte držal svoju dámu v objatí a ľavú si opieral o bok. „To nie je valčík, človeče, ale vyzváňanie umieráčika! Veď vy nemáte vôbec takt v tele; veď vy vždy iba tak plávate a vznášate sa. Nech opäť hrá poručík von Gelbsattel, aby sme predsa mali rytmus. Odstúpte, avantageur! Tancujte, ak to viete lepšie!“

A avantageur vstal, zrazil ostrohy a bez slova uprázdnil pódium poručíkovi von Gelbsattel, ktorý zaraz začal svojimi veľkými a bielymi, široko roztiahnutými rukami búchať do rinčiaceho a bzučivého klavíra.

Barón Harry mal totiž takt v tele, takt valčíka a pochodu, veselosť a pýchu, šťastie, rytmus a zmysel víťaza. Zapnutý husársky kabátec so zlatými šnúrkami nádherne pristal jeho mladej, rozhorúčenej tvári, ktorá neprezrádzala ani stopu starostí a úvah. Bol do červenkasta opálený ako plavovlasí ľudia, hoci jeho vlasy a fúzy boli hnedé, a to bola pikantnosť pre dámy; červená jazva na pravom líci dodávala jeho jasným črtám náramne trúfalý vzhľad. Nevedelo sa, či to bolo seknutie zbraňou, či pád z koňa — istotne čosi nádherné. Tancoval ako boh.

No avantageur plával a vznášal sa, ak je dovolené použiť výrazy baróna Harryho v prenesenom význame. Jeho mihalnice boli pridlhé, takže nikdy nemohol riadne otvoriť oči; aj uniforma mu sedela trocha neporiadne a nepravdepodobne a bohvieako sa dostal k vojenskému povolaniu. Len nerád sa účastnil tejto zábavy v kasíne s „lastovičkami“, ale predsa prišiel, lebo si musel dávať pozor, aby nevzbudil pohoršenie; po prvé mal meštiansky pôvod a po druhé existovala akási kniha, množstvo vymyslených historiek, ktoré sám napísal či spísal, ako sa to vraví, a ktoré si každý mohol kúpiť v kníhkupectve. To vyvolávalo akési podozrenie voči avantageurovi.

Sála dôstojníckeho kasína v Hohendamme bola dlhá a široká, bola vlastne priveľmi priestranná pre tridsať prítomných, ktorí sa v nej zabávali dnes večer. Steny a pódium pre hudobníkov zdobili nepravé sadrové drapérie pomaľované na červeno a z nevkusnej povale viseli dva ohnuté lustre, v ktorých kvapkajúc horeli naklonené sviece. Siedmi nakomandovaní husári drhli celé predpoludnie dlážku z dosák a napokon páni dôstojníci nemohli žiadať väčšiu nádheru v takom hniezde, v takom Abdere a Kocúrkove ako Hohendamm. Čo azda slávnosti ubralo na lesku, nahradilo sa zvláštnou, trúfalou náladou, ktorá zákázaným a samopašným pocitom byť spolu s „lastovičkami“ dávala večeru ráz. Ešte aj hlúpi ordonanci sa prefíkane usmievali, keď kládli nové fľaše šampanského do vedierka s ľadom, k bielo prikrytým stolíkom, ktoré stáli po troch stranách sály, obzerali sa a s úsmevom klopili

ZÁBORSKÝ, JONÁŠ - DVA DNI V CHUJAVE

ZÁBORSKÝ, JONÁŠ

DVA DNI V CHUJAVE

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1963
predslov Andrej Mráz
edícia Hviezdoslavova knižnica (82)
ilustrácie Vladimír Machaj
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
61-148-63

beletria, poviedky
191 s., slovenčina
hmotnosť: 225 g

tvrdá väzba
stav: bez prebalu, ušpinené dosky

0,40 €

*konik*  in *060*

Druhý bol by sa pri takých skúsenostiach, pri takej ozornej nevďačnosti a všeobecnej zloprajnosti ľudu obmedzil na prísne úradné povinnosti, bol by zanechal všetky ušľachtilejšie snahy. Ale dobrosrdečný Žarnovič, akékoľvek trpké veci skúsil a ešte trpkejšie očakával, znajúc, že tak pobúrený ľud už nezastane, až príde ku krajnosti, predsa neobľavil v ničom, neprestal konať i ďalej všetko, čo len mohol, pre osvietenie, vzdelanie zvereného stáda. Jeho hnev bol namierený len na zlostných popudzovateľov, ľud ľutoval ako žiaľneho slepca, ktorý k nikomu nemá dôveru a nevie, koho nasledovať.

Keď teda jeho rozprávky boli vytlačené, daroval jeden silne zviazaný výtlačok jednému z najporiadnejších a najlepšie vycvičených mládencov s tým, aby to čítal mládeži na priadkach. „Najtiaž ich nalakomiť,“ myslel si, „potom budú zábavnopoučné knižočky hľadať sami.“

S novinami už predtým oproboval. Dával ich, keď Capinos čítať nevedel, Truľovi, ale zbadal, že to tam všetko na hromade leží nečítané. To isté zbadal i pri organistovi. Povolal gazdov na faru, že im sám v nedeľu čítať bude, ale len sa smiali z neho, neprišiel nikto. Len Kotrbac sa dostavil s otázkou, či dačo nevyšlo od cisára o lesoch. Oproboval teda pri mládeži so svojimi rozprávkami.

Nakoľko jeho očakávaniu odpovedala skutočnosť, uvidíme v kúdeľnej chyži na priadkach.

V kozube horia nakríž kladené triesky. To bolo drahšie svetlo, ako by boli bývali najlepšie sviece, ale Slovák neráta. Okolo stien a teplej pece sedia na laviciach a pradú najstaršie dievky. Parobci, ktorý sa tisne medzi priadky, ktorý sedí na nizunkom stolku a na kláte, ktorý si zapaľuje kratučkú dymku, ktorý stojí vprostriedku a vystrája fígle, vyciera zúbky na dievčatá. Tieto sa rehocú, škádlia, strhujú klobúky, pospevujú. Chachot, krik, divá lárma.

„Bavte sa ticho,“ hovorí gazdiná vdova. „Zahádam vám hádky.“

„Dobre, ale nech budú nové,“ vreštia parobci. „Z takých nič, čo už známe.“

„Novučičké nové,“ vetí gazdiná, „počúvajte.“

Nastalo mlčanie, gazdiná zahádala: „Šesť nôh má a na hlave chodí — čo to?“

„To nemožno,“ hovoria parobci. „Takého zvieraťa niet, čo by chodilo na hlave.“

„A voš kde chodí?“ spytuje sa gazdiná.

„Prisahám bohu, pravda,“ chachocú sa parobci.

„Počúvajte druhú,“ hovorí gazdiná. „Dvakrát sa rodí, raz umiera, chodí rukami. Čo to?“

„Dvakrát sa rodí vták,“ ozve sa jedna z priadok, „ale rukami nechodí."

„A čo iného sú krídla?“ opravila ju gazdiná. „Poviem vám ešte jednu. Žena je, rastie jej brada, čím dlhšia, tým lepšia; holia ju dva razy v roku. Čo to?“

„Tú by ani čert neuhádol,“ hovorili parobci.

„A predsa vy sami,“ vetila gazdiná, „máte britvy a holíte ju.“

„Aha! Viem už,“ riekol jeden, „to je lúka.“

Táto lúka ľúbila sa najviac parobkom. Smiali sa, chválili, prisvedčovali s prisahaním, žiadali o nové hádky.

Ale chlapec spoza pece sa ozval: „Rozprávajte radšej rozprávky, mamo.“

„Rozprávky, rozprávky!“ prisvedčovali mu dievky, potom i parobci.

Ale jeden z týchto vytiahol knižku: „Nie to, budem vám dačo čítať.“

MURDOCHOVÁ, IRIS - ČIERNY PRINC

MURDOCH, IRIS

ČIERNY PRINC
(The Black Prince)

Smena, Bratislava, 1977
edícia Eva (53)
preklad Jarmila Samcová
ilustrácie Miloš Urbásek
prebal Miloš Urbásek, Jozef Galis
1. vydanie, 36.000 výtlačkov
73-080-77

beletria, román,
376 s., slovenčina
hmotnosť: 452 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,40 €

*konik* in **O2**

Hneď roku 1973. ako vyšiel vo Veľkej Británii román Čierny princ, stal sa bestsellerom. Odvtedy ho preložili do mnohých svetových jazykov. Právom. Podľa kritikov týmto — pätnástym — románom vrcholí umelecká tvorba anglickej spisovateľky Iris Murdochovej.

Čierny princ je románom o láske; je to príbeh o osudoch ľúbostného citu a súčasne esej o úlohe lásky vo formovaní ľudského vedomia a zmyslu umenia vôbec. Iris Murdochová je skvelá rozprávačka a dej románu rozvíja strhujúcim tempom, plným prekvapujúcich zvratov. Jeho hrdinom je päťdesiatosemročný spisovateľ, ktorý celý svoj život podriadil jedinému cieľu — umeleckej tvorbe. Chystá sa odísť do ústrania a napísať svoje vrcholné dielo, no namiesto toho sa ocitne vo víre zložitých citových vzťahov. Prežije osudovú lásku k mladučkej Juliane, dcére svojho priateľa Arnolda Baffina, bojuje o ňu, a hoci prehráva, napokon nachádza uzmierenie i naplnenie životného cieľa.

Čierny princ je súčasne básnickým vyznaním lásky k najväčšiemu velikánovi anglickej literatúry — Shakespearovi.

Iris Murdochová sa narodila v Dubline v angloírskej rodine. Študovala klasické jazyky a filozofiu, po vojne pracovala v organizáciách OSN pre pomoc vojnovým poškodencom. Niekoľko rokov prednášala filozofiu na vysokej škole. Neoddeliteľnou súčasťou jej tvorby je prvok romantickej fantázie a duchovnej nezávislosti. Sama tvrdí, že jej dielo prezrádza sklon odkrývať mýtické a magické hĺbky za obrazom „reálneho“ života. Nikdy sa však neutápa vo fantastických víziách. Úprimne a naliehavo ju zamestnáva súcit s utrpením a starosťami živých ľudí. Literám; kritika ju zaraďuje medzi najvýznamnejších anglických spisovateľov tohto storočia.

Priscilla zostavila dlhý zoznam, ktorý obsahoval aj niekoľko pomerne veľkých dekoračných predmetov a množstvo šiat. To všetko som jej mal zachrániť. Zoznam som značne skrátil. Vôbec som si nebol istý legálnosťou činu. Predpokladal som, že utečená manželka má právo na osobné šatstvo. Povedal som Priscille, že šperky sú „jej“, ale ani tým som si nebol istý. Prirodzene, že som nemal v úmysle sťahovať väčšie predmety z ich domácnosti. Zaviazal som sa, že okrem šperkov a norkovej štóly vezmem množstvo iných vecí: kostým, večerné šaty, troje šiat z jemného vlneného jerseya, dve blúzky, dva páry topánok, kôpku bielizne, bielo-belaso pásikavú porcelánovú vázu, mramorovú sošku akejsi gréckej bohyne, dve strieborné čaše, malachitovú škatuľku, maľovanú florentínsku kazetu na šijacie potreby, emailový obrázok dámy oberajúcej jablká a čajovú kanvicu z wedgwoodskeho porcelánu.

Priscille sa veľmi uľavilo, keď som súhlasil, že pôjdem a prinesiem jej tie veci, ktorým, ako sa zdalo, pripisovala takmer magický význam. Dohodlo sa, že potom Rogera formálne požiada, aby jej zbalil a poslal aj ostatné šatstvo. Priscilla nepredpokladala, že by sa ich chcel nasilu zmocniť, keď už jej šperky budú v bezpečí. Neustále sa bála, že Roger tie „drahocennosti“ predá jej naprotiveň, a keď som nad tým premýšľal, usúdil som, že by to nebolo také nemožné. Dúfal som, že Priscillu poteší moja naozaj (keď sa všetko uváži) veľmi láskavá ochota podujať sa na záchrannú akciu. Len čo sa však vyriešil tento znepokojujúci problém, začala znova donekonečna tárať o výčitkách svedomia, o svojom trápení, o stratenom dieťati, o svojom veku, o svojom zovňajšku, o tom, aký grobiansky bol voči nej manžel, o jej zničenom, prázdnom živote. Neovládaná sebaľútosť, prejavovaná neuvážene a nekriticky, je neveľmi vábna.

Teraz som sa za sestru hanbil a najradšej by som ju bol niekde ukryl. Niekto s ňou však musel byť a Rachel, ktorá si v predchádzajúci deň vypočula záplavu týchto sťažností, súhlasila, so zmyslom pre povinnosť, ale bez nadšenia, že zostane s Priscillou, kým sa nevrátim z Bristolu za predpokladu, že sa vrátim čo najskôr ešte v ten istý deň.

Telefón cengal v prázdnom dome. Bolo včasné popoludnie, pracovný čas. Obzeral som si v zrkadle telefónnej búdky pekne vyholenú hornú peru a rozmýšľal o Christiane. Čoho sa tie myšlienky týkali, rozpoviem neskôr. Ešte vždy som v duchu počul ten jej démonský smiech. O niekoľko minút, nervózny a nesvoj, pripadajúc si celkom ako lupič, vložil som kľúč do zámky a jemne zatlačil dvere. Mal som so sebou dva veľké kufre, a tie som postavil na dlážku v hale. Keď som prekračoval prah, čosi ma zarazilo, ale hneď som nezistil, čo to je. Zrazu som si uvedomil, že je to čerstvý prenikavý pach politúry na nábytok.

Čo sa Priscilla navykladala, aký je dom zanedbaný! Celé týždne nik neustielal postele. Prestala umývať riady. Upratovačka, prirodzene, dala výpoveď. Roger cítil divé uspokojenie, keď robil ešte väčší neporiadok a ju z neho obviňoval. Roger náročky všetko roztĺkal. Priscilla po ňom neupratovala. Roger našiel tanier so splesnetým jedlom. Tresol ho na dlážku v hale Priscille k nohám. Tam doteraz ležia, porcelánové črepy spolu s tým svinstvom na koberci. Priscilla prešla popri tom nevšímavo. Ale keď som prekročil prah, ocitol som sa v celkom odlišnom prostredí. V prvom okamihu som sa nazdával, že nie som v správnom dome. Vládla tu priam nápadná čistota a poriadok. Biele drevené obloženie sa blýskalo, wiltonský koberec žiaril. Boli tu dokonca kvety, obrovské červené a biele pivónie vo veľkom mosadznom krčahu na dubovej truhlici. Truhlica i krčah boli vyleštené.

Hore panoval ten istý nezvyčajný poriadok a čistota. Postele boli postlané s nemocničnou pedantnosťou. Hodiny tíško tikali. Bolo to záhadné ako Marie, Celeste*. Vykukol som do záhrady na pokosený trávnik a kvitnúce kosatce. Slnko jasne svietilo, ale bolo trocha chladno. Roger asi skosil trávnik už potom, čo ho Priscilla opustila. Podišiel som k dlhému nízkemu bielizníku, kdesi Priscilla údajne ukladala šperkovnicu. Vytiahol som zásuvku, ale tam nebolo nič, iba šatstvo. Poprehadzoval som ich, potom som poprezeral ostatné zásuvky a kúpeľňu. Otvoril som skriňu. Po šperkovnici ani po norkovej štóle tu nebolo ani slychu. Ani na toaletnom stolíku som nevidel strieborné čiašky, ani malachitovú škatuľku, ktoré tam mali byť. Veľmi ma to znepokojilo a bežal som do ostatných izieb. Jedna miestnosť bola naprataná Priscillinými šatami, ležali na posteli, na stoličkách, na dlážke, pôsobili jasne, veselo a čudne. Na obchôdzke som zazrel bielo-belaso pásikavú porcelánovú vázu, ktorá mala povážlivo väčšie rozmery, než Priscilla naznačovala, a vzal som ju. Ako som stál v rozpakoch na odpočívadle schodišťa, zvierajúc vázu v náručí, začul som zdola akýsi zvuk a ktosi povedal: „Haló, to som ja.“

Pomaly som zišiel schodmi. V hale stál Roger. Keď ma uvidel, mimovoľne otvoril ústa a nadvihol obočie. 

SINCLAIR, UPTON - PETROLEJ

SINCLAIR, UPTON

PETROLEJ
(Oil!)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1959
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (124)
preklad Viera Szathmáry-Vlčková
doslov Ján Vilikovský
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 22.000 výtlačkov
56/VIII-7

beletria, román
600 s., slovenčina
hmotnosť: 595 g

tvrdá väzba
stav: používaná, bez prebalu

0,40 €

*konik*  in **S6Z**

Deputácia odpovedala, že to robotníci nepochybne ocenia; sú vraj hlboko povďační pánu Rossovi za jeho postoj. Členovia deputácie boli rozpačití a veľmi zdvorilí; pre ponížených robotníkov je — viete — veľmi ťažké stáť zoči-voči svojmu zamestnávateľovi, „veľkému“ mužovi, vyzbrojenému magickou silou peňazí.

Štrajk ohlásili na stredu v poludnie a všetci robotníci odišli pri speve piesní. Ani nie vyše desať percent z nich vstúpilo do únie, ale prácu opustili všetci do jedného — tých niekoľko málo robotníkov, ktorí by boli radi ostali, tak či onak nestačilo na udržiavanie studní v chode. Zavreli prúd, všetko zanechali v dobrom poriadku a odpochodovali do Raja, kde usporiadali masové zhromaždenie. Na tomto petrolejovom poli bolo takmer tritisíc robotníkov a tí všetci prišli i s väčšinou mestského obyvateľstva a značným počtom rančerov. Sympatie celého občianstva boli zrejme na strane robotníkov.

Tom Axton predniesol reč, v ktorej vyložil ponosy robotníkov a podľa svojich skorších skúseností im povedal, ako treba štrajk viesť. Nadovšetko si musia udržať sympatie verejnosti tým, že budú poslušní zákonov a vyhnú každému náznaku nepokojov. To nebude ľahké, lebo Federácia zamestnávateľov to vie — práve tak ako to vedia vodcovia štrajku — a všemožne sa vynasnaží vyprovokovať robotníkov do násilenstva; preto prichádzajú „strážcovia"; ťažkosťou pre štrajkujúcich bude držať sa im z cesty. To sa práve stáva pri štrajkoch — ak možno veriť Axtonovi; povedal, že strážcovia sú ľudia nízkeho typu, ktorých veľké detektívne agencie najímajú z mestského podsvetia a ktorí sú ozbrojení revolverom v zadnom vrecku nohavíc. Či im fľašku whisky v druhom zadnom vrecku nohavíc tak isto dodávajú zamestnávatelia, alebo či si ju zadovažujú chlapi sami, to Tom Axton nevedel. Nuž, nech je tak či onak, priviezli sa sem na nákladnom aute a cestou sa zastavili v šerifovej úradovni v San Elido — preto vo dne v noci otvorenej — kde museli zložiť hromadnú prísahu ako „zástupcovia šerifa“ a dostali strieborné štítky, aby ich nosili na revéroch kabáta. A potom všetko, čokoľvek urobia, je podľa zákona. Niekoľkí tí zástupcovia šerifa postáváli a počúvali Axtonovu reč, ktorá sa im — netreba zdôrazňovať — nijako nepáčila.

Predseda únie, ktorý prišiel na petrolejové pole, aby viedol štrajk, hovoril tiež a hovoril aj tajomník únie a organizátor tesárskej únie — nemuselo byť priveľa tých reči, lebo robotníci boli plní oduševnenia a ich myseľ bola otvorená myšlienkam; vychovávali sa v zmysle solidarity. Prihlasovali sa v celých stovkách a platili príspevky zo svojich biednych úspor. Ustaľovali sa výbory, ktoré sa dali do práce v starej kôlni, najatej ako hlavný stan; bola to jediná miestnosť, rozmermi aspoň trochu zodpovedajúca, v tej petrolejárskej konjuktúre. Miestnosť prepĺňali chlapi, prichodiaci a zas odchodiaci, a bolo v nej nemálo ruchu: úradníci aj dobrovoľní pracovníci pracovali tak, ani čo by ľudský organizmus nepoznal niečo ako odpočinok a spánok. Bolo treba zaobstarať dočasné byty — lebo nie mnohí petrolejárski podnikatelia boli natoľko velkomyseľní, aby poskytli prístrešie štrajkujúcim! Únia objednala množstvo stanov a bude ich potrebovať ešte viac, až vypršia nájomné zmluvy na domce, prenajaté na pozemkoch spoločnosti. Našťastie nebolo veľa robotníkov, ktorí mali so sebou rodiny na tomto poli; petrolejársky robotník je sťahovavý vták — príde na nové pole a musí pracovať za dlhý čas, kým si zgazduje dosť peňazí, aby si mohol priviesť ženu a deti z predošlého poľa.

Bunny ta prišiel vozom v sobotu ráno: vtedy sa bol už minul prvý príval vzrušenia. Bol daždivý deň a robotníci nemali kde usporiadať zhromaždenie, nuž ich bolo vidno natisnutých pod bránami alebo pod plátennými roletami proti slnku, všade, kdekoľvek sa našlo voľne prístupné prístrešie. Vyzerali akosi smutne, akoby boli prišli na to, že štrajk je menej romantický, než očakávali. Pred petrolejárskými pozemkami, najmä pred tými, čo patrili veľkým spoločnostiam, videli ste hore-dolu prechádzajúcich mužov s gumenými kabátmi a klobúkmi, spod ktorých si vás podozrievavo obzerali. Niektorí z nich nosili na pleci pušku ako vojenské stráže. Bunny sa zaviezol na otcov trakt a tam sa mu naskytol ten istý pohľad; zranil ho až do srdca — bolo to pravé zosobnenie onej nenávisti,

ROBBINS, HAROLD - NEZNÁMYCH NEMILUJ 2

ROBBINS, HAROLD

NEZNÁMYCH NEMILUJ 2
(Never Love a Stranger)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
preklad Ivan Krčméry
obálka Pavel Blažo
1. vydanie, 35.000 výtlačkov
edícia Zebra (7)
13-72-068-69

beletria, román,
234 s., slovenčina
hmotnosť: 200 g

mäkká vzba
stav: značne poškodená

ZDARMA

*konik* in **S9B**

»A ste tu spokojný?« opýtal som sa.

»Svojím spôsobom áno,« odvetil. »Nie je to však celkom také, ako som očakával.«

Nahlas som sa rozosmial. »A čo ste očakávali — krv na kobercoch? Ste predsa dospelý a toto je podnik ako každý iný.« Teraz bol rad na mne, aby som robil žarty. Bolo vidieť, že som mu stúpil na otlak. Nemal rád, keď sa mu niekto vysmieval. Zmenil som tému. »Ako dlho tu pracujete, Ed?«

»Asi osem mesiacov,« odvetil. Všimol som si, že ma nevolá Frank, ale ma prestal oslovovať »pán Kane«.

»Koľko zarobíte?«

»Stovku na týždeň,« odvetil.

»A čo by ste povedali, keby som to zvýšil na dve stovky? «

Vyzeral trochu prekvapený. »Istá vec, že by som sa vám poďakoval.«

Znova som sa zasmial. Bola to šikovná odpoveď. »A čo by ste urobili?«

Zase sa zamyslel. »Ako to myslíte, pán Kane?« Už bol v tom znova.

»Povedzme, že ministerstvo spravodlivosti by sa pokúsilo získať si niekoho z mojej bezprostrednej blízkosti, kto by ich informoval o mojej činnosti. Povedzme, že vy by ste boli tým chlapíkom — to si napokon môžem zistiť. Posielali by ste im správy, aké by som si ja želal?« Pokojne som naňho pozrel.

Vstal a vrátil mi pohľad ponad stôl. »Teda už to viete?« opýtal sa. Naklonil sa nad stôl, rukami sa chytil okraja, až mu od tlaku zbeleli hánky.

»Čo mám vedieť?« ticho som sa opýtal.

»Že ma sem vyslalo ministerstvo spravodlivosti,« povedal. Jeho hlas svedčil o tom, že si uvedomuje svoj neúspech.

Bolo mi ho trochu aj ľúto. Prečo som vždy ľutoval ľudí, ktorí sa dopustili chyby? Keby som ho nebol dochytil, mohol som preňho aj odvisnúť. »Veru tak!« povedal som nedbanlivo, ako keby to nebolo nič dôležitého. »Vedel som to, keď som vás prijímal.«

»A predsa ste ma prijali?« Hlas mal ešte stále stiesnený.

»Rozumie sa!« Usmial som sa, keď som videl, aký je prekvapený. »Potreboval som predsa sekretára.« Chcel čosi povedať, ale som ho nepustil k slovu. »Sadnite si,« ponúkol som ho, trocha namrzený. »Netreba vec dramatizovať. Nejdem vás za to odbachnúť — to nie je môj štýl. Veď som vám pred chvíľou povedal, že sme podnik.«

Bez slova klesol na stoličku.

Pokračoval som. »Pracujete tu osem mesiacov. Za ten čas ste nevysnorili nič, na čom by ministerstvo mohlo postaviť žalobu. Ja vediem podnik. Ako už viete, podnik má veľa rozmanitých záujmových oblastí a máme podiely v rozličných odvetviach priemyslu, ako sú hracie automaty, orchestriony, kluby, reštaurácie a malé výrobne. Rád si aj trochu zahazardujem. Veď kto by nerád? Všetky zisky plynúce z rozličných odvetví môjho podnikania sú riadne zdanené v podobe dane zo zisku. Nepácham nijaké zločiny. To je v kocke obraz mojej spoločnosti. Presne to isté hovorí aj tabuľka na dverách: Frank Kane, podnikateľ.«

Chvíľu bol ticho, potom mi pozrel priamo do očí. Tajomstvá — veci, pre ktoré som mu musel nedôverovať a ktoré sa dali skôr iba vycítiť, ako vyčítať z jeho tváre — odrazu zmizli. Nahradila ich akási zdržanlivá otvorenosť. Usmial sa. »Som rád, že to už mám za sebou,« povedal.

Zapálil som si cigaretu. Aj ja som bol rád. Keby bol vedel, že ma to minulo len o vlások! Ale to bolo niečo iného. Vlastne až včera som sa to o ňom dozvedel, a keby sa to teraz bolo zomlelo, mohol som rozpustiť celú spoločnosť. Bol som ticho.

»Myslím, že teraz môžem ísť.« Vstal.

»Len si spokojne sadnite.« Pozoroval som ho, ako pomaly kráčal k dverám, a dodal som: »Aj naďalej potrebujem dobrého sekretára.«

»Ako to myslíte?«

HAYCOX, ERNEST - HVIEZDNY JAZDEC

HAYCOX, ERNEST

HVIEZDNY JAZDEC
(Starlight Rider)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1971
preklad Irena Lifková
obálka Pavel Blažo
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
edícia Zebra (21)
13-72-046-71

beletria, román, western
210 s., slovenčina
hmotnosť: 195 g

mäkká vzba
stav: značne poškodená

ZDARMA

*konik* in *071*

Na súmraku sa vrátili, pomaly cválajúc cez rovinu, Stála v otvorených dverách a pozorovala ich, ako zahýbajú do dvora a zosadajú z koní. Šero ožilo drsným žartovaním. Zdalo sa, že majú veľmi dobrú vôľu. Vedela, že vyhrali. Napriek tomu však zrejme zaplatili za svoje víťazstvo, lebo jeden z cowboyov viedol k veľkej stodole sedem koní bez jazdcov. Skupina sa rozdelila a pobrala k barakom. Shadrow, predák a Maunders sa pobrali do domu a za nimi nasledovali ešte dvaja jazdci. Lynn cúvla dnu, utiahla sa do svojej izby, zavrela dvere a oprela sa o ne. Zase ju zaplavil strach z toho zlovestného ranča. Cítila sa neopísateľne osamotená a bezmocná. Chlapi s dupotom vošli do kancelárie. Cez stenu bolo počuť Shadrowovo syčivé šomranie a čosi spadlo na dlážku.

Ako tak stála opretá o dvere a celá zmeravená, zrazu jej prišlo na um, že to, čo urobili, bola iba časť z toho, čo si vzali do hlavy, a nevyhnutne sa jej vynorila v mysli obava o osud Hugha Tracyho. A možno dnes večer jej strýko odhalí, aké plány má s tým človekom, ktorého nenávidel a nikdy sa to ani neusiloval tajiť. Pri tejto myšlienke Lynn zaťala päsť a pohla sa smerom k vnútornej stene spálne. Už sa zhovárali, ale slová boli nejasné. Jediné, čo sa dalo počuť cez prepážku zreteľne, bol rýchly, drsný smiech. Chvíľu tam stála; potom — s dychom zatajeným od nebezpečenstva, ktorému sa vystavovala — pohla sa k dverám, otvorila ich a vyšla von. Tmavou predsieňou sa chodilo do obývacej izby a odtiaľ na verandu. Druhým smerom sa išlo ku kuchyni, stojacej osamote; tesne pred kuchyňou v pravom uhle odbočovala chodba vedúca k druhému vchodu do kancelárie. Spod zavretých kuchynských dverí vychádzal tenký pásik svetla a Lynn počula, ako kuchár búcha panvicami na sporáku; zabočila do menšej chodby, urobila tri rýchle kroky a prikrčila sa pri dverách kancelárie. Hneď za nimi stál Shadrowov písací stôl. Počula ho rozprávať.

„To je omyl, Sid Rozprášili sme ich a zahnali do pekla, ale oni sa zase dajú dokopy.“

V Maundersovom hlase zaznievala netrpezlivosť. „Tak prečo sme ich neprenasledovali a celkom nezničili? Alebo ste spokojný s tým, čo ste dosiahli, alebo sa musíte do toho pustiť druhý raz.“

„Keď dôjde na rozmýšľanie, si vždy hlupák,“ povedal pokojne Shadrow. „Napite sa, chlapci.“

V miestnosti nastal pohyb a poháre cengali o fľašu. Nasledovala dlhá prestávka, ktorú prerušil Shadrow. „Nikdy nie som spokojný s tým, čo som dosiahol. Nikdy nemám dosť a nikdy dosť mať nebudem. Mali by ste ma lepšie poznať!“

„Tak potom si to s nimi dáme ešte raz?“

„Musíš sa jedno naučiť, Sid. Protivníka treba nechať, nech spraví prvý ťah a urobí chybu. Pred Morganom Testervisom som sa vždy mal veľmi na pozore, lebo to bol čertovsky opatrný človek. Ale už je mŕtvy, jasné! A pravidlá, ktoré sme používali v boji s ním, už neplatia.“

Rozhostilo sa ticho. Lynn počúvala, ako jej strýko ťažko dýcha. Obrátil sa. Stolička zavŕzgala; vrátil sa k svojim úvahám. „Zídu sa na Testervisovom ranči. To je jasné. Ale nezabúdajte, že to už nikdy nebude ten istý ranč. Taká polovica tých papagájov zdupká odtiaľto. Môžete sa staviť, že majú poriadne narobené v gatiach. Takže teraz to bude slabý ranč. A nebude ho viesť Morgan. Ten jediný, ktorý za niečo stál. Vbite si to do hlavy! Môžeme hnať dobytok desať kilometrov na juh od hraničnej čiary, a nič sa nestane. Neopovážia sa dať do boja! To jedno máme za sebou.“

„A to je všetko?“ spýtal sa ďalší z cowbojov, ktorého Lynn nepoznala.

„Platím vám tridsať dolárov mesačne,“ povedal pohŕdavo Shadrow, „a viacej ani nie ste hodní. Ešte sme neskončili. Ide sa ďalej. Ale najprv vyčkáme, čo urobí Bat Testervis. Nevravel som vám, že treba vyčkať, čo urobí ten druhý? A nebudeme musieť čakať dlho. Bat je hlupák. Alebo stratí trpezlivosť a pustí sa do boja, kým si vopred nepreskúma svoje možnosti, alebo ujde. 

TURGENEV, IVAN SERGEJEVIČ - ŠĽACHTICKÉ HNIEZDO

TURGENEV, IVAN SERGEJEVIČ

ŠĽACHTICKÉ HNIEZDO
ASIA

Melantrich, Praha, 1934
edícia Melantrichova slovenská knižnica (21)
preklad Dobroslav Chrobák (?)

beletria, román
278 s., slovenčina
hmotnosť: 367 g

tvrdá väzba
stav: poškodená väzba, ušpinená, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*konik* in *041*

XLII.

Deň pred tým napísala Líza Lavreckému, aby k ním večer prišiel; ale on zašiel najprv do svojho bytu. Nezastihol doma ani ženy, ani dcéry; od služebnictva sa dozvedel, že odišla do Kalitinov. Táto zvesť ho prekvapila i nazlostila: »Ako vidno, umienila si Varvara Pavlovna prenasledovať ma všade,« pomyslel si, majúc srdce plne hnevu. Začal chodiť sem a tam po izbe, neprestajne odstrkujúc nohami i rukami detské hračky, knižky, všelijaké ženské pletky, ktoré sa mu motaly do cesty. Zavolal Justinu a rozkázal jej, aby odpratala to smetisko. — »Qui, monsieur,« odpovedala s úškľabkom a začala riadiť izbu, elegantne sa zohýnajúc a dávajúc mu každým pohybom na javo, že ho považuje za neohrabaného medveďa. S nenávisťou sa díval na jej vyžitú, ale stále ešte pikantnú, posmešnú parížsku tvár, na jej biele rukávce, hodvábnu zásterku a ľahučký čepček. Napokon ju poslal preč a po dlhom váhaní (Varvara Pavlovna sa stále ešte nevracala) rozhodol sa odísť do Kalitinov — nie k Marii Dmitrijevne (ani za svet by nebol vkročil do jej salónu, kde bola jeho žena), ale k Marfe Timofejevne. Spomenul si, že zadné schody od vchodu pre čeľaď viedly rovno k nej. Náhoda mu pomohla, stretol na dvore Šuročku, ktorá ho doviedla k Marfe Timofejevne. Zastihol ju samotnú, čo nebývalo jej zvykom; sedela v kútiku, (prostovlasá, shrbená, s rukami složenými na prsiach. Keď uvidela Lavreckého, veľmi sa poľakala, bystro vstala a začala pobehovať po izbe, ako by hľadala svoj čepiec.

»Á, to si ty,« riekla, vyhýbajúc sa jeho pohľadu a stále niečo hľadajúc. »No, čo, vítaj... Ako vravíš? Kde si bol včera? Tak, ona prišla, no, čo sa dá robiť... musíš dáko ...«

Lavreckij sa posadil.

»Sadni si, sadni,« pokračovala starenka. »Šiel si sem rovno? Pravdaže... hej. To si sa prišiel na mňa podívať? Ďakujem ti.«

Starenka zatíchla. Lavreckij nevedel, čo jej má povedať ; ale rozumela mu.

»Líza... hej. Práve tu bola — Líza,« pokračovala Marfa Timofejevna, zaväzujúc a rozväzujúc šnúrky svojho vrecúška na ručné práce. »Nie je zdravá. Šuročka, kdeže si? Poď sem, moje dieťa; či nemôžeš ani chvíľku pobudnúť na mieste? Aj mňa bolí hlava. To asi od ich spevu a od hudby.«

»Od akého spevu, tetuška?«

»A nuž od akého! Začali už s tými, akože to voláte? duetami. A všetko po taliansky: či-či a ča-ča, hotové straky. Nôty naťahujú, div z človeka dušu nevytrasú. Ten Panšin a tá tvoja. A ako chytro sa dohodli, bez ceremonii, ako by boli z rodiny. Koniec koncov i pes — i ten hľadá búdu; človek sa tiež pchá, tým skôr, keď ho nevyháňajú.«

»Preca len, musím sa priznať, nečakal som to,« povedal Lavreckij, »bolo k tomu treba hodne smelosti.«

TAJOVSKÝ, JOZEF GREGOR - HORKÝ CHLIEB

TAJOVSKÝ, JOZEF GREGOR

HORKÝ CHLIEB

Mladé letá, Bratislava, 1990
ilustrácie Jozef Vrtiak
edícia Mimočítanková literatúra pre ZŠ
doslov Ján Poliak
vysvetlivky Elena Šmatláková
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
ISBN 80-06-00284-3

beletria, poviedky
184 s., slovenčina
hmotnosť: 365 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

3,50 €

 in **S1P**

ŤAŽKÝ BOJ

V smutnom kraji slovenskom, v zmaďarizovanom meste Prešove stolice Šarišskej, slovenská banka otvorila filiálku a postavila do nej svojho činného úradníka Andreja Kôrku.

Kôrka pochodí z dediny, s ľudom zhovárať sa, zaobchodiť vie, ako treba, aby získal dôveru pre banku i pre slovenčinu.

Mesto zmaďarčené. Kôrka najal si byt v postrannej ulici, kde bývajú z dedín prisťahovaní bohatí gazdovia. K týmto -ešte neskazeným mestom a jeho obyčajami a náhľadmi -skorej sa dostane, ako pristúpi k pánom, úradníkom, alebo odvislým remeselníkom.

U nás sú mestá už tak zmaďarčené, že len ľudia z dedín, zachovalých mravov, môžu ich osviežiť a udržať národu.

Kôrka, ženatý človek, najsamprv ponavštevoval, ako sa patrí, susedov-gazdov, ktorí tu v meste navidomoči bohatnú, lebo čo by ani len nepomyslel, v meste všetko môžu speňažiť a potrieb nemajú veľkých, nuž bohatnú.

Najviac sa mu zapáčil sused Drobný, ktorý má všetkého -ani sám nevie, koľko! Prišiel pred pätnástimi rokmi z dediny s dvadsaťjedentisíc zlatými a tu sa zakúpil.

Hneď ho povodili po celom dome, pivniciach, povalách, sýpkach, stajniach a komorách. Bolo to na jar, ale ešte mal zo tristo centov zemiakov, v sýpke hŕby zrna, tri izby plné postieľ a peria, plátna, vo vozoch šesť koní, v stajni z osem-desať kráv a pri svinských chlievikoch povstal taký kvik, že nebolo rozumieť, v ktorom koľko a akých je zavretých. Iba jednu starú opachu-ošípanú vypustili s dvanástimi mladými, že to bolo na čudo!

Kôrka hneď sa zjednal na dve prasce po desiatke, a bola známosť hotová.

Horkýže hotová! Trvalo to z mesiac návštev, kým ako-tak všetkých v dome poznal. Lebo sused Drobný má takúto čeľaď: prvý je on, asi päťdesiatročný, zdravý, červený, ešte svižký chlap; jeho žena, tiež v jeho veku, ale proti nemu starenka, sťaby jeho mať: malá, suchá, bezzubá. Štyria synovia: dvaja ženatí, tretí vojak tu v meste, ale už tiež ženatý, štvrtý mládenec; dve slobodné dcéry (jedna ešte len dievča dvanásťročné), tretia vydatá v susedstve, odkiaľ má prvý syn ženu. Detí v dome - ak mi z počtu niektoré nevypadlo - šestoro a siedme, ôsme narodí sa dnes-zajtra. Cudzích ľudí, sluhov v dome niet, iba azda dvaja starkí, čo dvor čistia, hnoj kydajú, drevo štiepajú a sviniam zelinu varia, ale keď sa poschodia svatovci, kmotrovci, švagrovci, sú ich plné dve izby, a ešte mladé ženy zostanú v kuchyni variť, chystať, chlapov obchodit', a čo mladšie sa i hanbia - medzi toľkých chlapov, kde ešte i „otec“ robia fígle s mladými ženami.

Bože, tento dom získať, národu prebudiť! Za dvadsať-tridsať rokov bude ich tam na jednu dedinu! Tí dobyjú mesto! Majú už - ako sami vravia - spolu celá família do tristo jutár poľa okolo mesta, v ulici jedenásť fundusov a z roka na rok kupujú zvyšky panských majetností a chyže, záhrady. Toť kúpili v susedstve starý domec a prerobili ho na stajňu. „To sa nám vyplatí. Naše kravy po dve-tri stovky ... a mlieko po štrnásť grajciarov.“

Kôrkovi sluchy trhá od nadšenia a nemešká, dáva sa do práce; uvedomiť ich ako Slovákov i ako roľníkov, že oni, lebo majú zem, sú samostatní a povolaní byť hradbou slovenčiny a národnej hrdosti.

Kto má vyše šesť rokov, každý zná čítať i písať; všetci chodili do školy, ba malé deti vodia i do „uvody“. Starí bývali na dedinách i richtármi, úradskými.

Kôrka obzerá kasne, police, komory, hrady, ale knižiek nenachodí. Len modlitebné a spevníky, i v slonovej kosti, i v šagríne, v pozlátených spinkách. „Nič viac?“ spytuje sa sám seba.

„Nič,“ hovoria mu všetky vymetené kúty, do ktorých len nazrel.

Neboj sa, o pol roka, o rok bude tu knižiek, novín - až ťažko Policiam. I ty znáš, i tvoja žena zná predávať knižky, novinky,