CÍGER HRONSKÝ, JOZEF - PREDAVAČ TALIZMANOV

CÍGER HRONSKÝ, JOZEF

PREDAVAČ TALIZMANOV

Matica slovenská, 2002
edícia Slovenský svet
obálka Jozef Cincik, Igor Štrbík
doslov Peter Cabadaj
ISBN 80-7090-651-0

beletria, novela
92 s., slovenčina
hmotnosť: 275 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

PREDANÉ *bibb*bels*

Veľké guľaté ohnivé slnko zapadalo kdesi dolu pod Rím a všetky farby zjasneli. Mal som dojem, že všetky strechy, ako sme ich videli z Gianicola, kde sme stáli len dvaja - ja a Hronský sú alebo sivostrieborné, alebo ružové. Práve sme skončili dlhý rozhovor o literatúre, nie o jej sláve a stále nových možnostiach (tie som vtedy bral za zrejmé), ale o hraniciach slova, ktoré je vždy v zajatí života... Až neskôr som sa dozvedel, že Hronský vtedy písal novelu, ktorú tu čitateľ dostáva do rúk.

Myslím, že sme priveľmi uverili fikcii diaľky medzi Hronského osobou a jeho postavami. Toľko sa vždy za ne skrýval, že sme nadobro zabudli, že je vlastne za nimi prítomný telom i dušou - a že je koniec koncov oveľa viac Jozefom Makom i pisárom Gráčom ako Flaubert pani Bovaryovou. Pravda je, že nám zanechal veľa vlastných tvárí a na každej maske raz viac, raz menej presvitajú. V novele, ktorú má teraz v ruke čitateľ, prihovára sa mu autor bez masky, presnejšie povedané, hovorí mu o maskách, ktoré musia padnúť, aby si tvorca spoznal vlastnú, ničím nezastretú tvár a na nej podobnosť
s večným archetypom, s obrazom Božím. Takto vlastne toto dielo, v porovnaní s inými dielami autora rozsahom dosť skromné, hádže zaujímavé svetlo na všetko, po čom prichádza; nie je iba dôkazom prelomu, je - najmä z ideového stanoviska - kľúčom.

Karol Strmeň

V túto nedeľu prišlo do baziliky veľmi veľa ľudí. Nebola to nijaká pútnická nedeľa, nijaká zvláštna príležitosť, nijaké procesie dnes neprišli, ani tie nie, čo mali prísť, ale bazilika bola plná, i námestie pred ňou. To bolo v čase, keď sa mnoho hovorilo o pálení kostolov, ba už sa stali aj prípady, že neznáme živly napadli niektoré chrámy. To bolo pred velkým pálením kostolov v Buenos Aires. Kňazi sa pohybovali v civile, nielen mníšky z Colegia nocovávali v súkromných domoch, nielen mníšky z nemocnice sa utiahli, aj pátri z baziliky mali dohovorené rodiny, kam sa uchýlia, ak príde horšie.

Iba páter Andrea sa nechystal opustiť kostol.

Baziliku v tom čase zatvárali veľmi zavčasu a vedelo sa v celom meste, že za zatvorenými bránami chrámu ostávajú na noc ozbrojení chlapi. Nuž veľmi veľa ľudí postávalo na námestí pred bazilikou, azda viac ako v preplnenom kostole.

Páter Andrea sa usmieval.

Ani superiora sa nič nepýtal, zakázal hrať na organe, prikazoval, aby v kostole bolo ticho a prísne dbal, aby nikto nevchádzal do chrámu so zažatou sviečkou. To bolo aj inokedy v bazilike zakázané, ale keď nebol veľký stisk, kostolníci prižmúrili oči a nezhasili sviecu nikomu.

Teraz boh ľudia ako posadnutí. Sviece kupovali aj takí, čo nikdy nekupovali, a nechceli poslúchať. Hádavým predavačkám sviec pred dvoma dňami neznámi mladíci rozhádzali krámy, takže nebolo ani jediného na námestí, no pretože ľudia boli posadnutí a chceli kupovať sviece, predavačky ich nosili vo vreciach.

A ľudia nechceli poslúchať.

Páter Andrea musel vyjsť na kazateľnicu.

Išiel a trochu klamal!

- Drahí veriaci! Svetlá sú najkrajšou úctou pre našu Matku Božiu Lujánsku, ale sú tu osoby, čo chcú túto našu úctu zneužiť, čo potichu organizujú zapaľovanie sviečok tu vo vnútri baziliky, iste nie s úmyslom najčistejším!... Chceme týchto ľudí vidieť, tak zahaste sviečky... zhasnite ich hneď! Hneď!

Ani to do chrámu celkom nepristalo, po bazilike prešiel silný šum pohoršenia. Ľudia sa obzerali okolo seba - ale sviečky hasli.

Rýchlo hasli.

Neradno sa bolo omeškať.

Lebo ľudia boli čudní.

Len čo sa totiž páter Andrea trochu uspokojil, pochytil ho jeden z kostolníkov a pošepkal mu:

- Padre, telefón! Polícia vás volá.

Tak utekal k telefónu.

- Tu komisár Lucio...

- Kto? - zamračil sa otec Andrea, lebo nepoznával hlas, ktorý mu mal byť známy.

- Komisár Lucio... Zadržali sme chlapca, čo nám nevie alebo nechce povedať, kde býva, ako sa volá jeho otec. Chlapec taký... vari potulný. Vraj išiel k vám, padre, čosi o kurčatách povedať...

- Ale, Lučko!?

- Hej, hej, tak nejako! Tak, Lučko.

- Madre mia! A čo vykonal Lučko?

- On to asi nevie, čo vykonal, ale chceme predvolať otca.

-       Veď sú to veľmi poriadni ľudia, veď... Viete čo, hneď budem na komisariáte!

A hneď tam aj bol.

Cestou mu ktosi povedal, že teraz nehodno v reverende po ulici chodiť, aj sa zastavil na krok, ale zasa sa náhlil.

Na komisariáte našiel Lučka stáť pri stoličke bosého, v ošúchaných nohavičkách, bez košele. Tvár mal od plaču takú ufúľanú, že ho skoro nebolo poznať. Len čo zazrel svojho patróna, hodil sa k nemu s takým zúfalým nárekom, že i kameň by bol plač pohol.

Pravda, slova sa nedalo z chlapca dostať.

Darmo sa páter Andrea nasilu usmieval.

SMREK, JÁN - MALIČKÁ JE BÁSEŇ DAKTORÁ

SMREK, JÁN

MALIČKÁ JE BÁSEŇ DAKTORÁ

Slovenský spisovateľ, Bratislava 1981
prebal Jozef Baláž
1. vydanie, 7.000 výtlačkov
72-032-81

poézia
332 s., slovenčina
hmotnosť: 459 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: zachovalý, na patitule neautorské venovanie

2,50 €

*kbs*  in **S3P**

Po čitateľsky úspešnom výbere Moje najmilšie, ktorý vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ vyšiel vo viacerých vydaniach, národný umelec Ján Smrek predkladá ďalší reprezentačný výber zo svojej celoživotnej básnickej tvorby Maličká je báseň daktorá.

Zaradil doň básne, ktorými chce dať nazrieť do svojho „vnútra“. Leitmotívom tohto výberu, odzrkadľujúceho básnikovo dielo, ktoré má ustálené miesto a podobu v našom literárnom kontexte, je viera v život, dôvera v človeka, v hodnoty, ktoré vytvára ľudstvo. Prejavujú sa často v maličkostiach, v detailoch, ktoré si ani neuvedomujeme a ktoré nám básnik vie odhaliť. Najmä cez prizmu lásky. Láska je mu kritériom hodnôt; aj v tých básňach, v ktorých sugestívne zobrazuje ťažké, tragické situácie a zaujíma k nim svoje stanovisko, dáva najavo, že spoločným menovateľom všetkých tragédií je absencia lásky. Básnik upiera zrak na pozitívne hodnoty, spod ich zorného poľa v rozličných obmenách ukazuje, že ustavične treba nachádzať a objavovať to, čo je v živote krásne, čo ho zušľachťuje a prečo hodno žiť.

V predloženom výbere Ján Smrek očami zrelého básnika robí akúsi bilanciu svojej poézie. Na pozadí „básne maličkej“ hovorí o veľkých veciach. Uprednostňuje pritom básne vážne pred básňami hravými.

Pri každom styku so Smrekovou poéziou si ju nielen sprítomňujeme, ale ju aj znovu objavujeme.

POLNOC

Najprv sa napime 

a potom zhasme sviece, 

oči nám svietia v tme 

a svetlo ide z pece.

Dávno niet poriadku 

v myšlienkach ani v ume, 

len city naše sú 

podobné zlatej strune, 

čo nikdy nesklame, 

len triumfálne zvučí, 

čo hymnu intonuje 

a pritom ako v kŕči 

zvíja sa do rána, 

zvíja sa ako kobra, 

keď Gandhi Mahatma, 

ten prorok cti a dobra, 

píska jej na píšťale 

a krotí jedy jej; 

iba v takýchto chvíľach 

rodí sa epopej, 

čo nemusí byť dlhá, 

ale je úžasná, 

lebo už naša túha 

necieli do prázdna, 

ale sa koncentruje 

až po severný pól.

Odpusťte, krotké piesne 

pokojných našich hôr, 

ale ja prehluším vás 

spevom, čo hraníc nezná, 

bo brána Termopýl 

je pre mňa veľmi tesná 

a všetko tesné je 

na tomto glóbe krivom, 

len šírka nezmerná 

panuje v srdci živom.

KRÁĽ, JANKO - BALADY

KRÁĽ, JANKO

BALADY

Mladé letá, Bratislava, 1957
edícia Školská knižnica
zostavil Milan Pišút
doslov Milan Pišút
ilustrácie Aojz Pepich
1. vydanie, 15.400 výtlačkov
56-VII/7

poézia
112 s., slovenčina
hmotnosť: 213 g

tvrdá väzba
stav: dobrá, bez prebalu

PREDANÉ

*kbs*  in **S7Z**

Pomedzi vlasy jej kamsi-tamsi 

oči dve sivé strihajú — 

čo je to za chvost tam na tom konci 

vari ho ryby drmajú!

Ľaľa, veď je to len po pás človek, 

odpoly ryba chlpatá — 

na hriešnu dušu, ak sa nemýlim: 

je to tá panna zakliata.

Dvanásta bije v diaľke hodina, 

mesiac na vodu zasvietil, 

naprostred Váhu na čiernej skale, 

pannu zakliatu osvietil.

Taká ak’ stena v zváľanom zámku, 

oči ak’ okná sa zdajú, 

z ktorých ak’ hviezdy slzy blyštiace 

do vody temnej fŕkajú.

Tam zapadajú tie svetlá božie — 

junák za nimi omdlieva, 

ale nádeja omdlenú dušu 

rosou života polieva.

Junák na holé kľakne kolená, 

zaspieva bohu pesničku — 

krížom sa žehná, na nebo pozrie 

a bozká čiernu zemičku.

Ešte sa krížom tri ráz’ prežehná, 

pobozká krížik, pátričky — 

vtom „Amen” povie a z brehov hodí 

sa do vzbúrenej vodičky.

HERIBAN, JOZEF - NIEKTO NA MŇA STÁLE PÍSKA

HERIBAN, JOZEF

NIEKTO NA MŇA STÁLE PÍSKA

Herias, 1996
obálka Gregor Fudala
ISBN 80-967397-0-0

beletria, novela,
128 s., slovenčina
hmotnosť: 124 g

mäkká väzba
stav: dobrý, na patitule pečiatka knižnice, odtrhnutý vakát

5,50 €

*kbto*  in **S7Z**

Jozef Heriban sa narodil 9. júla 1953 v Trnave. Študoval hudbu na Konzervatóriu v Bratislave, estetiku a slovenčinu na FF UK v Bratislave.

Pracoval ako dramaturg a redaktor v Čs. rozhlase v Bratislave, neskôr ako scénáristo, dramaturg a režisér v Slovenskej filmovej tvorbe.
Jozef Heriban napísal rozhlasové hry Da capo al fine, Han 82, Diagnóza 300, Hlasy pre Máriu, Tak sa usmej, Šach, ktoré získali významné ocenenia na mnohých súťažiach a festivaloch a boli uvedené v Nemecku, Taliansku, Poľsku, Česku, Švajčiarsku a Estónsku.

Jeho próza Niekto na mňa stále píska získala 1. miesto v súťaži Literárneho fondu (1993).

Spolu s Jozefom Slovákom napísal scénar k filmovej komédii Utekajme už ide!, ktorá sa úspešne premietala na medzinárodných filmových festivaloch v Londýne, Štokholme, Corcu, Vevey (1988), Los Angeles, San Franciscu, Seattle, Washingtone, Viedni, Hong Kongu (1989).

S Jozefom Slovákom napísal a režíroval Slovensko -americký koprodukčný film Dávajte si pozor! (1991), ktorý bol ocenený Zvláštnou cenou poroty za najlepší prvý film na XV. IFF Cairo, Zlatou cenou na XXV. Houston (1992), Striebornou cenou na XV. IFF Philadelfia (1993).

S Jozefom Slovákom a Pavlom Jursom je scenáristom, režisérom a producentom televízneho komediálneho seriálu Bud Bindi, ktorý sa stal laureátom súťaže Golden Gate Awards ‘94 na XXXVII. IFF v San Francisku (1994) a získal Zlatú cenu na XXVIII. v Houstone (1995).

Lauru som čakal v malom parčíku pred bočným vchodom do Reduty, kde mávali tanečníci hodiny klasiky. Sedel som na lavičke a pozoroval staré babky trúsiace sa okolo dverí malého kostolíka, prilepeného na stenu vedľajšieho domu. Na lavičkách sedeli okrem mňa ešte niekoľkí dôchodcovia a dva zamilované holuby. Bolo mi zima a musím sa priznať, že som bol strašne nervózny. Keď sa Laura konečne objavila v podchode secesnej budovy, zabudol som okamžite na svoju dôkladne premyslenú taktiku, podľa ktorej som sa mal správať zdržanlivo a neprístupne. Stála tam predo mnou ako víla zababušená vo veľkej vlnenej šatke a ja som sa okamžite zmenil na láskou zaslepeného, smiešne hrkútajúceho holuba.

Prechádzali sme okolo predajne TUZEXU a Laura zmätene vysvetľovala, prečo sa so mnou musela stretnúť. Najskôr som jej vôbec nerozumel. Až postupne som začal chápať, že dôvod našej schôdzky vôbec nie je neprekonateľná spaľujúca túžba, ale starosť o Marekovu prepukajúcu vášeň.

“Musíš mu to vysvetliť. Ja som to tak nemyslela. Marek si celé to naše stretnutie zle vysvetľuje. Vlastne sa vtedy nič nestalo. Mám ho rada ako kamaráta, ale nič k nemu necítim.”

Laura to povedala omnoho neurčitejšie, s pauzami a opakovaním slov, ale moja úloha sprostredkovateľa medzi ňou a Marekom bola jednoznačná. Rozprávala mi, aby som sa nehneval, že ma zaťažuje takými vecami, ale ja som jeho výborný kamarát a odo mňa to určite ľahšie príjme, ako keby mu to povedala ona sama. Jej hlas prichádzal niekde z diaľky.

“Vieš, stále ma prenasleduje. Čaká ma pred školou. Špehuje ma. To sa už nedá vydržať! Keď si predstavím ten jeho psí pohľad... Brr!”

Práve v tom okamihu, keď sa Laura striasla pri predstave Marekovho psieho pohľadu, ozvala sa silná detonácia a ja som si uvedomil, že stojíme medzi akýmisi neznámymi ľuďmi. Spolu s nimi sme boli svedkami asanácie. Vysoká budova, v ktorej bola predajňa Ryby sa pomaly zosúvala. Najskôr sa objavili veľké trhliny na bokoch stavby, potom desiatky malých vlásočníc pospájali vybité tmavé okná a trojposchodová stavba klesla na kolená. Ako človek, ktorého strelili do zátylku. Ruky zviazané za chrbtom a projektil zasiahne malý mozog. Výstrel ako nádor, ktorý sa rozrastá na všetky strany. Bola to možno morbidná predstava, ale mne sa navždy vryla do pamäti v spojení s Lauriným monológom o Marekovej znepríjemňujúcej láske. Tak ako rozstrelia dom, možno rozstreliť človeka. Neskôr sa mi spojil obraz padajúceho domu s padajúcim Marekom, zvierajúcim si hlavu medzi rukami.

Bolo mi ľúto Mareka, ale možno ešte viac som ľutoval sám seba. Pozoroval som Lauru, ako so záujmom sleduje mužov v prilbách, ktorí sa okamžite pustili do práce. Uvoľňovali zaseknuté trámy a pomocou buldozéra dokončievali dielo skazy. Srdce mi zvieral kŕč, keď som si uvedomil, že táto krásna čarodejníčka sa s každým len zahráva. Bezcitne podporovala Marekov cit, aby ho celkom opantala, ovládla jeho dušu a potom odhodila ako použitú nepotrebnú vec. To, čo sa stalo Marekovi, mohlo sa stať aj mne. Laura potrebovala len obdiv. Jej krása sa ako mäsožravá rastlina živila nešťastlivcami, ktorí sa vyskytli v jej blízkosti.

Predajňa Ryby bola definitívne zbúraná, a tak už nemalo veľký význam pozorovať pracujúcich robotníkov. Väčšina zvedavcov to pochopila a zástup sa pomaly rozchádzal. 

JESENSKÝ, JANKO - SLNEČNÝ KÚPEĽ A INÉ POVIEDKY

JESENSKÝ, JANKO

SLNEČNÝ KÚPEĽ A INÉ POVIEDKY

Mladé letá, Bratislava, 1963
edícia Školská knižnica
výber zostavil a doslov napísal Ján Poliak
ilustrácie Ján Lebiš
2. vydanie, 10.000 výtlačkov
66-007-63

próza krátka, poviedky,
208 s., slovenčina
hmotnosť: 378 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal natrhnutý

1,90 €

*kbto*  in **S7Z**

VÝBORNÍK

Pán majster Dionýzius Ježo nebol len jednoduchým čižmárom, ale aj členom slávneho obecného výboru. Zametal síce na rozkaz ženy aj pred svojím domom, ale bol hrdý, že môže zametať všade. Napríklad z mestského hostinca vyteká kanál. Celý rínok smrdí. Keby chcel, mohol by pozdvihnúť slovo proti tomu. Hostinský to dobre vie, a preto mu je kamarátom. Vždy mu odmeria, ako sa patrí. Vody do vína neprileje. Bojí sa jeho slova. To je to. Nuž a ruka ruku umýva. Kvôli kamarátstvu čuší. Keď smrdí, nech smrdí. Nech iných bolí hlava... Alebo, len jedno slovko by ho to stálo, a richtár by bol hore nohami. Povedzme len maličkosť. Povedzme o gazdovaní s petrolejom. Päť lámp je v našom mestečku, a nikdy nesvietia. Koľkože sa prijalo v preliminári? Akože zneli účty ohľadom osvetlenia? Kedy a koľko ráz sa svietilo? Kdeže je ten petrolej? Ha? A keď sa s ním v meste nesvieti, ktože s ním osvetľuje? Hm? Nuž ale richtár mu je tiež vždy dobrým. Čo jeden mestský oldomáš, vždy ho zavolá. Čo by sa on za prsty ťahal s ním? Keď je iným dobrý, jemu je ešte lepší. Ale je pravda, že keby pán majster Ježo chcel, nebolo by v obci ani polgárky. Pravda, kto je múdry, nebude nikdy proti školám a proti vývinu mestečka. Všetci sa naučíme po „uhorsky“. To je prvé. A keď toto nastane, ký čert rozpozná majstra Ježu od veľkomožného slúžneho Čillagošiho. Len tá reč ich delí. Rozum, manýr jednaký. S profesormi a ich famíliami navalí sa do mesta ľudí a peňazí. To je druhé. Blata v meste hrôza, budú sa lepšie míňať, keď nie iné, aspoň čižmy. Peňazí má síce - ale len bitky je dosť. A potom, potom ... Nuž ale hlavná vec je reč . . . Nedávno chceli páni akýsi trotoár. Každý si má svoje preddomie vyložiť kameňmi, aby, aj keď je blato, bolo sucho. Toto sa už pánu majstrovi nepáčilo. Keď je sucho, netreba trotoáru, a keď je blato, pľušť, nečas, aj ten vrabec sa uchýli pod strechu. Nech každý čaká, kým sa vyjasní. A ten, ktorý musí, nech príde k nemu, k pánu majstrovi. Dá mu čižmy po hrdlo a lacno. Nie sú na to čižmy, aby sa nenosili. Ako to since, dážď, hrmavica, chumeľ, tak aj čižmy sú od pána boha. Na to dal pánboh rozum, aby sme sa proti nehodám mohli brániť. Preto vieme, kedy treba chodiť v črieviciach a kedy v čižmách. Čižmy, a nie trotoár. Dosiaľ sme boli bez neho, budeme aj naďalej. „Neodhlasujeme! Apelujeme!“ určil pán majster. Návrh len-len že neprepadol. Ale keď pán notár Žilinský vstal a zložiac okuliare vysvetlil, že je dlažba potrebná ako kus chleba, preto, aby sme sa nepotopili, keď je blato, a aby sme sa nevydusili, keď je prach, a keď na to aj pán richtár prikývol, uznali všetci, aj pán majster, že už takto áno, to sa rozumie, je vec potrebná. Mnohí zakričali aj

URBAN, MILO - ŽIVÝ BIČ

URBAN, MILO

ŽIVÝ BIČ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1963
edícia Pôvodná próza
ilustrácie a obálka Gabriel Štrba
7. vydanie (v SS 1.), 15.000 výtlačkov

beletria, román
322 s., slovenčina
hmotnosť: 516 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

1,80 €

*kbto*  in **S7Z**

Po vyše dvadsaťročnom časovom odstupe vychádza opäť Urbanov román Živý bič, dielo neobyčajnej krásy a myšlienkovo aktuálne i v dnešných časoch. Slovenská dedina v strašnej kataklizme vojny ožila tu tak, ako azda ani v jednej poprevratovej próze. Urban sa prvý pozrel na ňu ako na celok, ako na súčasť národného tela a začlenil ju aj do svetového spoločenského diania, plného otrasných udalostí. Z drám jednotlivcov vytvára drámu dediny, za ktorou sa črtá strašná európska tragédia, vyrastajúca z utrpenia a krvi nevinných ľudí. Z vojnovej kataklizmy vychádzajú však víťazne ubití, ponížení, jednoduchí ľudia a stávajú sa neúprosnými bojovníkmi za prirodzené práva a stratené ľudské šťastie. Pod ukrutným bičom vojny prichádzajú k poznaniu pravdy a ceny života. Na prelome čias si uvedomujú, že zo života treba vytrhať zlo ako burinu a nastoliť vládu pravdy. Z tohto poznania a zo živelnej vzbury vyrastá ich pomsta proti tým, čo žili z ich biedy a utrpenia. Je to pomsta krutá, pretože je pomstou ubitého, urazeného a neľútostného človeka, ktorý si uvedomil svoje hrozné položenie a prišiel na to, že je človekom.

Román Živý bič je skoncentrovaná životná filozofia slovenskej dediny v rokoch prvej svetovej vojny. Filozofia jednoduchá, ale úderná, vyvierajúca z poznania zla i dobra a vyúsťujúca do vzbury proti zlému spoločenskému poriadku. Urban ako umelec i mysliteľ ju vystihol do najmenších detailov a dal jej neobyčajnú údernosť ako rodený prozaik. Epická veľkosť jeho románu je podmaňujúca. Suverénne stojí nad dejom veľkej témy a starostlivo ho zapína znamenitými charaktermi z mäsa a krvi. Nič neokrašľuje a nad ničím neprižmuruje oči. Vidí jednotlivca i celok. Cez povrch udalosti dostáva sa k podstate javov, preniká do najtajnejších útrob postáv, kde priam vrú pocity a vášne, odkiaľ prerážajú na povrch myšlienky a činy. Psychológia postáv tu harmonizuje s ich vonkajškom, lyrika s opisom, dramatičnosť s myšlienkovou hĺbkou. Všetko to sa deje v prísnom zákone tvorby. Ozajstný a robustný umelec starostlivo drží palec na tepne postáv v rušných časoch a celým bytím je započúvaný do ich lásky a nenávisti. Vidí ich žiť, biť sa, víťaziť i umierať, ľudsky trpieť i povznášať sa nad biedu života. Živý bič je majstrovská freska, román vyslovene moderný vo videní života i v tvárnych postupoch. Vznikol temer pred štyridsiatimi rokmi. Za ten čas prešiel veľkou a úspešnou skúškou rozmanitých spoločenských zlomov, lebo je každým nervom veľkým a čistým umeleckým dielom, ktoré plným právom patrí do zlatého fondu modernej slovenskej prózy.

Štefana Ilčíka a Chovanca pridelili k honvédom do Trenčína. Doviezli ich v konských vagónoch na troške slamy, napchatých ako haringov, takže si nemohli ani ľahnúť. Cestovali postojačky a za ukrutného revu, vyčkávajúc skoro na každej stanici, deň i noc. V Trenčíne, keďže v kasárňach nemali ešte uvoľneného miesta, vohnali ich do akéhosi starého skladišťa, kde v hroznom neporiadku preboli dva dni. K východu postavili stráž i nepustili ich nikde. Jedni kliali, iní robili surové žarty a smiali sa na nich, ale boli to len akési krátke záchvaty, po ktorých nasledovala tupá strnulosť. Sadali na drevené priečky, aby o chvíľu hrešili alebo vymysleli nový, ešte surovší žart. V tých surových žartoch bolo však čosi, čo mimovoľne uspokojovalo. Vybíjala sa v nich všetka tá ututlaná zlosť, ktorá lomcovala nimi. Nebolo iného spôsobu zbaviť sa jej, prelo šľahali ňou seba samých, zabíjajúc tak všetky nežnejšie poryvy, ktoré by ich náhodou boli mohli zviesť k plaču.

Na niektorých to ovzdušie tak účinkovalo, že sa zobrali, preliezli v noci cez plot a utiekli, ale nad ránom bezradne sa vrátili, skľúčení ukrutne a zronení tak, že v tom šerom svite, panujúcom v skladišti, podobali sa ľuďom, postihnutým ťažkou chorobou. Podajedni naozaj aj ochoreli, no nedbal o nich nik, hoci zimnica nimi len tak lomcovala. Noci tu boli ukrutne dlhé a ťažké ako vo väzení. Niektorí chrápali chorobným, vleklým chrápaním, iní hovorili zo sna nezrozumiteľné slová, najviac v súvislosti s domom. Kohosi rozbolel zub; držiac si tvár v dlaniach a bolestne skučiac, chodil tak do rána po skladišti. Až ráno hodil sa na slamu a zaspal. A zaujímavé: tí, čo robili najväčší lomoz, chodili okolo neho ticho, sťaby to bol ktosi blízky, ktosi z rodiny.

Až druhého dňa k večeru odviedli ich do kasárne. Obliekli ich do uniformy, ak sa to totiž uniformou pomenovať dalo. V odeve z hrubej vrecoviny, ktorá odstávala od tela, vyzerali ako pohybujúce sa šedivé balíky, stiahnuté cez poly remeňom. Nohy, posťahované okrúcačkami, tŕpli, krk, podopretý tvrdým golierom, bol sťaby vyšpilkovaný; mnohým od neho urobili sa červené boľavé pruhy, ktoré sa nechceli hojiť.

Vravelo sa, že uniformy sú zo žihľavy.

Štefan Ilčík v nej cítil sa ako v putách. Každý pohyb ho bolel.

Hneď prvú noc stihlo ich nemilé prekvapenie. Zbadali totiž, že lôžka, na ktorých ležali, sú plné hmyzu. Prevaľujúc sa z boka na bok, takmer celú noc nespali. Štefan Ilčík, privyknutý na voňavé seno alebo čistú posteľ, skoro zošalel. Chcelo sa mu vyskočiť, zapáliť ten brloh, zaplavený cudzo-pasmi, a utiecť vo svet.

Ale pomaly privykli aj na to. Okúňanie striasli zo seba a všetko obracali na žart. Čím surovšie boli tie žarty, tým väčší účinok mali. Pri niektorých vlasy skoro dubkom vstávali a po chrbte behali zimomriavky, ale na nich účinkovali blahodarne, sťa dajaký divotvorný liek. Nepomáhalo mudrovanie, nepomáhali protesty ani modlitby, ale taký surový žart, pri ktorom sa človek skoro otriasol, účinkoval zázračne. Skleslé tváre sa rozjarili, telo nalialo novou chuťou k životu a skutočnosť unikla, stala sa zlým, nepravdepodobným snom. K tým surovým žartom patril aj celý slovník surových slov, ktoré sa stávali bežnými, ha nepostrádateľnými. Najzložitejšie duševné pochody, na ktoré takmer slov nebolo, nimi najradšej vyjadrovali; nimi sa zmieňovali o svojich najmilších a najnežnejšie slová nimi nahrádzali. Tak stávali sa akýmisi úsečnými, priamymi; ich vlastnosti jednodušeli až do primitívnosti. Kto nenávidel, nerozoberal, prečo nenávidí, a nesnažil sa svoju nenávisť tlmiť: nenávidel zo srdca. Kto miloval, miloval podobne. Tu sa nevyberalo v ničom a azda okrem stravy neskrblilo sa ničím. Všetko malo svoj otvorený, jednoduchý výraz.

Tých niekoľko dní prispôsobovania sa vojenskému životu pôsobilo na Štefana Ilčíka dojmom veľkej roztrasenej knihy, ktorú ktosi náhodne zozbieral a dal dohromady; nemala hlavy ani päty a Štefan Ilčík, chytiac ju do ruky, zbadal, že sa v nej vôbec nevyzná. Darmo v nej hrabal a darmo hľadal začiatok. Začiatku ani konca nemala a k tomu ešte bola tlačená neznámym mu jazykom, akousi tvrdou, kusou rečou, ktorá zlomyseľne rúcala všetky jeho predpoklady o ľuďoch

FIFIK, JÁN - PRAŽENICA LÁSKY

FIFIK, JÁN

PRAŽENICA LÁSKY

D.A.O. 22, Košice, 2002
1. vydanie
ISBN 80-968827-4-0

próza krátka, humor,
152 s., slovenčina
hmotnosť: 255 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobý, na patitule venovanie autora

NEPEDAJNÉ

*H-TV-7*

Je len málo tých, ktorí v dynamickom spáde životných udalostí dokážu pribrzdiť a vycítiť poslanie zdanlivo všedných každodenností. Ešte menej je takých, čo sa o svoje poznanie nenútene a nevtieravo podelia s ostatnými. A je naozaj len zopár spomedzi nás, čo svoju skúsenosť ponúknu - čierne na bielom - na akceptáciu, inšpiráciu či provokáciu.

Ján Fifik k nim bezpochyby patrí. Jeho corpus delicti predstavuje mozaika čŕt s názvom Praženica lásky. Zjednocujúcou líniou úvah a príbehov, priestorovo rozptýlených od rodného Spiša až po krajiny juhovýchodnej Ázie a časovo rozpriestranených od aktuálnej prítomnosti až do čias detskej bezstarostnosti, je videnie sveta cez prizmu životnej skúsenosti zrelého muža. Milan - vnímavý pozorovateľ detailu, ktorý však pre stromy neprestáva vidieť les, obnažuje svoje vnútro, v ktorom na dominantnom mieste nájdeme vzťah k ľudom.

V pomalom reflexívnom tempe odkrýva atmosféru samoty i ľudských stretnutí a cez zmyslovú konkrétnosť a zážitkovosť zainteresúva čitateľa do spoločných úvah o dôležitých veciach života...

Kako a Mako

Japonec Fumihito Akishino má pod strechou tri žienky -manželku Kiko, staršiu dcérku Mako a najmladšiu Kako. Jeho otec Akihito - japonský cisár, ale túžil po vnukovi... cvak, stačí prepnúť kanál...

Emillio Estevez spolu so svojou manželkou Gloriou Estefan túžili po dieťatku, ktoré dalo na seba čakať dlhých päť rokov. Istá liečiteľka Glorii poradila, aby po každom milovaní urobila stojku na hlave, tým sa vraj uľahčí cesta prírode k oplodneniu... zašuchocú zemiakové lupienky, stačí sa len nahnúť... cvak...

Pavúk Čierna vdova po uhryznutí vstriekne do ľudského tela jedovatú látku - neutotoxín, ktorý okamžite bolestivo napadne nervy a svaly ľudí a človek slabšej konfigurácie môže aj zomrieť. Protijed sa dá zhotoviť z 28 000 takýchto pavúkov. Na svete sa „dojením pavúkov“ zaoberajú len dve rodiny - rodina Kristensjonovcov, otec a traja synovia, a pán Čjonmajg s manželkou...

Ďalší kanál sa objavil až po druhom stlačení tlačidla... vynálezcom injekčnej striekačky je Charles Gabriel Pravaz, ktorý žil v rokoch 1791 - 1863. V roku 1858 zostrojil injekčnú ihlu z uhlíkatej ocele s hlavičkou z tvrdenej gumy.

Milan takmer bezmyšlienkovite prepína kanály, je mu smutno a clivo. Darmo kúpil dcérkam nové mobilné telefóny, necítia potrebu zavolať ockovi, alebo možnože sú natoľko rozumné, že nechcú dráždiť svoju mamu... V podvedomí sa mu premelie toho neúrekom a ani si nevšimne, že cípom županu prepne televízny kanál. Driemoty a stiahnuté hrdlo.

Na televíznej obrazovke si dvaja Taliani zo severu medzi sebou prehadzujú vety s tvrdými pohľadmi:

„Buttiglia diavolo!“ (čertovská kurva)

Druhý sa otočil smerom k parkovisku a pomedzi cigaretu precedil:

„Madonna mia.“ (Matka božia). Potom vyfúkol dym smerom k čiernym poltopánkam a dosť nenávistne dodal:

„Mara biu.“ (Naštvem sa). Driemoty ťažšie ako nosnosť viečok zatláčajú Milana niekam inam.

„Rembre la culunno!" (Prestaň si zo mňa uťahovať).

K hlasu sa pridáva zvuk motocykla.

„Te giuro, me ne futto.“ (Prisahám, že je mi to fuk!)

Po dobu vákua - spánku sa možno duša naplní ďalšími falošnými očakávaniami.

MELICHERČÍK, ANDREJ - V ŠÍROM POLI STUDIENEČKA

MELICHERČÍK, ANDREJ

V ŠÍROM POLI STUDIENEČKA
Výber zo slovenskej ľúbostnej a sociálnej lyriky

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1961
edícia Hviezdoslavova knižnica (68)
ilustrácie Jaroslav Vodrážka
1. vydanie, 60.000 výtlačkov
301-13-1258

poézia, literatúra slovenská,
185 s., slovenčina
hmotnosť: 222 g

tvrdá väzba s prebalom

0,90 € stav: dobrý *rekry*poe

PREDANÉ stav: dobrý, na patitule meno predchádzajúceho majiteľa *kbs*poe*

V piesňovej tvorbe slovenského ľudu zaujímajú lyrické piesne veľmi významné, možno povedať priam dominantné postavenie. Spevnej povahe piesňovej tvorby slovenského ľudu sú lyrické piesne bytostne najbližšie.

Slovenské ľudové lyrické piesne zobrazujú mnohotvárny život slovenského ľudu vo vzťahu k práci, k rodine, k spoločnosti v dlhom historickom vývoji. Zvláštnosťou ľudových lyrických piesní je to, že zobrazujú bohatý vnútorný život nášho ľudu, jeho city, myšlienky a zážitky. V lyrických piesňach sa spieva o najrôznejších stránkach života nášho ľudu, o živote pastierskom, o boji zbojníkov proti panskému vykorisťovaniu, o živote vojenskom a podobne, ale tak, že sa v nich zameriava pozornosť na vyjadrenie osobných zážitkov, ktoré vyvolali v živote nášho ľudu, že vyjadrujú intímny vzťah k ľudovým hrdinom.

Jadro slovenských ľudových lyrických piesní spočíva však v piesňach ľúbostných a sociálnych. Z nich podávame čitateľovi výber v tomto vydaní. Vo všetkých týchto jemných a krásnych ukážkach umeleckej tvorby nášho ľudu vidíme vykreslený v nezabudnuteľných poetických obrazoch predovšetkým samotný život nášho ľudu v minulosti, život ťažký, ale plný a okrem toho do slov a melódií vložené predstavy a ideály po krajšom, ľudsky dôstojnom, slobodnom živote, v ktorom hĺbka a opravdivosť citu nájde svoje pravdivé vyjadrenie.

Slovenské ľudové lyrické piesne nie sú však len prameňom poznania života nášho ľudu, priebehu jeho citov, myšlienok a zážitkov. Sú tiež zároveň príkladom umeleckých schopností nášho ľudu, obrazného výrazu, spevnej melodickej pestrosti a mnohotvárnosti. Ich textová i melodická zložka zohrali významnú úlohu v raste našej národnej kultúry. Boli prameňom poetického a melodického obohacovania mnohých našich básnikov a skladateľov.

Ideovo-tematická a umelecká hodnota slovenských ľudových lyrických piesní je živá a aktuálna aj dnes. Preto výber najkrajších z nich radi predkladáme nášmu čitateľovi v presvedčení, že v nich nájde opravdivý umelecký zážitok.

Javorce, javorce

Javorce, javorce, drobné javorčatá,

ej haj, kdeže sa podieme chudobné dievčatá.

Chudobné dievčatá bohu sa modlili, 

ej haj, žeby sa vydali, žeby neslúžili.

Chudobné dievčatá, ako sa vydáme, 

ej haj, ked my na prídavku peňazí nemáme.

Bohaté aj majú a sa nevydajú,

ej haj, ale my chudobné ruky máme hodné.

Žeň sa, šuhaj

Zeň sa, šuhaj, žeň sa, kde ti ponúkajú 

a kde ti s dievčatkom tisíce dávajú.

Tam si ty dostaneš statky a tisíce, 

so mnou nedostaneš iba dobro srdce.

Chudobné dievčatá dodatkov nemáme, 

ale na to miesto dobre robiť známe.

Nechcem ja, má milá, nechcem ja tisíce, 

len ja chcem dostaň tvoje dobro srdce.

Čo to tie tisíce, to je len na krátce 

a táto tvoja cnosť trvá až na večnosť.

Čo to tie tisíce, tisíce sa minú 

a tie tvoje cnosti nikdy nezahynú.

V tej našej záhrade

V tej našej záhrade štyri ratolesti, 

keď si ma zanechau, boh ma neopustí.

Keď si ma zanechau pre moju chudobu, 

pre moju chudobu — poručena bohu.

Trebárs som chudobná, trebárs ja nič nemám, 

keď sa len poctive medzi ľuďmi chovám.

Trebárs som chudobná, nebojím sa psoty, 

vysúkam rukávy, pôjdem do roboty.

Zanechaj, zanechaj, čo si zamiloval, 

aleže si rozváž, že bys nebanoval.

Ach, mamička moja

Ach, mamička moja, môj voňavý kvietok, 

povíjali ste ma do ľanových plienok.

Ach, mamička moja, pod tou čiernou zemou, 

veru vy neviete, čo sa robí so mnou.

KADLEČÍK, IVAN - EPIŠTOLY

KADLEČÍK, IVAN

EPIŠTOLY

Koloman Kertész Bagala, 2003
edícia Pôvodná tvorba
doslov Ota Filip
ilustrácia na obálke Vladimír Popovič
2. vydanie
ISBN 80-89129-15-3

próza krátka, podpis autora
208 s., slovenčina
hmotnosť: 211 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
autorské venovanie na patitule

NEPREDAJNÉ

*H-6-5*

Slovo sa v ústach rozkladá, slovo predstiera bozk, celé je zmierené. Epištoly sú najkrajší a najslobodnejší literárny žáner, literárny druh a priateľ: sú čistý spôsob jestvovania. Budeme počúvať, počúvať sa a počuť budeme, zhovárať sa v porozumení a rozumieť si sypkým a jasným mlčaním - a budeme sa azda menej báť. - Ivan Kadlečík

Schladieva sa a zmráka, vážený priateľ, sa zimí, zozimieva. Starí ľudia hovoria, že príde statočná tuhá zima, pretože - ako kozmický signál - tohtoročná cibuľa má veľa sukieň a vtáctvo nebeské sa húfne primký-na k ľudským obydliam. Ale sýkorky, hopkajúce po borových vetvách, sýkorky ametystové, skackajúce po mojej okennej rímse, sa tvária celkom bezstarostne a dôverčivo v tom nie mŕtvolnom, ale čujnom tichu, takže, aby som ich nerušil, prestávam radšej prstom (so zobáčikom nechta) vyklepkávať na písacom stroji svoje drobné žehry. Vtáci sa naozaj Bohu podarili. Podarili sa Hospodinovi tie malé a teplé a lietajúce hniezda, od ktorých si krídla požičali anjeli, čo prinášajú pokojnú zvesť pre ľudí dobrej vôle.

Domom pre vtáča je strom, je betlemská maštaľka i drievne jasle spod Sitna. A viete, čo sa mi vám vlani prihodilo? Na Vianoce si ktosi požičal, a vrátiť už nemôže, dva smrečky z mojej záhrady, ktorú mám neoplotenú, aby som sa cítil slobodnejší: netreba voči susedom múranú ohradu. Krádež, teda zdanlivý môj úbytok, je potom daň za slobodu. Kde teraz ale budú spávať sýkorky? A prečo hrdia stále vymýšľajú daromnosti? Lebo je odrezaný strom akoby ktosi Boha urazil, parafrázujem jeden z Vašich veršov, a predstavujem si nesmiernu hĺbku litografie, ktorej reprodukciu Vám prednedávnom z ďalekej Ameriky poslal Koloman Sokol: Pieseň umierajúceho vtáčika. „Tento obraz," napísali ste mi, „sa tak zhodoval s duchom mojej už existujúcej básničky, až ma to zamrazilo. Tak som mu ju dodatočne dedikoval." Áno, majstre, duchovné veci súznejú - ako Bachovo pastorále - aj ponad priestor mora súznejú, aj riečku času premosťujú bezčasím.

A ešte, keď sa tak pozerám na tie dva osirené kýptiky smrečích pníkov ako na čísi odcudzený domov, súzvučia mi v mysli slová a slávnostný nápev žalmu, ktorý od mala malička počúvame v našich chrámoch v deň zrodenia, vo sviatok Života, v Svätvečer tíšivý; tieto starozákonné básne

BORDEAUX, HENRY - PRIEHRADA

BORDEAUX, HENRY

PRIEHRADA

Spolok sv. Vojtecha, Trnava, 1947
preklad Andrej Lipka
edícia Svet, séria C (24)
obálka S. Cpín

beletria, román
254 s., slovenčina
hmotnosť: 472 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: prebal poškodený, kniha vo veľmi dobrom stave, na patitule neautorské venovanie

1,00 €

*kbs*  in **S7Z**

Bordeaux chcel v Priehrade poukázať na prirodzenú oporu národa, na zdravé fondy dedinského života, konzervované tradíciou a fixovanosťou životného štýlu.

Fabula románu je sýta, priam napínavá. V Starom údolí postavia inžinieri veľkú vodnú priehradu. Zatopia celú dedinu a namiesto nej postavia dedinu novú, krásnu, hygienickú, no to všetko nemôže nahradiť dedinčanom to, čo mali a cítili v starých bývaniach. Necítia lásku a srastenosť s týmito betónovými škatuľkami, nič ich nepúta k novej dedine, opúšťajú ju, idú do sveta; základné životné formy a ustálené kánony miznú, ľudia upadajú morálne a tratia základ pod nohami. Vytrhli ich z vlastného živlu, presadili a takto vlastne ubili v nich to podstatné. Krásne, priam mrazivé sú partie, keď obyvatelia vidia, ako prívaly zaplavujú starý cintorín. Cítia, že sa im prichodí lúčiť s čímsi, s čim boli srastení a čo tvorilo súčiastku ich života. Vlastní mŕtvi! Nerozlúčili sa s nimi úplne, keď ich pochovali, žijú i po smrti s nimi, a teraz oberajú ich i o tento vzácny poklad. Preto to strašné slovo, hodené priamo do očú staviteľovi priehrady: Zabili ste minulosť dediny! Z toho potom plynie, že v srdciach vzniká myšlienka na pomstu. Pytliak Baltazár, ktorý sa nechcel podvoliť a nechcel sa presťahovať do Nového Údolia, rozhodne sa, že zabije inžiniera, no nakoniec víťazí v ňom predsa len myšlienka na Boha, pomstu prenecháva jemu. Na svoju
tvrdohlavosť však dopláca výčitkami svedomia a vedomím, že mohol predísť mnohému zlu, keby sa bol presťahoval. Mladá Jozefka, verenica jeho krstného syna, ktorý je na vojne, padne morálne, hoci nie svojou vinou. Mohlo sa tomu predísť, keby sa bol Baltazár staral o ňu a o jej opustenú matku. Baltazár pre hryzenie svedomia odchádza odtiaľto, stratí sa, niet po ňom nijakých zpráv. Je to asi najsilnejšie vykreslená postava v tomto románe. Človek zemitý, neoblomný, pravý reprezentant najtypickejších stránok dedinského života. Druhou úchvatnou postavou je kňaz. V ňom symbolizuje autor protiklad modernistického rozleptávajúceho prúdenia, ktoré vniká do dediny. Na starú dedinu vyrútily sa prúdy vôd a s nimi prišiel i príval, ktorý strhával hodnoty, rúcal morálnu podobu dediny, podmýval základ. Farár je tu ako druhá priehrada, ktorá čelí týmto ničivým prúdom. Bojuje s nimi a usiluje sa zneškodniť ich.

Román vyznieva veľmi výrazne ako apoteóza kladných životných síl. V záverečnej pointe odsudzuje labilnosť a neopodstatnenosť každého úsilia, ktoré by chcelo rozviklať sankcionovanú podobu životných foriem dediny. Sám tvorca priehrady uznáva nesmyselnosť svojho podujatia, ktoré neprispelo k zvýšeniu životnej úrovne, ale ukázalo sa ako činiteľ podvratný a ničivý. Toto všetko sú znaky, ktoré sa prihovárajú za to, aby sa dielo dostalo aj nášmu čitateľstvu do rúk. Vykoná tak obrodné dielo.

— Uspokojte sa, — sľuboval im, — nezaleje ma voda.

Lež bolo treba počítať s prekvapením. Chod živlov nie je pravidelný.

Každý deň prišli sa pozrieť obyvatelia Nového Údolia, nechajúc svoje práce, na toto bezplatné divadlo, na stúpanie vody, a odmeriavali jej postup. Ľubovoľne sa mohli prechádzať po kamennej ceste medzi dvoma železnými zábradliami, ktoré im poskytovala koruna priehrady, široká tu takmer štyri metre, v základe osemdesiat. Prechádzka mohla byť do tristo alebo štyristo krokov. S toho nesmierneho ochranného múru sa dívali na tvorenie jazera, v ktorom sa už začaly odzrkadľovať susedné hory. Priemysel, ktorý svojimi pylonmi a plechovými potrubiami ničí toľko krajov, usporiadal prírodu a poskytoval jej snehovým čipkám zrkadlo. Lež sedliaci nemali vôbec citu pre tento úspech. Ich pohľady neboly bez účasti. Neradi videli, ako pomaly miznú ich staré domce, hoci im v nových bolo oveľa lepšie. Tú úvahu Jána Františka Bastarda z onoho večera po slávnosti otvorenia mali potichy všetci. Prečo si neponechal každý dva domy, starý a nový? A potom — ten starý dosť nevyplienili. Tie drevá, čo plávaly, mohly sa ešte použiť. Či nezabudli vytiahnuť toto železné kovanie a tie predieravené nádoby, ktoré pokrývala voda?

Keď už nič nebolo vidieť, iba vrchol zvonice s jej kohútom, prázdnu kaplnku a pevný a tajomný príbytok Mikuláša Hagarda, divadlo stratilo svoju zaujímavosť. Vcelku lovec mal svoje roky. Vedel, čo chcel. Človek nenúti osla piť, ak nemá smäd. Tomu, čo sa chce obesiť, nevyťahujú povraz. Každý je voľný v Republike, a voľný i v tom, že by sa zatopil. Matku Bielu násilne odniesli, a to jej ostatne nebolo na osoh.

Ale ktože vezme na seba starosť, čo urobiť s Mikulášom? Starosta a s Petruškou Bizeovou a Melániou Hagardovou, ktoré sa pokúšaly o svoj posledný zákrok, sa tým sužoval. Lovec mu pripomínal smelé kúsky mladosti, čas, keď bol celkom odvážny, ako iný. A potom — bál sa zodpovednosti. Podprefekt mu ponúkol žandárov a on ich odmietol. V prípade nešťastia ho bezpochyby obžalujú, že sa mu nedostávalo vážnosti. Azda mu pripíšu smrť. Starosta môže všetko, tvrdil, Mariton-syn. Pravda, Mariton-otec ubezpečoval, že nemôže nič. Lež keď je nejaká zvada, dobre vás vedia nájsť. Ten Mikuláš Hagard náročky robil, že sa vystavoval nebezpečenstvu, aby mu pôsobil nepríjemnosť. Prečo sa nepresťahoval z jednej dediny do druhej ako iní? Prečo sa stavať stranou od stáda, ako tie kamzíky samotári, čo hľadajú neprístupné miesta? Bolo by nemožné spravovať obce, keby každý ťahal svojou stranou. Páči sa nám, ak statoční ľudia žijú v úcte a v strachu pred prefektúrou a súdom a ktorí s nimi nikdy nemajú nepríjemnosti. Ale tí nezávislí a diví, ako ten Mikulš, vám hovoria vždy o zmätku.

A hľa, toho rána deti, ktoré boly na prázdninách, z dosahu palice pána Pornicheta a ktoré radšej vášnivo sledovaly postupovanie jazera, než aby pomáhaly svojim rodičom pri poľných prácach, oznámily, že už je po Starom Údolí. Prah lovcov bol dosiahnutý, ba i viacej. V noci sa nasbieralo toľko vody, že dosiahla vyvýšené miesto. Nikto nestretol Mikuláša. Odišiel v poslednej chvíli, mal času odísť, alebo uvzato zostal na svojom mieste? Vec stála za to, aby sa o nej presvedčili. A potom, ak si želali naposledy vidieť, čo zostáva zo Starého Údolia, nebolo treba strácať ani minútu. Keď zazvonili na poplach, pribehli všetci, jedni so svojimi nástrojami, kosami alebo hrabľami — lebo v horách žnú až do kon-

LAWRENCE, DAVID HERBERT - MILENEC LADY CHATTERLEYOVEJ

LAWRENCE, DAVID HERBERT

MILENEC LADY CHATTERLEYOVEJ
(Lady Chatterley´s Lover)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1989
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (503)
preklad Šarlota Barániková
doslov Jozef Olexa
prebal Karol Ondreička
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0084-1

beletria, román
328 s., slovenčina
hmotnosť: 389 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,70 € *kbs*belx*
PREDANÉ *priva*belx*

David Herbert Lawrence (1885-1930) je jeden z najvýznamnejších predstaviteľov literárneho modernizmu. Svoje postavenie si vydobyl akoby útokom, v neúprosnom boji s cenzúrou a verejnou mienkou. Jeho najkontroverznejším románom je Milenec lady Chatterleyovej z roku 1928, v ktorom otvorene a s veľkou úprimnosťou opísal vzťah dvoch milencov. Román bol v Anglicku zakázaný ako nemorálny a pornografický a v plnom znení vyšiel až po známom procese s obscénnou literatúrou roku 1960, teda tridsať rokov po autorovej smrti. Lawrence v ňom vyjadril svoju vieru v obrodnú moc „novej sexuality“ v rámci realistického príbehu, dejovo zasadeného do rodného baníckeho kraja. Je to príbeh mladej Connie, manželstvom pripútanej k urodzenému, za vojny zmrzačenému mužovi a obrodenej fyzickou láskou k hájnikovi Mellorsovi. Lawrence, vášnivý apoštol novej lásky, sa stal známym pre svoju priam šokujúcu otvorenosť v ľúbostných vzťahoch a vášnivú polemiku s viktoriánskym pokrytectvom. Dnes tohto autora hodnotíme ako skvelého realistu, ktorý bojoval za duševný, ale aj telesný súlad v pomere muža a ženy. Jeho zásluhy o modernú románovú tvorbu sú nesporné.

8 / Pani Boltonová sledovala starostlivým okom aj Connie: cítila, že aj ju si musí vziať do svojej ženskej a odbornej ochrany. Ustavične naliehala na milostivú paniu, aby chodila na prechádzky, aby si zašla do Uthwaitu, bola na vzduchu. Lebo Connie si zvykla ticho sedávať pri kozube a tváriť sa, že číta alebo pomaly vyšíva, a takmer vôbec nechodila von.

Bolo to v jeden vetristý deň krátko po Hildinom odchode, keď ju pani Boltonová oslovila: „Prečo sa nejdete poprechádzať do lesa a nepozriete si narcisy za hájovnou. Takú krásu ste ešte nevideli. A mohli by ste si pár priniesť aj do izby; divé narcisy sú vždy také veselé, nie?”

Connie ochotne prijala jej radu. Divé narcisy! Napokon, človek sa nemôže stále dusiť vo vlastnej šťave. Je zase jar... „Jar sa vráti, no nikdy tá chvíľa, keď ráno i večer bola tu má milá.”

A hájnik - štíhle biele telo - osamelý piestik neviditeľného kvetu! Celkom naňho zabudla vo svojej hroznej depresii. Teraz sa v nej čosi prebudilo... „Bledá za bránami hradieb”... musí vyjsť z tých brán.

Cítila sa mocnejšia, lepšie sa jej kráčalo a dúfala, že v lese vietor nebude taký únavný ako v parku, kde sa do nej opieral plnou silou. Chcela zabudnúť, zabudnúť na svet, na tých strašných ľudí, čo majú telá v rozklade. „Musíte sa znova narodiť! Verím v zmŕtvychvstanie tela! Ak by pšeničné zrnko zapadlo do zeme a umrelo, už nikdy nevyklíči. Keď vyklíči krókus, aj ja sa vynorím a uvidím slnko!” V marcovom vetre jej vedomím preblyslo nekonečne veľa podobných viet.

Drobné poryvy slnečného svetla vybuchovali napodiv jasne a rozsvecovali iskerníky na okraji lesa pod lieštím, trblietali sa tam. žiarivé a žlté. Les bol tichý, celkom tichý, zaliaty len dopadajúcim slnkom. Vyhúkli už aj prvé veternice a celý les bol bledý bledosťou nekonečných malých anemoniek, rozsiatych po rozrušenej zemi. „Svet zbledol pod tvojím dychom.” Ale tentoraz to bol dych Persefony; unikla z pekla za chladného rána. Vietor zavanul studeným dychom a nad ňou zlostne vyčíňal, chytený a zamotaný v haluzí. Chytil sa, vietor, a chcel sa vytrhnúť ako Absolón. Aké skrehnuté vyzerali tie anemonky, vytŕčajúce holé biele pliecka z krinolíny zelene. Ale vytrvali. A aj zopár bledučkých prvosienok pri ceste a rozvíjajúce sa žlté púčky.

Vietor hučal a kýval korunami nad hlavou, dolu sa dostali už len studené závany. Connie bola v lese čudne vzrušená, do líc jej vstúpila farba a oči jej belaso horeli. Pomaly sa vliekla, kde-tu odtrhla prvosienku a prvé fialky - voňali sladko a chladno. A ona len kráčala ďalej a ani poriadne nevedela, kde vlastne je.

Až napokon prišla na čistinku na konci lesa a uvidela zeleno škvrnitý kamenný domec, ktorý vyzeral v záplave slnka takmer ružový ako mäkká dužina na spodku klobúka nejakej huby. A pri dverách, pri zavretých dverách, žiaril žltý jazmín. No nijaký zvuk, nijaký dym z komína, nijaký psí brechot.

Potichu prešla za dom, kde sa začínal svah. Mala výhovorku: prišla si pozrieť narcisy.

A boli tam, kvietky na krátkych stonkách, ševelili sa, trepotali a chveli, tak žiarivo živé, no nemali si kde ukryť tváričky pred vetrom.

Ich žiarivé slnečné handričky sa triasli v poryvoch úzkosti. Ale možno sa im to páčilo; možno sa im páčilo to trepotanie.

Constance si sadla a oprela sa o mladú borovicu, čo sa týčila pružne a mocne dohora a knísala sa za jej chrbtom ako živá. Vzpriamený živý kmeň s korunou na slnku! A prizerala sa, ako narcisy žltnú v explóziách slnka, ktoré jej hrialo ruky aj lono. Ba zacítila aj mdlú živičnú vôňu kvetov. A potom, v tom tichu a samote akoby bola vplynula do prúdu vlastného osudu. Predtým, priviazaná na lane, mykala, šklbala sa ako čln na kotvisku; teraz sa odpútala a unášalo ju preč.

Slnečný jas ustúpil chládku; narcisy sa ocitli v tieni a tíško sa skláňali. Takto sa budú skláňať celý deň a celú dlhú chladnú noc. Aké sú silné vo svojej krehkosti!

Trocha meravo vstala, odtrhla niekoľko narcisov a pustila sa dolu svahom. Nerada trhala kvety, ale chcela ich zopár mať. Bude sa musieť vrátiť na Wragby a do jeho múrov, a teraz ho nenávidela, najmä tie hrubé múry. Múry. Samé múry! Ale v tomto vetre boli potrebné.

Keď sa vrátila domov, Clifford sa jej opýtal:

HRUBÍN, FRANTIŠEK - PALČEK

HRUBÍN, FRANTIŠEK

PALČEK
(Paleček)

Mladé letá, Bratislava, 1961
edícia Leporelá
preklad Elena Čepčeková
ilustrácie Helena Zmatlíková
1. vydanie, 40.000 výtlačkov

leporelá, knihy pre deti,
12 s., slovenčina
hmotnosť: 388 g

leporelová väzba
poškodená, opravovaná lepením

2,50 € PREDANÉ

*kbs* in **S9**