VŠETKY DETI SÚ DOBRÉ

VŠETKY DETI SÚ DOBRÉ
Príbehy písané srdcom

Columbus, Bratislava, 2001
zostavila Viera Prokešová
ilustrácie a obálka Martina Matlovičová
ISBN 80-7136-079-1

knihy pre deti, próza krátka,
nestr., slovenčina
hmotnosť: 82 s

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,00 €

*zimpa*  in **S7P**

Ak deti píšu o tom, čo dobré urobili, mimovoľne nás dospelých pritom ťahajú za ruku k zázračne vyleštenému zrkadlu: nijako sa za tie čisté tváre, veľké oči a krehké postavičky neschováme, a tak otázka - neraz Čierny Peter - ostáva v našich rukách:
Akí sme? Vieme byť dobrí?
Deti píšu o sebe, ale píšu vlastne o nás.
A keď máme okolo seba a na celom Slovensku toľko deti, ktoré si všimnú a reagujú, keď sa okolo nich deje niečo nepríjemné, čudné, hrozné, nemuselo by to ani s nami vyzerať celkom zle.
Pravdaže, len keď sa ich budeme pevne držať a pôjdeme, kam nás ich oči povedú.

V sobotu 13. mája toho roku sme sa s otcom rozhodli ísť okúpať do jazera neďaleko Dubnice nad Váhom. Keďže to bolo dosť ďaleko od nášho bydliska a bolo veľmi horúco, otcov priateľ nás zaviezol k elektrárni autom. Odtiaľ sme už kráčali pešo. Dohodli sme sa, že pôjdeme na opačnú stranu jazera. Otcovi sa však nechcelo ísť peši okolo, a preto sa rozhodol na druhú stranu preplávať. Skočil do vody a začal plávať. Kým som prišiel na dohodnuté miesto, už bol asi v polovici jazera. Plával akosi pomaly a neustále kašľal. Keď bol asi 10 m od brehu, na ktorom som ho čakal, naraz prestal plávať. Bolo mi to čudné, ale najprv som si myslel, že to robí náročky, aby ma vystrašil. Zostal nehybne asi 2 minúty, keď som sa náhle rozhodol skočiť za ním do vody. Vôbec som nerozmýšľal, aká je voda v jazere hlboká, plával som k nemu, otočil som ho tvárou k sebe - bola akási fialová a oči neprirodzene otvorené. Napadlo mi, že je asi v bezvedomí.

Veľmi som sa zľakol, čo je s ním, ale napriek strachu som ho pritiahol k brehu. Môj otec je pomerne vysoký a pevný chlap.

Na brehu sedelo niekoľko rybárov, jeden z nich mi pribehol na pomoc... Neznámy mu robil masáž srdca. Ktosi rýchlo bežal telefonovať do blízkej štrkovne, aby prišla pomoc. Otec stále ležal nehybne na boku, onedlho prišla sanitka so záchranou. Vypumpovali mu vodu z pľúc a potom ho odviezli do nemocnice v Ilave na ARO.

Tu bol pod lekárskym dozorom niekoľko dní, až potom ho prepustili do domácej opatery. Chvalabohu, už je v poriadku a navrhol som mu, že budem na neho dávať pozor, aj keď spolu nebývame.

Tomáš Jančo, ZŠ Janka Kráľa 1, Nová Dubnica

Žijem v detskom domove v Kolíňanoch, kde sa o mňa starajú tety a ujovia. Najradšej mám tetu Terku. Vždy má dobrú náladu a úsmev na tvári. Keď ma pohladká, chcela by som jej splniť všetky želania. Som ešte malá, preto jej môžem pomáhať len drobnými skutkami. Pomohla som jej pozametať dvor plný lístia. Teta Terka sa na mňa usmiala a poďakovala za pomoc. Bola som veľmi šťastná.

Sandra Vighová, 2. ročnik, ZŠ Koliňany

V lete cez prázdniny sme boli s mojím bratom Jožkom u babky v Novej Kelči. Jedného horúceho popoludnia sme sa išli okúpať s naším strýkom Slavom do Domaše. Keď sme sa kúpali, všimli sme si, že vo vode pláva vrece, z ktorého sa šíril zvláštny zvuk. Strýko pritiahol vrece k brehu, a keď sme ho otvorili, boli sme prekvapení. Vo vreci boli tri šteniatka, jedno chúďatko už mŕtve, ale dve ešte žili. Starali sme sa o ne celé leto. A po prázdninách si šteniatka zobral strýko k sebe na salaš k ovečkám.

Juraj Sýkora, 2. A, ZŠ Bystré

MCCULLOUGHOVÁ, COLLEEN - VTÁKY V TŔNÍ

MCCULLOUGHOVÁ, COLLEEN

VTÁKY V TŔNÍ
(The Thorn Birds)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1991
preklad a doslov Katarína Karovičová
obálka Karol Ondreička
2. vydanie
ISBN 80-220-0292-5

beletria, román, literatúra austrálska,
608 s., slovenčina
hmotnosť: 733 g

tvrdá väzba 

0,60 € stav: dobrý, bez prebalu
1,50 €  stav: dobrý*zimpa* DAROVANÉ
 
Austrálska prozaička Colleen McCulloughová čerpá vo svojom diele z bohatých životných skúseností, ktoré získala v rozličných povolaniach — ako novinárka, knihovníčka, učiteľka a neurofyziologička. Okrem románu Tim napísala širokouhlú rodinnú ságu Vtáky v tŕní, preslávenú najmä v podobe televízneho seriálu, ktorý obehol celý svet.

Stredobodom tohto realisticky stvárneného príbehu, ktorý sa odohráva na Novom Zélande a v Austrálii, je život na veľkofarme v priebehu päťdesiatych rokov a nepretržitý zápas ťažko pracujúceho človeka s prírodou a živelnými katastrofami. Román má viacero dejových línií, v ktorých autorka priebežne sleduje osudy jednotlivých členov rodiny Clearyovcov, pričom ju zaujíma najmä ľudské vnútro, pohnútky a motívy určujúce ich konanie. Ústredný konflikt tvorí romantický ľúbostný vzťah farmárskej dcéry Meggie a katolíckeho kňaza Ralpha de Bricassart, ktorý po celý čas bojuje medzi vlastnou ctižiadosťou a túžbou po láske nezlučiteľnej s postavením cirkevného hodnostára.

Medzi najsilnejšie a pre nášho čitateľa najpríťažlivejšie stránky knihy patria kritickorealistické pasáže sledujúce rast a historický vývoj jednej rodiny na vzdialenom kontinente s malebnou, fascinujúcou prírodou.

„Jazdecký úbor pre Meggie. Namojdušu, Paddy, ste neuveriteľný blázon. Dedič najbohatšej farmy v celom Novom Južnom Walese nenaučí dcéru jazdiť na koni! Ako podľa vás zaujme neskôr svoje miesto po boku slečny Carmichaelovej, slečny Hopetonovej a pani Kingovej? Sú to všetko výborné jazdkyne! Meggie sa musí naučiť jazdiť bokom aj obkročmo, počujete? Chápem, že máte veľa roboty, a preto budem Meggie učiť sám, či sa vám to páči, alebo nie. Keď prídem a bude mať náhodou prácu v domácnosti, nič sa nestane. Fee sa bude musieť niekoľko hodín do týždňa bez nej zaobísť.“

Paddy sa nemohol dohadovať s kňazom, a tak sa Meggie ihneď začala učiť jazdiť. Už roky po tom túžila. Raz sa placho pokúsila spýtať otca, ale ten na jej prosbu vzápätí zabudol a Meggie nenaliehala, pokladala to za odmietnutie. Bola nadšená, že sa učí pod dohľadom pátra Ralpha, lebo jej obdiv k nemu sa medzitým zmenil na oduševnenú dievčenskú zaľúbenosť, ktorú pred ním dôsledne skrývala. Bola si načistom, že jej city nemajú budúcnosť, a tak o ňom iba snívala, predstavovala si, aké by to bolo, keby ju zovrel do náručia a pobozkal. Ďalej jej sny nesiahali, lebo netušila, čo nasleduje potom, dokonca ani nevedela, či vôbec niečo nasleduje. Hoci si uvedomovala, že nie je dovolené snívať o kňazovi, nemohla naňho nemyslieť. Mohla urobiť iba jedno, nijako mu nedávať najavo, aké myšlienky jej víria hlavou.

Keď Mary Carsonová pozerala cez okno obývacej izby, páter Ralph a Meggie sa práve vracali zo stajní na opačnej strane Marinho sídla ako Paddyho dom. Ľudia z farmy jazdili na pracovných koňoch, ktoré neboli nikdy ustajnené; keď ich potrebovali, nechávali ich na dvoroch, ak pre ne nemali prácu, vypúšťali ich na pasienky. Stajne používal len páter Ralph. Mary Carsonová mu kúpila dve čistokrvné kobyly, nemohol predsa jazdiť na starých vyziabnutých mitrhách. S kňazovou žiadosťou, pokiaľ šlo o Meggie, musela súhlasiť. Bola to jej neter a patrilo sa, aby sa naučila poriadne jazdiť.

Každým kúskom svojho tučného tela túžila, aby mohla jeho prosbu odmietnuť alebo jazdiť spolu s nimi. Nemohla však urobiť ani jedno, ani druhé, a keď ich teraz videla kráčať po trávniku, znovu ju zaliala strašná trpkosť. Kňaz vyzeral v jazdeckých nohaviciach, vysokých čižmách a bielej košeli ako tanečník, dievča bolo v rajtkách štíhle a chlapčensky pôvabné. Vyžarovalo z nich priateľstvo. Mary už vari po tisíci raz uvažovala, ako je možné, že si nik okrem nej nevšimol ich blízky, takmer dôverný vzťah. Paddy ich pokladal za dobrých priateľov, Fee ako zvyčajne nič nehovorila a chlapci sa k nim správali ako k bratovi a sestre. Videla vari Mary to, čo nevideli iní, preto, lebo bola do Ralpha de Bricassart zaľúbená? Alebo to bol iba výplod jej fantázie a medzi kňazom tridsiatnikom a dievčaťom, ktoré ešte nedospelo v ženu, nebolo nič iné ako priateľstvo? To určite! Nijaký muž, ani Ralph de Bricassart, si nemohol nevšimnúť ružový púčik a odolať mu. Ani Ralph de Bricassart? Haha! Práve Ralph de Bricassart! Tomu nikdy nič neujde.

Ruky sa jej roztriasli, z pera odfrkli na spodok papiera tmavomodré kvapôčky. Sukovitým prstom vytiahla z priehradky ďalší hárok papiera, znovu namočila pero a prepísala všetko s rovnakou istotou ako predtým. Potom sa sťažka postavila a odknísala k dverám.

„Minnie! Minnie!“

„Pomôž nám pánboh, to je stará!“ zahundrala slúžka v neďalekom prijímacom salóne. Vystrčila z dverí tvár neurčitého veku. „Čo si želáte, drahá pani Carsonová?“ Rozmýšľala, prečo starena ako zvyčajne nezazvonila na pani Smithovú.

„Nájdi toho chlapa, čo opravuje plot, a Toma, a ihneď ich pošli ku mne.“

„Mám to ísť najskôr povedať pani Smithovej?“

„Nie! Rob, čo ti kážem!“

Záhradník Tom bol starý zvráskavený chlap, ktorý sa kedysi potuloval po kraji s batohom a miskou na jedlo, a pred sedemnástimi rokmi sa tu na chvíľu zastavil. Zaľúbil sa do droghedských záhrad a nemohol sa od nich odtrhnúť. Opravár plotov bol tulák tak ako všetci plotiari. Pred niekoľkými dňami ho odvolali od nekonečného naťahovania pletiva na pasienkoch, aby dal do poriadku biely latkový plot pri dome. Obidvaja muži, celí vystrašení, že ich volá Mary Carsonová, zjavili sa o niekoľko

SMITH, WILBUR - RIEKA BOHOV I.

SMITH, WILBUR

RIEKA BOHOV I.
(River God)

Danubiapress, Bratislava, 1995
preklad Hviezdoslav Herman
obálka Gregor Fudala
1. vydanie
ISBN 80-218-0181-6

beletria, román, Egypt, história,
328 s., slovenčina
hmotnosť: 378 g

tvrdá väzba s prebalom

2,00 € stav: dobrý *tomzom*b-eng*

PREDANÉ stav: dobrý  *zimpa*

Pútavý historický román z prostredia starovekého Egypta nás zavedie do údolia Nílu — životodarnej rieky, pri ktorej sa od vekov písali dejiny Egyptskej ríše, a s ňou i dejiny ľudskej kultúry. Vzdelaný otrok a eunuch Taita, básnik, maliar, prírodovedec, lekár a astrológ rozpráva pestrý životný príbeh svojej milovanej panej, šľachtičnej Lostris, ktorú ako vychovávateľ a dôverný priateľ sprevádza od jej narodenia po posledné okamihy.

Dej románu je zaľudnený živými postavami všetkých spoločenských vrstiev — od samého faraóna cez šľachtu a vojenských veliteľov až pc prostých roľníkov, banditov, sluhov a otrokov, ktorých osudy sa navzájom dramaticky krížia, poprepletané nežnými láskami, krvavými dobrodružstvami, krutými intrigami i vtedajšími zvykmi, a javiskom ich života je večný Níl, rieka-život, rieka-hrob,rieka-požehnani,rieka-tragédia. Rieka-Boh.

Keď som zistil, že kráľ je v týchto oblastiach zdravý, aj keď nevýrazného vzrastu, odporučil som, aby si na noc pred uľahnutím dával na svoj kráľovský úd teplý obklad z pšeničnej múky zmiešanej s olivovým olejom a medom, a potom som sa venoval trichofyciu. Na kráľovo nesmierne uľahčenie mu moja masť vyliečila vyrážku do troch dní, ako som sľúbil, čo ešte zvýšilo moju už i tak vysokú reputáciu lekára. Kráľ sa pochválil mojím výsledkom pred svojou radou ministrov a v priebehu niekoľkých dní o mňa začal byť pri dvore veľký záujem. Neskôr, keď sa rozchýrilo, že nie som len liečiteľ, ale aj astrológ, s ktorým konzultuje aj sám kráľ, moja popularita nemala hraníc.

Každý večer prichádzali k našim stanom v jednom prúde poslovia, ktorí prinášali nákladné dary pre moju paniu od tamtej dámy či onoho pána a ktorí prosili, aby mi dovolila navštíviť ich a poskytnúť im radu. Vyhoveli sme iba tým, s ktorými sme sa chceli bližšie zoznámiť. No a keď som sa už raz ocitol v stane mocného a vznešeného pána, ktorý mal suknicu zdvihnutú až k pásu, lebo som si prezeral jeho zlatú žilu, nebolo nič jednoduchšie, než vychváliť moju paniu a upozorniť pacienta na mnohé jej prednosti.

Ďalšie ženy z háremu čoskoro zistili, že moja pani Lostris a ja vieme prekrásne spievať duety a že vieme vymýšľať najprefíkanejšie hádanky a rozprávať ešte zábavnejšie príbehy. Boli sme pri dvore žiadaní a obľúbili si nás najmä háremové deti. Mal som z toho obzvláštnu radosť, lebo ak niečo milujem ešte väčšmi než zvieratá, sú to malé deti.

Faraón, ktorý bol najväčšmi zodpovedný za našu popularitu, sa čoskoro dopočul o tejto neobyčajnej obľube. To ešte zvýšilo jeho záujem o moju paniu, už aj tak dosť vysoký. V nejedno ráno, keď nastal čas vyplávať, ju zavolali na palubu admirálskej lode, aby strávila deň v kráľovej spoločnosti, nejeden večer na kráľovské pozvanie moja pani večerala pri kráľovom stole a tešila faraóna i celú zhromaždenú spoločnosť svojím prirodzeným ostrovtipom a mladistvým pôvabom. Pochopiteľne, vždy som bol diskrétne nablízku a k dispozícii. Keď kráľ stále neposielal v noci po ňu, aby ju prinútil podrobiť sa tým otrasným, no dosť hmlistým hrôzam, ktoré si vyčarila jej predstavivosť, jej city voči nemu sa začali meniť.

Pod zachmúreným zovňajškom faraóna Mamoseho sa skrýval láskavý a slušný človek. Moja pani Lostris si to uvedomila, a tak ako ja si ho postupne obľúbila. Kým sme doplávali k Elefantine, správala sa k nemu ako k obľúbenému strýkovi, a celkom prirodzene si mu sadala na kolená, aby mu porozprávala nejaký príbeh, alebo sa s ním na palube admirálskej lode hrala s paličkami, kto ich viac odoberie, pričom obidvaja sčerveneli od vzrušenia a smiali sa ako deti. Aton sa mi zdôveril, že nikdy nevidel kráľa takého veselého.

Dvor si toto všetko všímal a čoskoro začal pokladať moju paniu za kráľovu favoritku. V našich Stanoch sa začali večer zjavovať ďalší návštevníci, takí, ktorí sa chceli na faraóna obrátiť s nejakou petíciou a prosili moju paniu, aby na nich upriamila jeho pozornosť. Dary, čo ponúkali, boli ešte veľkolepejšie než tie, čo ponúkali mne za moje služby.

Moja pani odmietla dar svojho otca pre jediného otroka, a tak nastúpila cestu na juh chudobná, závislá od mojich skromných úspor. Pravda, kým sme doplávali do cieľa, nenazbierala len pekný majetok, ale aj dlhý zoznam láskavostí, čo jej dlhovali noví mocní a bohatí priatelia. Záznamy o týchto pohľadávkach som starostlivo viedol ja.

Nie som taký márnomyseľný, aby som predstieral, že moja pani Lostris by toto uznanie nedosiahla bez mojej pomoci. Jej krása a múdrosť a jej milá, priateľská povaha by jej tak či tak získali mnohých priaznivcov. Iba tvrdím, že som zariadil, aby sa to stalo o čosi skôr a s väčšou istotou.

Náš úspech so sebou prinášal aj isté nevýhody. Ako vždy, tí, ktorí mali pocit, že sa im ušlo menej faraónovej priazne, žiarlili, a bol tu aj problém vzrastajúcej faraónovej telesnej žiadostivosti sústreďujúcej sa na moju paniu. Tú ešte zvyšovalo dočasné odriekanie, čo som mu naordinoval.

Raz večer u seba v stane po tom, ako som mu naservíroval jeho nosoroží koktail, sa mi zdôveril: „Taita, ten tvoj liek je naozaj nezvyčajne účinný. Necítil som sa taký mužný od čias svojej mladosti, dávno pred mojou korunováciou a vyhlásením za boha. Dnes ráno po prebudení mi úd tak neuveriteľne stvrdol, že som poslal po Atona, aby sa pozrel. Urobilo to naňho velký dojem a hneď chcel ísť zavolať tvoju paniu.“

Táto novina ma celkom vyplašila; nasadil som svoj najprísnejší výraz, pokrútil som hlavou, hlasno som vťahoval vzduch medzi zubami a tloskal som jazykom, aby som vyjadril svoj nesúhlas. „Som rád, že ti zdravý úsudok zabránil poslúchnuť

SILVA, JOSÉ - OVLÁDANIE VEDOMIA SILVOVOU METÓDOU

SILVA, JOSÉ
MIELE, PHILIP

OVLÁDANIE VEDOMIA SILVOVOU METÓDOU
Fantastický spôsob, ako zmeniť svoj život
(The Silva Mind Control Method)

Fontana Kiadó, Šamorín, 1992
preklad Štefánia Škríbová
ISBN 80-900492-9-X
2. vydanie

psychológia, psychológia experimentálna, zdravie
186 s., slovenčina
hmotnosť: 176 g

mäkká väzba
stav: dobrý

predané
predané *zimpa*ezo*

Ľudský mozog v bdelom, uvoľnenom stave má mimoriadne schopnosti. Takéto schopnosti má každý z nás. Pomocou Silvovej metódy mozgovej kontroly - používajúc špeciálne metódy - každý z nás môže

- POMÔCŤ SI AJ V NAJZÁKERNEJŠÍCH CHOROBÁCH
- POMÔCŤ DRUHÉMU ZÍSKAVAŤ ZDRAVIE
- ZBAVIŤ SA ZLÝCH NÁVYKOV (FAJČENIE, PREJEDANIE SA) A STRESOV
- RÝCHLO A KVALITNE SA UČIŤ, ZLEPŠIŤ SI PAMÄŤ
- DOSIAHNUŤ HARMONICKÝ, VYROVNANÝ A ZMYSLUPLNÝ ŽIVOT
- ROZVÍJAŤ SVOJU KREATIVITU
- ZBAVIŤ SA ÚNAVY, NERVOZITY, BOLESTÍ A NAPÄTIA

Kto si z tejto knihy alebo na kurzoch osvojí Silvovu metódu, neskoršie sa ani nepokúsi žiť bez ovládania svojho vedomia.

JULIETTE - PREČO JA?

JULIETTE

PREČO JA?
Spoveď dnešnej mladej ženy

Litera, 1991
preklad Andrea Gryzlová
obálka Ján Krížik
1. vydanie
ISBN 80-900456-1-8

beletria, román
176 s., slovenčina
hmotnosť: 203 g

mäkká väzba
stav: dobrý, asi na 10 miestach podčiarknutý text

OVER

*zimpa* in **S7P**

„Mne sa to nestane," odpovedala mladá známa novinárka ešte ako malé dievča zakaždým, keď ju niekto pred niečím varoval. Túto odpoveď mala poruke celý život, až do chvíle, keď jej priateľ -lekár oznámil, že má AIDS. Je to varujúca spoveď ženy, ktorú profesia a sláva doviedli do sveta politiky, s tragickým koncom. Je to výpoveď ženy na nemocničnom lôžku, ktorá po troch úmrtiach z blízkeho okolia, čaká na to najhoršie. Je to posolstvo pre čitateľov, aby sa aspoň oni vystríhali prízraku modernej, zatiaľ nevyliečiteľnej choroby. Toto sugestívne svedectvo osobnej tragédie mohla napísať iba osoba, ktorá ho skutočne prežila. Aby čitateľ nepoznal skutočných aktérov, autorka použila neskutočné mená, sama napísala knihu pod pseudonymom a vydavateľovi ju odovzdala prostredníctvom svojho advokáta.

A už teraz každý v našom minisvete začínal s veľkým talentom napodobňovať slávne vzory veľkých novinárov alebo politikov.

A ja som lovila chlapov ako prostitútka. Mala som za milenca Maxa F. Za lásku som si dala zaplatiť. Vôbec som sa im nepodobala. Len som sa vedela tváriť ako oni. Nič viac.

Ale Georges D. bol človek iného druhu. Nikdy sa neprechádal po vestibule. Nevídala som ho ani v knižnici. A po prednáške nediskutoval s Reném V.

Odrazu som si ja, nemožná žena, všimla, že mi začína chýbať, že ho túžim vidieť. Že v tie dni, keď nie je v škole, mám akosi zablokovanú hlavu. Nudila som sa bez neho. Hoci iné pocity som nemala, ale tieto boli zreteľné a podobná závislosť ma rozčuľovala.

Navyše si ma vôbec nevšímal.

Nikdy sa na mňa ani nepozrel, hoci som ho zámerne provokovala. Hnevala som sa naňho. Vyčítala som si, že sa správam ako hlupaňa. Ale nič mi to nepomáhalo.

Začala som sa naňho vyzvedať u Reného V. Prenikavá, ale nepoužiteľná inteligencia. Systematickosť. Sektárstvo. Je to dogmatik, uzavrel René.

Diagnóza intelektuálnych schopností Georgea D. mi bola nanič.

Chcela som vedieť, čo je zač!

René V., diskrétny ako zvyčajne, moju zvedavosť nijako nekomentoval. Prezradil mi, že Georges D. je povolaním učiteľ a že by chcel diplom z politických vied, aby sa stal riadnym profesorom, ale že, podľa neho, v nijakom kurze nikdy neprejde. Otázka profilu, ako hovorieval René. Otázka ohybnosti vlastného úsudku. Doktrinár porotu rozhodne nikdy neuspokojí. Potom tu boli, pochopiteľne, aj podmienky prípravy na konkurz. Ale hlavný problém podľa Reného nebol v tom. 

“Juliette, moja zlatá, ako chcete mať úspech u nejakej poroty, keď jej dáte jasne najavo, že vy osobne ju vôbec za nič nemáte, keď ste apriori zaujatá proti disciplíne, ktorú by ste raz mali vštepovať ostatným? Bez akého-takého názorového kompromisu je také niečo úplne nemysliteľné. Váš Georges D. je okrajový typ a ním aj ostane.“

Bolo mi to jasné, ale Georges D. ma o to väčšmi priťahoval. A tak to zostalo až do konca môjho druhého ročníka na škole.

Chodila som za ním, prihovárala sa mu, chválila ho. Raz som mu povedala: “Ten váš referát bol zaujímavý. Mohla by som sa vás ešte na niečo spýtať? Nezájdeme si na kávu?“

Usadili sme sa v malom bistre na ulici de Varenne. Georges ma počúval s pokojnou odmeranosťou, s trochou pohŕdania a s evidentným nezáujmom.

Pretože stále mlčal, zadrapila som sa do záveru jeho referátu, a keď nereagoval, aj som si hneď na otázky sama odpovedala. Odrazu na mňa pokojne pozrel a povedal: “Prosím vás, čo odo mňa vlastne chcete? Diskutovať o teoretických otázkach... Nemám dojem, že by vás to skutočne zaujímalo. Alebo sa mýlim?“

Teraz už bol ironický. Ako som mu však mala povedať, že po prvý raz v živote túžim sedieť pri niekom len tak pre nič za nič, len preto, že mi je s ním dobre?

Dá sa vôbec k niečomu takému priznať?

Oveľa jednoduchšie sa mi zdalo, a to som aj urobila, pokojne a provokatívne vyhlásiť, že sa mi páči, že by som sa s ním rada milovala. A bolo.

Odvážne som naňho pozrela, ale v duchu ma chytalo zúfalstvo. 

TÓTH, IVAN - VZŤAH NIEKTORÝCH PREDSTAVITEĽOV EVANJELICKEJ CIRKVI A.V. NA SLOVENSKU VO VZŤAHU K ŠTÁTNEJ MOCI V ROKOCH FAŠIZMU A KOMUNIZMU 1933 - 1989

TÓTH, IVAN

VZŤAH NIEKTORÝCH PREDSTAVITEĽOV EVANJELICKEJ CIRKVI A.V. NA SLOVENSKU VO VZŤAHU K ŠTÁTNEJ MOCI V ROKOCH FAŠIZMU A KOMUNIZMU 1933 - 1989

vlastným nákladom, Modra, 2002
1. vydanie, 100 ks
ISBN 80-968760-7-4

náboženská literatúra, história,
150 s., slovenčina
hmotnosť: 218 g

mäkká väzba

1,00 €  - PREDANÉ! *zimpa* stav: dobrý, škrtnutý názov, autorské venovanie
+ 1 kus v H-6-2

Objektívne treba priznať na základe skúseností generácií, že totiž cirkev na jej ceste stretajú rozličné prúdy, ideológie, ktorým je veľké pokušenie podľahnúť alebo preveriť silu svojej viery, stálosť vo vernosti pravde, ktorá vyplýva z biblického posolstva.

Už v dobe pred Ježišovým príchodom izraelský ľud prekonával vplyv Egypta, Kanaánu, baalizmu, helenizmu, ateizmu atď. V Starej zmluve je často napísaný priam výstražný apel nespolčovať sa, ale bojovať proti všetkému, čo sa protiví viere v Hospodina, jediného Boha. Nová zmluva zaznamenala dokonalé vyjavenie Boha v Ježišovi Kristovi, ktorý sa pre kresťanov stal i vo vzťahu k inej ideológii normou, vzorom: On nikdy priamo nevystupoval proti ideológii Ríma a nikoho nevolal do boja proti inej mienke, než je Jeho evanjelium! Jemu išlo o veriacich v Boha, aby títo boli svetlom sveta a soľou zeme.

V Ježišovi viera vrcholí v istote, že víťazstvo Božej veci bude sa dokazovať aj u Jeho nasledovníkov a preto títo budú môcť v pokoji prežívať každý duchovný prúd, nech by tento bol namierený aj proti samému Pánu Bohu!

Vždy sa vyskytovali duchovné prúdy, s ktorými mala cirkev do činenia. V cirkvi napríklad racionalizmus, v národe a v štáte maďarizácia, vlastenectvo, panslavizmus a pod. Veľkým nebezpečenstvom sa ohlasoval socializmus a národný socializmus, fašizmus a za dlhé roky boľševizmus propagačnými heslami a sľubmi. V každom prúde sa inak ohlasovalo a javilo nebezpečenstvo pre cirkev, avšak v tých najnovších prúdoch, ideológiách bolo nebezpečenstvo a pokušenie znásobené. „V cudzine pútajú pozornosť viaceré štáty, ale z nich najmä dva sú zvláštnej pozornosti hodné. Je to východné Rusko a s nami hraničiace Nemecko. V obidvoch štátoch panuje silné vrenie. Rusko je predmetom našej pozornosti ako také, v ktorom systém hrôzovlády boľševikov - bezbožníkov nehanbí sa pred celým kresťanským a mravne zmýšľajúcim svetom páchať do očí bijúce

krivdy. V blízkom a nám luteránom drahom Nemecku odohráva sa ohromný vnútorný zápas, ktorý teraz sa odzrkadľuje v živote cirkvi.“ Možno to naznačiť aj takto: v marxizme-leninizme sa hrdo ohlasovala suverenita, nezávislosť na cirkvi a ešte jasnejšie nepriateľstvo voči cirkvi a vôbec proti viere v Boha. A tento nevídaný vzťah mnohých natoľko zmrazil, že v strachu a aj inak motivovaní odchádzali z lona cirkvi. Iných zasa táto skutočnosť evokovala k odporu proti boľševizmu a neraz k ilegálnej emigrácii.

Nemecko bolo považované za „kolísku reformácie“, no rok Hitlerovho nástupu k moci „nekrvavou revolúciou“ bol prelomom: i tu sa vzbudzoval u jedných odpor, u druhých sympatie. Títo druhí prevrat v Nemecku nehodnotili ako zrod nacizmu a fašizmu, ale považovali to za udalosť, ktorá ukončila dlhé obdobie sociálnej demokracie, marxistov. Túto predchádzajúcu vládu autor v CL hodnotí ako takú, ktorá priviedla Nemecko na pokraj hospodárskej skazy, najmä však cirkev spúšťala postupne z krvi, vytláčala z verejného života, kňazov posielala robiť do továrni, šírila ateizmus a bezbožnosť. Keď tento autor takto pozoroval udalosti v Nemecku, potom Hitlerov prevrat vítal a zdôvodňoval to takto: cirkev sa nemohla postaviť proti prúdu národného socializmu tak „ako by si to boli želali marxisti“, naopak, cirkvi vraj prišlo vhod, že sa boj proti marxizmu a tým aj proti bezbožníckemu pohybu započal zo strany socialistickej, no „cirkev dosiahla víťazstvo, na aké nemohla ani pomyslieť; k tomu jej dopomohol až marcový obrat vecí“. - O 50 rokov neskôr sa v EP mladý autor na tie udalosti v Nemecku a fašizmus, vo svojej dobe tiesnený boľševizmom, pozeral celkom inak, no ostával akoby pod dáždnikom chránený svojím kritickým 

ZBORNÍK PRÁC A ŠTÚDIÍ ŠTUDENTOV EVANJELICKEJ BOHOSLOVECKEJ FAKULTY UK 1.

ZBORNÍK PRÁC A ŠTÚDIÍ ŠTUDENTOV EVANJELICKEJ BOHOSLOVECKEJ FAKULTY UK
zväzok 1

Žilinská univerzita, Žilina, 1999
obálka Milan Gromnica
1. vydanie, 200 výtlačkov
ISBN 80-7100-637-8

náboženská literatúra
100 s., slovenčina
hmotnosť: 155 g

mäkká väzba
stav: dobrý, v texte korektúry a poznámky perom

3,00 €

*zimpa* in *065*

MÖLLER, MANFRED - ASTMA A CHRONICKÁ BRONCHITÍDA

MÖLLER, MANFRED
EBERT, JOHANNES

ASTMA A CHRONICKÁ BRONCHITÍDA
Diagnostika - Liečba - Potrebné opatrenia - Praktické rady
(Asthma und chronische Bronchitis)

Media Klub, Bratislava, 1999
edícia Zdravie v otázkach a odpovediach
preklad Mária Janíková
ISBN 80-88963-02-8

zdravie
120 s., slovenčina
hmotnosť: 236 g

tvrdá väzba
stav: výborný, nečítaná

1,60 € 

*zimpa* in **O1**

Táto knižka nie je učebnicou o astme a prieduškových ochoreniach dýchacích ciest, ale je príručkou pre tých, ktorí týmto ochorením trpia a každodenne s ním zápasia. Treba vopred povedať, že nateraz je to nevyliečiteľná choroba, preto sa musí stať súčasťou života postihnutých.

Nezabúdajte však, že nie ste jediný, kto je touto chorobou postihnutý. Na svete sú milióny astmatikov. Kvalita ich každodenného života závisí od ich postoja k ochoreniu. Každý astmatik by mal byť presne informovaný o procesoch vo svojom tele. Ťažisko knihy spočíva v poučení o liečbe astmy a chronickej bronchitídy, ako aj v poznaní obmedzení, ktoré tieto ochorenia do každodenného života vnášajú. Pristupujte k tejto knihe nezaujato. Nemusíte ju prečítať od začiatku do konca. Ak chcete, môžete sa zamerať iba na tú kapitolu, ktorá vás zvlášť zaujíma. Jednotlivé kapitoly sú samostatné celky, koncipované tak, aby sa umožnila rýchla a vyčerpávajúca informácia.

DIMOV, DIMITAR - TABAK

DIMOV, DIMITAR

TABAK
(Ťuťun)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1954
preklad Mária Topoľská
ilustrácia František Kudláč
edícia Tvorba národov (49)
1. vydanie, 4.400 výtlačkov

beletria, román
684 s., slovenčina
hmotnosť: 540 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,90 €

*zimpa* in **O1**

Dimovov román „Tabak" je pozoruhodným zjavom nielen súčasnej literatúry bratského Bulharska, ale má zrejme dosah aj pre rozvoj socialistického realizmu vo všetkých ľudovodemokratických krajinách — dosah predovšetkým vo svojej základnej ideovej línii: v zobrazení rozkladu starého buržoázneho sveta a zrodu nového, socialistického sveta. Tento hlavný zámer zobrazuje autor s náležitou epickou šírkou, rozprávačskou pútavosťou, jemnou psychologickou povahokresbou i dramatickou vypointovanosťou. I keď celkove venuje Dimov na prvý pohľad azda viac pozornosti buržoáznemu svetu, čo sa prejavuje najmä v ucelenom vykreslení hlavnej postavy románu Iriny Čakarovovej, ktorá sa stáva vedomou a dobrovoľnou obeťou prehnitého sveta tabakových magnátov, kým postavy revolučného proletariátu sa podávajú poväčšine iba v hlavných črtách, niet ani na chvíľu pochýb o autorovom triednom a revolučnom aspekte na tento buržoázny svet, o nevyhnutnom zániku ktorého sú napokon presvedčení i jeho vlastní predstavitelia. A v tomto autorovom ideovom stanovisku zračí sa nielen jeho revolučná stranníckosť a ľudovosť, nielen jeho správne marxistické hodnotenie sociálneho procesu v prelomových rokoch za druhej svetovej vojny, príznačného napokon aj pre ostatnú Europu, porobenú hitlerovským imperializmom, lež — a to je podstatné pre umelecké zobrazenie — toto poznávacie stanovisko napĺňa v súhlase s postulátmi socialistického realizmu širším, všeobecnejším obsahom celý rad jednotlivých osobných príhod a tragédií, dejových kolízií a dramatických konfliktov v románe.

Nespornou zásluhou Dimovovho slovesného majstrovstva je práve toto umelecké zobrazenie človeka ako súhrnu spoločenských vzťahov. Také sú jeho postavy z veľkoburžoázneho sveta, či už je to tabakový magnát Spiridonov, zvaný „tatko Pierre“, či hlavný expert jeho firmy „Nikotiany" Kostov, či predstaviteľ nemeckých hospodárskych kolonizátorov von Geier a najmä Boris Morev, stelesnenie a skutočné zosobnenie „všetko prevracajúcej moci peňazí“. Platí to však na druhej strane aj o predstaviteľoch revolučného proletariátu, vedeného komunistickou stranou, najmä o Borisových bratoch Štefanovi a Pavlovi a celom rade neohrozených štrajkových a partizánskych bojovníkov, ako je Dinko, Buco, Mičkin a iní. Medzi týmito dvoma svetmi osciluje celý rad „neutrálnych“ postáv, ktoré sa pridávajú buď k jednej, buď k druhej strane. A práve na osude hlavnej postavy románu Iriny Čakarovovej, dcéry drobného provinčného úradníka, ktorá sa úplne oddá a poddá prehnitému svetu veľkoburžoázie, vykresľuje Dimov nielen osobnú drámu tejto ženy, ale tvorí aj skutočný literárny typ, síce negatívny a úpadkový, no nanajvýš presvedčivý, pravdivý a poučný. V ideovej línii, v jeho umeleckom zobrazení, v širokom epickom zábere a prenikavom, podstatu vystihujúcom postrehu spočívajú hlavné prednosti tohto pútavého bulharského románu, ktorý priblíži aj nášmu čitateľstvu život bulharského ľudu, v mnohom pripomínajúci aj osudy nášho národa.

— Je to schopný človek a húževnatý.

— Všetci vravia, že má špekulatívne sklony a že privedie firmu do katastrofy... Tatko Pierre urobil s týmto človekom veľkú chybu.

— Sotva, — povedala Irina. — No tebe, ako vidím, je akosi nepríjemný?

— Nenávidím ho, — úprimne priznal Bimbi. — Prekazil mi jeden obchod, na ktorom by som bol veľa zarobil. „Nikotiana“ získava všetkých cudzincov a zadúša drobné firmy a komisionárov. Je kartelom zbojníkov, ktorý monopolizuje zisky a nedá ľuďom dýchať...

Irina sa usmiala. Bimbi, hospodársky ukrivdený, dospel k pravde, ktorú opakovali komunisti. Rovnakým spôsobom hovoril o veľkopodnikoch aj Cingis.

— Prečo sa smeješ? — spýtal sa najedovano.

— Kartelu zbojníkov, — odpovedala.

Bimbi tomu celkom neveril, marilo sa mu, že ho povýšenec, ktorý sedel v úzadí baru, v Irininých očiach ponížil. Prairy-austern, miesto aby prerušil účinok vína, opil ho ešte viac a urobil ho urážlivo-citlivým k malicherným veciam. Na Irinu naproti tomu pôsobil koktail príjemne vzrušujúco.

— Ale veď si ma on zapamätá, ja mu ukážem! — vyhlásil vyhrážavo Bimbi.

— Kto?

— Ten naničhodník!

— Neviem si ozaj predstaviť ako.

Bimbiho oči bezmocne zaklipkaly, potom ho obchvátilo želanie ukázať svoju dôležitosť v obchodnom svete. Prairy-austern mu rozviazal jazyk.

— Ako? — povedal opojený vedomím vlastnej sily. — „Nikotiana“ by si chcela získať najväčšiu časť dodávok pre Nemecký cigaretový koncern. Ale to sa jej nepodarí. Istý Rakúšan, menom Krziwanek založil spoločnosť, ktorá vezme všetko do rúk. Do tejto spoločnosti vstupujem aj ja.

Bimbi sa chvíľu kochal pôžitkom z efektu, ktorý vyvolaly jeho slová na Irininej tvári, a pokračoval:

— Tento Krziwanek je dobre známy so slečnou Dietrichovou a je zaťom Bromberga, ministra novej ríšskej vlády ... Rozumieš teda? Nemôže byť pochýb, že Nemecký cigaretový koncern sverí dodávku Krziwankovej spoločnosti. Zostáva nám iba zlomiť odpor troch chumajov zo zastupiteľstva koncernu v Sofii, ktorí chcú spolupracovať

116

s mladým Barutčievom alebo ,,Nikotianou‘‘. Ale jedného z tých chumajov sme už získali. - Kto ho získal?

— Dievča od susedného stola, s ktorým som hovoril.

— Výborne, výborne...! Irina sa už veľmi dobre zabávala.

— A ostatní dvaja?

— Na jedného chystáme taký klepec, že sa ani nepohne, a druhý, keď dostane rozkaz z Berlína, postaví sa proste do pozoru. Rozumieš, však? A toho povýšenca z „Nikotiany“ postavíme pred hotovú vec.

— Ten, čo ste ho získali, sedí hádam teraz s nimi pri susednom stole? — spýtala sa znezrady Irina.

— Hej, ten istý, čo na teba pozeral monoklom. Volá sa barón Lichtenfeld.

-— Obávam sa, že ma chce požiadať o tanec.

Nedohovorila. Dlhý elegantný mužský s trochu plešivou hlavou vstal z kresla, prišiel k ich stolu a úctivo sa uklonil.

V ten čas sa snobi z „Nikotiany“ rozhodli ísť domov, lež Kostov im dal rukou znamenie, aby ešte chvíľočku posedeli. Sedel tvárou oproti stolu Zary a Bimbiho a videl, ako sa barón uklonil pred Irinou.

— Začína to byť zábavné! — povedal. — Barón pozýva do tanca vašu rodáčku a ona odmieta. Pozrite len, Lichtenfeld stojí ako stĺp a ľudia na ňu gánia. Srdcelomná scéna! ... Aha, gavalier napokon predstavuje Lichtenfelda svojej dáme, pozýva ho, aby si sadol k nim, a naša Zara simuluje ľahostajnosť .. . Situácia je zachránená.

— Nuž, ale dievča je rozhodne prekrásne! ... — povedala Mária, vyťahujúc cigaretu z tabatierky.

Kostov jej ponúkol oheň.

— Veru, nezvyčajne krásne...! — potvrdil. — Ale jej spoločník

je podvodník, akému niet páru. Ustavične ho stretávam s Krziwan-

kom a neviem si ani predstaviť dvojicu, ktorá by k sebe lepšie pristala ako tí dvaja.

— Či to nie je ten, čo ponúkal akúsi dodávku Talianom,—spýtal sa zrazu Boris.

— Hej, ten istý, — odpovedal Kostov. — Zara potom túto dodávku previedla do francúzskej režie napriek Torosjanovmu odporu.

— To by znamenalo, že sú v spojení.

— Rozhodne pracujú spolu. A teraz sa Lichtenfeld na nich lepí. Radím vám, aby ste sa na Zaru už nespoliehali.

— Využijeme ju na protiútok.

— Ako?

SALAJ, JÁN - O ZVIERATÁCH VESELO I VÁŽNE

SALAJ, JÁN

O ZVIERATÁCH VESELO I VÁŽNE

Bratia Sabovci, Zvolen, 2002
1. vydanie, 100 výtlačkov
ISBN 80-89029-30-2

próza krátka, príroda, zoológia, podpis autora,
108 s., slovenčina
hmotnosť: 236 g

tvrdá väzba
stav: výborný, na patitule autorské venovanie

NEPREDAJNÉ

*zimpa**H-6-2*

 Zvieratá sú vďačnou témou na písanie o nich a z ich života. Píšu sa scenáre pre rozprávky, rozhlasové hry alebo filmy. Od pradávna sú súčasťou existencie človeka. Sprevádzajú ho od jeho počiatkov až po súčasnosť v rôznych podobách a vzťahoch. Minulé storočie, najmä jeho druhá polovica zaznamenala v prírode veľké zmeny. Zmenili sa podmienky života v dôsledku pozitívnej, alebo negatívnej pôsobnosti človeka. Živočíšstvo na ne reagovalo v ich životných prejavoch. Bez rastlín a živočíchov by ľudská civilizácia nemohla existovať. Už aj preto sa o prírodu zaujíma. Svedčia o tom nákresy v jaskyniach pôvodného človeka, povesti, mýty i horoskopy. Vzťah k živočíšstvu trvá u človeka v meradle ľudského života od ranného veku až do staroby. Nároky na poznanie, ale aj na vedomosti o živočíchoch rastú zo dňa na deň. Ľudia sa najviac zaujímajú o vtáky a cicavce. To je tiež dôvod, že publikácia má najviac statí práve o nich.

Slovensko má pestré prírodné prostredie. Žijú v ňom rozmanité rastliny a živočíchy. Viaceré sú vzácne a niektoré aj relikty - zbytky dávnych geologických dôb. Je snahou a cieľom spoločnosti chrániť genofond rastlín a živočíchov. Nemyslíme tým len ochranu jednotlivých druhov, ale predovšetkým ich životné prostredie, ktoré je civilizačnými vplyvmi narušené. K tomuto cieľu by mala prispieť aj táto publikácia. K napísaniu viedli autora tieto skutočnosti. Na náš knižný trh dostáva sa mnoho zahraničnej literatúry o živočíchoch či už originálnej, alebo prekladovej. Netreba ju postrádat’. Predsa však o našej prírode by sme sa mali oboznamovať neustále a viac. Je o čom písať. Ponúkame čitateľom výber zaujímavostí s príbehmi o zvieratách žijúcich na našom území.

Už od mladosti, spočiatku živelne, neskôr profesionálne zbieram a do svojej pamäti ukladám príbehy i zážitky o zvieratách. Pri čítaní žiaci a študenti sa obohatia o nové poznatky v štúdiu prírodovedy, biológie, ekológie a etologie. A staršia generácia pri oddychovom čítaní sa môže potešiť i obveseliť. Príbehy, ktoré sú písané žartovne, veselo, neobchádzajú ich prírodovednú hodnotu. Poučné sú myšlienky z ekológie i etologie zvierat s ktorými človek prichádza do styku. Považujeme to za prvoradé. Navádzajú čitateľa k vecnému poznaniu živočíchov i stupeň ich ochrany. Veď chceme, aby naša príroda bola naďalej bohatá na rastlinné a živočíšne druhy a spoločenstvá, aby v nej žili tie druhy, ktorým hrozí vyhubenie nedôslednosťou človeka. Zveľaďujme dedičstvo našich predkov a nedovoľme, aby sa príroda neuvážene ničila. K ochrane prírody vediem aj svojich vnukov Mareka a Patrika, ktorým túto publikáciu venujem.

Autor

Mladý medveď nechce horké bylinky

O medveďoch sa popísalo a hovorilo v rôznych súvislostiach celé desaťročia. Odjakživa boli v záujme pozornosti nášho ľudu. V čom pramení záujem o medveďa? Odkedy žije v našich lesoch?

Prečo zabíja jalovice, ovce, rozbíja úle a ďalšie prečo, prečo.

Z historického pohľadu na tohto živočícha, ktorý je pýchou našich lesov, je pôvodným obyvateľom Slovenska. Tu je aj jeho rodisko.

Človek s medveďom sa stretával od počiatku osídlenia našej krajiny. Podľa neho pomenoval dediny, ulice, kopce, chotáre. V oblasti Vysokých Tatier sú pozoruhodné vzťahy človeka a medveďa. Napríklad zvyky na svadbách. Kult medveďa sa spájal aj vo zvykoch a obyčajoch zimného slnovratu. Poznáme veľa piesní i veršíkov, kde sa medveď spomína. Meno dostal od obľúbenej potravy. Tá sa mení, lebo včiel v lesoch ubúda, preto si aj medveď ako aj iné zvieratá v dôsledku zmien v prírode menili jedálne lístky. Medveď sa prispôsobuje potrave a niektoré jedince vyhľadávajú salaše, pasúce sa stáda dobytka. Požierajú mäso. Prichádzajú k odpadovým nádobám rekreačných zariadení a požierajú zbytky potravy. Nie raz ich ľudia aj lákali a natierali nádoby medom, len aby ich mohli fotograforať. Niektoré jedince sú už závislé na potrave od človeka. Bolo by o čom písať v námete potrava a medveď.

Zamyslime sa nad zimným spánkom medveďa. O tom, že si robí brlohy, že v zimnom období roka oddychuje, spí, alebo drieme, nemôžeme namietať. Medveď spí však nepravým spánkom. Nie raz sa s ním môžeme aj v zimných mesiacoch stretnúť. Pravý zimný spánok u medveďa nie je jeho dedičnou nutnosťou. Čo urobí medveď pred tým, ako sa uloží na spánok? Odpoveďna túto otázku je čiastočne aj v nadpise tohto príbehu. Pred zaľahnutím si vyprádzňuje črevá. Robia to inštinktívne. Ale čo medvede, ktoré idú spať po prvý raz?

Matka ich učí, aj núti, aby požierali horké bylinky, ktoré urýchľujú vyprázdňovanie čriev. Pre ich horkú chuť, mladé, ročné medvede nechcú žrať tieto bylinky. Matka ich vyučuje k poslušnosti pre ľudí menej známymi metódami. O nich bude reč.

Príbeh, ktorý opisujeme je z Kysliniek v masíve Poľana. Terénne práce sme ukončili v novembri okolo obeda. Z vrcholového pásma kráčame k horárni, kde sme mali ubytovanie. Nie raz sme hovorili o medveďoch, žijúcich na Poľane. Vedeli sme aj to, že sa s nimi môžeme stretnúť. Schádzali sme svahom k horskému potôčiku a k lesnej ceste smerujúcej do horárne. Pri potoku zbadali sme medvede. Ihneď sme zastali i s obavou, čo bude ďalej. Medvedica mala dve mladé. Nemali sme inú možnosť ako pokračovať popri potôčiku, aby sme do horárne prišli za vidna. Medvede boli prekážkou. Uvažovali sme o tom, aby sme medvede obišli, ale to by bola náročná obchádzka a do horárne by sme prišli neskoro za úplnej tmy. Deň bol aj tak krátky. Stojíme a pozeráme medvedicu. Bol to pôžitok, ale spojený so strachom. Medvedica s mláďatámi je nevyspytateľná. Môže urobiť všeličo. Ukryli sme sa pod visiace konáre smreka. Viseli ako veľké zástavy až po zem. Úkryt bol dobrý. Neuvažovali sme o tom, aby sme vyliezli na spodné konáre stromu. Potôčik si spieval svoju pieseň. Voda sa penila od nárazov na balvany. Vietor dul od medveďov k nám. To bol vyhovujúci moment pri ich sledovaní. Čo sme videli? Jedno mláďa sa hralo, vyskakovalo a šantilo pri kmeni zvaleného stromu. Kde je to druhé? Nevidíš čo robí s ním matka? Zmáča ho do vody. Trochu ho v nej aj pridŕža. Len čo mláďa z vody vybehlo, zasa ho tam hodila. Mráz šiel po nás. Ľadová voda a kúpanie v nej. Prečo to robí? Aká je to matka? Prečo? Ak mláďa nechce požierať horké bylinky, matka ho núti i výpraskom a ak je na blízku voda, hodí ho do nej. My sme videli ten druhý prípad. Keby sme to niekomu povedali, neveril by. Presvedčili sme sa o tom na vlastné oči. Dodal som, že aj ja to vidím po prvý raz. Druhé mláďa sa hralo a nezaujímalo sa o svojho súrodenca. Možno takúto lekciu má už za sebou. Medvedica stála na brehu, ako skúsená učiteľka a sledovala mláďa. Vykúpané sa otriaslo z vody, ktorá fŕkala vôkol neho. Pridalo sa k súrodencovi a začalo sa hrať. Medvedica trhala z brehu, z výmoľov korienky, možno práve tej horkej rastliny. Naše pozorovania sprostredkovali ďalekohľady. Ani v náznaku sme botanicky nemohli určiť o akú bylinku ide. Medvedica chcela ísť medzi mladé, ale jedno z nich a to bolo to vykúpané v mrazivej vode prišlo k matke. Otrelo sa o ňu. Dalo najavo, že bude poslušné.

BERNÁTH, ZSIGMOND - AKO ŽIJETE, PÁN JENSEN?

BERNÁTH, ZSIGMOND

AKO ŽIJETE, PÁN JENSEN?
(Hogy él, Jensen úr?)

Obzor, Bratislava, 1989
edícia Svetom
preklad Irena Pitoňáková
obálka Hana Kohútová
fotografie Břetislav Aleš, Alojz Čechovič
1. vydanie, 6.000 výtlačkov

cestopis
224 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 560 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: dobrý, na patitule neautorské venovanie

1,20 € 

*zimpa* in **O2**

Jensen je najčastejšie dánske priezvisko, asi ako v Čechách Novák, názov knihy je teda veľmi výstižný: čitateľ má naozaj možnosť vstúpiť do sveta „pánov Jensenov“, do všedných dní priemerných Dánov. Cestopis maďarského spisovateľa Zsigmonda Bernátha rámcovaný ako turistická prechádzka zvedavého a inteligentného návštevníka po súčasnom Dánsku sa dotkne takmer všetkých významnejších oblastí spoločenského, politického, hospodárskeho a kultúrneho života tejto malej krajiny. Popri pozoruhodných historických a kultúrnych pamiatkach v hlavnom meste a iných známejších centrách, ako je napríklad Helsingor so známym „hamletovským“ kaštieľom Kronborg, svetoznáme pamiatky na ostrove Bornholm na juhu krajiny, alebo prístavné mesto Arhus na polostrove Jylland, či severnejšie ležiace mesto niekdajších Vikingov Alborg s moderne riešenou budovou umeleckého múzea, poskytuje autor stručný a jasný prehľad o postavení Dánska v EHS, o jeho zápase s krajinami NATO, o bojoch o zahraničné trhy, o úrovni hospodárstva a pod. Informuje aj o systéme politických strán, o rôznych buržoáznych teóriách a prognostikách do budúcnosti, o postavení ľavice, sociálnej demokracie a Komunistickej strany Dánska. Čitateľ má možnosť názorne sa oboznámiť s vysokou mechanizáciou poľnohospodárskej výroby, má možnosť nazrieť do moderného závodu na výrobu televízorov a rozhlasových prijímačov, poznať štruktúru školstva na všetkých stupňoch a problémy dánskej mládeže. Predstava o Eskimákoch ako o lovcoch tuleňov sa pomaly stáva už len romantickou minulosťou. Bernátha však zaujímajú predovšetkým ľudia, ich každodenný život, ich názory a životné postoje. Aj keď vzájomné porovnávanie Dánov a Maďarov už vzhľadom na búrlivý vývoj v posledných rokoch celkom nezodpovedá súčasnej situácii, ostáva Bernáthov cestopis zaujímavým a zasväteným príspevkom k poznaniu zaujímavej a sympatickej severskej krajiny.

„Veľká dánska zem", Jylland (Jutský polostrov), je spojená s európskou pevninou. Ostrov Sjaelland, na ktorého východnom pobreží leží hlavné mesto Dánska Kodaň, tvorí len štvrtinu povrchu krajiny.

Boli časy, keď Dánov z polostrova zamestnávala myšlienka: Prečo by mala byť krajina spravovaná z malého ostrova, treba preniesť hlavné mesto na „veľkú zem", na Jylland. Propagátori tejto myšlienky sa netajili s úmyslom povýšiť na úroveň hlavného mesta Árhus, najľudnatejšie mesto Jutského polostrova.

Táto myšlienka má dodnes svojich zástancov, hoci dnes sa na túto tému hovorí skôr žartovne, a jej zástancovia sa grupujú zväčša z radov lokálpatriotov. Medzi Arhusanmi sa napríklad človek môže často stretnúť s názorom, že univerzita hlavného mesta sa môže schovať za arhuskou ...

Spolu s Gyulom sa vyberáme na prehliadku Jutského polostrova, ani táto časť krajiny nesmie chýbať na našich potulkách po Dánsku. Cestujeme autobusom po Kalundborg, aby sme sa odtiaľ kompou previezli z ostrova na polostrov. V Kalundborgu máme iba toľko času, aby sme venovali niekoľko okamihov dómu, ktorý je svojím štýlom jedinečný v Dánsku. Postavili ho kedysi v 14. storočí, zväčša ešte v románskom štýle. Jeho pôdorys má podobu kríža, aj okná a dvere svedčia o románskom vplyve. Stavbu zdobí päť veží, štyri užšie po okraji, jedna širšia uprostred, vlastne celá stavba je samá veža. Na bizantských alebo slovanských ikonách možno vidieť jeho zmenšenú kópiu, ktorú drží v ruke daktorý svätý, patrón kostola alebo jeho zakladateľ.

Z kompy môžeme ešte raz obdivovať chrám na návrší, ktorý je dominantou prístavného mesta. Potom sa už celkom oddávame pôžitku z plavby. Času máme dosť, cesta trvá tri a pol hodiny. Pre nás oboch je to časový rekord v plavbe po mori.

Ako skúsení cestovatelia necháme Dánov, aby si odstáli rad pri bufete, a my sa pohodlne usadíme za stolom pri okne a obzeráme si priestornú kaviareň.

Pri stole oproti mladá štíhla dievčina, pravdepodobne vysokoškoláčka, ktorá pendluje medzi Kodaňou a Arhusom, si zaborila hlavu do kníh a zošitov. Kúsok ďalej nejaká staršia pani čosi usilovne háčkuje, ďalej vedľa nej sa zas starší manželský pár práve púšťa do hry v karty. V jednom z kútov kaviarne zariadila plavebná spoločnosť ohradený detský kútik s hračkami. Mamky si sem uložia svoje svetlovlasé ratolesti, a kým sa deti spolu hrajú, môžu si aj ony pokojne poklebetiť.

Rad pri bufete sa zmenšuje, aj my s Gyulom sa postavíme k pultu. Položím si na jeden podnos kávu pre oboch, zákusky, podľa tunajších zvykov si pridám do kávy šľahačku a cukor a na konci pultu čakáme, aby sme mohli zaplatiť. Kasa zazvoní — aká to lahodná hudba pre majiteľa bufetu — a slečna veselo ťuká do gombíkov. Jediným pohľadom ohodnotí obsah nášho podnosu, jej zručné prsty prebehnú po čísliciach a už máme účet.

— Ni og tyve, tyve... (Vyslov: ny o cüve, cüve, čiže dvadsaťdeväť dvadsať)

— Počítať, to vieš, anjelik ... — dudre Gyula, ktorý kibicuje vedľa mňa. —  Ak si pomyslím, že tieto dve kávy s dvoma zákuskami stoja stodvadsať forintov , človeku rozum zastane ...

Slečna v pokladni sa milo usmieva na môjho priateľa. Praje si ešte niečo? Len nech povie, hneď dostane úhľadný účet. Gyula je pohľadný hnedovlasý mládenec a svetlovlasá kráska v pokladni si na ňom trocha popasie oči. Gyula len urobí rukou akýsi pohyb, chce naznačiť, že nechce nič kupovať a stručne, ale výstižne oznámi:

— Nix... — Potom je už všetko jasné.

Káva má chuť ako zvyčajne. Zákusok bez plnky je tenký, ale pekný na vzhľad, má šablónovitú dánsku mandľovú chuť. V tejto krajine panuje svojrázny zvyk, ak sa má niečo považovať za zákusok, nech je to krémovník, torta, pečivo z lineckého cesta alebo hocičo iné, vždy má mandľovú chuť. Mandľový prášok nevynechajú z ničoho. Okrem toho, keď je reč o zákusku, platí ešte požiadavka, že nesmie obsahovať veľa múky a cukru (priveľa kalórií škodí organizmu, ba je priam nebezpečné) a aj s maslom alebo tukmi treba zaobchádzať s mierou. No a taký je aj tento zákusok. Labužníkom táto krajina neposkytuje priveľký pôžitok.

Zunovalo sa nám sedieť v kaviarni, ponevierame sa preto na palube. Lavíc je tu dosť, studený vietor však odrádza cestujúcich od dlhšieho vysedávania na čerstvom vzduchu. More je pokojné. Sivozelenú hladinu čerí síce trocha vietor, ale väčšie vlny nevidieť. Aj obloha je sivá, obzor splýva s vodnou hladinou. Zmenu prináša iba niekoľko lodí, ale neprichádzajú od Arhusu, ale sa plavia severo-južným smerom, od Severného mora k Baltskému alebo naopak, takže ich dobre nevidíme, náš smer je totiž východo-západný.

Konečne sa zjavujú aj veže Arhusu, akoby vyrastali z vody. Kompa zakotvila pri móle tak hladko, že sme to takmer ani nepocítili, hoci takáto operácia je vždy trocha bravúrou, veď riadenie lode, brzdenie, manévrovanie, to všetko je omnoho náročnejšie úkony ako riadenie dopravného prostriedku na súši. Pri takejto príležitosti vždy obdivujeme dánskych lodníkov. Je pravda, že sa zdokonaľujú v tejto činnosti už niekoľko tisícročí.

Autá musia čakať ešte niekoľko minút, kým sa môžu spustiť po mostíku, no my, čo ideme pešo, vystupujeme hneď a ocitáme sa priamo v centre Arhusu. Pár metrov pred nami stojí obrovský moderný „škatuľovitý" hotel celý zo skla a hliníka, na každú stranu smerujú ulice, všade naokolo sa šíri prístavný ruch a veľká premávka.

Niels aj tu drží nad nami ochrannú ruku, pre neho je to koniec koncov maličkosť, veď ako to aj sám tvrdí, skoro každý na niečo súci Dán je jeho priateľom. Nečudo preto, že pár minút po tom, čo sme vystúpili z lode, si

ŽIŠKA, STANISLAV - HYBE

ŽIŠKA, STANISLAV

HYBE
Kultúrne dianie v rokoch 1918 - 1939

Marmota Press, Poprad, 2004
1. vydanie, 1.000 ks
ISBN 80-968878-3-1

história, monografie,
108 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 155 g

mäkká väzba
stav: výborný

6,00 € PREDANÉ

*zimpa* in **S6P**