JILEMNICKÝ, PETER - KUS CUKRU

JILEMNICKÝ, PETER

KUS CUKRU

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1964
edícia Hviezdoslavova knižnica (97) (Slovenský rad 66)
doslov Břetislav Truhlář
vysvetlivky Štefan Hora
obálka a frontispice Miro Cipár
5. vydanie, v SVKL 1., 40.000 výtlačkov

román
240 s., slovenčina
hmotnosť: 280 g

tvrdá väzba
stav knihy veľmi dobrý, prebal ošúchaný

0,50 €

*mipet2*  in **S1P**

Národný umelec, zakladateľ socialistického realizmu v slovenskej literatúre, narodil sa 18. marca 1901 v Kyšperku v Čechách a zomrel 19. mája 1949 v Moskve ako kultúrny atašé na čs. veľvyslanectve. Slovenské prostredie poznal ako učiteľ. Ústredným problémom jeho románov sú triedne rozpory, sociálna nespravodlivosť a hoj za nové usporiadanie spoločnosti. Okrem knihy fejtónov Dva roky v zemi Sovietov (1929) napísal niekoľko románov: Víťazný pád (1929), Pole neorané (1932), Kus cukru (1934), Zuniaci krok (1930). Kompas v nás (1937) a Kroniku (1947).

Spoločenské skúsenosti, získané za učiteľovania v Trnave, vložil do románu Kus cukru. Odráža sa v ňom hospodárska kríza, položenie poľnohospodárskych robotníkov, bírešov a malých roľníkov-repárov a ich vzťahy k „cukrobarónom“, ktorí cukor dávajú radšej denaturovať na krmivo pre dobytok, a skutoční výrobcovia cukru sladia pašovaným sacharínom. Tým odkryl nemorálnosť kapitalistov, bezohľadnosť kartelov a poukázal na potrebu akčnej jednoty pracujúcich v boji „za krajší, plnší a sladší život“.

Hlavným ideovo-umeleckým zámerom diela je znázorniť revolučný vývin robotníkov od politickej uvedomovacej práce cez demonštrácie a štrajky až po víťazstvo.

Jilemnický venoval v románe Kus cukru značnú pozornosť ženám (bíreška Bálentka), mládeži, škole a výchove. Prírodu od jari do jesene zobrazil pôsobivo a funkčne spolu s dejom.

Jej muž pozrel na ňu s uznaním a vďakou:

— Vedel som, že sa vrátiš s dobrým chýrom. Vždy som tvrdil, že pán farár je veľmi príjemný a príčinlivý. Aranka bude mať radosť — zostane doma a predsa bude zamestnaná. Dnes si nikto nemôže vyberať... a za také miesto dal by každý neviem čo.

Pani Kvassayová za chvíľu mlčala. Napokon uronila:

— Len jedna vec ma trochu trápi...

Pánu Kvassayovi zachveli sa mihalnice na nervóznych viečkach.

— Aká vec?

— Ak sa prihlási na súbeh niekto z učiteľského ústavu, vtedy sa vraj nedá nič robiť.

— A prečo? Prečo by sa nedalo?

— Nuž či ja viem? — vystreklo z panej hnevlivo, — či ja viem, prečo? Pán farár hovoril, že sa musí vyvoliť uchádzač s najlepšou kvalifikáciou. 

— Výhovorky! — a Kvassayov hlas bol vždy strmší, lebo videl, že sa prvý radostný chýr roztráca ako páperie vo vetre. — Všetko sa dá robiť... a nie, že sa nedá!

— Hovoril, že nie, — tvrdila pani znova, — majú takú úpravu ... Musia vraj zoznam žiadateľov poslať do Bratislavy. Možno aj odpisy vysvedčení. — Pokrčila plecom a zase vyčkávala.

Pán Kvassay prehltol sklamanie a neozýval sa. A predsa mu mala ešte čosi povedať, bolo ešte treba, aby aj on zasiahol...

Začala hlasom oveľa tichším:

— Pán farár radí, aby si zašiel za Jeřábkom a požiadal ho... Je v školskej stolici a jeho hlas vraj veľmi zaváži.

Pán Kvassay nevdojak otvoril ústa prekvapením:

— Ja? Ale — ja? Ja že by som mal ísť?

 — A čo? Azda sa mám len ja o všetko starať? Všetkých ísť prosiť? Či nie je Aranka aj tvoja dcéra?

To všetko bolo pravda. To všetko Kvassay uznal. No nijako sa nemohol zmieriť s tým, že by mal ísť za Jeřábkom, s ktorým mal pred časom veľmi nepríjemné nedorozumenie v daňovej záležitosti.

— Pozri sa, — začal celkom zlomeným hlasom, — to je vylúčená vec. Ja za Jeřábkom chodiť nemôžem! Nie a nemôžem! Vieš ty, čo medzi nami kedysi bolo? A hoci on dnes nedáva nič najavo, pamätaj si — nezabudol! On nezabudol! A teraz ... ja ... aby som išiel prosiť. Vieš, čo to znamená?

Úradnícka prestíž a papierová dušička zachveli sa v samom základe. Vyskočil z kresla, začal prudko prechádzať izbou.

— Viem, čo to znamená, — vravela, využívajúc jeho rozpačitosti, — dobre to viem. Zabudnete na to, čo bolo, on pomôže Aranke a ty zas jemu, kde treba. Na tom predsa nie je nič zlého.

— Nič zlého! Nič zlého! — rozčuľoval sa Kvassay, neprestávajúc behať po izbe, — pre teba veru nič zlého! Lebo nevieš, čo je to byť zodpovedným úradníkom. Podáš niekomu prst— a on ťa onedlho posadí celého do bryndze.

Pani sa nahnevala:

— Keď nechceš, nedbám. Dievča vtedy pôjde študovať ďalej, a ty sa aspoň nebudeš musieť podkladať. Pôjde na medicínu ... alebo ...

— Na medicínu! — zalomil Kvassay rukami, — na medicínu ... a na čo ešte? Buďme radi, že zmaturovala!

— Vidíš! Nechceš! A k Jeřábkovi ísť tiež nechceš. Pekný otec, namojveru!

Hoci sa Kvassay vzpieral a bránil zo všetkých síl, hoci už videl v duchu závislosť, do ktorej ho privedie návšteva u Jeřábka, musel uznať, že iného východiska niet.

— Hovoríš, že je členom školskej stolice?

—    Je.

— A kedy bude vypísaný súbeh?

— Už ho poslali do tlače. Voľba bude koncom augusta.

— Hm ...

Kvassayovi trvalo niekoľko dní, kým sa na návštevu predsa len odhodlal. Doma nemal pokoja — žena naň neprestajne naliehala, dohovárala mu a mučila ho otázkami.

— Kedyže už pôjdeš? Myslíš, že za ním nebudú chodiť aj iní? Choď — lebo prídeš už neskoro, a vtedy to bude naozaj ponižujúce.

Priznal jej pravdu. Treba ísť. Aj išiel.

Išiel ako vo sne, s hlavou schýlenou a zamračeným čelom. „Bože môj, čože to len bude?“ — triasol sa mu sval kdesi v srdečnej krajine, nohy mu slabli a vôľa ho opúšťala. Práve dnes pozeral si v úrade Jeřábkovu fóliu i spisy — a zhrozil sa akýchsi daňových nedoplatkov. Je koniec, cítil to veľmi dobre, je koniec. Jeřábek síce pomôže Aranke — ale otca zahrabe, bude mu sedieť na šiji ako ťažké jarmo a zničí ho, zničí ho, zničí jeho úradnícku nezávislosť s úsmevom prajného protektora ...

Kvassay konečne často pomohol a poradil svojim známym. Vedel však vždy zachovať zdanie čistoty a nestrannosti, nikdy sa nedal zneužiť.

Len Jeřábka sa bál, Jeřábka, ktorý sa dral bezohľadne vpred a za osobným ziskom, nedbajúc, že utláča a dusí druhých ako urputná burina.

Jeřábka sa bál — bál sa ho i vtedy, keď ho statkár usadil v salóne do hlbokého kresla a hostil ho vínom i priateľským úsmevom, bál sa ho i vtedy, keď sľuboval všestrannú podporu a pomoc.

Len vtedy, keď prešiel Hájom do polí a vracal sa domov, v širokom priestore prvý raz spokojne vydýchol.

BUBEN, VLADIMÍR - FRANCOUZSKO-ČESKÝ, ČESKO-FRANCOUZSKÝ SLOVNÍK

BUBEN, VLADIMÍR

FRANCOUZSKO-ČESKÝ, ČESKO-FRANCOUZSKÝ SLOVNÍK
část francouzsko-česká

Státní pedagogické nakladatelství, Praha, 1968

prekladové slovníky
662 s., čeština, francúzština
hmotnosť: 494 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, pečiatky v knihe

0,50 € 

*mipet2**juran*/*jaz*

LAGERLÖFOVÁ, SELMA - GÖSTA BERLING

LAGERLÖFOVÁ, SELMA

GÖSTA BERLING
(Gösta Berlings saga)

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1963
edícia Svetová tvorba (12)
preklad Peter Hrivnák
doslov Peter Hrivnák
verše prebásnil Ján Buzássy
obálka Viera Gergeľová
1. vydanie, 15.000 výtlačkov

beletria, román
342 s., slovenčina
hmotnosť: 412 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ohnutý

0,80 €

*mipet2*  in **S1P**

Slovenskému čitatelovi azda ani netreba zoširoka predstaviť švédsku spisovateľku Selmu Lagerlöfovú Pozná ju najmä z romantickej ságy o Göstovi Berlingovi a pôvabnej „Podivuhodnej cesty malého Nilsa Holgerssona po Švédsku“.

Autorka prežila detstvo v svojom rodisku na hospodárstve Marbacka, v románe „Gösta Berling“ Lövdal, vo Värmlande. Tam sa zoznámila s obrovským pokladom värmlandských povestí a rozprávok, tam sa dopočula o ekebyských gavalieroch, ktorí užívali život plnými dúškami, ktorí boli takí veľkí a neodolateľní tým, čo žiadali, i tým, ako sa rozdávali.

Keď spisovateľka študovala na učiteľskom ústave v Štokholme, snívala o najkrajšom hrdinovi celej družiny, o Gostovi Berlingovi, ktorý vedel strhnúť ľudí k hrdinstvu a odriekaniu, ale nevedel odolať láske, hoci z nej mohol vzísť len žiaľ. Keď sa zrodil v autorkinej fantázii, bol taký silný a krásny, že naňho nevedela zabudnúť, že ho opriadla celým vencom povestí z jej domova pri brehoch Vännernského jazera, že z neho urobila hlavného hrdinu svojej knihy o Värmlande.

Ale Gösta Berling, zosadený kňaz, ktorý túžil po ozajstnej a užitočnej práci a po láske, a bol taký unavený a sklamaný, že chcel zomrieť, je viac ako literárny predstaviteľ švédskeho Värmlandu, viac ako romantická postava z minulého storočia, viac ako rojko, nad ktorým sa možno iba usmiať. Nielen čaro neznámej severskej krajiny a jej ľudu preslávili knihu o Göstovi Berlingovi po celom svete. Selma Lagerlöfová vyjadrila svojím hrdinom túžbu každého človeka — včerajšieho i dnešného — po plnosti života, po živote, v ktorom by nechýbala ani práca, ani láska, ani radosť, ani žiaľ. Vytvorila v ňom hrdinu, ktorý i po rokoch žije v tých, čo sa o ňom dozvedia.

Sága o Göstovi Berlingovi je jedným z mnohých prozaických diel veľkej švédskej spisovateľky, prvej ženy-nositeľky Nobelovej ceny za literatúru, členky Švédskej akadémie, ktorej sa už za jej života dostalo toľko pôct a vyznamenaní ako máloktorému autorovi.

— Ty plačeš? — spýtala sa, keď na ruke pocítila slzy.

Tu sa mladé dievča rozvzlykalo.

— Milostivá pani, — volala, — milostivá pani, všetko tu zničia! Prečo ste len odišli od nás, prečo dovolíte gavalierom pustošiť váš dom?

Tu rozhrnula majorka závesy a ukázala na dvor.

— Naučila som ťa plakať a nariekať? — spýtala sa ostro. — Pozri! Dvor je plný ľudí, zajtra nebude na Ekeby jediného gavaliera.

— Potom sa vrátite, milostivá pani? — spýtala sa služobná.

— Môj čas ešte neprišiel, — povedala majorka. — Mojím domovom je cesta a stoh slamy mojou posteľou. Ale ty, dievča, opatruj mi Ekeby, kým sa nevrátim!

Obe odišli. Ani jedna z nich nevedela a netušila, že Marianna spí práve v tejto izbe.

Marianna však nespala. Bola hore, všetko počula a všetko pochopila. Ležala vo svojej posteli a skladala hymnu na lásku.

— Ty nádherná, ktorá si ma povýšila nad seba samú! — povedala. — Ležala som v nesmiernej biede, a ty si všetko zmenila na raj. Do krvi som si doráňala ruky na železnej kľučke zavretých dverí, na prahu môjho domova ležia moje slzy, zamrznuté na ľadové perly. Chlad hnevu mi zmrazil srdce, keď som počula údery dopadajúce na chrbát mojej matky. V studených závejoch som sa chcela vyspať zo svojho hnevu, ale prišla si ty. Ó láska, dieťa ohňa, prišla si ku mne, ktorá som zomierala chladom. Keď porovnám svoju biedu s nádherou, ktorú som týmto získala, zdá sa mi ničím. Pretrhla som všetky putá, nemám otca, nemám matku, nemám domova. Nech ľudia zmýšľajú zle o mne a nech sa odo mňa odvrátia. Ty si to tak chcela, ó láska, veď prečo by som mala byť viac ako môj milovaný? Ruka v ruke sa vydáme do sveta. Nevesta Gostu Berlinga je chudobná. Našiel ju v snehových závejoch. Spolu si postavíme dom, nie s vysokými sálami, ale nádennícku chalupu na okraji lesa. Budem mu pomáhať strážiť milier, pomôžem mu klásť nástrahy na tetrovy a zajace, budem mu variť jedlo a opravovať šaty. Ó môj milovaný, budeš mi chýbať a budem smútiť za tebou, keď ťa osamotená budem čakať na okraji lesa, ver mi. Budem smútiť, no nie za dňami bohatstva, ale iba za tebou, len za tebou budem túžiť, teba vyzerať, tvoje kroky na lesnej cestičke, tvoj veselý spev, keď sa budeš vracať so sekerou na pleci. Ó môj milovaný, môj milovaný! Celý život by som vedela čakať na teba.

Tak ležala a skladala hymnu na všemocného boha sŕdc a ešte ani oko nezavrela, keď do izby vstúpila majorka.

Keď majorka odišla, Marianna vstala a obliekla sa. Ešte raz sa musela obliecť do čiernych zamatových šiat, obuť si tenké bálové topánky. Zakrútila sa do deky ako do šála a ešte raz vybehla do hroznej noci.

Tichá, hviezdnatá a mrazivá februárová noc ležala nad krajom. Zdalo sa, akoby nemala konca. A tma a chlad, ktoré táto dlhá noc vyžarovala, trvali na zemi ešte dlho, dlho po tom, čo slnko vyšlo, dlho po tom, čo sa záveje, ktorými sa brodila krásna Marianna, rozpustili na vodu.

Marianna sa ponáhľala z Ekeby, aby privolala pomoc. Nemohla dopustiť, aby vyhnali mužských, ktorí ju zodvihli zo záveja a otvoril jej srdcia a domov. Chcela zájsť dole na Sjo, k majorovi Samzeliusovi. Ponáhľala sa. Najskôr za hodinu mohla byť späť.

Keď sa majorka rozlúčila so svojím domovom, vyšla na dvor, kde ju už čakali ľudia, a boj o gavalierske krídlo sa začal.

Majorka rozostavila svojich ľudí okolo veľkej úzkej budovy, na poschodí ktorej bol povestný príbytok gavalierov. Tam hore vo veľkej izbe s vybielenými stenami, červeno natretými truhlami a veľkým rozkladacím stolom, kde hracie karty plávajú v rozliatej pálenke, v širokých posteliach za žlto kockovanými záclonami spia gavalieri. Ach, tí bezstarostní!

A v stajni spia kone gavalierov pred plnými žľabmi a snívajú o jazdách svojej mladosti. Sladko sa sníva v dňoch pokoja o divých výčinoch mladosti, o cestách na trh, kde celé dni a noci museli stáť pod holým nebom, o šialených jazdách z ranných vianočných bohoslužieb, o skúšobných jazdách na konskom trhu, keď sa opití páni, švihajúc opratami, nahýnali z voza nad ich chrbty a revali im do uší kliatby. Sladko sa im o tom sníva, keď vedia, že už nikdy neopustia plné válovy, teplé stajne na Ekeby. Ach, tie bezstarostné.

V zaprášenej starej kôlni, kam sa zaťahujú rozhegané koče a vyradené sane, je nádherná zbierka starých vozidiel. Stoja tu rebrináky natreté na zeleno a košinové vozy natreté na červeno a na žlto. Stojí tu prvý kariol, ktorý sa zjavil vo Värmlande.

JESENSKÝ, JANKO - CESTOU K SLOBODE

JESENSKÝ, JANKO

CESTOU K SLOBODE
Úryvky z deníka 1914-1918

Matica Slovenská, Turčiansky sv. Martin, 1933
edícia Knižnica Slovenských pohľadov (24)
3.000  výtlačkov

beletria, román
276 s., slovenčina
hmotnosť: 350 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

9,00 € PREDANÉ

*mipet2*h-2-3*

ZAJATIE

Bolo to začiatkom júla, v jasný, suchý podvečer. S nasadenými bodákmi sme sa hnali proti Rusom, ktorí, ukrytí na kopci v lesoch, strieľali na nás. Šli sme dolu miernym vŕškom, najprv cez akúsi vyhorenú a opustenú dedinu, potom riedkym žitom. Tu som stratil svoju poľnú lopatku. Na chvíľu som rozmýšľal, či sa mám pre ňu vrátiť, ale rozhodol som sa hneď, že sa nevrátim. „Kto sa vracia, nemá šťastia“, pomyslel som si. Prišli sme k jarku s hustou vrbinou. Za jarkom bolo sožaté už pole so stohmi slamy ... Zastal som, chránený hrubým pňom, že si vydýchnem, ale ktorýsi „szakaszvezető“ s nastrašenou tvárou pribehol ku mne a zavolal:

— Előre!

— Idem hneď! — zakričal som mu, ale umienil som si, že ešte trošku vyčkám.

Možno, podarí sa mi stratiť sa.

Guľky svišťaly nado mnou. Kompánia, ku ktorej som patril, zmizla napravo odo mňa a viacej som jej nevidel.

Zostal som sám. Keď sa celkom zvečerilo, prekročil som jarok a vyšiel na otvorené pole. Prebehol som cezeň a vyliezol po bruchu na nízky kopec, kde obilie nebolo pokosené. Z obilia v polotme na kraji lesa videl som ruské furažky a platené blúzy. Rusi ležali na bruchu a strieľali.

— Keby som teraz chcel prejsť, — prelietlo mi mozgom, — spália ma. Musím vyčkať rána, až bude svetlo.

Vrátil som sa a doliezol k humnu, ktoré horelo. Na plameňom ešte nedotknutej, šindľovej streche bubnovaly guľky, ani čo by padal kamenec. Stohy slamy už tiež horely. Kdesi bokom obďaleč horela ktorási dedina. Reflektory pod chvíľou krájaly polia. Pri každom prúde svetla hodil som sa na zem. Neviem už iste, či od týchto ohňov, či od mesiaca bolo celé nebo ožiarené a noc na tejto strane vŕška svietila ako slnečný deň.

Streľba z pušiek neprestajne trieskala. Nebolo pauzy ani na chvíľočku, a mne sa tak žiadalo, aby zatíchla aspoň na minútu. Orientáciu som stratil a nevedel si predstaviť, kam sa mohol podieť náš pluk, odkiaľ strieľajú naši, odkiaľ Rusi.

Sbehol som na otvorené pole, ale tu v svetle mohol ma každý vidieť. Prebehol som nazpät k horiacemu humnu, ale to ma mohlo ešte lepšie osvietiť alebo horiacimi troskami zasypať. Prišla mi na um vŕba s hrubým pňom, ale ani jarku, ani vŕby som nemohol najsť.

Už neviem, ako, ako nie, ale ešte za noci som sa dostal k akémusi lesíku a tam som sa pri strome svalil.

Keď počalo svitať, zbadal som, že pri mne leží náš vojak, oblečený v kepeni, dolu tvárou. Ležal nehybne. Zpočiatku som si myslel, že spí, potom zrazu, ani neviem prečo, zazdalo sa mi, že je za-

ZÁBORSKÝ, JONÁŠ - DVA DNI V CHUJAVE

ZÁBORSKÝ, JONÁŠ

DVA DNI V CHUJAVE

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1963
predslov Andrej Mráz
edícia Hviezdoslavova knižnica (82)(základný rad 60)
ilustrácie Vladimír Machaj
1. vydanie, 50.000 výtlačkov

beletria, próza krátka, novela,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 240 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,40 € PREDANÉ

*mipet2* in **S1P**

Skladá sa z dvoch častí: Deň škaredý a Deň pekný. Deň škaredý - táto časť predstavuje prítomnosť, bezcieľnosť živoriaceho ľudu v zapadnutej obci Chujava, kde sú domy na spadnutie a ľudia hľadajú útechu v alkohole. Do dediny prichádzajú úradníci z mesta vyberať poplatky a pokuty. Obyvatelia dediny sú rozhnevaní a rozdeľujú sa na skupinky – presadzujú svoj názor. Postavy knihy sú sebecké a v ústnom prejave používajú nárečie, reč predstaviteľov chudoby je nevyberaná a vulgárna, autor ňou dokresľuje karikatúru jednotlivcov. Ľuďom ide len o peniaze a o to, aby sa mali čo najlepšie. Samotný ľud zdiera nielen vrchnosť, ale aj krčmári a dvaja statkári. Dedinčania musia zaplatiť pokutu, pretože prichystali malé kôpky štrku na stavbu cesty a tí, čo sa búria sú palicovaní. Richtár sa bojí vrchnosti a súhlasí so všetkým, čo mu nariadia. Sedliaci a želiari tajne i zjavne repcú a východisko nachádzajú v alkohole. Najviac na tomto získajú Židia, ktorí vlastnia krčmy a ich prostredníctvom zarábajú.

ČASŤ PIATA

I

S koncom roku 1858 počali vo Viedni, po Lombardii stratenej priateľstvom Napoleonovým, upúšťať od nemeckej centralizácie, ponúkať Maďarom nadvládu nad ostatnými národmi pod korunou svätoštefanskou za cenu zákonného odobrenia toho, čo vláda doposiaľ konala, hľadať zmierenie s advokátskym kráľom bez berly Fraňom Deákom, ktorý sa stal všemohúcim všeobecnou dôverou. Miesto ponemčenia celého Rakúska postavilo sa do výhľadu to, čo po nešťastnej vojne „Nemcov s Nemcami“ r. 1867 sa uskutočnilo, rozpoltenie Rakúska s tým, aby chatrný materiál Slovanov opanovali a privtelili si v jednej polovici dŕžavy Nemci, v druhej Maďari. Táto myšlienka slúžila za základ už tomu prvému vyrovnaniu s Uhrami, ku ktorému sa odhodlali r. 1860 Nemci. Cudzozemské úradníctvo, ako bolo hromadne do Uhorska vpustené, tak bolo i hromadne za hranice vyhnané s veľkým žiaľom tisícich, všetkej živnosti pozbavených rodín. S cudzozemcami padli aj domorodci nízkeho pôvodu, zvlášť rozkričaní, vo Viedni teraz včele opustení panslávi. Všetky úrady zaujali majetní, za Maďarov sa vydávajúci páni.

Pri tomto obrate prišiel na odpočinok i nenávidený Dechtiar, ale nevzdialil sa na dedinu, lež dal si okná vybíjať a robiť mačacinu v Krivošanoch. Myslel, že i tieto vrtochy chameleónskej vlády viedenskej prejdú a Bach sa navráti.

Po dvanásťročnej prestávke boli obnovené i župné zhromaždenia. Tu zazneli po stoličných domoch ohnivé mondóky z celých pľúc. Hromžilo sa na bezprávne zrušenie uhorskej ústavy, na zaplavenie krajiny cudzozemcami, na nezákonné nakladanie daní, na takých a takých krajshauptmanov a štajerinšpektorov, na systematické vycicanie a úplné zrušenie zeme, obremenenej neznesiteľnými daňami, a na germanizáciu. Tisícoraké dane boli nám tak zošklivené, že by sme boli hotoví bývali neplatiť žiadne, a na Nemcov sme zatínali päste. Nenazdali sme sa vtedy, že keď Uhri sami prevezmú krajinský mešec, budeme pri starom. Daň krvi bola zvlášť vylíčená čiernymi farbami. Prísnemu súdu bola podrobená tá veľkosvetová politika Rakúska, ktorá sa mieša do všetkého, chce všade vplývať a preto drží na nohách ohromné vojská, ktoré keď susedom hrozia, doma všetko blaho pohlcujú a slúžia na potlačovanie jedného národa druhým. Nemysleli sme, že po uplynutí ôsmich liet Uhri sami premenia dŕžavu na jednu veľkú kasáreň. O tom, aká hrozná je vec odnímať národu jeho reč, počuli sme také ohnivé žaloby, že sme každé pomyslenie na vykorenenie Slovákov držali zatiaľ za nemožné. Pozdejšie však sme sa doznali, že národná smrť je len pre Maďarov krivda, pre Slovákov povinnosť, a skusujeme, na čo Nemci ani nemysleli, hromadné maďarizovanie samého ľudu, uvádzanie maďarčiny do pospolitých škôl. Bolo všade plno hulákania, vybíjania okien, živstvovania Maďarov, Rákócziho maršov . ..

Ale po dedinách stálo tichučičké ticho. Ľud mal náramný strach. „Panština zase tu,“ prišeptávali si sedliaci. Desili sa pri zazrení uhorských zástav v meste. Prechodil ich mráz pri tých sviniarskych čuhách, do ktorých sa boli vtedy vrhli páni. Vo všetkom tom videli vznikajúci odboj proti cisárovi, darcovi slobody, panštinu, drábov, dereše. Za odchádzajúcimi „Nemcami“ už plakali tí, čo nedávno kvôli pánom spievali: „Huncút Nemec.“ Vrtkavý je sedliak ako kohút na kalvínskej veži.

SUSANNOVÁ, JACQUELINE - ÚDOLIE BÁBIK

SUSANN, JACQUELINE

ÚDOLIE BÁBIK
(Valley of the Dolls)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1991
preklad Zora Petkovová-Kresáková
prebal Ján Zavarský, Anton Sládek
2. vydanie
ISBN 80-220-0169-4

beletria, román
376 s., slovenčina
hmotnosť: 437 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

1,40 €

*mipet2*belx*
*hroda2*belx

Modelka Anne, speváčka Neely, herečka Jennifer — tri krásne a úspešné ženy v magickom i zavrhovanom rozprávkovom svete Hollywoodu, tri hviezdy, ktoré sa stretávajú v rozličných obdobiach svojej kariéry, v najrozličnejších okamihoch lások i sklamaní... Hollywood šesťdesiatych rokov vidíme ako pestrú a lákavú mozaiku, pod lesklým povrchom sa však skrývajú zradné víry, ozajstný, drsný svet vášní, drog a alkoholu. Ako doň vstupujú, ako sa v ňom budú pohybovať mladé ženy nezvyknuté na bohatstvo a slávu, ako sa s ním vyrovnajú a akú úlohu v tomto nestálom prostredí zohrávajú ich partneri, to sú otázky všedného dňa, to sú problémy, ktoré sa odkrývajú na stránkach tohto príťažlivého, čitateľsky vďačného románu.

Jennifer

December 1945

Dotkni sa nebies mali vo Philadelphii dávať trikrát. Henryho predpovede sa ukázali správne. Mohli Boston vynechať a prísť s revue do New Yorku prv, ako mali v úmysle. Účinkujúci sa nevedeli dočkať newyorskej premiéry, a hoci boli presvedčení, že prinesú šláger sezóny, aj tak bolo ovzdušie napäté. Newyorskí kritici sú nevyspytateľní. Nič nebolo vopred zaručené.

Jennifer nedbala na predpremiérovú hystériu. Vystupovanie vo Philadelphii bolo pre ňu nanajvýš výhodné. Stála vo vestibule hotela a práve obdarúvala jedným zo svojich najžiarivejších úsmevov neodbytného philadelpského právnika, ktorý modlikal, aby s ním ostala ešte na posledný pohárik pred spaním.

„Sú tri hodiny,“ prosila ho. „A vyspať sa musím.“

„Zajtra môžeš spať celý deň. Poď, poznám istý klub, kde majú dlhšie otvorené — je to hneď vedľa.“

„Je chladno. A chcem sa trocha vyspať, Robby, namojdušu. Okrem toho nepijem, a ak vypijem ešte jednu kolu, roztrhne ma.“

„Ako ti môže byť chladno v tom kabáte?“ Významne pozeral na nový bobrí kožuch, ktorý mala na sebe.

Láskyplne ho potľapkala. „Si anjel, že si mi ho dal. Naozaj je teplejší ako môj norkový kožuch. Ale trocha vyspať sa musím.“

„Vezmi ma hore,“ prosil.

„Robby, bol si u mňa včera večer."

„Je taký zákon, že ľudia nemôžu byť spolu dve noci za sebou?“

„Áno, keď pracujem. Zavolaj ma zajtra.“ Mnohosľubne sa usmiala.

..O koľkej?“

„Okolo šiestej. Pôjdeme pred predstavením na večeru.“

„A potom...?“

„Aj potom,“ prikývla. Poslala mu bozk a vstúpila do výťahu.

Na dlážke pod dverami ležalo niekoľko odkazov. Jeden od kritika z novín. Ďalej dve žiadosti, aby zavolala ústredňu 24 v Clevelande. No, už je neskoro, nemôže volať mame. Pozrela, kedy bol odoslaný druhý telegram z Clevelandu — jedna tridsať. Ani jej mama nemala trpezlivosť čakať tak dlho na rozhovor. Bol tam aj odkaz od Anne. Podpísala nájomnú zmluvu na byt, ktorý našla, a že všetko je v poriadku. Anne je skvelé dievča. Jennifer jej závidela vzťah k Lyonovi. Musí to byť ohromné, keď človek vie takto ľúbiť. Ale keď je človek taký, nemôže už žiť inakšie. Pohladkala bobrí kožuch — jedna noc s Robbym. Tomu slúži dokonalá postava, aby človek dostal veci, za ktorými túži. Uvažovala, aké by to bolo, keby jej naozaj na niekom záležalo, keby milovala niekoho ako Lyon Burke. Lyona by bolo ľahko milovať... myslela na to, keď sa s ním zoznámila.

„Ešte stihneme dnešnú premiéru Tonyho Polara,“ povedal vtedy Henry. „Musíš sa ukazovať, aby sa na teba nezabúdalo. Dohovoril som, že ťa odprevadí Lyon Burke. Je vezmem Helen." Nebola pripravená na nikoho Lyonovho typu. Pocítila nával vzrušenia pri stretnutí s mužom, o ktorom vedela, že ju priťahuje, a ktorého chcela len a len pre vlastné potešenie. Mala v úmysle, že s ním strávi noc; potom sa objavil Tony Polar. Bola to napínavá chvíľa rozhodovania. Reflektor zamierený na Tonyho; Tony spievajúci pre ňu; všetky pohľady v miestnosti uprené na ňu; jej meravý úsmev; príťažlivosť Lyona Burka a jednako vedomie, že jej Tony Polar ponúka verejné objatie. Ako muž sa Tony nemohol porovnávať s Lyonom. Odhadovala, že sú asi rovnako starí — obaja asi tridsaťroční. Lenže jeden navždy ostane chlapcom, kým druhý už dlho bol mužom. Ale Lyon Burke bol iba agentom; Tony bol hviezda. To rozhodlo... Bolo to také jednoduché!

Vyzliekla sa, šaty nedbanlivo odhodila na stoličku. Zajtra vari dovolí Robbymu ostať u nej. Zišla by sa jej nová večerná toaleta. Zmraštila nos. Je taký fádny a tak dychčí! Ale jej treba nejaké šaty a muži, čo vyzerajú ako Robby, bývajú veľkodušní. Musia byť. A Lyon Burke... Ale on je prepychom, aký si nemôže dovoliť. V mysli akoby jej cvakol nejaký neznámy prístroj a automaticky vylúčil všetko nepraktické s presnosťou počítača, ktorý slúži ako nervová zábrana, aby jej city nebránili v rozhodovaní.

Nebývalo to vždy tak. Spočiatku sa city búrili. Ale to bolo dávno. Teraz už rozhodnutia prichádzajú samočinne. Znovu pomyslela na Lyona Burka. Veľmi zle — v ten večer to bolo zle načasované. V tú noc to musel byť alebo Lyon, alebo Tony; to bolo nesporné.

Lyon akoby ju chápal. Zrazu ju prekvapila nová myšlienka. „Sme si podobní! “ Pravdaže, tým sa všetko vysvetlilo. Ona je prepychom, aký si zase on nemôže dovoliť. Lenže Anne — Anne naisto nezapadá do jeho schémy. Zišla jej na um ďalšia čudná myšlienka. Možno, že sa Lyonovi nepáči. Ale to je smiešne. Páči sa každému mužovi. Odhodila podprsenku a nohavičky na zem a zastala si pred veľké zrkadlo. Skúmala si telo s nevšedným záujmom. Bola dokonalá. Obrátila sa bokom a skúmala profil svojich pŕs. Boli vzpriamené ako vždy. Založila si ruky a starostlivo urobila dvadsaťpäť cvikov na upevnenie pŕs. Otvorila lekárničku a vybrala z nej veľkú nádobku

RIGBY, RAY - PAHOROK

RIGBY, RAY

PAHOROK
(The Hill)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1977
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (343)
preklad Milan Richter
prebal Pavel Blažo
ilustrácie František Hubel
1. vydanie, 38.000 výtlačkov

beletria, román, vojna,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 323 g

tvrdá väzba s prebalom

0,60 € stav: dobrý, vyblednutý prebal
0,60 € stav: dobrý, vyblednutý prebal
0,60 € stav: dobrý, vyblednutý prebal

Toto najvýznamnejšie a úspešne sfilmované dielo jedného z predstaviteľov anglickej povojnovej generácie prozaika Raya Rigbyho, ktoré vyšlo v Anglicku r. 1965, sa radí k tým otrasným výpovediam o vojne a neľudskom režime v britskej armáde, ako sú napríklad romány Jamesa Clavella (Kráľ potkanov), Nicholasa Monsarrata (Kruté more), a k dielam mnohých iných anglických autorov zaoberajúcich sa problematikou druhej svetovej vojny a preloženým do viacerých jazykov. V exotickom prostredí vojenského trestaneckého tábora v egyptskej púšti, kde sa odohráva príbeh plný napätia, spisovateľ zobrazuje galériu psychologicky individualizovaných ľudských typov, čo predstavujú dva kontrastné svety — svet dozorcov a svet trestaných vojakov, zrážajúce sa v prudkom konflikte. Román sa pokladá za jedno zo základných diel svojho druhu v kontexte anglickej literatúry najmä vďaka výrazne etickým hodnotám umocneným pôsobivým symbolickým podtextom, ktoré sú podané realistickou metódou, postavenou predovšetkým na živom dramatickom dialógu.

Siedma kapitola

Na pahorku pracovala čata väzňov. Vyhadzovali naň piesok, uhládzali lopatami úpätie a horlivo predstierali, ako sa lopotia pri plnení ďalšej zbytočnej úlohy. Keď začuli Williamsovo vyrevúvanie, pozreli po očku smerom k bloku B, potom však všetci sklonili hlavy, zhrbili sa a rozdychčali, tváriac sa, že usilovne pracujú.

Väzni z cely číslo 8 klusali k pahorku. Stevens bežal s napoly privretými očami. Pahorok sa v horúcom vzduchu zachvieval a Stevensovi sa krútila hlava, bolo mu zle, nemohol sa ani len pozrieť na ten kopec, lebo vedel, že už naň nevybehne, no akosi sa mu podarilo držať krok s ostatnými väzňami. Prinútil sa pokračovať v behu, i keď mu v hlave hučalo a nohy mal ťažké ani z olova. Teraz už bol zase na svahu, driapal sa, kĺzal a šplhal k vrcholku, no už nestačil udržať sa zarovno s ostatnými. Čata väzňov sa pohybovala okolo úpätia pahorka, chlapi hádzali piesok na svahy a tentoraz naozaj dreli, lebo Williams ich mal rovno na očiach.

Väzni z osmičky vybehli do svahu, preklusali po hrebeni a spustili sa na druhej strane pahorka. Williams pozoroval Stevensa, ako sa s otvorenými ústami a očami stále napoly privretými tacká po hrebeni, a pochopil, že to už dlho nevydrží. Zreval na väzňov, čo boli k nemu najbližšie: „Vy, vy a vy! Vedrá s vodou, poklusom!“

Väzni odklusali a Williams určil ďalší poltucet, aby im išli pomôcť. Podonášali vedrá, naplnili ich vodou z neďalekého vodovodného kohútika a klusali nazad k pahorku, prizerajúc sa s výrazom očakávania, čo sa bude robiť, pričom voda im cestou vyšplechovala z vedier.

Harris zastal a zahľadel sa na väzňov klusajúcich s vedrami vody k pahorku. Podoprel si ruky v bok a pozoroval Bokumba a McGratha, ako bežia tesne vedľa seba po hrebeni pahorku, za nimi Roberts a kúsok pozadu Bartlett. Všetci štyria zbehli dolu svahom, dobrých dvadsať krokov od pahorka urobili čelom vzad, vybehli opäť do úbočia, prebehli po hrebeni a zase dolu svahom. Potom sa na hrebeni objavil Stevens. Plakal. Urobil niekoľko váhavých krokov, zatackal sa, spadol a zošmykol sa až do polovice svahu, potom ešte chabo zatrepal rukami a nohami a ostal nehybne ležať.

Harris videl jedného väzňa, ako sa vyštveral do svahu a vychrstol na Stevensa vedro vody. Stevens sa spoly posadil, zalapal po vzduchu, pokúsil sa vztýčiť, no skotúľal sa dolu úbočím a opäť ostal nehybne ležať s tvárou v piesku a s rozhodenými rukami.

„Jano a Mara s ovcou liezli hore kopcom,“ nevedomky si Harris nahlas predniesol riekanku, nato zabohoval, obrátil sa a náhlivo odpochodoval.

Štábny rotmajster sa prekvapene pozrel k dverám, keď sa odrazu rozleteli a Harris zastal pred jeho písacím stolom.

„Čo neviete, doboha, zaklopať?“

Harris sa oprel oboma rukami o dosku stola. „Williams vyhnal celú osmičku na pahorok.“ Potom sa spamätal a zrazil pred štábnym rotmajstrom opätky.

Wilson sa zaklonil na stoličke. „No a?“

„I toho chlapca, čo ho tam ešte pred chvíľou preháňal.“

„Ale čo?“

„Nezdá sa mi, že ten mládenec je na to stavaný, pane,“ povedal Harris, ktorý sa zatiaľ už trocha upokojil.

Wilson pokýval hlavou, odstrčil stoličku od stola, vstal, kývol Harrisovi a otvoril dvere do veliteľovej kancelárie. Vytiahol priečinok registračky, zalistoval v nej, vytiahol jeden spis, otvoril si ho a pozorne prečítal. Nato fľochol pohľadom po Harrisovi: „Stevens je schopný bez chyby. Schopný pre výkon trestu i pre všetky povinnosti.“

„Stojí to tu čierne na bielom.“ Wilson poklepal hánkami

SIMENON, GEORGE - BRATŘI RICOVÉ

SIMENON, GEORGE

BRATŘI RICOVÉ
(Les fréres Rico)

Československý spisovatel, Praha, 1965
edícia Spirála
preklad Zdena Salivarová
obálka Zdenek Seydl
1. vydanie, 120.000 výtlačkov

beletria, detektívky
148 s., čeština
hmotnosť: 144 g

mäkká väzba
stav: dobrý, obálka v zadnej časti oddelená od knižného bloku

PREDANÉ

*mipet2*   in **S1P**

Georges Simenon, dnes patrně nejslavnější žijící belgický prozaik, narodil se roku 1903 v Liége, zabýval se zprvu žurnalistikou, pak začal psát romány a pod vlivem spisovatelky Colette věnoval se zcela literatuře. Je znám nejen jako autor zábavného detektivního seriálu s inspektorem Maigretem, ale i jako tvůrce výborných psychologických románů. Román >>Bratři Ricové«, který Simenon sám pokládá za jednu ze svých nej lepších knih, spojuje v sobě oba tyto žánry. Je to napínavý příběh z prostředí newyorské gangsterské organizace, v němž se řeší vážný psychologický problém člověka, který se po obrovském úsilí domohl slušného postavení a je nakonec ochoten zaplatit nejstrašlivější cenu, aby si toto postavení udržel. Přísný, jednoduchý styl a vytvoření oné zvláštní simenonovské atmosféry vzrušujícího napětí, pravdy a poezie představují znamenitou uměleckou úroveň románu. 

KAPITOLA VI

Tu noc se mu zdál nejděsivější sen v životě. Noční můra ho tlačila málokdy. Když se mu to ale občas stalo, bylo to vždycky skoro totéž: probouzel se a nevěděl, kde je, kolem byli sami neznámí lidé a ti si ho nevšímali. Pro sebe tomu říkal sen ztraceného člověka. Protože nikomu jinému o tom samozřejmě nevykládal.

Dnešní sen neměl s předchozími sny žádnou souvislost. Když přijel do hotelu, padla na něho z ničeho nic strašlivá únava. Měl pocit, jako by mu žhavé slunce pouště prostoupilo všemi póry těla, nepočkal do večera ani se nešel najíst a hned vlezl do postele. Hotel El Presidio, kam ho šofér zavezl a který byl podle taxikářova ujištění nejlepším hotelem v městě, připomínal maurský styl. Celé městské centrum pocházelo patrně z dob Španělů. Domy měly okrově žlutou omítku, spálenou sluncem.

Doléhaly k němu i nejslabší zvuky z hlavní ulice. Málokde, ani v New Yorku, nezažil ulici tak rušnou. Přesto ale skoro okamžitě usnul. Možná že se mu zdály ještě jiné sny. Tělo se dosud poddávalo houpání letadla. Asi se mu taky zdálo o letadle, ale ten sen se rozplynul a při probuzení si na něj už nevzpomínal. Sen o Tonym si však zapamatoval do nejmenších podrobností. Měl ostatně jednu zvláštnost: byl barevný jako některé filmy - jenom Tony a otec zůstali černobílí.

Začátek se odehrával v Santa Claře, v Eddieho domě, pojmenovaném Sea Breeze. Eddie vyšel ráno z domu v pyžamu pro poštu do schránky na kraji chodníku. Ve skutečnosti se nestalo skoro nikdy, aby šel pro poštu neoblečený. Udělal to snad dvakrát, třikrát, když zaspal, ale to si pokaždé oblékl župan.

V tom snu bylo ve schránce něco velmi důležitého. Musel pro to jít hned. Alice souhlasila, a dokonce mu pošeptala:

„Měl by sis vzít s sebou revolver.“

Ale on si ho nevzal. Ta důležitá věc v poštovní schránce byl jeho bratr Tony. Kupodivu si v tu chvíli přesně uvědomoval, že to není možné, že se mu to musí zdát. Schránka z postříbřeného kovu s jeho jménem skutečně nebyla o nic větší než časopis, jako všechny americké poštovní schránky. Neobjevil tam hned Tonyho, ale nejdřív panenku z šedé gumy a poznal, že je to panenka, kterou jako čtyř nebo pětiletý chlapeček vzal jedné holčičce od sousedů. Opravdu ji ukradl. Sebral ji jenom proto, aby se dopustil krádeže, protože na panenku samotnou spadeno neměl, a přechovával ji dlouho v zásuvce v pokoji. Možná že ji matka má dodnes v truhle, kde schovává hračky svých tří synů.

Takže dokonce i ve snu věděl, o co jde. Jméno té dívenky by dodnes mohl říct. Nekradl jen tak pro nic za nic, ale proto, že chtěl spáchat krádež, neboř to pokládal za nezbytné.

A snový děj se odvíjel dál. Najednou panenka už nebyla panenka, ale Tony, jenže Eddieho to nijak nepřekvapilo. Věděl to předem. Tony byl z přesně stejné houbovité hmoty jako panenka, také tak matně šedý a docela zřejmě mrtvý.

„Zabil jsi mě,“ řekl s úsměvem.

Neříkal to rozhněvaně ani trpce. Mluvil a neotevřel ústa. Vlastně nemluvil. Nevycházely z něho zvuky jako ve skutečnosti, ale Eddie ta slova stejně vnímal.

„Promiň mi to,“ odpověděl. „Pojď dál.“

A tehdy zjistil, že bratr není sám. Přivedl s sebou otce jako svědka. A otec byl ze stejné řídké hmoty a taky se velice mile usmíval.

Eddie se ho zeptal, jak se má, a otec bez odpovědi pokýval hlavou. Tony řekl:

GREGOR-TAJOVSKÝ, JOZEF - SPISY GREGORA-TAJOVSKÉHO IV.

GREGOR-TAJOVSKÝ, JOZEF

SPISY GREGORA-TAJOVSKÉHO
Sväzok IV. (1907-1909.)
(Zpod kosy.)

Kníhtlačiarsky úč. spolok, Turčiansky sv. Martin, 1921

beletria, próza krátka, poviedky
160 s., slovenčina
hmotnosť: 232 g

tvrdá väzba
stav: dobová preväzba, dosky ošúchané, bez frontispice

3,00 € PREDANÉ

*mipet2*  in **S4Z**

II.

Matúš, navyknutý na široké pole, čerstvé povetrie, svobodu, v Lepolde pochorieval a neskoršie viac bol v špitáli, ako v arešte. V tých tmavých, úzkych, mokrých múroch dostal lámku, že mu všetky údy okľavely.

Žene dával často písať, ona jemu tiež, ale, odíduc do mesta, prišiel mu list nazpäť, a Anča mu viac nepísala, kde je, čo je. To ho zronilo.

Upadol i na mysli, duchu tak, že mu bolo strašné to prenášať. Do zbláznenia! A že pochorieval, preto často pomyslel si, prečo on tam hynie, a v duši nenachodil základu, pre ktorý by bo! vďačne trpel. Chybela mu, na príklad, pomsta, povedomie obrany, príčina vážna alebo namyslená, pre ktorú by bol „právom“ vraždil a teraz za to v arešte sedel. On len to čím ďalej, tým lepšie videl, že bez potreby, keď i tak kradol, zabil, k tomu ešte človeka, a tak vrhol seba do areštu, ženu vydal planému životu. Lebo dozvedel sa po roku od istého krajana-areštanta, že Anča bola odišla do mesta a že s kadejakými galganmi panskými mrcha život vedie.

Keď sa vše trochu uspokojil, uzdravil, pomáhal v arešte pri debnárčine, alebo, keď chorobou oslabol, pri košikárstve. Z areštu ťa pred časom nevysvobodí iba smrť. Šiel za robotou, aby zabúdal v nej duševný svoj stav.

Mnohým to ide ľahko, mnohí sú tam už vyprobovaní, zlí ľudia. Podajedni i pochvaľujú si život rabský.

Matúš, vidiac to, tým viac sa zamýšľal a klesal na mysli. Hrozne mu bývalo, chcel si vziať život. Ale si zas pomyslel, že či takto a tu má zhynúť? Že veď je mladý ešte, ak by mu predsa zasvietilo niekedy ešte slnko, ovial ho svieži vietor, vystrel údy... Pomysliac pritom na ženu, zúfal i dúfal, pokúšal čerta i Boha. Bolesť, otázky, pochybnosti i nádej topil sám v svojej duši, tým viac, že sa ani nemal, ani nesmel komu požalovať, lebo sa tam málo obrátilo ľudí s citlivejšou dušou.

Žene v srdci odpúšťal, lebo presvedčil seba, že vlastne on ju zasotil do toho bahna, a zas utvrdzoval sa, že ju on môže vytiahnuť z neho, len by sa vysvobodil z areštu...

KALINA, ONDREJ - SOBRANÉ PRÁCE ONDREJA KALINU I.

KALINA, ONDREJ

SOBRANÉ PRÁCE ONDREJA KALINU
Sväzok I.

Kníhtlačiarsky účast. spolok, Turčiansky sv. Martin, 1927
2. vydanie

beletria, próza krátka, poviedky,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 251 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, dobová preväzba, na frontispice malý podpis majiteľa

3,50 €

*mipet2*  in **S2P**

MLADOSŤ.

Povesť.

I.

Jedného letného popoludnia sudca Lackovič a jeho sestrenec vybrali sa do blízkych kúpeľov na tanečnú zábavu, sriadenú na počesť všetkých Aničiek. Pálčivosť popoludňajšieho slniečka až žihala a pichala, povetrie bolo dusné. Nad vysokými horami, kam sa since klonilo k západu a kam viedla cesta našich priateľov do kúpeľov, vystupovaly na nebi čierno-sivé mračná. Na ceste zastihla ich búrka, a do kúpeľného mesta došli pozde v noci dokonale premoknutí. Sestrencovi Lackovičovmu drkotaly zuby nočným chladom, a trasúc sa na celom tele, zúbožene chúlil sa do svojho svrchníčka.

Voz zastal pred hostincom. Na hrmot kočiara vyšla predo dvere majiteľka hostinca, vdova Pšeničková, a keď rozoznala vo tme Lackoviča, ktorého čakala, vítala ho srdečne.

„To sú vzácni hostia!“ zvolala. „A veru v tomto počasí neočakávali sme vašej návštevy."

„Keď sme vyšli z domu, bolo pekne", riekol Lackovič. „Boli by sme tu už dávnejšie bývali,

 ale čakali sme na ceste, dúfajúc, že búrka prejde."

„Moji drahí páni!" riekla hostinská súcitne.

„Prosíme vás“,  pokračoval sudca, „ak možno, dajte nám pripraviť ešte teraz teplý kúpeľ, lebo sme premrzli. Tu medzi týmito horami máte opravdivú zimu.”

„Úbohé kuriatka, u nás tak býva po búrke", odvetila Pšeničková.

Keď vstúpili do domu, hostinská vydala potrebné rozkazy. Netrvalo dlho, a slúžka so svetlom v lampáši prišla k ním, úctive ich vyzvúc, aby ju nasledovali do kúpeľa. Viedla ich cez sady chodníkom, vysypaným pieskom. Miestami museli obchádzať kaluže, ktoré nastekaly z dažďovej vody. Slúžka, kráčajúc pred nimi, upozorňovala ich a bedlive svietila na cestu. Za sadmi na úpätí vrchu bol drevený stav s oddielnymi komôrkami pre kúpele. Vo dvoch slúžka rozsvietila, pripravila vodu vo vani, a potom, odoberúc vrchné šatstvo od mužských, zaniesla ho do kuchyne osušiť.

Lackovič, ostanúc samotný, pomyslel si: „Či uvidím ešte dnes večer moje dievča, ktorého zjav tak milo a blažene zasvietil do šera môjho kloniaceho sa veku?“

A sostúpil do vane.

Bol starý mládenec, temä ktorého lesklo sa širokou lysinou, ale srdce mal dosiaľ vrelé. Keď v Chochoľove na púti poznal mladučkú dcéru vdovy Pšeničkovej, srdce jeho zašveholilo jarnou piesňou, a umienil si, že k vôli nej rozlúči sa so stavom staromládeneckým. 

HORVÁTH, JÓZSEF - POSLEDNÉ DEJSTVO

HORVÁTH, JÓZSEF
NEMES, JÁNOS
PINTÉR, ISTVÁN
SZABÓ, LÁSZLÓ

POSLEDNÉ DEJSTVO
(Az utolsó felvonás)

Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1960
preklad Mikuláš Langer
obálka Jozef Baláž
edícia Bojujúca kniha
1. vydanie, 8.000 výtlačkov

beletria, román
480 s., slovenčina
hmotnosť: 554 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,50 €

*mipet2*  in **S1P**

S radosťou predkladáme slovenským čitateľom našu knihu reportáži. Predovšetkým preto, že aj slovenský ľud bol živým svedkom a účastníkom udalostí opísaných v Poslednom dejstve. Hrôzy apokalyptických dní hitlerizmu a bezohľadnosť horthyovského fašizmu pretrpel práve tak ako maďarský ľud. Posledné dejstvo preto tak živo zapôsobilo na maďarských čitateľov, lebo od začiatku do konca ide o pravdivé reportáže, o skutočnosť podopretú historickými výskumami. Nemohlo to ani byť ináč. Z pamäti čitateľov ešte dlho nebude možné zotrieť spomienky na tieto udalosti.

Ani sa nesmie stať, aby toto obdobie upadlo do zabudnutia. Na vysvetlenie stačí poukázať na dve skutočnosti. Roku 1956 na krátky, prechodný čas vzkriesila sa v Maďarsku minulosť, ,,mŕtvola, ktorú sme roku 1945, po oslobodení, zle pochovali". Ako iniciátori maďarských kontrarevolučný ch udalostí sa vynorili práve tí istí krvilační lotri, s ktorými sa čitateľ stretáva v Poslednom dejstve: bývalí žandári, nyilasovskí banditi, zlosynovia, verní hitlerizmu, fašizmu. Mnohí z nich sa zaodeli do rúcha aktuálnosti tentoraz už ako nemaskovaní agenti imperializmu. Ale mnohí ani nezmenili kostým, obliekli si bývalé žandárske uniformy, vytiahli z naftalínu rovnošatu Horthyho telesnej stráže a pod. Táto zberba koncom roku 1956 chcela znovu oživiť svet Horthyho, znovu obnoviť všetko to utrpenie, do ktorého starý režim vohnal podunajský ľud, robotníkov, roľníkov, inteligenciu. Veľa exponentov horthyovského sveta, ktorí vystupujú v našej knihe, stálo v prvej línii kontrarevolúcie, ba čo viac, sám Horthy, rýchlo-rýchlo sa ponúkol západným ochrancom, že sa vráti do Maďarska a prevezme moc. Koleso histórie však nemohli obrátiť. Znovuobjavenie sa horthyovcov však poukazuje na to, že ešte ostražitejšie musíme strážiť našu ľudovú moc a raz navždy zabrániť tomu, aby fašizmus v akejkoľvek forme a odtieni znovu napadol náš ľud. Posledné dejstvo pomohlo predostrieť pred mládež, ktorá v Maďarsku odvtedy vyrástla, hrôzy uplynulého obdobia, ved ona ich ešte nemohla prežil, a pomohlo jej vštepiť vedomú nenávisť voči každej odrode fašizmu.

Druhá príčina, pre ktorú je história Posledného dejstva nanajvýš aktuálna, sú početné pokusy o oživenie nemeckého militarizmu a revanšizmu, ktorého sme všetci svedkami. V bonnskej vláde znovu účinkujú vedúce osobnosti hitlerovského režimu. Veľa nemeckých vedúcich činiteľov z Posledného dejstva si spokojne žije a činí sa v bonnskom štáte ako napr. aj Weesenmeyer, bývalý hitlerovský ,,gauleiter” Maďarska a mnoho iných. V Poslednom dejstve pripomíname tie časy, keď takíto ľudia rozkazovali Európe nielen preto, aby sme odhalili kus histórie, ktorá ostala v mnohých podrobnostiach zatajená, ale najmä prelo, aby sa v nás všetkých upevnilo odhodlanie ešte dôslednejšie sa postaviť proti snahám novodobých revanšistov.

V duchu týchto myšlienok pozdravujeme slovenských čitateľov a prajeme im, aby táto kniha poslúžila spoločnej socialistickej budúcnosti.

Horthy: „Hlavné mesto neopustím”

Píše sa 14. október 1944.

Podplukovník Tost, oddaný pobočník a zbrojnoš, vchádza tichučko do Horthyho pracovne a hlási:

— Vaša excelencia, poslušne hlásim, páni už došli!

Horthy, sediac so sklonenou hlavou, ani sa na pobočníka

neobzrie. Pohráva sa s prstami na písacom stole. Očividne sa trápi a je celkom zabraný do svojich myšlienok. Iba o dobrú chvíľu sa strhne:

— Čo je?

— Vaša excelencia žiadala, aby prišiel pán ministerský predseda Lakatos, pán minister zahraničných vecí Henney, pán generálporučík Vattay a pán generálplukovník Vörös.

— Aha, áno, dobre.

Páni vchádzajú. Horthy im pohybom ruky naznačí, aby si posadali. Pohľady Lakatosa a ostatných návštevníkov sa stretajú. Horthy má očividne tiesnivú náladu, má vpadnuté líca, zdá sa, že prebdel noc. Vörös si vyťahuje z aktovky poznámky, medziiným aj velikánsku mapu. Horthy si ich ani naďalej zaveľa nevšíma.

Len po dlhšom čase sa ozve:

— Vörös, čo viete o situácii?

Náčelník generálneho štábu sa hned pohotove púšťa do vysvetľovania:

— Vaša excelencia, osud debrecínskej bitky je rozhodnutý. Aspoň sa to tak javí... Niektoré nemecké jednotky ešte síce bojujú, ale niet najmenších pochýb, že o niekoľko dní ustúpia.

— So — znova Horthy skloní hlavu — Schweinerei! Toto mi Friesner nesľuboval! Nuž, ale to je jedno!

Vörös referuje ďalej. Horthy ho už ani nepočúva. V myšlienkach je celkom inde. Dumá, či má povedať ministerskému predsedovi, ministrovi zahraničných vecí a Vörösovi to, čo zatiaľ ešte nevedia, že generál Faraghó podpísal v Moskve dohodu o prímerí... Vie o tom zatiaľ iba Horthy, jeho syn, ďalej jeho manželka, opatrovníčka najdôležitejších tajností, pani Ilona, Horthyho nevesta a napokon generálporučík Vattay a Gyula Ambrózy, šéfovia vojenského a civilného kabinetu.

Keď Vörös dokončí referát, ostávajú všetci sedieť a vyčkávajú. Čo, ak sa chce Horthy na niečo opýtať, alebo chce sem-tam niečo doplniť. Ale Horthy, v tiesnivom tichu, pozvoľna a slávnostne vstáva, ako pri nejakej ceremónii, a slávnostným hlasom vraví:

— Páni, zajtra oznámim rozhlasovým prejavom národu, že vystupujeme z vojny. Faraghó podpísal v Moskve dohodu o prímerí.

Táto zpráva udrela Lakatosa, Vörösa a Henneyho doslovne po hlave. Od tých čias, čo sa Faraghó s delegáciou zdržuje v Moskve, aby podľa pokynov ríšskeho správcu rokovali o prímerí, už sa neraz pokúšali od Horthyho niečo vyzvedieť. Ríšsky správca ich však vždy odbavil vyhýbavou odpoveďou, povedal niekoľko všeobecných slov a vždy len pripomínal, že to nie je také jednoduché, že treba veľa času, kým sa všetko vyjasní. Ministerský predseda, minister zahraničných vecí a vojenskí velitelia očakávali preto takúto zprávu oveľa neskôr. A teraz vysvitlo, že Horthy už aj uzavrel dohodu o prímerí.

Medzičasom prišiel aj Ambrózy. Jeho a Vattayho neprekvapujú slová ríšskeho správcu, oni už vedia o veci a lichotí im, že v takejto dôležitej informácii predstihli ešte aj vedúcich predstaviteľov vlády. Dávajú to lakatosovcom najavo miernym, sebavedomým úsmevom.

Lakatos povzdychne:

— Už zajtra . . .?

— Áno, áno — prikyvuje Horthy.

Lakatos horúčkovite premýšľa. Zajachtávajúc sa, znova prehovorí, dobre zvážiac každé slovíčko:

— Excelencia, je otázne, či je tento krok náležite pripravený.

Horthy ho nervózne prerušuje:

— Zdá sa, že máte obavy. Čujme!

— Je to veľmi riskantné — pokračuje Lakatos opatrne, akoby ani nebol začul Horthyho poznámku. —    Pri Budapešti

VÁLEK, IGOR - MALÝ LEXIKÓN LITERÁRNYCH DIEL

VÁLEK, IGOR

MALÝ LEXIKÓN LITERÁRNYCH DIEL
Svetoví autori

Knižné centrum, Žilina, 2002
edícia Malé lexikóny Knižného centra (2)
ISBN 80-8064-136-6

encyklopédie, literárna teória
192 s., slovenčina
hmotnosť: 170 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: veľmi dobrý

predané

*mipet2*  in **S4Z**