HÁLEK, IVAN - ZÁPISKY LEKÁRA

HÁLEK, IVAN

ZÁPISKY LEKÁRA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1960
edícia Pôvodná próza
obálka Vincent Hložník
preklad Ľuba Neumanová
2. doplnené vydanie, 6.000 výtlačkov

beletria,literatúra slovenská,
140 s., slovenčina
hmotnosť: 205 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch poškodený

1,90 €

*rekry*bels*

 MUDr. Ivan Hálek, syn českého básnika Vítězslava Hálka, pôsobil na Slovensku celých tridsaťosem rokov, vykonávajúc lekársku prax na Kysuciach, ktoré boli za kapitalizmu jedným z najzaostalejších krajov Slovenska. Hálek, lekár a hlboko sociálne cítiaci ľudomil, stretal sa tu s najrozličnejšími prejavmi ľudskej biedy, ktorá zanechávala citeľné stopy na zmýšľaní ľudí, na ich spôsobe života i na ich zdravotnom stave. Rozličné príhody a pozorovania spracoval beletristickou formou vo svojich zápiskoch. S veľmi dobrou znalosťou prostredia, charakterov a obyčají ľudí i so znalosťou toho, čo tieto charaktery a obyčaje utváralo a do danej podoby formovalo, podáva tu autor celý rad drobných obrázkov príhod a epizódok. Jeho postavy sú živé a presvedčivé, bez príkras a idealizovania, skutoční ľudia so všetkými svojimi chybami, ktoré má na svedomí nespravodlivé spoločenské zriadenie, nútiace ich žiť v ustavičnom drsnom boji s biedou a na nízkej vzdelanostnej úrovni, ale majú i dobré vlastnosti neskazeného ľudského srdca. V tomto druhom vydaní sú zápisky doplnené o prácu „Kysuce", prednášku zaoberajúcu sa sociológiou hornatých krajov Slovenska. V nej podáva Hálek svoje vyznanie a osvetľuje svoju cestu od Tolstého k Marxovi.

A zase nie príroda, ale hospodársko-spoločenský poriadok a politický systém nechávali tento ľud živoriť a skoro hniť a plesnivieť v brlohoch, v dyme, v handrách, v blate udupanej podlahy a len-len že nie v hnoji zvierat, chovaných spolu s obyvateľmi v tých istých miestnostiach. Tieto ľudské zriadenia nevšímavo prihliadali na to, že útle deti boli po celé zimy otravované skazeným vzduchom a jednostrannou potravou studených zemiakov a div nie zámerne vydávali deti i dospelých napospas otravným a degeneračným vplyvom alkoholu.

A práve tak to nebola len nehostinná príroda, ale opäť a vo väčšej miere ľudské zriadenie, výrobný spôsob, vtedy už kapitalistický, ktorý vyháňal tento chudobný a zaostalý ľud za oceán do neistého života s jeho hospodárskymi krízami, ak mal uniknúť dlhom úžerníka a pomalému zomieraniu hladom, alebo od detských rokov sa potĺkať s pascami na myši po cudzom svete: alebo sa za trošku zrna alebo krmiva tiesniť v cudzine po čeľadincoch veľkostatkárskych majerov a strácať tam poslednú trochu fyzickej i mravnej ľudskej vlastnosti a vracať sa domov s trachómom a pohlavnými chorobami.

Ale na tom všetkom ľudské zriadenie predsa len malo podiel, aspoň čiastočne, s nepriaznivými prírodnými vlastnosťami skalnatého kraja.

Že však krajne chudobný hornotrenčiansky ľud zostával ponorený v hlbokej duševnej tme, že sa nesmel stať účastníkom ničoho z toho, k čomu po storočia dospela ľudská myšlienka, že mu zostávalo iba napájať sa poverami, najklamnejším prameňom ľudského ducha, ujarmeného dávno prežitými názormi na svet a život, to už vonkoncom nebolo dielom nehostinnej prírody, ale zostalo vyhradené len a len ľudskému zriadeniu a na prvom mieste politickému systému.

Vládnúci politický systém odopieral tomuto pologramotnému ľudu školy. A ak mu nejaké dal, teda také, ktorých vlastnou úlohou nebolo vyvádzať ho z tmy, ale udržovať ho v nej, ktorých elementárnou snahou nebolo učiť myslieť, rozvíjať a brúsiť v nej jazyk, nástroj pre vyjadrovanie myšlienok, ale snažiť sa o to, aby tento jazyk čo najskôr v nej ochrnul a celkom onemel. Na tieto svoje úlohy si vládnuci politický systém urobil poplatnými a služobnými i katedry, kazateľnice, spovedelnice, krčmy a volebné urny.

Pravda, takto si počínal vtedy politický systém vo všetkých krajoch Slovenska. Avšak najjasnejšie a najťažšie doľahol jeho vplyv práve na ľud hospodársky najslabší, a preto najmenej odolný a najbezbrannejší, ako bol ľud horného Trenčianska.

Zdalo sa mi, akoby tento zaostalý hornotrenčiansky ľud bol príslušníkom nejakej rezervácie, v ktorej sa nachádzal a bol udržovaný na nízkej hospodárskej a kultúrnej úrovni, akýsi Yellowstonský park pre ľudí, ktorí nejakým omylom zablúdili do nášho XX. storočia. Boli to veľké deti v dobrom i zlom, v celej svojej hriešnej nevinnosti alebo nevinnej hriešnosti.

Keď lekár z USA, ktorý sa zaujímal o spôsob života a bývania európskych prisťahovalcov v ich starej domovine, zazrel ich ľudské príbytky v jednej hornotrenčianskej doline, vyhlásil, že americkí Indiáni bývajú kultúrnejšie. A slovenský lekár z Liptova, ktorý bol u mňa hosťom a navštevoval so mnou mojich pacientov, ma uisťoval, že medzi hospodárskou a kultúrnou úrovňou Liptova a horného Trenčianska je rozdiel aspoň jedného storočia . . .

V týchto svojich zápiskoch, v ktorých som zaostril svoj pohľad výlučne na drobný ľud malých roľníkov, povozníkov, poľnohospodárskych robotníkov, výžinkárov, drevorubačov, pltníkov, pastierov a drotárov, na ľud, ktorý hromadne opúšťal svoj domov a zase sa vracal, nechávam ho kaleidoskopicky defilovať pred čitateľovými očami. Snažil som sa v nich zachytiť oboje: i tú šeď i zase tie svetlejšie záblesky v tmách onej oblasti a onoho časového úseku, ako som ho práve vymedzil.

PETROV, IVAJLO - POĽOVAČKA NA VLKY

PETROV, IVAJLO

POĽOVAČKA NA VLKY
(Хайка за вълци)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1989
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (509)
preklad a doslov Ján Koška
prebal Karol Ondreička
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0086-8

beletria, román
480 s., slovenčina
hmotnosť: 580 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, bez prebalu

0,50 €

*mipet2* - uložené v *053*

Nikolin zostal celkom sám. Nik za ním nechodil a ani on nemal ku komu ísť. Vo dne, keď pracoval na poli alebo na dvore, videl a stretal ľudí, necítil sa taký opustený, ale noci boli neznesiteľné. Vznášal sa nad ním prízrak mŕtveho, každú noc sa mu o ňom snívalo a aj vo dne mával niekedy pocit, že jeho pán čaká v knižnici, kedy sa zjaví na pavlači. Do snov sa mu vkrádala aj generálová. Sedela pri stole oproti nemu, naťahovala ruku ponad taniere a s mnohoznačným, úlisným úsmevom ho šteklila prstom po dlani. Stôl sa rozpoľoval, približovala sa k nemu a pritískala si ho na prsia. Inokedy ju prenášal na rukách ako Maďar pani Kláru, alebo si ona nahá líhala k nemu do postele a pálila mu ucho dychom: „No tak ma chyť, veď si chlap!“ Devetakov sedel pri kozube, dvíhal pohľad od knihy a so smutným úsmevom krútil hlavou: „Nikolin, Nikolin, taký si ty!“ Po takých príjemných a mučivých snoch myslel na neho ako na živého a trpel výčitkami svedomia, že znesvätil jeho pamiatku. Chodil k jeho hrobu a z celej duše ho prosil o odpustenie: „Ešte nevyklíčila tráva na tvojom hrobe, strýko Michail, a ja sa ti takto odplácam, nevďačník, za to, že si ma zobral k sebe a stal si sa mojím otcom aj materou. Nespal si onej noci s pani Feni, viem od Mišony, že máš čistú dušu, viem to aj sám od seba, pretože si sa nikdy pred mojimi očami nezahodil so ženou, a ja poškvrňujem tvoju pamiatku, keď sa mi sníva o tebe a o ženách. Rozumom a dušou si tieto sny neprajem, ale prichádzajú, keď hlboko zaspím, číhajú a prepadávajú ma ako zbojníci. Nebudem odteraz spávať v noci, iba vo dne, aby sa mi nič nesnívalo!“

Po tomto sľube niekoľko nocí nespal. Mrvil semená slnečníc, pílil drevo, zamestnával sa rozličnými prácami, ktoré sa dali robiť za mesačných nocí, a ráno odchádzal na pole. Štvrtú noc, keď už nemohol vydržať bez spánku, ľahol si na holé dosky do voza, aby hlboko nezaspal. O koleso priviazal psa, aby ho zobúdzal brechaním. Ale generálová sa znova zjavila. Pes ju zacítil a zúrivo sa rozštekal, ona sa však nezľakla, usmievala sa a pristupovala k vozu. Pes sa na ňu vrhol, chytil ju za sukňu a trhal. Usmievala sa, kým z nej všetko nestrhal a nezostala iba v bielizni. Vystúpila do voza a ľahla si k nemu. Rozzúrený pes sa ju pokúšal uhryznúť. Nikolin ho kopol do pysku s vycerenými zubami a vtedy videl, že to nie je pes, ale Devetakov, ktorý si držal boľavú tvár a nahlas plakal. Nech akokoľvek bdel a trýznil sa celé noci, len čo ho premohla únava a zavrel oči, prichádzala k nemu generálová a brala ho do svojho slastného náručia. A trvalo to, kým sa jedného rána nezjavila naozaj. Až včera sa vraj dozvedela o Devetakovovej smrti a poponáhľala sa, aby videla, čo robí Nikolin, ako si sám vedie vo veľkom dome.

- Bože, ako si schudol, akoby si mesiac nemal nič v ústach! - povedala. - Mŕtvi sú mŕtvi, živí musia žiť. Ty máš život pred sebou, nemysli na mŕtvych.

Hovorila a pozerala naňho tak, akoby sa jej statkárova smrť nijako zvlášť nedotkla a akoby prišla iba zo starostlivosti oňho, ochotná pomôcť mu, ak potrebuje ženskú ruku, a potešiť ho v samote. Nebola v čiernom a z výrazu tváre, z očí, z mäkkého zafarbenia hlasu bolo cítiť čosi bodré, v čom Nikolin vycítil súcit a snahu pomôcť mu, ako si ľudia pomáhajú v ťažkých dňoch. A divá, hanebná vášeň, čo ho tak slepo hnala do náručia tejto ženy, sa v ňom rozhorela plnou silou. Zabudol na duševné útrapy, ktoré mu spôsobovala. Vždy si jasne uvedomoval, že jeho túžba po nej je nielen neslušná, ale i nezmyselná, pretože taká pani generálová sa nikdy nezblíži s človekom ako on, no teraz sa ho pevne zmocnila predtucha celkom opačná. Zo skúsenosti vedel, že sa dá najprv do varenia, a navrhol jej, aby šli spolu vybrať potraviny. Vošli do sýpky, odtiahol príklop s kovovou rúčkou, pod ktorým sa ukázal drevený rebrík. Zapálil lampáš, zostúpil po rebríku a zdola zavolal:

- Poďte!

- Podaj mi ruku, veď vôbec nič nevidím! - povedala.

Podal jej voľnú ruku, zostúpila na dlážku, zatackala sa, chytila sa ho a prsami ho potisla dozadu. Toto objatie trvalo iba okamih, ona strojene zapišťala a odtrhla sa od neho, -

PETRUS, JAN - JOZÍFEK

PETRUS, JAN

JOZÍFEK

Pokorný a spol., Brno, 1936
edícia Knižnice "Mládí"
ilustrácie F. Pokorný

beletria, knihy pre deti, dedikácia autora
112 s., čeština
hmotnosť: 193 g

tvrdá väzba
stav: výborný, na frontispice dedikácia autora akademickému maliarovi Oldřichovi Blažíčkovi s vročením 1939

NEPREDAJNÉ

*H-7-1*

Výchovný příběh pro chlapce dle vyprávění bělovlasého starce na Radhošti. Ze života českého básníka Josefa Kaluse.

3. JEDEN STAV ČEKÁ

Zdálo se však, zdálo, že to není pravda.

Když Jozífek uklidil kozy, zavřel jejich chlívek, vítala ho nízká světnička.

Plnila ji vůně vařených bramborů.

Okolo stolu seděla rodina. Byla vskutku četná. Krom otce a matky celá řada dětí, všecky odrostlejší. Jozífek byl z řádky opravdu nejmenší.

A přec již dorůstal.

Zasedl k ostatním. Vůně brambor vábila vyhladovělý žaludek a mléko k nim chutnalo znamenitě.

Plechové lžíce zvonily o okraj veliké mísy, sanice úst se kývaly, zuby pracovaly a božího daru vesele ubývalo.

Bylo dojedeno.

Lžíce naposledy zazvonily a potom utichly.

Nějaká vážná nálada byla v jizbici.

»Tak co ty?«

Krátká otázka prosekla rázem vzduch. Tatíček ji vyslovil a zadíval se Jozífkovi do tváří.

Jozífek se díval jako s nebe spadlý. Nečekal a netušil otázky, ač tušiti mohl, vždyť let mu přibylo a odchod ze školy byl vskutku již blízký.

»Já?« jenom mu proběhlo úzkými rty.

»No, pravda. O nás ostatních už každý ví, co je s námi. Jenom ty dorůstáš.«

Ačkoliv před chvílí, když kráčel po mezi, dobře odhadoval, co mu připravuje jeho další život, přec byl nyní nejíst. Cosi jako matné přání se mu chvělo v duši, ale přece neměl dost odvahy, aby je nahlas vyslovil. Rád by studoval. Ale neodvážil se to říci.

Jeho tatíček byl tkadlec a časy byly zlé. Tkalců už tuze moc. Tovary se velice těžko prodávaly.

A Jozífek byl poslední ze čtrnácti dětí.

A tak neměl veselých křtin. Nebylo radostného svátku. Nepekly se koláče, nepřišli hosti, nezvonily sklenky a nepilo se dítěti na štěstí.

Ale mamička ho měla přece jen velice ráda. Nejednou sevřela jej ve svém náručí, zlíbala horkými polibky.

BUTTLAR, JOHANNES VON - ŽIVOT NA MARSE

BUTTLAR, JOHANNES VON

ŽIVOT NA MARSE
(leben auf dem Mars)
Objavy NASA - misia Viking

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1991
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (532)
preklad Alojz Keníž
prebal Anton Sládek, Ján Zavarský
1. vydanie
ISBN 80-220-0309-3

kozmonautika, vesmír, záhady,
144 s. + 16 s. obrazová príloha
hmotnosť: 275 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný

PREDANÉ

*mipet2*UNK*vat-astr*

Johannes von Buttlar, odborník na kultúrno-historický výskum vesmíru, si získal celosvetové uznanie nielen serióznym prístupom k najaktuálnejšej problematike, ale aj literárnym spracovaním svojich diel. Okrem starých legiend a povestí o Marse interpretuje Buttlar v tejto knihe výsledky výskumu amerických sond Viking 1 a Viking 2. Ich poslaním bolo medziiným detailne vyfotografovať jednotlivé oblasti Marsu. Zábery sa okamžite stali jednou z najväčších senzácií tohto storočia: k najúžasnejším patrí dvanásť ľudských tvárí, pyramídy, zničené mesto Inkov. Šlo o hru prírody? Vznikli tieto útvary na Marse nárazmi meteoritov, pieskovými víchricami či zvetrávaním? Počítačová analýza však dokazuje, že spomenuté objekty nie sú dielom prírody ani náhody. Americkí vedci vedú diskusie o tom, že pred stotisíc rokmi existovala na Marse vysoko rozvinutá civilizácia. Prvotné formy života sa vo vodách pod povrchom Marsu pravdepodobne nachádzajú dodnes. Posledná kapitola knihy je výstražným varovaním pre celé ľudstvo: podľa vypracovanej štúdie o spôsobe znečisťovania životného prostredia a nekontrolovanom technickom pokroku na Zemi by sa i naša planéta jedného dňa zmenila na neobývateľnú púšť, akou je dnes Mars.

KTO MAL NA NOHE TOPÁNKU PRI GLEN ROSE?

Medzi mexickými dedinami Llano a Lampassas sa ťahá horský chrbát, ktorý sa volá Llano Uplift. Neďaleko odtiaľ, na druhej strane hranice s USA, leží v štáte Texas malé mestečko s hrdým názvom Londýn. A práve z tohto mestečka sa v júni roku 1934 rodina Hahnovcov, do ktorej vtedy patrila aj 32-ročná Emma Hahnová, vybrala na výlet do Liana Upliftu. Jedenásť kilometrov od texaského Londýna naši turisti úplne zablúdili a v Lampassas Arch, skalnom výbežku horského chrbta, čo vedie priamo do severovýchodne položenej dedinky Glen Rose, nečakane narazili na veľkú skalu s bludným balvanom. Turisti zastali. Dnes 84-ročná Emma Hahnová si už nevie spomenúť, kto zbadal, že zo skaly trčí kus kovu. Určite sa však všetci rodinní príslušníci pokúšali zvláštny kus kovu zo skaly vytiahnuť. Márne.

Emme Hahnovej nedal tento nevysvetliteľný objav pokoja. V nasledujúcich týždňoch sa niekoľkokrát s priateľmi a známymi vrátila na miesto nálezu a ukazovala im kus kovu zasadeného do horniny. Nakoniec ktosi navrhol, aby si priniesli nástroje. Kladivami a dlátami vysekali pätnásť centimetrov dlhý a dvadsaťpäť centimetrov široký kus skaly. A veru sa poriadne začudovali, keď napokon objavili staré kladivo so zvetranou a odlomenou rúčkou. Ako sa mohlo dostať do kameňa? Podľa mienky opýtaných vedcov šlo o bezvýznamnú vec. Kladivo i s rúčkou putovali ako kuriozita do malého miestneho múzea.

Už desaťročia sa v tej istej geologickej vrstve v rieke Paluxy pri Glen Rose objavujú ľudské odtlačky nôh aj topánok spolu s odtlačkami dinosaurov. Toto zistenie viedlo v Spojených štátoch k vášnivým diskusiám. Podľa evolučnej teórie totiž človek pred šesťdesiatimi miliónmi rokov ešte neexistoval.

Americký vedecký časopis Nature vo svojom 320. vydaní v roku 1986 označil preto tieto odtlačky za falzifikát. Ale už v nasledujúcom vydaní musel časopis Nature poskytnúť napadnutému profesorovi geológie z Institute for Creation Research v Ellaja v Kalifornii dr. Johnovi D. Morrisovi priestor na vyjadrenie. Dôkazovým materiálom sa rozhodne bránil proti výčitke, že naletel na falzifikát.

30. júna 1986 uviedol potom americký časopis Time, že obyvateľstvo okolo rieky Paluxy pri Glen Rose vedelo o záhadných odtlačkoch nôh a topánok v okolí už od roku 1908.

Dr. Hilton Hinderliter zo Štátnej univerzity v Pennsylvánii už roku 1982 napísal o týchto nálezoch:

„Pokiaľ ide o archeologické vykopávky, ktoré urobila skupina dr. Carla Baugha v usadlosti Emmita McFalla, uvádzam tieto skutočnosti: McFallovo územie leží čiastočne na brehu rieky Paluxy. Na mieste som sa mohol informovať a osobne presvedčiť o odtlačkoch, aby som si vytvoril vlastný názor. Na vlastné oči som videl nielen pred mesiacmi objavené odtlačky, ale aj nové, ktoré odkryli z geologických vrstiev za mojej prítomnosti. Navyše som aj sám objavil takéto odtlačky. Som presvedčený, že sú autentické a naozaj pochádzajú od človeka, ktorý žil v dobe dinosaurov... Keď som v auguste roku 1984 s dr. Baughom a ďalšími archeológmi robil vykopávky na McFallovom pozemku, objavili sme pri Taylor-Trail asi 180 metrov po rieke dve stopy saura a jeden odtlačok ľudskej nohy. Vlastnými rukami som ich odkryl. O ich pravosti nemôže byť ani najmenších pochybností. Okrem toho som sa osobne zúčastnil na odstraňovaní mohutného vápencového balvana. Pod ním sme narazili na odtlačok ľudskej nohy.“

Spory o odtlačkoch nôh a topánok neutíchali ani v posledných rokoch. Len nedávno však prišiel do reči aj záhadný nález kladiva z roku 1934. Kladivo so zlomenou rúčkou, ktoré upadlo do zabudnutia skoro na pol storočia, vybrali z múzea a odovzdali špecialistom na preskúmanie.

Hlavu kladiva podrobili dôkladnej analýze v metalurgickom inštitúte Batelle Memorial Laboratory v Columbuse v štáte Ohio a navyše ho preskúmali aj austrálski odborníci. Zistilo sa, že z 96 percent pozostáva zo železa, z 2,6 percenta z chlóru a z 0,74 percenta zo síry — išlo teda o dnes nepoužívané zloženie, lebo ...

STRMEŇOVÁ, JIŘINA - NA PRAHU DOSPELOSTI

STRMEŇOVÁ, JIŘINA

NA PRAHU DOSPELOSTI

Mladé letá, Bratislava, 1976
prebal Lubomír Longauer
1. vydanie, 20.000 výtlačkov

sexualita, rodina
128 s., slovenčina
hmotnosť: 233 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: prebal ošúchaný, s fľakom, knižničné pečiatky

0,20 €

*mipet2*  in **S1P**

CHORÍ ĽUDIA— CHORÉ VZŤAHY

Vzťah medzi dvoma pohlaviami nazývame heterosexuálnym. Tento výraz vám iste nie je taký známy, ako jeho protiklad, homosexuálny. Tieto slová sú vytvorené z gréckych predpôn hetero — rozdielny a homo — rovnaký. Heterosexuálny záujem, teda záujem jedného pohlavia o druhé, je spoločnosťou aj lekárskou vedou považovaný za normálny.

Pre nikoho však nie je tajomstvom, že si ľudská sexualita niekedy hľadá aj iné cesty uspokojenia, než je normálny pohlavný styk medzi mužom a ženou. Homosexuálne záujmy, teda sexuálne vzťahy medzi rovnakými pohlaviami, treba považovať za javy úchylné a nezdravé. V mnohých štátoch homosexualitu považujú za spoločensky nežiadúci, nebezpečný jav, a niekde ju preto aj trestajú. V našej socialistickej spoločnosti máme na vec ten náhľad, že homosexualita patrí skôr k lekárovi než k sudcovi.

Homosexualita, pravdaže, nie je jav ani nový, ani zriedkavý.

Klasickým príkladom homosexuality zo staroveku je poetka Sapfó (asi 600 rokov pred n. L). Bola to najväčšia grécka poetka a žila na ostrove Lesbos, ktorý sa tak volá dodnes, obklopená svojimi priateľkami a družkami. Meno ostrova a poetky nám slúži na označenie homosexuálneho vzťahu medzi ženami — hovoríme o lesbickej láske alebo o sapfinizme.

V modernej spoločnosti sa nemálo vedcov venovalo skúmaniu tejto úchylky, takže si o nej aspoň v hrubých črtách vieme utvoriť predstavu. Všeobecne možno o homosexualite povedať, že vzťah medzi dvoma rovnakými pohlaviami nemôže byť plným, bohatým a povzbudzujúcim vzťahom, akým je láska medzi mužom a ženou. Tieto vzťahy sú v rozpore so základným cieľom pohlavného života — a to je zrodenie človeka. Sú plné konfliktov, nezmyselnej žiarlivosti a nikdy dvom partnerom neposkytnú skutočné blaho, ani fyzické, ani psychické.

Podľa štatistík asi desať percent mužov je (alebo aspoň po určité obdobie svojho života bolo) homosexuálnych. Ženská homosexualita je podľa všetkého oveľa zriedkavejšia, ženy sú hádam väčšmi ženami, ako sú muži mužmi.

Zdá sa, že najčastejšie sa na toto scestie dostávajú muži, ktorým vonkajšie okolnosti od malička bránili nadobudnúť normálny, zdravý pomer k žene. Môžbyť, že matka bola v ich rodine tou najsilnejšou osobnosťou, čo hravo zahnala manžela do kúta a mocne vládla i svojim synom, ktorým, pravdaže, prekazila akýkoľvek pokus o zblíženie s nejakým dievčaťom. Nemálo mužov bolo vychovaných tak, že k žene cítia len bezhraničné pohŕdanie a sú presvedčení, že nijaká ich nie je hodna. Aj pôžitkári a rozmaznaní muži, ktorí majú vyslovenú nechuť viazať sa nejakými povinnosťami alebo hoci len oplácať žene drobné pozornosti, sklznú neraz vo svojom sexuálnom živote medzi homosexuálov. Pravda, zo vzťahu k druhému mužovi nikdy nemôžu vzniknúť pre nich také záväzky a povinnosti ako zo vzťahu k žene. Žene sa môže narodiť dieťa a z toho vyplýva povinnosť aj pre muža. Žena bude chcieť založiť spoločnú domácnosť a v tejto domácnosti by mal mnoho nových povinností aj muž. A pred touto predstavou homosexuál s hrôzou uniká.

Úskalím vo vývine sexuálnych záujmov môžu byť aj vzory silných, schopných mužov, pretekárov, kulturistov, všestranných hrdinov. Chlapci sa neraz v týchto mužoch vidia, stanú sa ich napodobovateľmi a nemajú ani kúsok mysle a času pre dievčatá. Normálni, zdraví

CRONIN, A.J. - KLOBUČNÍKOV HRAD

CRONIN, ARCHIBALD JOSEPH

KLOBUČNÍKOV HRAD
(Hatter´s Castle)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
preklad Šarlota Barániková
edícia SPKK (393)
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 45.000 výtlačkov

beletria, román
524 s., slovenčina
hmotnosť: 577 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

DAROVENÉ

*mipet2*  in **S1Z**

Veľká románová kompozícia o živote a úpadku brodieovskej rodiny sa odohráva v Škótsku v druhej polovici minulého storočia. Samoľúby a pyšný J. Brodie má v mestečku výnimočné postavenie, je tam jediným klobučníkom, a vo svojej rodine, vládne ako bezohľadný tyran. Kariéru mu však pokazí veľký obchodný dom, ktorý v mestečku postavia, ani deti sa mu "nevydaria": odstrašené jeho bezcitnou vypočítavosťou hľadajú si svoje miesto v živote bez neho, ba mladšiu dcéru doženie až k samovražde.

Boli bezchybne oblečení. Brodie blúdil očami od pukov na nohaviciach po lesknúce sa kravaty, biele goliere, snehobiele vreckovky a dokonalé ponožky až po elegantný tvrdý klobúk na otcovej hlave a chutnú čiapočku na synovej, kým sa nepristavil na úhľadnej ceduli s nápisom: „Oblečenie od firmy Mungo. Vás môžeme obliecť takisto.“

„Panáci,“ mrmlal Brodie. „Idiotskí panáci! Veď to nie je obchod s klobúkmi, ale panoptikum!“ Pripadalo mu to ako výborný žart, takéto figuríny v Levenforde ešte neboli, i keď sa nedávno hovorilo, že podobné novinky zavádzajú vo väčších glasgowských obchodných domoch. Brodie bol však presvedčený, že sa na tom celé mesto bude smiať.

Ako tak stál a vyzývavo si prezeral výklad, vyšiel z obchodu muž s veľkým balíkom pod pazuchou. V okamihu zamrzol Brodiemu úškrn na perách a pri srdci ho pichla zlá predtucha. Žeby už predávali? Toho človeka nepoznal, utešoval sa teda, že to bol asi oneskorený remeselník, ktorý niečo dokončieval alebo si bol po zabudnuté náčinie. Pekne upravený balík bol však podozrivý a do hĺbky Brodieho rozrušil, takže už menej sebavedome, pomaly vykročil k vlastnému obchodu.

Perry ho vítal ako inokedy, ba v to ráno, vzhľadom na také udalosti, ešte zdvorilejšie. Azda myslel, že za takejto situácie by mohol šéfovi ukázať svoju pravú cenu a dosiahnuť aspoň čiastočné zadosťučinenie za sklamané nádeje.

„Dobré ráno vám prajem, pán Brodie.“ Pre dnešnú príležitosť si Perry vymyslel jemný vtip, ktorý pokladal za bystrý a zábavný, pozbieral teda celú svoju odvahu i smelosť. „Dnes je prvý apríl, pán Brodie,“ povedal vzrušene. „Uvedomujete si, čo to znamená, že oni,“ vždy hovoril o nových susedoch takto neúctivo, „že otvorili obchod dnes?“

„Nie,“ zamrmlal Brodie a pozrel naňho spod obočia, „ale povedzte mi, keď ste taký múdry.“

„No, celé mesto si hovorí, pán Brodie, že si z nich urobíte prvý apríl.“ vyhŕkol Perry, a keď videl, že vtip mal úspech, celý šťastný sa zachichúňal. Brodie sa zasmial, lichotila mu predstava, že má sympatie celého mesta, a netušil, že je to len Perryho výmysel. Mohutné prsty zaťal v päste.

„Veď ja ich zrichtujem, to je pravda! Veď ja im narobím fašírku z toho zlatého cylindra. Nevedia, do koho sa pustili, ale ja im to ukážem.“ V tej chvíli, i keď nemal ani poňatia o nejakej taktike a ani najmenší plán v hlave, bol presvedčený, že konkurenciu môže úplne zničiť.

„Všimli ste si tých pajácov vo výklade?“ spýtal sa zamyslene.

„Áno, akoby nie! Pán Brodie, to je nová myšlienka veľkých obchodných domov. Originálna a moderná.“ V prvom návale konverzačného úspechu si Perry nahováral, že šéf možno hneď objedná zopár tých zaujímavých figurín. Oči mu žiarili od nadšenia, ale sklopil ich pod Brodieho bleskami — hneď si uvedomil, že tentoraz trafil vedľa.

„Hovoríte moderné. Veď je to hotové múzeum! Ľudia sa im budú rojiť pred výkladom.“

„Ale pán Brodie,“ namietol Perry placho, „veď to je dobre. Keď pritiahnete ľudí a upútate ich pozornosť, skôr vojdú do obchodu. To je čosi ako reklama.“

Brodie naňho neprítomne pozrel, potom zlostne zreval: „Aj vy ste pojedli tie isté bláznivé huby, že chcete mať luzu pred dverami? Ak áno, rýchlo to pusťte z hlavy, lebo vás to bude stáť miesto.“

Perry sa naňho pokorne díval a ticho poznamenal: „Veď to je voda na váš mlyn, pán Brodie.“ Potom sa chcel vrátiť na pevnejšiu pôdu a chytro dodal: „Ako vidím, predávajú aj pánsku galantériu, pán Brodie.“

Brodie zamračene prikývol.

„Hádam by nezaškodilo, keby sme aj my niečo zaviedli, pán Brodie. Povedzme traky alebo elegantné rukavice! To by bolo veľmi dobré, také jemné rukavice.“ Perry takmer prosil — tak rád by bol uplatnil všetky myšlienky, ktoré doteraz potláčal.

Ale jeho dobre mienené návrhy narážali na hluché uši. Brodie ho vôbec nevnímal, stál a skúmal svoje vnútro, hoci to nemal v povahe. Prečo sa odchýlil od svojich zvyklostí? Prečo, spytoval sa sám seba, postáva tu v obchode a nejde do svojej kancelárie so zvyčaj-

RÁDL, EMANUEL - ÚTĚCHA Z FILOSOFIE

RÁDL, EMANUEL

ÚTĚCHA Z FILOSOFIE

Čin, Praha, 1946
edícia Živá věda (17)
rada Svět člověka (2)
2. vydanie
obálka Josef Kalousek

filozofia
112 s., čeština
hmotnosť: 170 g

mäkká väzba
stav: výborný, na patitule meno prechádzajúceho majiteľa, súčasťou nie je fotografia autora

5,00 €

*fil*

Málokterá kniha vzbudila u nás takový ohlas, jako tato neveliká knížka. A právem! Neboť v dějinách světové literatury filosofické nenajdeme knihu podobnou. Je jedinečná obsahem i rozsahem problematiky a sotva kdy byla v moderní době napsána filosofická zpověď tak poeticky, s takovým dosahem. Nemůžeme být nepozorní k této skutečnosti už také proto, že opět jednou promlouvá k nám a k světu filosof rodnou řečí své země, aby nám pomohl najít cestu z labyrintu světa do ráje srdce. Každý v ní najdeme kus sebe, kus svého revolucionářství i konservativismu, bojovnosti i apoštolství, ať už jsme křesťané či bezvěrci, stoupenci vědy či filosofové.

Nemoc vyřadila profesora Rádla na dlouhá léta z činnosti a odloučila ho také od styku s přáteli. Ve svém mládí se za filosofii, jak se upřímně vyznává, styděl, v době nemoci byla jeho jedinou utěšitelkou. Rozmlouval v tichu svého pokoje s největšími představiteli filosofického myšlení a před smrtí měl tolik síly, aby výsledky těchto rozmluv zachytil v několika kapitolách a zanechal nám je jako svůj filosofický odkaz. Tak vznikla tato poetická a zároveň bojovná a revoluční knížka, která bude jistě novým mezníkem v našem filosofickém, a nejen filosofickém, myšlení, ačkoliv se drží velikého vzoru, který nepřišel zákon zrušit, nýbrž jej naplnit. Filosofie není mrtvá, má slavnou historii a slavné chvíle rozkvětu ji ještě očekávají. Rádlova Útěcha z filosofie je velikým příslibem nového, osvobozeného rozvoje filosofie.

PŘEDMLUVA

Před sedmi lety jsem se náhle a těžce rozstonal. Nějakou dobu jsem zápasil s nemocí, ale při tiché práci přišel nový otřes, a poté už mi nezbylo než se uzavřít do pracovny, odloučit se od přátel i od čtení a od psaní, ba i od přemýšlení. Někdy jsem se pak pokoušíval něco napsat, ale rukopis jsem zahodil. Od té doby nevím skoro, co se ve světě děje; jsem sám a sám (s ženou) jako ve vězení.

Vloni jsem mohl trochu psát; napadl mi spis Boethia, »posledního Římana«, O útěše z filosofie. Boethius psal spis ve vězení, očekávaje popravu; vypravuje, jak prý ho ve vězení navštěvovala filosofie v podobě královny, těšila jej a připomínala slavné spisy filosofů dřívějších.

Pustil jsem se do podobného spisování: navštěvovali mne filosofové zašlých dob, rozmlouvali, vykládali, přeli se se mnou, a já jsem takovým způsobem mohl žít tou filosofií, kterou jsem za bývalých časů míval rád.

Tento rukopis, psaný pro vlastní potěšení a stojící v závětří světských starostí, jsem teď zhruba dokončil.

Vzpomínám s vděčností na tiché návštěvy filosofů, které mne už dříve těšily, když jsem v úkrytu srdce svého na filosofické štěstí myslíval. Neboť měl jsem a mám filosofii rád, a tento rukopis, psaný tužkou v posteli, je vyznáním této lásky, chválou filosofů a jejich důvěrnou obranou.

Vzpomínal jsem na své učení filosofické a na přátele, s nimiž jsem o něm mluvíval; opravoval jsem si chyby, které jsem tehdy dělal, a zvláště jsem odvozoval ze svého učení metafysické důsledky, na které jsem si tehdy netroufal. Přírodovědu jsem opustil a odůvodnil jsem si proč; ovšem, co jsem napsal, jedná často o živých bytostech, které ve spise od neživého světa odděluji.

Tak jsem se vrátil k zájmům svého mládí s tím rozdílem, že tehdy jsem se za filosofii styděl, a dnes je mi jediným štěstím.

Co s rukopisem bude, nevím, neboť nevím, co se ve světě děje; nechť však stojí jako můj filosofický odkaz!

V Praze v únoru 1942. Emanuel Rádl

2

ŽIVÉ BYTOSTI

a) Jsou vládou

Opouštím biologické učení o bunkách a o pletivech, o protoplasmě, o jádru buněčném i o tělískách mikroskopicky drobných, které objevili biologové. Neboť to je hmota a tma kolem ní; methoda pak této vědy je prodána myšlení nové doby, podle něhož se mají věci vyšší, jemnější, vznešenější oceňovat podle nižších, primitivnějších, bezvýznamných.

Opouštím tedy methodu vysvětlovat růže z buněk, obratlovce z červů, člověka z opice a Boha z instinktů lidských. Vracím se k methodě starověké a středověké a chci rozumět živým bytostem, a proto si vykládám žábu podle vzoru dokonalého obratlovce, opici podle míry člověka a lidi podle obrazu Božího.

Živé bytosti, bakterie, rostliny, zvířata, lidé jsou vládou svého druhu, vládou, která má program (obsah, úkol, cíl a tak dále) a která organisuje živou bytost jako vláda organisuje občanstvo. Co rozumím slovem, že každá živá bytost je zvláštní vládou, znázorní analogie.

Římská republika anebo katolictví »vládly«, to je žily po staletí a měly svůj program, obsah, cíl. Římané a katolíci umírali a noví se rodili, ale vláda trvala. Měnili se konsulové, císařové, papežové, ale vláda byla pořád stejná.

Tak i pampeliška, motýl, člověk je vládou, trvá, má svůj postižitelný obsah, jeho tělo se mění, ale smysl této vlády trvá. Tělo těchto živých bytostí, kořeny, květy, křídla motýlí, tělesná organisace lidská jsou jen prostředky, které si vláda těchto živých bytostí zřizuje, aby vládnout mohly. Skutečná živá bytost je však tak nehmotná, jako byla republika římská anebo jako je katolictví. Živé bytosti vládnou na zemi, užívají k své vládě hmoty a síly, ale samy jsou pány hmoty a síly. Je možno popisovat, líčit názorně vládu římskou, katolickou i vládu pampelišky nebo motýla; ale vystihnout vládu nelze, neboť každý pokus o vystižení nanejvýš nás přibližuje k podstatě věci cestou přirovnání a analogie.

Uvedu jinou analogii s živými bytostmi: roj včel. Roj včel má obsah, který se jmenuje roj; není to hromada včel ani žádné jejich nahodilé nakupení; v každé učebnici biologie se dějí pokusy tento obsah vystihnout, ačkoliv ho dokonale nevystihne nikdo. Roj má účel, zachovat a šířit roj — ačkoliv za tímto účelem se asi skrývá účel jiný, hlubší: splnit poslání včel snad pro příští tisíciletí. Roj včel je však něco jiného než včely samy, neboť není tělem ani nemá nikde v prostoru centrální vedení ani nezávisí na jednotlivcích: Dělnice se na jaře a v létě rodí a umírají, ale roj trvá; trubci na podzim zahynou, ale roj přežije; královna se opotřebuje a zajde, ale včely si opatří novou. Neboť roj včel, neviditelný, ale působící, je udržován progra-

STEINBERG, WERNER - MIMOCHODOM: VRAŽDA / POSLEDNÝ PRÍPAD

STEINBERG, WERNER

MIMOCHODOM: VRAŽDA
(Und nebenei: Ein Mord)
POSLEDNÝ PRÍPAD
(Der letzte Fall des Komissars)

Tatran, Bratislava, 1987
edícia Zenit (56)
1. vydanie, 51.000 výtlačkov
preklad Evelína Radičová, Alfred Engelmann
obálka Dušan Junek

beletria, román, kriminálka
464 s., slovenčina
hmotnosť: 400 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,40 €

*mipet2*uložené v *kovake1*

V románe MIMOCHODOM: VRAŽDA ide o vraždu penzistu Kruga. Kriminálny radca Adam si nechce komplikovať cestu za politickou kariérou, preto poverí vyšetrovaním prípadu mladého, dosiaľ neúspešného inšpektora, ktorý vďaka svojej dôkladnosti čoskoro objaví „horúcu stopu“...

V románe POSLEDNÝ PRÍPAD vzbudí nečakaná smrť starnúceho staviteľa podozrenie z vraždy, tým skôr, že mal oveľa mladšiu ženu. Vyšetrovateľom sa podarí vypátrať domnelého páchateľa, ale na podnet penzionovaného pracovníka kriminálky nadobudne vyšetrovanie senzačný obrat.

4. kapitola

Griessbühl nechápe vôbec nič. Zobudili ho akési nejasné zvuky, ale je celkom omámený. Prečo sedí v obývačke v kresle pred vypnutým televízorom? Prečo horí stojacia lampa? Vraští čelo — cez škáru medzi odchýlenými dverami a verajami zbadá v predizbe svetlo. Namáhavo hľadí na náramkové hodinky: tri štvrte na dvanásť — takmer polnoc. A kde je vôbec Judith?

Prv ako sa vzchopí, dvere sa otvoria dokorán, na prahu stojí Judith, rozžiarená, veselá, zvodne oblečená, v hlbokom výstrihu blúzy vábne obliny pŕs.

Kýva rukou a hlasom, ktorý je Griessbuhlovi prihlučný a privádza ho do zúfalstva, volá:

— Ahoj, miláčik, vyrušila som ťa?

Vrtko tancuje, s rukami v bok, cez celú izbu, nôti si pritom, sadne si na operadlo kresla — Griessbühl zacíti závan alkoholu — pohladí ho po vlasoch a opýta sa s pokryteckou ustaranosťou:

— Môj úbohý miláčik, iste si mal namáhavý deň?

Namrzený mykne hlavou, aby striasol jej ruku.

— Daj pokoj!

— A prečo odrazu? Veď inokedy máš rád, keď ťa hladkám. Ale, — doloží, — ako chceš, môj drahý. Vstane, vystiera sa a pri odchode povie:

— Musím sa osprchovať, na tom žúre sa tak divo tancovalo.

Už aj zmizla.

Žúr! Divo sa tancovalo! Griessbühl roztrpčene premýšľa: Kým sa ja štvem, aby som dopadol nejakého prekliateho traviča, ona sa zabáva na žúre! Kým si ja lámem hlavu, aby som jej urobil radosť, aby som si s ňou niekde vyšiel, ona si divo tancuje!

Je celkom bez nálady. Okrem toho ho bolí chrbát — spať v kresle je nepohodlné. A je unavený. A ruší ho, keď počuje z kúpeľne príjemné zvuky sprchy, iste nechala otvorené dvere, len aby ho vyprovokovala. Zmija!

Alebo chce len odvrátiť podozrenie? Jeho podráždenosť stúpa: keď sa bola niekde zabávať a tancovať, iste našla atraktívnych priateľov. Pozná tých rozdrapencov. Nasľubujú modré z neba, hompáľajú rukami a nohami a dobre rozumejú tomu, ako zatlačiť partnerku do tmavého kúta. Tu si ani jeden neváži druhého, všetci hľadajú to isté — túžia po pôžitku, nespútane, bezuzdne, bez akejkoľvek zodpovednosti, bez ohľadu na manžela alebo manželku — zábava musí byť!

Judith odrazu stojí znovu v izbe, iba v nohavičkách a podprsenke.

- Zatiahni záclonu! — povie Griessbühl zlostne, — môžu ťa zvonku vidieť.

- No a čo, — odpovie ľahostajne, — aj iným ľuďom treba dožičiť dačo pekné.

Iným ľuďom! Dožičiť dačo pekné! Možno na tej svojej zábave dožičila aj iným ľuďom dačo pekné! Griessbühl rozhorčene na ňu pozerá, ako sa blažene stúli do druhého kresla, potom sa preťahuje a vystiera, a hoci je mrzutý, nevie celkom v sebe potlačiť stúpajúci obdiv jej krásy.

- Radšej by som si sadla do tvojho lona, — povie Judith vzdorovite, — ale keď nechceš...?

- U koho si bola vôbec? — opytuje sa Griessbühl tónom inkvizítora, — mohol by som to azda vedieť?

- Môžeš, — odpovie Judith, — bola som nakupovať, stretla som Oliviu, zavolala ma na ich žúr, to je všetko.

Olivia, to ho podpichne osobitne. S Oliviou sa Judith priatelila už prv, ako ju on poznal, s Oliviou, to mu rozprávala, bola v juhoslovanských morských kúpeľoch — nie sama, ale s dvoma známymi. Tak sa vždy o nich vyjadrovala: známi - hoci bolo celkom jasné a ona to nikdy nezapierala, že to boli milenci. Možno sa s tým chlapíkom znovu u Olivie stretla,

GULBRANSSEN, TRYGVE - VEČNE SPIEVAJÚ LESY

GULBRANSSEN, TRYGVE

VEČNE SPIEVAJÚ LESY
(Og bakom synger skogene)
Trocha rozprávania z čias od rokov
1760-tych asi do roku 1810

Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1944
preklad Karol V. Rypáček
prebal Štefan Bednár

beletria, román
312 s., slovenčina
hmotnosť: 408 g

tvrdá väzba
stav: oddelený chrbát knihy, bez prebalu

0,50 €

*mipet2*  in **S1P**

Tvrdo a naduto kráčala cez celý svoj život, posmievajúc sa všetkému a všetkým. Vždy bola jej vôľa zákonom — až do tejto chvíle.

Teraz dostala svoj trest.

Prvý raz sa stretla s mužským, ktorý tvrdo odvrhol jej vôľu a vmietol jej do tváre posmech za posmech.

Nenávidela ho preto?

No, tu bežal ktosi hore alejou, obrátila sa teda k Borglandu a kráčala pokojne ďalej.

Bol to poručík, ktorý sa konečne spamätal po strašnom údere.

„Urazil vás?" pýtal sa zachrípnutým, zúfalým hlasom.

„Spýtajte sa ho sami, hrdinský rytier," odpovedala a ukázala na cestu, kde bolo ešte vidieť Toreho stopy.

Potom išla Alžbeta rovno domov na Borgland, kým poručík von Margas vytasil šabľu a vyšiel na cestu, vedúcu k priepasti Panenského údolia.

Červené plamene sa mihaly na jeho šialenej tvári a zasa mizly — a mesiac mu svietil na cestu.

Vietor zosilnel. Skučal bedákavo medzi stromami aleje, smetával lístie na kopy a zasa ho rozhadzoval,

Kdesi zavýjal pes — kdesi ďaleko v dedine, a s bralísk nad priepasťou húkal výr.

Poručík sa vrátil. Šabľu mal ešte v ruke, no nejagala sa teraz v mesačnom svite, ako keď odchádzal.

Keď vkročil do aleje, precitol k životu po divom omarení. Zízal preľaknuto na krvavú čepeľ a siahol si ľavou rukou na čelo.

„K čomuže sa to, pre Krista Pána, dal zviesť?"

Kráľovská zbraň v ruke dôstojníkovej — proti bezbrannému mužskému.

Smelý von Margas. Zlá Alžbeta poškvrnila na veky jeho meno, zahatala mu životnú dráhu a zničila mu život.

Ako vo sne sišiel s cesty a zarazil šabľu až po rukoväť do zeme. Potom šabľu očistil a poutieral si ruky o trávu.

No potom zasa stál, opierajúc sa ťažko o strom v aleji.

Len raz zastenal — lež v tomto zastenaní bola taká strašná muka.

Zdalo sa mu znezrady, ako by sa nebo a zem srazily, strom, o ktorý sa opieral, knísal sa a zem sa pod ním hojdala.

Zďaleka, s miesta, kde spáchal svoj strašný čin, bolo počuť duniaci rachot, sťa by dvadsať hromov za sebou — a potom hlboké dunenie ako dolu do večnosti.

Stál biely ako plachta, chvel sa na celom tele a lapal povetrie.

V čary síce neveril, no bol presvedčený, že sa tejto noci otvorily pekelné brány.

Slávnosť na Hovlande sa už iste skončila, lebo počul hlasy ľudí, ktorí sa blížili zdola.

Vtedy sa chytro odkradol do tône stromov a zmizol smerom k Borglandu.

Celú noc prebdel a uvažoval, čo si má počať na druhý deň — či má rozpovedať plukovníkovi, čo sa stalo a nechať ho rozhodnúť — alebo čo si len počať ... Keď svitlo ráno, bol hneď na nohách, bledý ako smrť, s trasúcimi sa rukami.

Prvý, koho stretol, bol sám plukovník.

„Počul si, čo sa stalo dnes v noci?" spýtal sa plukovník.

„Už to vyšlo najavo?" myslel si von Margas a jazyk sa mu prilepil na podnebie.

No plukovník nečakal na odpoveď.

„Vrchol Veľkého končiara stratil svoj tvar," povedal plukovník. „Celá skala sa zrútila do priepasti Panenského údolia. Áno, čakali sme to už dlho," povedal. „Ale je zvláštne, že sa to stalo teraz v jeseni. Obyčajne sa také veci stávajú na jar, keď sa ....

WALTARI, MIKA - EGYPŤAN SINUHE

WALTARI, MIKA

EGYPŤAN SINUHE
(Sinuhe der Ägypter)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1978
preklad Gabriela Vigašová
prebal Ján Krížik
1. vydanie, 80.000 výtlačkov

beletria, román, história, starovek, Egypt
638 s., slovenčina
hmotnosť: 690 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

1,00 €

*mipet2*  in **S1P**

Na druhý deň ma v zlatom dome očakávala kráľovská matka, ktorú celé Téby už jednoznačne nazývali čarodejnicou a černošskou strigou, takže každý vedel, komu patrí toto označenie. Myslím si tiež, že si toto meno zaslúžila aj napriek svojej múdrosti a schopnostiam, pretože to bola ukrutná a zákerná starena a veľká moc, ktorú mala, zabila v nej všetko dobré. Keď som sa však na palube svojej lode obliekol do rúcha z kráľovského plátna a založil si všetky odznaky svojej hodnosti, pribehla moja kuchárka Muti z niekdajšieho domu medikováča a zlostne mi povedala:

„Nech je požehnaný deň, ktorý ťa priviedol domov, pane. To sú pekné spôsoby, v noci sa povaľovať v domoch rozkoše a neprísť domov ani len na raňajky, hoci som sa kvôli tebe trápila s varením, bola som hore celú noc a piekla koláče a mäso a bila lenivých otrokov palicou, aby sa pohli s upratovaním, takže ma pravá ruka bolí od únavy. Som stará žena a už neverím mužom; tvoje správanie včera večer, v noci a dnes ráno neprispieva k tomu, aby som si zlepšila o nich mienku. Hľaď, aby si prišiel domov a zjedol raňajky, ktoré som ti pripravila, a pre mňa za mňa si priveď aj tú ženu, ak bez nej nevydržíš ani jediný deň!“

Tak tárala, hoci som vedel, že si Merit veľmi váži a že ju obdivuje. Bola to už jej obyčaj a už kedysi ako lekár chudobných v niekdajšom dome medikováča som si na to tak zvykol, že mi jej uštipačnosti zneli sladko v ušiach a cítil som sa opäť ako doma. Preto som ju rád poslúchol a poslal som posla aj do Krokodílieho chvosta po Merit; a keď sa Muti vliekla popri mojich nosidlách, ešte vždy šomrala:

„Naozaj som si myslela, že si sa odvtedy, čo žiješ na kráľovskom dvore, stal usadlým mužom a že si začal poriadny život. Ale podľa všetkého si sa nič nenaučil, ale si práve taký bezuzdný ako kedysi, hoci som včera mala dojem, že sa ti na tvári zračí pokoj a rozvaha. Zo srdca som sa aj tešila, keď som videla tvoje okrúhle líca. Lebo keď muž priberie, stáva sa pokojnejším. Naozaj to nebude moja vina, ak v Tébach schudneš, ale na vine bude výhradne tvoja vášnivá povaha!“

Takto neprestajne trkotala a pripomínala mi tým matku Kipu; od dojatia by som sa bol určite rozplakal, keby som sa napokon nebol na ňu osopil slovami: „Prestaň už, baba! Tvoje táranie ruší moje myšlienky a znie mi v ušiach ako bzukot múch!“ V tej chvíli stíchla a bola rada, že som sa na ňu osopil a dal jej tak najavo, že sa jej pán vrátil domov.

Na moje privítanie pekne upravila dom: na stĺpoch verandy viseli kytice kvetov, dvor aj ulica pred ním boli vyzametané a mŕtvu mačku, ktorá ležala pred mojím domom, hodila susedom pred dvere. Muti najala aj deti, ktoré stáli na ulici a volali: „Nech je požehnaný deň, ktorý privádza nášho pána domov!“ Toto však urobila preto, lebo sa veľmi hnevala, že som bezdetný. Bola by bývala rada, keby som bol mal deti za predpokladu, že by som si ich bol zadovážil bez ženy; lenže ako, to som už nevedel. Dal som deťom medenáky a Muti im porozdávala medovníčky.

Prišla aj Merit, pekne bola oblečená, s kvetmi vo vlasoch, ktoré sa tak veľmi leskli masťami, že Muti zavzdychala a utierala si nos, zatiaľ čo nám liala vodu na ruky. Jedlo mi výborne chutilo, pretože bolo pripravené na tébsky spôsob a v Achetatone som zabudol, že sa nikde nejedáva tak dobre ako v Tébach.

Poďakoval som sa Muti a chválil som jej kuchárske umenie; aj Merit sa jej líškala a Muti bola mimoriadne spokojná, hoci mraštila čelo a opovržlivo frflala. Neviem, či tieto raňajky v niekdajšom medikováčovom dome boli niečo zvláštne, ale porozprával som o nich kvôli sebe, lebo som sa práve v tej chvíli cítil šťastný a vravel som: „Zastavte sa, vodné hodiny! Prestaň tiecť voda! Je to dobrá chvíľa a nechcem, aby čas plynul ďalej, a chcel by som, aby táto chvíľa nikdy neprešla!“

Kým sme jedli, zhromaždili sa ľudia na mojom dvore. Obyvatelia štvrte chudobných si obliekli svoje najlepšie šaty a ponatierali si tváre, akoby bol sviatok. Prišli ma navštíviť a požalovať sa mi. Povedali: „Veľmi si nám chýbal, Sinuhe! Kým si bol medzi nami, nevedeli sme ti ťa dosť vážiť; až keď si odišiel, zbadali sme, koľko dobrého si pre nás urobil a čo sme v tebe stratili!“

Priniesli mi dary, ktoré, pravda, boli nepatrné a nenáročné, lebo zásahom boha faraóna Echnatona boli ešte chudobnejší ako predtým. Jeden mi priniesol mieru krúpov, druhý vtáka, ktorého zabil palicou, tretí mi daroval sušené datle a štvrtý mi ...

TVRDÝ, JOSEF - SYSTEMATICKÝ ÚVOD DO FILOSOFIE

TVRDÝ, JOSEF

SYSTEMATICKÝ ÚVOD DO FILOSOFIE
(PŘEDNÁŠKY)

Universum, Bratislava, 1937
"Tištěno jako soukromý tisk výhradně pro posluchače universitní.
Tiskem a nákladem: Akc. tiskárny Universum v Bratislavě, Jaskový rad 71"

filozofia, učebnice
192 s., čeština
hmotnosť: 268 g

tvrdá dobová preväzba
stav: výborný

9,90 €

*H-6-5*

VII.

FILOSOFIE SPOLEČNOSTI, STÁTU A PRÁVA.

1. Filosofie společnosti, státu a práva. Filosofie státu nelze odděliti od filosofie společnosti vůbec, s níž stát je nerozlučně spjat a také nelze oddělovati filosofii práva od filosofie státu, neboť právo si nelze mysliti beze státu. Proto filosofie těchto tří oborů se musí opírati o základní tři vědy, vědu psychologickou, státovědu a vědu právní. Sociologie, jakožto věda nejobecnější, musí ovšem této filosofii tvořiti páteř, k níž přistupují zvláštní metody státovědy a právní vědy, avšak všecky tyto metody a obory musí nabýti filosofického hlediska tím, že všecky své hodnoty doplní vztahem k hodnotám etickým a filosofii dějin. Sociologickou metodu nemíníme tu v čistě analytickém významu spokojujícím se konstatováním zákonů, ale též v onom celkovém chápání konkrétních sociálních útvarů, jež zdůrazňuje Max Weber svým pojmem chápající sociologie (verstehende Sociologie) a jež u nás tak skvěle prováděl ve svých sociologických úvahách Masaryk (zvláště ve Světové revoluci). Chalupný uvádí tento druh sociologické metody ve vztah k pojmu intuice a zajisté je tu velké pole, kde lze intuice ve správném významu používati s výhradou, že všecky intuice i tu jsou jen hypothesy, které musí býti náležitě zdůvodněny. Filosofii práva neztotožňujeme tedy, jak se obyčejně činí, s právní vědou, nýbrž bereme ji hlavně v onom významu, pokud se opírá o srovnávací právní vědu; nespokojuje se tedy jen s formalistikou Stammlerovou a s ní příbuznou Kelsenovou normativní metodou, kterou u nás hlásá Fr. Weyr a j., neboť obě příliš zúžují metodu chápání právních jevů a odtrhují je od souvislosti s celou kulturou.

2. Společnost a stát. Aristoteles svým výrokem „Člověk je živočich společenský“ (anthropos dzoon politikon) vystihl velmi dobře společenský ráz života lidského, kterým člověk dospívá vyššího stupně životního; tímto způsobem tvoří to, co ho charakterisuje na rozdíl od ostatního tvorstva, a to jest kultura. Jí předává se potomstvu nahromaděná zkušenost generací a kultura zastupuje tak u člověka instinkt nižších živočichů. Společnost však není jednotná, naopak společenské působení na člověka děje se různými konkrétními společnostmi, různými svazky spojujícími lidi dohromady. Jsou společenství velmi úzká, kde individua jsou poutána tuhými svazky, jako jsou krevní svazky, a za druhé jsou svazky mnohem volnější, kde neznámá individua jsou dohromady spojována nějakým vzdáleným společným účelem (akciová společnost). Jsou společnosti, jejichž činnost vyrůstá z hloubi nitra individua, neboť individuum tu cítí uvnitř onen vztah velmi intensivně (Tönnies je nazývá Gemeinschaft = společenství) jako na př. rodina a jsou společnosti, kde jen vnějším donucením, někdy jen mechanickým tlakem lidé tvoří společnost, na př. stát (Tönnies je nazývá Gesellschaft = společnost).

Stát není tedy jednoduchou a jednotnou společností, jako je skupina, nýbrž je to organisace vytvářející určitý řád, který může representován jednotou vládní užívati donucovacích prostředků mezi lidmi a společnostmi. Jednota moci vytvářející normy právní a vynucující jejich provádění jest tedy nutnou podmínkou státu a základem jeho suverenity. Anarchistické ponětí státu, které chce tento charakteristický moment státu odstraniti, má svůj základ v mylném ztotožňování právních a mravních hodnot a v optimistickém, předpokladu, že lidé skutečně vždy mravně jednají.

Ovšem, na druhé straně stát není libovolný výtvor, jak předpokládala stará přirozenoprávní teorie vycházející od společenského atomismu, nýbrž vyplývá z veškerého společenského života i z jeho mravních názorů a ideových hledisek a podle vývoje tohoto života (hospodářského, změnami vyvolanými historií) a jeho ideových hledisek pozměňuje se ponenáhlu také stát. Proto také činnost státu je doprovázena zdarem, když se shoduje s duchem a vývojem společností skládajících stát. To se asi mínilo již ve středověku známým heslem: consensus populi tacitus vel expressus, 1) který tak zdůraznil na počátku nové doby Althusius. Na př. v Řecku, když nastaly neobyčejné převraty v životě společenském, vznikem nových společností náboženských, kulturních i hospodářských, vzniká také nový stát s tendencemi demokratickými. A zase jinými převraty společensko-kulturními mění se stát a jeho tendence ve středověku. Státní organisace vzniká (nebo se mění) právě z nut- ......

1) souhlas lidu mlčením nebo hlasitě najevo dávaný.

FIGULI, MARGITA - BABYLON I.

FIGULI, MARGITA

BABYLON I.

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1964
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (172)
obálka František Kudláč
3.vydanie, 25.000 výtlačkov

beletria, román, história, starovek,
436 s., slovenčina
hmotnosť: 485 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,80 €

*mipet2*  in **S2P**

Budova Veliteľstva chaldejských vojsk stála na návrší Hile medzi inými dŕžavnými budovami. Od ostatných stavísk odlišovala sa silnými múrmi a vežami. Pred ňou prechádzali vojenské stráže s prísnou, meravou tvárou, ale s orlími, bystrými očami. Ťažké drevené krídla mohutných brán boli spevnené železným kovaním a skrášlené bronzovými tabulami s výjavmi zo slávnych bitiek. Vnútorný dvor rámovali listnaté kry z cudzích krajín ako symboly víťazstva nad nimi. Okolo pravidelného štvorca krov vinuli sa podstavce s najdokonalejšími sochárskymi výtvormi sveta, ktoré tu zhromaždil ešte Nabuchodonozor. V prostriedku trávnika rozprašovali vodomety chladivé krôpky na všetky strany. Chodníky, vrúbené kamennými hlavami levov, viedli do budovy veliteľstva.

Na jednej z týchto ciest sa zjavil Nebuzardar s Asumom. Zjavil sa v nezvyčajnom čase. Prichodil denne o dobré dve hodiny neskoršie ako teraz. Spôsobila to zrejme návšteva u kráľa.

Stráže zdvihli kopije na jeho počesť.

Všade bolo počuť štrngot koturnov, cengot zbraní a ozvenu krokov.

Po schodoch, ktorými stúpali na poschodie, plápolali svetlá závesných kahancov na stenách a blkotali plamienky lampášov, umiestených na tesaných stĺpoch.

Dvaja dôstojníci, ktorí mali práve stráž predo dvermi kancelárie veliteľa, uvoľnili vchod a vzdali mu vojenskú poctu.

Nebuzardar otvoril dvere a vstúpil prudko do miestnosti.

Už nebolo dostatok času, aby sa San-Urri pripravil na túto nečakanú návštevu, lebo s určitosťou počítal s účinkom otráveného pečiva. Ak by sa nebol plán podaril, Esagila ho mala dôverne informovať, lebo služobníci svätého Marduka bdeli a mali oči po všetkých uliciach Babylonu. Hoci Nebuzardar zázrakom neprišiel o život a vrátil sa, Esagila nepodala o tom zvesť San-Urrimu, lebo bola zaujatá včasnou návštevou vojvodcovou u kráľa. Snovala nové plány a bolo dôležitejšie vypočuť dôverný rozhovor Balsazárov v belasom Amuheinom salóniku ako hlásiť San-Urrimu návrat Nebuzardarov.

Tak sa stalo, že kým dvaja Mardukovi služobníci s pritisnutými hlavami na kľúčovej dierke dverí zachytávali bystrým sluchom každé slovo z rozhovoru kráľa a veliteľa, San-Urri sa pokúsil odstrániť z Nebuzardarovho stola na Veliteľstve chaldejských vojsk dôležité vojenské plány, ktorých nové zhotovenie by zabralo niekoľko mesiacov, ak nie niekoľko rokov.

Otrávené chlebíčky, prípad s chytenými špehúňmi a návrh pustiť ich na slobodu zasiali nedôveru do Nebuzardarovej duše. Nemohol sa od tej chvíle dívať inakšie na San-Urriho ako na svojho nepriateľa a nepriateľa Chaldejska.

Akoby ho hnalo zlé tušenie, ponáhľal sa na veliteľstvo. Akoby bol s istotou predvídal, čo sa deje v jeho pracovni, nečakal na obradné otvorenie dverí, ale sám sa ich prudko a znenazdania zmocnil.

San-Urri práve vyťahoval z priečinka Nebuzardarovho stola dokumenty, na ktorých muselo veľmi záležať tým, ktorí bojovali proti obrannému plánu.

Keď videl vkročiť Nebuzardara, zatisol priečinok, vyskončil a postavil sa do obrannej pózy. Jeho tvár zbledla a jeho ruka pudove siahla po dýke. Sťaby bol mal penu na perách, jedovato zafučal a nevedel sa rozhodnúť, či čakať, kým ho prekole Nebuzardar, alebo či on prvý má spraviť výpad. Musel chytro voliť, lebo mu zostávalo málo času. Už bolo isté: alebo on Nebuzardara, alebo Nebuzardar jeho.