NABOKOV, VLADIMIRLOLITA
(Lolita)
Tatran, Bratislava, 1991
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy
preklad Otakar Kořínek
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie
ISBN 80-222-0304-1
beletria, román
304 s., slovenčina
hmotnosť: 370 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
6,90 € PREDANÉ
*zukol2*
Lolita je najznámejším dielom spisovateľa ruského pôvodu Vladimira Nabokova, ktorý žil v emigrácii v Európe a v Spojených štátoch. Román je fiktívnym vyznaním muža, čakajúceho vo väzení na proces, v ktorom ho budú súdiť za vraždu. Hrdina sa cíti neodolateľne priťahovaný dospievajúcimi dievčatkami. Keď sa stane podnájomníkom osamelej vdovy a matky dospievajúcej dcéry, naskytne sa mu príležitosť naplniť svoju tajnú túžbu.
Na rozdiel od iných súčasných amerických románov v Lolite nenájdeme nijaké erotické rozpiplávanie ani vulgárne výrazy. Je venovaná nádejam, pocitom a mukám zrelého muža, ktorý sa stane otrokom dievčatka, ktoré ľúbi.
Úplný význam Lolity nemožno pochopiť naraz. Kniha vyvoláva mnoho otázok, ktoré často zostanú nezodpovedané. Rozhodne to nie je pornografia a takisto rozhodne to nie je kniha o morálke, ani moralizátorská, ako sa ju snažia predstavovať niektorí kritici.
Ešte vždy v Parkingtone. Nakoniec sa mi podarilo na hodinku zaspať - a zo spánku ma vytrhol úplne absurdný a ukrutne vyčerpávajúci pohlavný akt s malým chlpatým hermafroditom, mne celkom cudzím. To už bolo šesť hodín a zrazu mi zišlo na um, že bude dobre, keď prídem do tábora prv, ako som povedal. Z Parkingtonu to bolo ešte dobrých stopäťdesiat kilometrov a potom do Bricelandu v Mračných horách tiež hodný kus. Povedal som síce, že prídem po Dolly až popoludní, ale to len preto, aby potom s mojou roztúženou netrpezlivosťou čo najskôr skoncovala milosrdná noc. Teraz mi však vyvstali pred očami všetky možné komplikácie a triasol som sa pri pomyslení, že Lolita by mohla len tak, z momentálneho popudu zatelefonovať do Ramsdalu. Keď som však o pol desiatej sadol do auta a chcel naštartovať, zistil som, že mám vybitú batériu, a tak som sa z Parkingtonu pohýnal krátko pred poludním.
Do cieľa som dorazil okolo pol tretej; zaparkoval som v ihličnatom lesíku, kde sa v pochmúrnej samote zabával hádzaním podkov uličnicky ryšavý chlapčisko v zelenej košeli. Lakonicky ma nasmeroval ku kancelárii v murovanom domci. Umierajúc od netrpezlivosti, musel som prečkať pár minút ľutovania, podfarbeného zvedavosťou, ktorým ma zahŕňala vedúca tábora, dosť spustnutá vyžitá žena s hrdzavými vlasmi. Povedala, že Dolly je už zbalená a pripravená na odchod. Už vie, že jej matka je chorá, ale nie vážne. Chcel by sa pán Haze, pardon, pán Humbert, pozhovárať s vychovávateľkou? Alebo si pozrieť chatky, kde dievčatá bývajú? Každá je pomenovaná podľa niektorej postavičky Walta Disneyho. Alebo zájsť do hlavnej budovy? Alebo má poslať Charlieho, aby ju priviedol? Dievčatá práve dokončujú výzdobu jedálne na tanečný večierok. (A keď odídem, pravdepodobne niekomu povie: „Ten chudák vyzeral, akoby to bol jeho vlastný duch.“)
Dovoľte, aby som sa na chvíľu pristavil pri tejto scéne so všetkými banálnymi, a pritom osudovými podrobnosťami -Holmesová vypisuje potvrdenku, škrabajúc sa na hlave, otvára zásuvku stola, púšťa mi do netrpezlivej dlane mince a nakoniec pekne rozprestrie bankovku s bodrým: „... a ešte päť, tak, prosím!“, fotografie dievčeniec, akýsi strakatý veľký motýľ, ešte živý, pripichnutý na stene („prírodopis“), zarámovaný diplom táborového dietetika, moje rozochvené ruky, správa, ktorú vyhotovila zdatná Holmesová, o správaní Dolly Hazeovej v mesiaci júli („vcelku dobré, mimoriadny záujem o plávanie a člnkovanie“), šum stromov, štebot vtákov a k tomu búšenie môjho srdca... Stál som chrbtom k otvoreným dverám a zrazu som pocítil príval krvi do hlavy, keď sa za mnou ozvalo dýchanie a jej hlas. Namáhavo sa vliekla s dvoma ťažkými kuframi. „Čau!“ povedala a ostala stáť, hľadiac na mňa figliarskymi šťastnými očami, mäkké ústa rozšírené trocha pochabým, no zázračne milučkým úsmevom.
Bola chudšia a vyššia a na okamih sa mi zamarilo, že jej tvár nie je taká pekná ako jej obraz, ktorý som si vyše mesiaca ochraňoval v duši. Zdalo sa mi, že má vpadnuté líca a že jej zdravú ružovosť špatí priveľa pieh. A tento prvý dojem (kratučký ľudský vnem medzi dvoma údermi dravčieho srdca) mi vnukol jasnú predstavu, čo by mal vdovec Humbert urobiť, čo by vlastne chcel urobiť a čo by sa patrilo urobiť - poskytnúť tejto pochudnutej, hoci opálenej sirôtke s kruhmi pod očami (ešte aj na týchto sivastých tieňoch boli pehy) dobré vzdelanie, zdravé a šťastné detstvo, usporiadaný domov, pekné kamarátky jej veku, medzi ktorými (ak mi sudičky dožičia odmenu) by sa hádam našla pekná malá mägdlein pre Herr doktora Humberta. No „v mihu oka“, ako vravia Nemci, bola táto anjelská cesta zmazaná a dravec opäť korisť dolapil (čas je rýchlejší ako naša fantázia!) a znova to bola moja Lolita - ba ešte väčšmi moja ako predtým. Položil som jej ruku na teplú gaštanovú hlavu a vzal som jej batožinu. Bola ako ruža a med, oblečené mala to najprostejšie, čo si priniesla - so vzorom červených jabĺčok - ruky a nohy mala opálené sýtou zlatistou hneďou a na nich kde-tu škrabanec, ktorý vyzeral ako
